Cir­kev v dobe Nové­ho zákona

Čo pre prvých kres­ťa­nov zna­me­na­lo, že cir­kev je jed­na, svä­tá, vše­obec­ná a apoštolská?

1 Úvod

Naj­skôr začni­me otáz­kou: Pre­čo exis­tu­je také množ­stvo rôz­nych cir­kví a deno­mi­ná­cií? Nový zákon pred­sa neho­vo­rí o kato­lí­koch, pra­vo­sláv­nych, evan­je­li­koch, kal­ví­noch, bap­tis­toch, adven­tis­toch, let­nič­ných atď. Aby sme doká­za­li na túto otáz­ku uspo­ko­ji­vo odpo­ve­dať, v prvom rade by sme sa mali dozve­dieť, čo Nový zákon chá­pe pod poj­mom cir­kev a ako má vyze­rať cir­kev pod­ľa Božej vôle. Štruk­tú­ra tej­to témy je inšpi­ro­va­ná úryv­kom z Nicej­sko-carih­rad­ské­ho (ale­bo Nicej­sko-kon­štan­ti­no­pol­ské­ho) vyzna­nia Verím v jed­nu svä­tú, kato­líc­ku^[1] apoš­tol­skú cir­kev.^[2]

2 Pojem „cir­kev“

V dobe Sta­ré­ho záko­na si Boh vyvo­lil svoj ​​národ, ľud, kto­rý bol Jeho zhromaždením:

Veď ty si svä­tý ľud Pána, svoj­ho Boha; teba si vyvo­lil Pán, tvoj Boh, za svoj vlast­ný ľud zo všet­kých náro­dov, čo sú na zemi. Nie pre­to, žeby ste boli počet­nej­ší ako ostat­né náro­dy, pri­li­pol k vám Pán a vyvo­lil si vás, veď ste naj­men­ší zo všet­kých náro­dov. Ale pre­to, že vás mal rád a že chcel zacho­vať prí­sa­hu, kto­rú uro­bil vašim otcom, Pán vás vyvie­dol moc­nou rukou a vyslo­bo­dil z domu otroc­tva, z ruky fara­ó­na, egypt­ské­ho krá­ľa. (5. Moj­ži­šo­va 7: 6–8)

Boh si za svoj ​​ľud vyvo­lil potom­kov Abra­há­ma, pre­to­že žil vo vie­re a v posluš­nos­ti jedi­né­mu Bohu. Ten­to ľud mal byť náro­dom odli­šu­jú­cim sa od ostat­ných, kto­rý sa strá­ni aké­ho­koľ­vek mod­lár­stva a všet­ké­ho, čo nie je v Božích očiach čis­té a svä­té. Boh svoj ​​ľud vie­dol s veľ­kou trpez­li­vos­ťou, posie­lal k nemu sud­cov a pro­ro­kov, kto­rí ho bez pre­sta­nia napo­mí­na­li a vola­li k obrá­te­niu a posluš­nos­ti. Nie­sol ich, kým sa nena­pl­nil čas poslať Mesiá­ša — Božie­ho slu­žob­ní­ka, kto­rý mal pri­niesť svet­lo aj pohanom.

Teraz však hovo­rí Pán, čo si ma od lona slu­žob­ní­kom uro­bil, aby som Jaku­ba pri­vie­dol späť k nemu, aby sa Izra­el k nemu zhro­maž­dil. Som oslá­ve­ný v očiach Páno­vých a môj Boh sa mi stal silou. Pove­dal teda: „Pri­má­lo je, keď si mi slu­žob­ní­kom, aby si zbu­do­val Jaku­bo­ve kme­ne a pri­vie­dol späť zachrá­ne­ných Izra­e­la: usta­no­vím ťa za svet­lo poha­nom, aby si bol mojou spá­sou až do kon­čín zeme!“ (Izaiáš 49:5–6)

Prví kres­ťa­nia zaži­li napl­ne­nie toh­to pro­roc­tva. Sta­li sa novým Božím náro­dom, v kto­rom Ježiš spo­jil ľudí zo Židov i z poha­nov do spo­lo­čen­stva s Otcom. Ježiš sám o tom povedal:

Mám aj iné ovce (poha­nov), kto­ré nie sú z toho­to ovčin­ca (zo Židov). Aj tie musím pri­viesť a budú počuť môj hlas; a bude jed­no stá­do a jeden pas­tier. (Ján 10:16)

V Novom záko­ne sa pre pojem „cir­kev“ zvy­čaj­ne pou­ží­va gréc­ke slo­vo „ekk­lēsia“. Je odvo­de­ný zo slo­ve­sa ek-kaleo, čo zna­me­ná buď „vyvo­lať“, ale­bo „zvo­liť nie­ko­ho z ostat­ných“. Boh volá kaž­dé­ho člo­ve­ka do več­né­ho spo­lo­čen­stva so sebou. Toto vola­nie k ľuďom priš­lo skr­ze Ježi­ša. Z tých, kto­rí Ho pri­ja­li ako zasľú­be­né­ho Mesiá­ša a chce­li Ho nasle­do­vať, vznik­la a je tvo­re­ná cir­kev — spo­lo­čen­stvo veria­cich, kto­rí sú Bohom vyvo­le­ní a povo­la­ní „von“ zo sve­ta.^[3]

V cir­kvi sú všet­ci, kto­rí boli Bohom povo­la­ní „do slá­vy Jeho krá­ľov­stva“. (1. Tesa­lo­nic­kým 2:12) Skr­ze evan­je­lium majú „účasť na slá­ve Pána Ježi­ša Kris­ta“. (2. Tesa­lo­nic­kým 2:12) Apoš­tol Peter píše kresťanom:

“Ale vy ste vyvo­le­ný rod, krá­ľov­ské kňazs­tvo svä­tý národ, ľud urče­ný na vlast­níc­tvo, aby ste zves­to­va­li sláv­ne skut­ky toho, kto­rý vás z tmy povo­lal do svoj­ho obdi­vu­hod­né­ho svet­la.” (1. Pet­rov 2:9)

Peter a Pavol si spo­lu so svo­ji­mi brat­mi boli vedo­mí veľ­ké­ho posla­nia pat­ria­ce­ho všet­kým ľuďom, kto­rí sa skr­ze nasle­do­va­nie Ježi­ša sta­li Boží­mi deť­mi a vytvá­ra­jú tak Jeho ľud — Jeho cirkev.

3 Čím sa vyzna­ču­je cirkev?

Všet­ko mu polo­žil pod nohy a jeho usta­no­vil nad všet­kým za hla­vu Cir­kvi, kto­rá je jeho telom, plnos­ťou toho, kto­rý napĺňa všet­ko vo všet­kom. (Efez­ským 1:22–23)

V Novom záko­ne číta­me o cir­kvi ako o Kris­to­vom tele. Pre­to­že Boh sa stal v Ježi­šo­vi Kris­to­vi člo­ve­kom a cir­kev je Jeho telom, svo­ji­mi vlast­nos­ťa­mi odrá­ža Božiu bytosť: ako On je svä­tý, má aj ona byť svä­tá. Pre­to­že On je jedi­ný, je aj ona jedi­ná a jed­not­ná. Ak On je lás­ka, je aj ona vybu­do­va­ná na lás­ke. Pre­to­že On je zdro­jom prav­dy, je “stĺpom a opo­rou prav­dy” (1. Timo­te­jo­vi 3:15) a to tým, že zacho­vá­va nezme­ne­né uče­nie, kto­ré bolo raz a navž­dy odo­vzda­né apoštolmi.

Pís­mo hovo­rí, že Boh je svet­lo (1. list Jánov 1:5). Rov­na­ko tak má byť aj cir­kev svet­lom sve­ta — podob­ná mes­tu ležia­ce­mu na vrchu, kto­ré­ho svet­lo nezos­ta­ne skryté:

Vy ste svet­lo sve­ta. Mes­to posta­ve­né na návrší sa nedá ukryť. … Nech tak svie­ti vaše svet­lo pred ľuď­mi, aby vide­li vaše dob­ré skut­ky a osla­vo­va­li váš­ho Otca, kto­rý je na nebe­siach. (Matúš 5:14 a 16)

Cir­kev je vidi­teľ­ným sve­dec­tvom o Božej milos­ti, kto­rá oslo­bo­dzu­je k lás­ke a na več­nosť hlbo­ko spá­ja všet­kých ľudí, kto­rí Bohu v poko­re zve­ri­li celý svoj život. V nasle­du­jú­com tex­te by sme sa chce­li veno­vať jed­not­li­vým bodom podrobnejšie.

3.1 Cir­kev je svätá

Apoš­tol Peter píše:

Ako posluš­né deti nepris­pô­so­buj­te sa takým žia­dos­tiam, ako keď ste boli v neve­do­mos­ti, ale ako svä­tý je ten, kto­rý vás povo­lal, buď­te aj vy svä­tí vo všet­kom svo­jom počí­na­ní; veď je napí­sa­né: „Buď­te svä­tí, lebo ja som svä­tý. (1. list Pet­rov 1:14–16)

Kres­ťa­nia spá­ja­li posvä­te­nie s odlo­že­ním sta­ré­ho živo­ta ovlá­da­né­ho žia­dos­ťa­mi a s vykro­če­ním do nové­ho živo­ta v posluš­nos­ti Božej vôli. Svä­tosť cir­kvi vyplý­va z túž­by kaž­dé­ho jed­not­li­vé­ho kres­ťa­na po tej­to posluš­nos­ti. Apoš­tol Pavol píše, že cie­ľom Ježi­šo­vej odda­nos­ti bolo pri­pra­viť si čis­tú a svä­tú cirkev:

Muži, miluj­te man­žel­ky, ako aj Kris­tus milu­je Cir­kev a seba samé­ho vydal za ňu, aby ju posvä­til očist­ným kúpe­ľom vody a slo­vom, aby si sám pri­pra­vil Cir­kev sláv­nu, na kto­rej niet škvr­ny ani vrás­ky ani ničo­ho podob­né­ho, ale aby bola svä­tá a nepo­škvr­ne­ná. (Efez­ským 5:25–27)

Ako veľ­mi Boh strá­ži svä­tosť cir­kvi a aké zod­po­ved­né je cir­kev budo­vať, je vyjad­re­né v 1. Korint­ským 3:16–17 nasledovne:

Nevie­te že ste Boží chrám a že vo vás pre­bý­va Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zni­čil, toho Boh zni­čí. Lebo Boží chrám je svä­tý — a ním ste vy.

Pre­to je zod­po­ved­nos­ťou cir­kvi bdieť nad tým, aby kaž­dý v nej žil na Božiu slá­vu. To sa deje pre­dov­šet­kým skr­ze brat­skú lás­ku, kaž­do­den­nú, vzá­jom­nú pomoc a odda­nosť a skr­ze hlbo­kú spolupatričnosť.

Dávaj­te si pozor, bra­tia, aby nik z vás nemal zlé a never­né srd­ce a neod­pa­dol od živé­ho Boha, ale deň čo deň sa vzá­jom­ne povzbu­dzuj­te, kým trvá to „dnes“, aby niko­ho z vás neza­tvr­di­lo máme­nie hrie­chu. (Židom 3:12–14)

Keď však nie­kto chce v hrie­chu zotr­vať a nie je otvo­re­ný pre zme­nu, ku kto­rej je cir­kvou vola­ný, ničí základ spo­lu­ži­tia, pre­to­že jeho život už nie je určo­va­ný lás­kou k Bohu, bra­tom a ses­trám. V takom prí­pa­de dal Ježiš cir­kvi zod­po­ved­nosť to posú­diť a nepok­ra­čo­vať s ním v spo­lo­čen­stve. Vylú­če­nie môže byť posled­nou šan­cou, aby sa úpl­ne neza­tvr­dil v hrie­chu a seba­kla­me. Môže ho pri­viesť k spa­mä­ta­niu a obráteniu.

Keď sa tvoj brat pre­hre­ší pro­ti tebe, choď a napo­meň ho medzi štyr­mi oča­mi. Ak ťa počúv­ne, zís­kal si svoj­ho bra­ta. Ak ťa nepo­čúv­ne, pri­ber si ešte jed­né­ho ale­bo dvoch, aby bola kaž­dá výpo­veď potvr­de­ná ústa­mi dvoch ale­bo troch sved­kov. Keby ani ich nepo­čú­vol, povedz to cir­kvi. A keby ani cir­kev nech­cel poslúch­nuť, nech ti je ako pohan a mýt­nik. (Matúš 18:15–17)

Nevy­lú­čiť hrieš­ni­ka, kto­rý nech­ce činiť poká­nie, nie je pre­ja­vom milo­sr­den­stva, ale ľahos­taj­nos­ti. Potom len zosta­ne pri­ze­rať sa tomu, ako sa od Boha čoraz viac vzďaľuje.

Cir­kev v súhla­se s Božou vôľou robí také­to roz­hod­nu­tie aj kvô­li tomu, aby zosta­la cir­kvou. Tam, kde je hriech akcep­to­va­ný ako nie­čo „nor­mál­ne“, hriech sa roz­ras­tá a pôso­bí ako kvas, ako píše Pavol:

Vaše vysta­to­va­nie nie je dob­ré. Nevie­te že tro­cha, kva­su pre­kva­sí celé ces­to? (1. Korint­ským 5:6)

List Heb­re­jom 12:14–15 varu­je pred zlým vply­vom hrie­chu na celú cirkev:

Usi­luj­te sa o pokoj so všet­ký­mi a o svä­tosť, bez kto­rej nik neuvi­dí Pána. Dbaj­te na to, aby nik nepre­meš­kal Božiu milosť; aby nevy­ra­zil neja­ký koreň hor­kos­ti a nevy­vo­lal zmä­tok a nena­ka­zil mnohých.

V spo­loč­nom boji o svä­tosť cir­kvi majú byť kres­ťa­nia k sebe navzá­jom milo­srd­ní a s veľ­kou trpez­li­vos­ťou niesť jeden druhého:

Ako Boží vyvo­len­ci, svä­tí a milo­va­ní, obleč­te si hlbo­ké milo­sr­den­stvo, lás­ka­vosť, poko­ru, mier­nosť a trpez­li­vosť. Zná­šaj­te sa navzá­jom a odpúš­ťaj­te si, ak by mal nie­kto nie­čo pro­ti dru­hé­mu. Ako Pán odpus­til vám, tak aj vy! (Kolo­sen­ským 3:12–13)

Boh si pra­je mať čis­tý ľud, kto­rý je vede­ný Jeho milos­ťou, je hor­li­vý v kona­ní dob­rých skut­kov, a tak chce oslá­viť svoj­ho Pána a Spa­si­te­ľa v oča­ká­va­ní Jeho dru­hé­ho príchodu:

Veď zja­vi­la sa Božia milosť na spá­su všet­kým ľuďom a vycho­vá­va nás, aby sme sa zriek­li bez­bož­nos­ti a svet­ských žia­dos­tí a žili v tom­to veku triez­vo, spra­vod­li­vo a nábož­ne, a tak oča­ká­va­li bla­ho­sla­ve­nú nádej a prí­chod slá­vy veľ­ké­ho Boha a náš­ho Spa­si­te­ľa Ježi­ša Kris­ta, kto­rý vydal za nás seba samé­ho, aby nás vykú­pil z kaž­dej neprá­vos­ti a očis­til si vlast­ný ľud, hor­li­vý v dob­rých skut­koch. (Títo­vi 2:11–14)

3.2 Jed­no­ta veria­cich v cirkvi

No nepro­sím len za nich, ale aj za tých, čo skr­ze ich slo­vo uve­ria vo mňa, aby všet­ci boli jed­no, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uve­ril, že si ma ty poslal. A slá­vu, kto­rú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jed­no, ako sme my jed­no — ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak doko­na­le jed­no, aby svet spoz­nal, že si ma ty poslal a že ich milu­ješ tak, ako milu­ješ mňa. (Ján 17:20–23)

Cito­va­ná časť z Ježi­šo­vej mod­lit­by nám kla­die pred oči, ako veľ­mi mal Ježiš na srd­ci jed­no­tu nie­len medzi apoš­tol­mi, ale aj medzi všet­ký­mi, kto­rí sa skr­ze nich mali stať kres­ťan­mi. Vidí­me tu aj ces­tu, kto­rá k jed­no­te vedie: Ježiš nám dáva podiel na svo­jom vzťa­hu s Otcom. Tak­to môže­me, vede­ní Jeho Duchom, spoz­nať Božiu vôľu v mno­hých otáz­kach našej vie­ry a živo­ta. Pred­po­kla­dom pre to je, aby sa kaž­dý veria­ci rád vo všet­kom Bohu pod­ria­ďo­val. O to musí kaž­dý usi­lo­vať usta­vič­ne, pre­to­že len vte­dy môže cir­kev pre­tr­vať. Aj v novo­zá­kon­ných lis­toch sú veria­ci vyzý­va­ní k jednote:

Pro­sím vás, bra­tia, pre meno náš­ho Pána Ježi­ša Kris­ta, všet­ci hovor­te to isté, aby nebo­li medzi vami roz­trž­ky, ale aby ste boli doko­na­lí v rov­na­kom zmýš­ľa­ní a v rov­na­kom úsud­ku. (1. Korint­ským 1:10)

Slo­vá apoš­to­la Pav­la hovo­ria o tom, že jed­no­ta sa nevzťa­hu­je len na základ­né body kres­ťan­ské­ho uče­nia, ako napr. na vie­ru v Ježi­ša ako Spa­si­te­ľa. Život a uče­nie kres­ťa­nov majú byť v kaž­dom bode pop­ret­ká­va­né jed­no­tou vypô­so­be­nou Duchom:

Pre­to vás pro­sím ja, väzeň v Páno­vi, aby ste žili dôs­toj­ne pod­ľa povo­la­nia, kto­ré­ho sa vám dosta­lo, so všet­kou poko­rou, mier­nos­ťou a zho­vie­va­vos­ťou. Zná­šaj­te sa navzá­jom v lás­ke a usi­luj­te sa zacho­vať jed­no­tu ducha vo zväz­ku poko­ja. Jed­no je telo a jeden Duch, ako ste aj povo­la­ní v jed­nej náde­ji svoj­ho povo­la­nia. Jeden je Pán, jed­na vie­ra, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všet­kých, kto­rý je nad všet­ký­mi, pre­ni­ká všet­kých a je vo všet­kých. (Efez­ským 4:1–6)

Medzi prvý­mi kres­ťan­mi bola jed­no­ta Ducha, a tú mali zacho­vať. Bola a je sku­toč­nos­ťou už tu na zemi, inak by cir­kev nemoh­la byť sve­dec­tvom pre svet.

Obrá­te­nie vedie kaž­dé­ho kres­ťa­na k zásad­nej zme­ne posto­ja. Už sa nene­chá ovlá­dať telom — tzn. sebec­ký­mi a hrieš­ny­mi túž­ba­mi, ale Božím Duchom, kto­rý kaž­dé­mu kres­ťa­no­vi uka­zu­je Božiu vôľu. On je ten, kto jed­no­tu vytvára.

V jed­no­te sa má rásť, ako môže­me vidieť z lis­tu Efez­ským 4:11–14:

On usta­no­vil nie­kto­rých za apoš­to­lov, nie­kto­rých za pro­ro­kov, iných za evan­je­lis­tov a iných za pas­tie­rov a uči­te­ľov, aby pri­pra­vo­va­li svä­tých na die­lo služ­by, na budo­va­nie Kris­tov­ho tela, kým nedos­pe­je­me všet­ci k jed­no­te vie­ry a pozna­nia Božie­ho Syna, k zre­los­ti muža, k mie­re plné­ho Kris­tov­ho veku, aby sme už nebo­li malý­mi deť­mi, kto­rý­mi sem-tam hádže a zmie­ta hoci­ja­ký vie­tor klam­li­vé­ho ľud­ské­ho uče­nia, kto­rý pod­vod­ne str­há­va do bludu.

Jed­no­ta, kto­rú majú všet­ci veria­ci dosiah­nuť, nie je usku­toč­ni­teľ­ná až v nebi. V cito­va­nom úryv­ku z lis­tu Efez­ským vid­no, že mla­dí kres­ťa­nia potre­bo­va­li výcho­vu, aby duchov­ne vyzre­li. Pre ten­to účel dal Ježiš cir­kvi dary, kto­ré mali veria­cich „doko­na­le pri­pra­viť k die­lu služ­by“ (Efez­ským 4:12). Obzvlášť pev­ní mali byť v správ­nom uče­ní, aby doká­za­li pre­hliad­nuť a vyvrá­tiť faloš­né uče­nia, a tak dosiah­li doko­na­lú jednotu.

3.3 Lás­ka medzi kresťanmi

Nové pri­ká­za­nie vám dávam, aby ste sa milo­va­li navzá­jom. Aby ste sa aj vy vzá­jom­ne milo­va­li, ako som ja milo­val vás. Pod­ľa toho spoz­na­jú všet­ci, že ste moji uče­ní­ci, ak sa bude­te navzá­jom milo­vať.“ (Ján 13:34–35)

Ježiš dal lás­ke medzi kres­ťan­mi cen­trál­ny význam. Svet ich spoz­ná ako Jeho uče­ní­kov, keď nasle­du­jú Jeho prí­klad lás­ky. Keď si uve­do­mí­me, čo to prak­tic­ky zna­me­ná, potom kres­ťa­nov nemô­žu cha­rak­te­ri­zo­vať pôso­bi­vé káz­ne, zázra­ky, vyhá­ňa­nie démo­nov a pod.:

Mno­hí mi v onen deň pove­dia: „Pane, Pane, či sme nepro­ro­ko­va­li v tvo­jom mene? Nevy­há­ňa­li sme, v tvo­jom mene zlých duchov a neuro­bi­li sme v tvo­jom mene veľa zázra­kov?“ Vte­dy im vyhlá­sim: Nikdy som vás nepoz­nal; odíď­te odo mňa vy, čo pácha­te neprá­vosť! (Matúš 7:22–23)

Lás­ka je pozná­va­cím zna­me­ním kres­ťa­nov. Je ovo­cím Ježi­šov­ho odo­vzda­né­ho živo­ta za nás, ako píše apoš­tol Ján v niž­šie cito­va­nej pasá­ži. Ten, kto nemá pri­pra­ve­nosť odo­vzdať svoj ​​život bra­tom a ses­trám, nie je Ježi­šo­vým učeníkom.

My vie­me, že sme pre­šli zo smr­ti do živo­ta, lebo milu­je­me bra­tov. Kto nemi­lu­je, ostá­va v smr­ti. Kaž­dý, kto nená­vi­dí svoj­ho bra­ta, je vrah. A vie­te, že ani jeden vrah nemá v sebe več­ný život. Čo je lás­ka, pozna­li sme z toho, že on polo­žil za nás svoj život. Aj my sme povin­ní dávať život za bra­tov. (1. Jánov 3:14–16)

V celom Ježi­šo­vom živo­te sa odzr­kad­ľu­je odo­vzda­nosť. Najz­re­teľ­nej­šie sa pre­ja­vi­la v Jeho pri­pra­ve­nos­ti zomrieť na krí­ži. Počas svoj­ho pôso­be­nia bol Ježiš vždy pri­pra­ve­ný slú­žiť všet­kým, kto­rí mu chce­li načúvať.

Jed­na uda­losť z Mar­kov­ho evan­je­lia vypo­ve­dá o Jeho obetavosti:

On im pove­dal: „Poď­te vy sami do ústra­nia na pus­té mies­to a tro­chu si odpo­čiň­te.“ Lebo stá­le pri­chá­dza­lo a odchá­dza­lo mno­ho ľudí a nema­li sa kedy ani najesť. Odiš­li teda loďou na pus­té mies­to do samo­ty. Ale vide­li ich odchá­dzať a mno­hí sa dovtí­pi­li, kam. Pešo sa ta zbeh­li zo všet­kých miest a pred­stih­li ich. Keď vystú­pil a videl veľ­ký zástup, zľu­to­val sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pas­tie­ra. A začal ich učiť mno­hým veciam. (Marek 6:31–34)

Uče­ní­ci zaži­li Ježi­šo­vu nezišt­nú lás­ku a odo­vzda­nosť, sústre­de­nú na spá­su ľudí. Pod­ľa Jeho prí­kla­du odda­nos­ti zača­li kres­ťa­nia po Let­ni­ciach vzá­jom­ne zdie­ľať svo­je živo­ty, a tak prak­tic­ky a den­ne zača­li brat­skú lás­ku žiť. Pod­rob­nej­ší opis náj­de­me v prvých kapi­to­lách Skut­kov apoštolov.

Keď sa spo­lo­čen­stvo vyme­dzu­je na pasív­nu účasť na „duchov­ných prog­ra­moch“ pop­ri nie­koľ­kých spo­loč­ných voľ­no­ča­so­vých akti­vi­tách, nemô­že­me hovo­riť o brat­skej lás­ke. Apoš­tol Ján píše: „Kto nemi­lu­je, ostá­va v smr­ti.“ A pokračuje:

Milo­va­ní, miluj­me sa navzá­jom, lebo lás­ka je z Boha a kaž­dý, kto milu­je, naro­dil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemi­lu­je, nepoz­nal Boha, lebo Boh je lás­ka. (1. Jánov 4:7–8)

3.4 Cir­kev je viditeľná

Cel­kom roz­ší­re­né je nebib­lic­ké uče­nie o „nevi­di­teľ­nej cir­kvi.“ Ten­to názor v skrat­ke zna­me­ná, že v rôz­nych deno­mi­ná­ciách sú rozt­rú­se­ní pra­ví zno­vuz­ro­de­ní kres­ťa­nia. Títo tvo­ria takz­va­nú nevi­di­teľ­nú cir­kev, kto­rá bude pri Ježi­šo­vom dru­hom prí­cho­de zhro­maž­de­ná v nebi ako vidi­teľ­ná cir­kev. Vysvet­ľu­je sa to tým, že tu na zemi žiad­na doko­na­lá cir­kev nemô­že existovať.

Z Nové­ho záko­na vidí­me, že cir­kev bola a má byť vidi­teľ­ným sve­dec­tvom pre svet. Nešlo pri tom o bez­hrieš­nosť. Už v tej dobe muse­la cir­kev s Božou pomo­cou a vede­ním čeliť rôz­nym prob­lé­mom a výzvam. Napriek tomu však nebo­la zme­sou nie­koľ­kých sku­toč­ných veria­cich a mno­hých „nedeľ­ných kresťanov.“

V Skut­koch 2:44–47 čítame:

Všet­ci, čo uve­ri­li, boli pospo­lu a všet­ko mali spo­loč­né. Pre­dá­va­li pozem­ky a majet­ky a roz­de­ľo­va­li ich všet­kým, pod­ľa toho, ako kto potre­bo­val. Deň čo deň svor­ne zotr­vá­va­li v chrá­me, po domoch láma­li chlieb a s rados­ťou a úprim­ným srd­com poží­va­li pokrm, chvá­li­li Boha a boli milí všet­ké­mu ľudu. A Pán kaž­dý deň roz­mno­žo­val tých, čo mali byť spasení.

A ďalej:

Ruka­mi apoš­to­lov sa dia­lo množ­stvo zna­me­ní a divov medzi ľudom. Všet­ci svor­ne zotr­vá­va­li v Šala­mú­no­vom stĺpo­ra­dí. Ale nik iný sa k nim neod­vá­žil, pri­po­jiť, no ľud ich vele­bil a čím ďalej, tým viac pri­bú­da­lo veria­cich Páno­vi; veľ­ké množ­stvo mužov a žien. (Skut­ky 5:12–14)

Uve­riť v Pána vte­dy zna­me­na­lo ove­ľa viac, než byť pokrs­te­ným, dodr­žia­vať desa­to­ro, v nede­ľu sa zúčast­niť zhro­maž­de­nia a viac menej sa držať kres­ťan­ských hod­nôt. Uve­riť zna­me­na­lo hlbo­ko zasa­hu­jú­cu zme­nu živo­ta a pre­sved­če­nia pod­ľa Ježi­šov­ho uče­nia, čo sa pre­ja­vi­lo aj navo­nok. Kto toto pre­sved­če­nie nez­die­ľal, neod­vá­žil sa k cir­kvi pri­po­jiť. Tiež lis­ty apoš­to­lov pou­ka­zu­jú na jas­nú hra­ni­cu, kto­rá má stáť medzi kres­ťan­mi a ostatnými:

Neťa­haj­te cudzie jar­mo s neve­ria­ci­mi! Veď akú účasť má spra­vod­li­vosť na neprá­vos­ti?! Ale­bo čo má spo­loč­né svet­lo s tmou?! Aká zho­da je medzi Kris­tom a Belia­rom?! Aký podiel má veria­ci s neve­ria­cim?! A ako súvi­sí Boží chrám s mod­la­mi?! A vy ste chrám živé­ho Boha, ako hovo­rí Boh: „Budem v nich pre­bý­vať a medzi nimi cho­diť, budem ich Bohom a oni budú mojim ľudom. A pre­to vyj­di­te spo­me­dzi nich, oddeľ­te sa, hovo­rí Pán, a nečis­té­ho sa nedo­tý­kaj­te; a ja vás prij­mem a budem vaším Otcom a vy bude­te moji­mi syn­mi a dcé­ra­mi, hovo­rí vše­mo­hú­ci Pán.“ (2. Korint­ským 6:14–18)

Pavol kres­ťa­nov povzbu­dzu­je nezú­čast­ňo­vať sa na hrieš­nom živo­te dru­hých, aby Boh mohol byť ich Otcom a oni sve­dec­tvom sve­tu. Cir­kev je úto­čis­kom pre všet­kých, kto­rí Boha hľa­da­jú a milu­jú. Môže taká zostať len vte­dy, keď zacho­vá roz­diel medzi svet­lom a tem­no­tou, pra­vým a faloš­ným uče­ním, vie­rou a faloš­nou nábož­nos­ťou, medzi posluš­nos­ťou a zľah­čo­va­ním hriechu.

K tomu tiež pat­rí pri­pra­ve­nosť odde­liť sa od ľudí, kto­rí sa, aj napriek mno­hej pomo­ci od Boha a cir­kvi, chcú držať hriechu:

Napí­sal som vám v lis­te, aby ste sa nestý­ka­li so smil­ník­mi. Prav­da, nie so smil­ník­mi toho­to sve­ta či s cham­tiv­ca­mi, s lupič­mi ale­bo mod­los­lu­žob­ník­mi, to by ste muse­li ujsť z toho­to sve­ta. Ale teraz som vám napí­sal, aby ste sa nestý­ka­li s tým, kto sa volá bra­tom a je smil­ník, cham­ti­vec, mod­los­lu­žob­ník, utŕhač, opi­lec ale­bo lupič; s takým ani neje­dz­te. Veď pre­čo by som mal súdiť tých, čo sú mimo?! Vari nesú­di­te aj vy tých, čo sú vnút­ri?! Lebo tých, čo sú mimo, bude súdiť Boh. Vylúč­te zlé­ho spo­me­dzi seba! (1. Korint­ským 5:9–13)

Nemô­že­me a ani nemá­me vyjsť zo sve­ta, kde sme obklo­pe­ní ľuď­mi, kto­rí našu vie­ru nez­die­ľa­jú a pre kto­rých Boh nič nezna­me­ná. Máme im byť svet­lom (Matúš 5:14–15). Z našich slov a skut­kov majú vidieť, kto a aký je náš Pán. Aby cir­kev bolo mož­né odlí­šiť od všet­ké­ho iné­ho vo sve­te, nemô­že v nej natrva­lo zostá­vať nikto, kto chce ostať v hrie­chu ale­bo nebib­lic­kom zmýš­ľa­ní. Má byť roz­poz­na­teľ­ná ako mies­to, kde lás­ka a vďač­nosť voči Bohu všet­ko urču­jú a kam Boh môže pri­viesť kaž­dé­ho člo­ve­ka, kto­rý hľa­dá prav­du a Jeho samého.

3.5 Cir­kev je apoštolská

Ste posta­ve­ní na zákla­de apoš­to­lov a pro­ro­kov; hlav­ným uhol­ným kame­ňom je sám Kris­tus Ježiš. V ňom celá stav­ba pev­ne pospá­ja­ná ras­tie v svä­tý chrám v Páno­vi. (Efez­ským 2:20–21)

Keď dáva­me cir­kvi prí­vlas­tok apoš­tol­ská, tak tým máme na mys­li, že sa vo svo­jom uče­ní a živo­te ver­ne drží uče­nia a prí­kla­du živo­ta apoš­to­lov, ako o tom vie­me z Nové­ho záko­na. Ježiš zve­ril uče­nie svo­jim uče­ní­kom — apoš­to­lom. Od nich sme pri­ja­li apoš­tol­skú tra­dí­ciu — Kris­to­vo uče­nie. Toto uče­nie je napí­sa­né v Novom záko­ne a všet­ko, čo sa od neho odchy­ľu­je, musí­me jas­ne odmietnuť.

Kto­koľ­vek zachá­dza ďalej a neos­tá­va v Kris­to­vom uče­ní, nemá Boha. Kto ostá­va v jeho uče­ní, ten má aj Otca aj Syna. Ak nie­kto pri­chá­dza k vám a nepri­ná­ša toto uče­nie, nepri­jí­maj­te ho do domu, ani ho nepo­zdra­vuj­te. Lebo kto ho pozdra­ví, má účasť na jeho zlých skut­koch. (2. Jánov 9–11)

V Skut­koch 2:42 o prvej cir­kvi číta­me, že sa vytrva­lo zúčast­ňo­va­li na uče­ní apoš­to­lov (gréc­ky doslo­va „zostá­va­li v uče­ní apoš­to­lov“). Vte­daj­ší kres­ťa­nia si boli vedo­mí, že apoš­to­li od Ježi­ša dosta­li auto­ri­tu hlá­sať Jeho uče­nie po celom svete:

Choď­te teda, učte všet­ky náro­dy a krs­ti­te ich v mene Otca i Syna i Ducha Svä­té­ho a nauč­te ich zacho­vá­vať všet­ko, čo som vám pri­ká­zal. A hľa, ja som s vami po všet­ky dni až do skon­če­nia sve­ta.“ (Matúš 28:19–20)

Apoš­to­li toto pove­re­nie napl­ni­li a robi­li z ľudí uče­ní­kov, kto­rí potom sami moh­li volať k nasle­do­va­niu ďal­ších. Pove­re­nie „ísť ku všet­kým náro­dom“ pla­tí pre všet­kých kres­ťa­nov. Keď­že apoš­to­li, na roz­diel od ostat­ných kres­ťa­nov, pri­ja­li Ježi­šo­vo uče­nie pria­mo od Neho, polo­ži­li svo­jím ohla­so­va­ním a uče­ním základ.

Aj Pavol, kto­rý sa v Bib­lii pri­ra­ďu­je k apoš­to­lom, veľ­mi usi­lo­val o zacho­va­nie pôvod­né­ho apoš­tol­ské­ho uče­nia. Timo­te­jo­vi napí­sal, že ver­ní ľudia majú ďalej odo­vzdá­vať, čo počuli:

A čo si počul odo mňa pred mno­hý­mi sved­ka­mi, zve­ruj spo­ľah­li­vým ľuďom, kto­rí budú schop­ní učiť aj iných. (2. Timo­te­jo­vi 2:2)

Aj z lis­tu Gala­ťa­nom vidí­me, ako ostro odsu­dzo­val aké­koľ­vek odchý­le­nie sa od pôvod­né­ho evanjelia:

Čudu­jem sa, že od toho, kto­rý vás povo­lal v Kris­to­vej milos­ti, tak rých­lo pre­bie­ha­te k iné­mu evan­je­liu. Ono ani nie je iné, iba­že sú nie­kto­rí, čo vás mätú a chcú pre­krú­tiť Kris­to­vo evan­je­lium. Ale keby sme vám hlá­sa­li my ale­bo aj anjel z neba iné evan­je­lium, ako sme vám hlá­sa­li, nech je pre­klia­ty! (Galat­ským 1:6–8)

Tie­to slo­vá pla­tia rov­na­ko pre nás. To, čo bolo vte­dy zves­to­va­né ako jedi­né prav­di­vé uče­nie, zostá­va aj dnes prav­di­vým uče­ním. Rov­na­ko tak, ako sa Boh neme­ní, neme­ní sa ani prav­da. Cir­kev bola a má byť „stĺpom a opo­rou prav­dy“ (1. Timo­te­jo­vi 3:15). Pre­to musí­me s veľ­kou hor­li­vos­ťou usi­lo­vať o zacho­va­nie apoš­tol­skej viery:

Milo­va­ní, veľ­mi som sa usi­lo­val napí­sať vám o našej spo­loč­nej spá­se; a pokla­dám za nevy­hnut­né písať vám a napo­me­núť vás, aby ste zápa­si­li za vie­ru, raz navž­dy odo­vzda­nú svä­tým. (List Júdov 3)

3.6 Cir­kev je kato­líc­ka (vše­obec­ná)

Výraz „kato­líc­ka“ sa v tex­toch Nové­ho záko­na nena­chá­dza. Pre­to­že však Apoš­tol­ské a Nicej­sko-carih­rad­ské vyzna­nie vie­ry ten­to ter­mín pou­ží­va­jú, chce­me sa aj my tým­to čas­to spo­mí­na­ným prí­vlas­tkom cir­kvi zaoberať.

Od sko­ré­ho 2. sto­ro­čia býva cir­kev ozna­čo­va­ná ako „kato­líc­ka“. Toto slo­vo pochá­dza z gréc­ke­ho slo­va „kat­ho­li­ke“ a zna­me­ná vše­obec­ne plat­ný ale­bo vše­obec­ný. ​​Ježiš hovo­ril o zves­to­va­ní evan­je­lia všet­kým národom:

Ježiš pri­stú­pil k nim a pove­dal im: „Daná mi je všet­ka moc na nebi i na zemi. Choď­te teda, učte všet­ky náro­dy a krs­ti­te ich v mene Otca i Syna i Ducha Svä­té­ho a nauč­te ich zacho­vá­vať všet­ko, čo som vám pri­ká­zal. A hľa, ja som s vami po všet­ky dni až do skon­če­nia sve­ta.“ (Matúš 28:18–20)

Všet­ky náro­dy sú vola­né k tomu, aby pri­ja­li Ježi­šo­ve slo­vá. Tiež Jakub hovo­ril o „ľude z poha­nov“ (Skut­ky 15:14).

Pre­to­že Cir­kev tvo­ria ľudia, kto­rí skr­ze Ježi­ša dosta­li nový život, sú v nej napl­ne­né slo­vá apoš­to­la Pavla:

Potom už niet Gré­ka ani Žida, obriez­ky ani neob­riez­ky, bar­ba­ra, Ský­ta, otro­ka, slo­bod­né­ho, ale všet­ko a vo všet­kom je Kris­tus. (Kolo­sen­ským 3:11)

Už niet Žida ani Gré­ka, niet otro­ka ani slo­bod­né­ho, niet muža a ženy, lebo vy všet­ci ste jeden v Kris­to­vi Ježi­šo­vi. (Galat­ským 3:28)

Kris­tus je “všet­ko a vo všet­kom”, a pre­to je „kato­líc­ka“ cir­kev jedi­ná. Vo všet­kých dobách od času apoš­to­lov až do dru­hé­ho prí­cho­du Pána a na všet­kých mies­tach od Jeru­za­le­ma až do kon­čín Zeme, verí cir­kev rov­na­ké­mu uče­niu a žije v rov­na­kej láske.

Vin­zenz von Lérins (zomrel pred r. 450 n.l.) defi­no­val pojem „kato­líc­ka“ nasledovne:

Pre­to sa má v kato­líc­kej cir­kvi vše­mož­ne dbať o to, aby sme sa drža­li toho, čomu sa vša­de, vždy a všet­ký­mi veri­lo; pre­to­že to je v pra­vom a pôvod­nom zmys­le kato­líc­ke. (Com­mo­ni­to­rium 2)

Keď teda neja­ké zosku­pe­nie, kto­ré sa pova­žu­je za cir­kev, má uče­nie, kto­ré­mu nie vša­de, vždy a všet­ci veri­li, tzn. uče­nie, kto­ré Cir­kev nema­la od začiat­ku, také zosku­pe­nie pod­ľa uve­de­nej defi­ní­cie nie je kato­líc­ke, aj keby jeho ofi­ciál­ny názov toto slo­vo obsahoval.

Vše­obec­nosť cir­kvi nie je zaru­če­ná pomo­cou celo­sve­to­vé­ho hie­rar­chic­ké­ho sys­té­mu, ale skr­ze vzťah k Bohu kaž­dé­ho jed­not­li­vé­ho kres­ťa­na, kto­rý svo­ju cir­kev budu­je skr­ze vede­nie Ducha Svätého.

4 Zhr­nu­tie

Z Nové­ho záko­na vidí­me, ako prví kres­ťa­nia cir­kev chá­pa­li a žili. Cir­kev nebo­la orga­ni­zá­ci­ou zalo­že­nou ľuď­mi, drža­nou pohro­ma­de hie­rar­chi­ou, kto­rá ponú­ka rôz­ne prog­ra­my a akcie. Pozná­va­cie zna­me­nia cir­kvi sú vzá­jom­ná lás­ka, úsi­lie o hlbo­kú jed­no­tu, spo­loč­ný boj o svä­tý život a pri­dr­žia­va­nie sa uče­nia apoštolov.

Boh sa v Ježi­šo­vi stal člo­ve­kom, aby nám otvo­ril oči, aby sme vide­li, ako na tom sme s naším živo­tom pred Ním. Chce nám uká­zať, ako veľ­mi si pra­je, aby sme sa k Nemu obrá­ti­li, aby nám mohol odpus­tiť našu vinu a daro­vať več­ný život. V lás­ke, jed­no­te a svä­tos­ti cir­kvi zakú­ša­me prí­chuť neba. Sú ovo­cím toho, že kaž­dý jed­not­li­vý kres­ťan odo­vzdá­va svoj ​​život do služ­by Bohu a nechá­va vo svo­jom živo­te pôso­biť Božie­ho Ducha.