Kto sme


Ľudia sa nás čas­to pýta­jú, kto sme s oča­ká­va­ním, že poču­jú názov neja­kej kres­ťan­skej sku­pi­ny ale­bo nábo­žen­skej orga­ni­zá­cie. Nie sme, a ani nech­ce­me byť orga­ni­zá­ci­ou. Nemô­že­me sa teda pred­sta­viť pomo­cou neja­ké­ho kon­krét­ne­ho náz­vu. Ježi­šo­vi uče­ní­ci si tiež neda­li názov. O tom, že boli uče­ník­mi Ježi­ša, sved­či­lo ich posols­tvo a spô­sob živo­ta. Neskôr boli nazva­ní kres­ťan­mi, pre­to­že hlá­sa­li, že Ježiš je Kris­tus a Spa­si­teľ, posla­ný od Boha, kto­rý pri­šiel medzi ľudí.

Aj my sme kres­ťa­nia – uče­ní­ci Ježi­ša. Chce­me nasle­do­vať prí­klad prvých kres­ťa­nov a žiť to, čo číta­me v Bib­lii. Nepat­rí­me do žiad­nej deno­mi­ná­cie, ani do nija­kej nábo­žen­skej spo­loč­nos­ti. Sme spo­lu, pre­to­že kaž­dý z nás chce milo­vať Ježi­ša, náš­ho Pána a Boha, z čis­té­ho srd­ca a úprim­nej vie­ry a nie z povin­nos­ti ria­diť sa pra­vid­la­mi a pred­pis­mi daný­mi inštitúciou.

Bib­liu pova­žu­je­me za jedi­ný základ kres­ťan­ské­ho uče­nia. Pre­to sa den­ne stre­tá­va­me, aby sme Božie slo­vo spo­lu číta­li a nad ním pre­mýš­ľa­li. Bib­liu berie­me váž­ne, ako auto­ri­tu pre našu vie­ru a život. Sna­ží­me sa ju tiež chá­pať v jej his­to­ric­kom a lite­rár­nom kon­tex­te. Tým sa chce­me vyhnúť libe­rál­nym aj fun­da­men­ta­lis­tic­kým omy­lom pri jej výkla­de. Vie­me, že len život vo vie­re a úprim­ný vzťah s Bohom je kľú­čom k jej pochopeniu.

Súhla­sí­me s vie­rouč­ným obsa­hom vyzna­ní vie­ry, kto­ré boli for­mu­lo­va­né v prvých sto­ro­čiach, naj­mä Apoš­tol­ské­ho vyzna­nia, Nicej­sko-kon­štan­ti­no­pol­ské­ho (ale­bo Nicej­sko-carih­rad­ské­ho) a Ata­ná­zi­ov­ho vyzna­nia. Pred­po­kla­dá­me, že ich for­mu­lá­cia vychá­dza z pra­me­ňov, kto­ré sa zakla­da­li na uče­ní apoš­to­lov. Napriek tomu sa nesto­tož­ňu­je­me s his­to­ric­kým kon­tex­tom ich vzni­ku, pre­dov­šet­kým so zoštát­ne­ním kres­ťan­stva, jeho zosvetš­te­ním a nástu­pom for­ma­liz­mu namies­to úprim­né­ho a jed­no­du­ché­ho kres­ťan­ské­ho života.

„Verím v Boha Otca vše­mo­hú­ce­ho, Stvo­ri­te­ľa neba i zeme. Verím v Ježi­ša Kris­ta, Syna Jeho jedi­né­ho, Pána náš­ho, kto­rý sa počal z Ducha Svä­té­ho, naro­dil sa z Márie pan­ny, trpel pod Pont­ským Pilá­tom, ukri­žo­va­ný umrel a pocho­va­ný bol; zostú­pil do pod­sve­tia ((v evan­je­lic­kom pre­kla­de je uve­de­né „do pekiel“, avšak hlav­ným význa­mom tu pou­ži­té­ho gréc­ke­ho slo­va kato­ta­ta je „do najs­pod­nej­ších, naj­hl­b­ších [oblas­tí]“)), v tre­tí deň vstal z mŕt­vych, vstú­pil na nebe­sá, sedí na pra­vi­ci Boha Otca vše­mo­hú­ce­ho; odtiaľ prí­de súdiť živých i mŕt­vych. Verím v Ducha Svä­té­ho, svä­tú cir­kev vše­obec­nú, spo­lo­čen­stvo svä­tých, hrie­chov odpus­te­nie, tela z mŕt­vych vzkrie­se­nie a život več­ný. Amen.“

 

„Verí­me v jed­né­ho Boha, vše­vlád­ne­ho Otca, Stvo­ri­te­ľa neba i zeme, všet­ké­ho vidi­teľ­né­ho aj nevi­di­teľ­né­ho. A v jed­né­ho Pána Ježi­ša Kris­ta, jed­no­ro­de­né­ho Božie­ho Syna, zro­de­né­ho z Otca pred všet­ký­mi vek­mi, Svet­lo zo Svet­la, pra­vé­ho Boha z pra­vé­ho Boha, zro­de­né­ho, nie stvo­re­né­ho, jed­nej pod­sta­ty s Otcom, skr­ze kto­ré­ho všet­ko vznik­lo, kto­rý pre nás ľudí a pre našu spá­su zostú­pil z nebies, vte­lil sa zo Svä­té­ho Ducha a Márie — pan­ny a stal sa člo­ve­kom, bol za nás ukri­žo­va­ný za Pon­cia Pilá­ta, trpel a bol pocho­va­ný, a na tre­tí deň vstal (z mŕt­vych) v súla­de s Pís­ma­mi, vystú­pil do nebies, sedí po Otco­vej pra­vi­ci a zno­va prí­de, so slá­vou, súdiť živých i mŕt­vych, jeho krá­ľov­stvu nebu­de kon­ca. A v Ducha Svä­té­ho, Pána a Tvor­cu živo­ta, kto­rý vychá­dza z Otca, kto­ré­mu sa spo­lu s Otcom a Synom vzdá­va poklo­na i slá­va, kto­rý hovo­ril skr­ze pro­ro­kov. V jed­nu, svä­tú, vše­obec­nú a apoš­tol­skú Cir­kev, vyzná­va­me jeden krst na odpus­te­nie hrie­chov, oča­ká­va­me vzkrie­se­nie mŕt­vych a život budú­ce­ho veku. Amen.“

 

„Kto chce byť spa­se­ný, musí sa pre­dov­šet­kým pri­dr­žia­vať vše­obec­nej vie­ry; kto by ju v celo­sti a nepo­ru­ši­teľ­nos­ti neza­cho­vá­val, bez­po­chy­by nave­ky zahy­nie. Vše­obec­ná vie­ra je však táto: uctie­va­me si jed­né­ho Boha v Tro­j­i­ci a Tro­j­i­cu v jed­no­te bez zmie­ša­nia Osôb a bez odde­ľo­va­nia pod­sta­ty. Iná je totiž oso­ba Otca, iná Syna, iná Ducha Svä­té­ho. Avšak Otec a Syn a Duch Svä­tý majú iba jed­no bož­stvo, rov­na­kú slá­vu, súveč­nú vzne­še­nosť. Ako (je) Otec, tak (je) Syn, tak (je) Duch Svä­tý: več­ný Otec, več­ný Syn, več­ný Duch Svä­tý. A pred­sa nie sú to tra­ja Več­ní, ale jeden Več­ný, ako ani tra­ja Nestvo­re­ní ani tra­ja Nezmer­ní, ale jeden Nestvo­re­ný, jeden Nezmer­ný. Takis­to vše­mo­hú­ci Otec, vše­mo­hú­ci Syn, vše­mo­hú­ci Duch Svä­tý, a pred­sa nie sú to tra­ja Vše­mo­hú­ci, ale jeden Vše­mo­hú­ci. Tak je Otec Boh, Syn Boh, Duch Svä­tý Boh, a pred­sa nie sú to tra­ja Boho­via, ale len jeden Boh. Tak je Otec Pán, Syn Pán, Duch Svä­tý Pán, a pred­sa nie sú to tra­ja Páni, ale len jeden Pán. Pre­to­že ako pod­ľa kres­ťan­skej prav­dy vyzná­va­me kaž­dú oso­bu jed­not­li­vo ako Boha a Pána, tak nám vše­obec­ná vie­ra zaka­zu­je, aby sme hovo­ri­li o troch Bohoch ale­bo Pánoch. Otec nie je nikým utvo­re­ný ani stvo­re­ný, ani splo­de­ný. Syn nie je samým Otcom ani utvo­re­ný, ani stvo­re­ný, ale splo­de­ný. Duch Svä­tý nie je Otcom a Synom ani utvo­re­ný, ani stvo­re­ný, ani splo­de­ný, ale vychá­dza­jú­ci. Je teda jeden Otec, nie tra­ja Otco­via, jeden Syn, nie tra­ja Syno­via, jeden Duch Svä­tý, nie tra­ja Ducho­via Svä­tí. A v tej­to troj­je­di­nos­ti nič nie je skôr ale­bo neskôr, nič nie je väč­šie ale­bo men­šie, ale všet­ky tri Oso­by sú si rov­na­ko več­né a rov­na­ko veľ­ké; a tak tre­ba vo všet­kom, ako už bolo vyš­šie pove­da­né, i uctie­vať jed­no­tu v Tro­j­i­ci i Tro­j­i­cu v jed­no­te. Kto teda chce byť spa­se­ný, nech toto verí o Trojici.“

 

Vie­ra je pre nás živou sku­toč­nos­ťou. Napĺňa všet­ky oblas­ti živo­ta a nezna­me­ná pre nás zacho­vá­va­nie tra­dič­ných nábo­žen­ských zvykov.

Nepo­nú­ka­me for­mál­ne člen­stvo. Kaž­dé­mu, kto pri­chá­dza do cir­kvi, chce­me pomôcť úprim­ne sa roz­hod­núť nasle­do­vať Ježi­ša. Aj Ježiš vie­dol svo­jich poslu­chá­čov k také­mu­to rozhodnutiu:

A všet­kým pove­dal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vez­me kaž­dý deň svoj kríž a nasle­du­je ma. Lebo kto by si chcel život zachrá­niť, stra­tí ho, ale kto stra­tí svoj život pre mňa, zachrá­ni si ho.“ (Lukáš 9:23–24)

Nikde nemá­me cen­trum. Sme cir­kvou, kto­rú tvo­ria spo­lo­čen­stvá na via­ce­rých mies­tach. Tie­to nesú za seba navzá­jom zod­po­ved­nosť a pomá­ha­jú si zotr­vať v prav­de. Podob­ne to bolo aj medzi kres­ťan­mi krát­ko po smr­ti apoš­to­lov. Vidí­me to naprí­klad zo zacho­va­né­ho lis­tu, v kto­rom rím­ske spo­lo­čen­stvo napo­mí­na spo­lo­čen­stvo v Korin­te. Nesie názov 1. list Kle­men­tov, ale jeho úvod napo­ve­dá, že bol napí­sa­ný celou cir­kvou v Ríme.

Nesie­me sa navzá­jom v našich sla­bos­tiach. Cir­kev sa nemá obra­cať chrb­tom k bra­to­vi, kto­rý pre­chá­dza krí­zou vie­ry ale­bo má neja­kú duchov­nú sla­bosť. Taký­to člo­vek potre­bu­je trpez­li­vosť a milosrdenstvo:

Vte­dy k nemu pri­stú­pil Peter a pove­dal mu: „Pane, koľ­ko ráz mám odpus­tiť svoj­mu bra­to­vi, keď sa pro­ti mne pre­hre­ší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpo­ve­dal: „Hovo­rím ti: Nie sedem ráz, ale sedem­de­siat­se­dem ráz.“ (Matúš 18:21–22)

Byť milo­srd­ným ale nezna­me­ná byť ľahos­taj­ným a bra­ta v hrie­chu nechať.

Bra­tia, keby aj nie­ko­ho pri­stih­li pri neja­kom pokles­ku, vy, kto­rí ste duchov­ní, naprav­te ho v duchu mier­nos­ti; a daj si pozor, aby si aj ty neupa­dol do poku­še­nia. Neste si vzá­jom­ne bre­me­ná, a tak napl­ní­te Kris­tov zákon. (list Gala­ťa­nom 6:1–2)

Lás­ka bra­tov a ses­tier je výzvou k premene.

Dávaj­te si pozor, bra­tia, aby nik z vás nemal zlé a never­né srd­ce a neod­pa­dol od živé­ho Boha, ale deň čo deň sa vzá­jom­ne povzbu­dzuj­te, kým trvá to „dnes“, aby niko­ho z vás neza­tvr­di­lo máme­nie hrie­chu. (list Heb­re­jom 3:12–13)

Keď sa kres­ťan zatvr­dí, potom mu už nemô­že­me pomôcť. Tomu chce­me predísť.

Naším vedú­cim je Kris­tus. Medzi kres­ťan­mi sú roz­die­ly v skú­se­nos­tiach, v pozna­ní Boha a Jeho slo­va, v posluš­nos­ti voči Bohu a podob­ne. Tých­to roz­die­lov sme si vedo­mí, ale nikdy ich nepo­va­žu­je­me za zásad­né. Neroz­de­ľu­je­me kres­ťa­nov do dvoch sku­pín – na tých, kto­rí sú schop­ní zja­vo­vať Božiu vôľu a tých, kto­rí ich len nasle­du­jú. V cir­kvi pre­to nemá­me hie­rar­chic­ké uspo­ria­da­nie. Viac o tom v člán­ku: Štruk­tú­ra cir­kvi — roz­diel­ne posta­ve­nie ale­bo roz­diel­ne služby?

Kým nie sme

Aby sme pre­d­iš­li nedo­ro­zu­me­niam, chce­me spo­me­núť, že nena­sle­du­je­me niko­ho z tých, kto­rí býva­jú pova­žo­va­ní za novo­do­bých pro­ro­kov, ako sú W. M. Bran­ham, J. Smith, S. M. Moon. Ani nemá­me blíz­ko ku spo­lo­čen­stvu Stráž­nej veže Sved­kov Jeho­vo­vých ale­bo tzv. Božím deťom – Rodi­ne lásky.

Sme otvo­re­ní pre kaž­dé­ho, kto hľa­dá prav­du. Chce­me, aby všet­ci ľudia nachá­dza­li ces­tu ku Kris­to­vi a sku­toč­né obrá­te­nie. Nie sme vyhra­ne­nou sku­pi­nou pre urči­tý druh ľudí. Neroz­de­ľu­je nás vek, stu­peň vzde­la­nia, národ­nosť, rodin­ný stav a pod.

Naše spo­lo­čen­stvo je neveľ­ké, tvo­ria ho ľudia s rôz­nou nábo­žen­skou minu­los­ťou a spo­lo­čen­ským poza­dím. Chce­me byť brat­mi a ses­tra­mi, vzdá­vať česť náš­mu spo­loč­né­mu Otco­vi a jeho Syno­vi Ježi­šo­vi. Navzá­jom sa niesť v kaž­do­den­nom živo­te – v rados­tiach i ťaž­kos­tiach. Sme jed­not­ní, pre­to­že kaž­dý z nás vedo­me odkla­dá svo­je sta­ré Ja a nasle­du­je zja­ve­nie, kto­ré Boh dáva spoz­nať všet­kým v Bib­lii. Zakú­ša­me, že Boh nás vedie tou naj­lep­šou osob­nou, a pred­sa aj spo­loč­nou ces­tou – ces­tou poko­ja, rados­ti a služ­by. Do toh­to živo­ta Ťa tiež pozývame.