O živo­te prvých kres­ťa­nov – čo to pre nás zna­me­ná dnes?

Záme­rom toh­to člán­ku nie je len opis posto­ja a život­né­ho štý­lu prvých kres­ťa­nov. Chce byť pod­ne­tom k zamys­le­niu nad tým, čo ich vied­lo k odo­vzda­né­mu životu.

Čas­to sa zastá­va názor, že v súčas­ných pod­mien­kach sa nedá žiť tak, ako žili kres­ťa­nia v časoch Nové­ho záko­na ale­bo že vte­daj­ší ľudia mali inten­zív­nu účasť na živo­te ostat­ných iba kvô­li počia­toč­né­mu nad­še­niu. Radi by sme uká­za­li, že život prvých kres­ťa­nov bol pokra­čo­va­ním toho, čo Ježi­šo­vi uče­ní­ci vide­li v živo­te svoj­ho Maj­stra. Pocho­pi­li, že kaž­do­den­ná odda­nosť Ježi­ša je vzo­rom pre kaž­dú pra­vú služ­bu Bohu a že nasle­do­vať ho zna­me­ná byť pri­pra­ve­ný nasa­diť sa pre lás­ku k Bohu, pre bra­tov a ses­try a pre rast Božie­ho krá­ľov­stva. Čo nasle­do­va­nie Ježi­ša zna­me­na­lo vte­dy, pla­tí aj pre dnešok.

1 Situ­ácia dnes

Dneš­né „nedeľ­né kres­ťan­stvo“ nie je dôsled­kom pozme­ne­ných spo­lo­čen­ských pod­mie­nok. Je skôr pre­ja­vom sku­toč­nos­ti, že ľudia, hoci chcú byť spa­se­ní, nie sú pri­pra­ve­ní ísť úzkou ces­tou nasle­do­va­nia Ježi­ša. Aj v Jeho časoch žili ľudia s podob­ným postojom:

Čo ma oslo­vu­je­te: „Pane, Pane“, keď nero­bí­te, čo hovo­rím? Uká­žem vám, komu sa podo­bá kaž­dý, kto pri­chá­dza ku mne, počú­va moje slo­vá a usku­toč­ňu­je ich. Podo­bá sa člo­ve­ku, kto­rý sta­val dom. Hlbo­ko kopal a zákla­dy polo­žil na ska­lu. Keď potom priš­la povo­deň, na dom nara­zi­la voda, no nemoh­la ním pohnúť, lebo bol dob­re posta­ve­ný. Ale kto ich počú­va, a neu­sku­toč­ňu­je, podo­bá sa člo­ve­ku, kto­rý si posta­vil dom na zemi bez zákla­du. Keď naň nara­zi­la voda, hneď sa zrú­til a z domu zosta­lo veľ­ké rumo­vis­ko.“ (Lukáš 6:46–49)

2 „Opus­ti­li všet­ko a išli za ním“ – Spo­lo­čen­stvo uče­ní­kov s Ježišom

Pred­tým, než Ježiš verej­ne vystú­pil, Ján Krs­ti­teľ volal svo­jich súčas­ní­kov zo židov­ské­ho náro­da k poká­niu, aby ich pri­pra­vil na prí­chod Mesiá­ša. Ján bol v stre­de záuj­mu mno­hých Židov, pre­dov­šet­kým tých, kto­rí dúfa­li v sko­rý prí­chod Spa­si­te­ľa. Medzi nimi boli aj takí, kto­rí sa neskôr sta­li Ježi­šo­vý­mi učeníkmi.

Keď Ján pokrs­til Ježi­ša, začal o ňom sved­čiť, že je Božím Slu­žob­ní­kom, kto­rý spa­sí Izra­el. Tých, kto­rí za ním pri­chá­dza­li, odka­zo­val na Neho. Tak sa pozor­nosť židov pre­nies­la na Ježiša.

Z množ­stva ľudí, kto­rí pri­chá­dza­li, aby Ježi­ša počú­va­li a kto­rí ho čas­to spre­vá­dza­li, si Ježiš vyvo­lil dva­násť mužov, kto­rí s ním mali cho­diť stá­le. (Lukáš 6:12–16) Tým­to apoš­to­lom vysvet­ľo­val mno­hé veci oso­bit­ne. Oni ho spoz­na­li naj­lep­šie, boli ním vyučo­va­ní a for­mo­va­ní, aby neskôr moh­li niesť hlav­nú zod­po­ved­nosť za budo­va­nie nové­ho Božie­ho ľudu — cirkvi.

Keď sa raz nie­kto Ježi­ša spý­tal, kto­ré je prvé pri­ká­za­nie zo všet­kých, odpo­ve­dal takto:

„Prvé je toto: Počuj, Izra­el, Pán, náš Boh, je jedi­ný Pán. Milo­vať budeš Pána, svoj­ho Boha, z celé­ho svoj­ho srd­ca, z celej svo­jej duše, z celej svo­jej mys­le a z celej svo­jej sily! Dru­hé je toto: Milo­vať budeš svoj­ho blíž­ne­ho ako seba samé­ho! Iné­ho, väč­šie­ho pri­ká­za­nia, ako sú tie­to, niet.“ (Marek 12:29–31)

Počas posled­nej noci dal Ježiš svo­jim uče­ní­kom nové pri­ká­za­nie, aby sa milo­va­li, ako ich milo­val on. (Ján 13:34–35) Tým­to im pred­lo­žil pred oči svoj vlast­ný život ako prí­klad pre napl­ne­nie naj­vyš­šie­ho pri­ká­za­nia. V tej­to chví­li uče­ní­ci ešte nechá­pa­li roz­sah tej­to lás­ky, pre­to­že jej naj­sil­nej­ším dôka­zom malo neskôr byť pod­stú­pe­nie nespra­vod­li­vej a kru­tej smr­ti na krí­ži. Avšak skr­ze den­né spo­lo­čen­stvo s ním už mno­hé veci chápali:

• Počas cho­de­nia s ním zaží­va­li neis­to­tu a nestá­losť život­ných pod­mie­nok a z jeho prí­kla­du sa moh­li učiť bez­pod­mie­neč­ne hlbo­kú dôve­ru k Bohu, že sa posta­rá o všet­ky ich potreby.
• Vide­li jeho život mod­lit­by, jeho hlbo­ké spo­je­nie s Otcom, z kto­ré­ho čer­pal silu pre všet­ko verej­né vystu­po­va­nie. Tak­to mohol odo­lať kaž­dé­mu poku­še­niu pri­jí­mať uzna­nie a slá­vu od ľudí a bol napl­ne­ný a vede­ný úpl­nou odo­vzda­nos­ťou Bohu. (Ján 5:30–46) Na uče­ní­kov to muse­lo uro­biť dojem, pre­to­že ho pro­si­li, aby ich naučil mod­liť sa. (Lukáš 11:1)
• Urči­te si všim­li jeho súcit­nú nestra­níc­ku nák­lon­nosť k sla­bým a opo­vr­hnu­tým, k tým, kto­rí boli zaple­te­ní v hrie­chu a to, ako im uka­zo­val výcho­dis­ko. (Lukáš 5:30–32)
• Neúnav­ne sa den­ne veno­val svo­jej verej­nej služ­be ľuďom, kto­rí boli „ako ovce bez pas­tie­ra“. Jeho „pas­tier­ska“ lás­ka bola taká veľ­ká, že dal stra­nou svo­je vlast­né potre­by, aby nakŕ­mil duchov­ne hla­du­jú­cich. Píše sa, že nie­ke­dy priš­li tak mno­hí, že nebol čas ani sa najesť. (Marek 6:31n)
• Apoš­to­li tiež pozna­li jeho neo­hro­ze­nú pria­mosť v kon­fron­tá­ciách so samo­spra­vod­li­vý­mi fari­zej­mi. Ježiš vedel, že iba odha­le­nie ich pokry­tec­tva ich môže zachrá­niť pred več­ným zatratením.
• Učil svo­jich uče­ní­kov milo­vať dokon­ca aj nepria­te­ľov — nere­a­go­vať na nepria­teľ­ské posto­je s nená­vis­ťou ale­bo s hne­vom, ale skr­ze pokor­né a lás­ky­pl­né sprá­va­nie dru­hých zahan­biť. (Lukáš 6:27–35)
• Nako­niec uče­ní­ci tiež zaži­li, ako nekom­pro­mis­ne stál za hlá­sa­nou prav­dou. Skôr si zvo­lil smrť, než aby nie­čo odvo­lal ale­bo pred svo­ji­mi nepria­teľ­mi utie­kol, a tým uči­nil seba a svo­je posols­tvo nedô­ve­ry­hod­ným. Vedel, že od toho závi­sí spá­sa ľudí. „Dob­rý pas­tier polo­ží svoj život za ovce.“ (Ján 10:11)
• Vo všet­kom vide­li jeho nezišt­ný postoj: pri­pra­ve­nosť dávať a slú­žiť bez oča­ká­va­nia odme­ny ale­bo vďa­ky od ľudí. (Lukáš 6:27–35)

3 „Pre­čo hľa­dá­te živé­ho medzi mŕt­vy­mi?“ – Od Gol­go­ty k Letniciam

Hoci Ježiš svo­jich uče­ní­kov pri­pra­vo­val na to, že zomrie a vsta­ne z mŕt­vych (Matúš 16:21), jeho smrť bola pre nich nešťas­tím, kto­ré, ako sa zda­lo, pocho­va­lo všet­ku nádej. V tre­tí deň sa s nimi stre­tol ako zmŕt­vychvs­ta­lý. Nie­koľ­ko nasle­du­jú­cich týž­dňov s Ježi­šom bolo pre nich zno­va časom inten­zív­ne­ho for­mo­va­nia ich zmýš­ľa­nia. Uči­li sa vidieť všet­ko v novom svet­le. Poro­zu­me­li, že Mesiáš nie je tým, kto zria­di pozem­skú ríšu poko­ja a zni­čí všet­kých bez­bož­ní­kov. Božie krá­ľov­stvo malo medzi ple­ve­lom toh­to sve­ta pri­niesť dob­ré ovo­cie. Uče­ní­ci mali s Ježi­šo­vým posols­tvom ísť až do kon­čín zeme a vša­de ohla­so­vať milosť Boha, kto­rý sa z lás­ky k ľuďom stal člo­ve­kom. V Ježi­šo­vi pri­šiel na svet sám Boh. Svo­jou odo­vzda­nos­ťou chcel pri­viesť ľudí k ľútos­ti nad ich vzdo­ro­vi­tos­ťou a ľahos­taj­nos­ťou voči svoj­mu milu­jú­ce­mu Stvo­ri­te­ľo­vi a pomôcť im k živo­tu v lás­ke k Bohu a blíž­nym. To je ces­ta spá­sy a odte­raz jej mali uče­ní­ci veno­vať svoj život.

Na Let­ni­ce pri­ja­li Ducha Svä­té­ho. Bol to roz­ho­du­jú­ci pod­net k tomu, aby išli a zves­to­va­li. Boží Duch v nich im pomo­hol pre­ko­nať vše­tok strach a dal im slo­vá, kto­ré zasiah­li dru­hých do srd­ca. Nemá­lo Židov, kto­rí boli na Let­ni­ce v Jeru­za­le­me, uve­ri­lo sve­dec­tvu uče­ní­kov o zmŕt­vychvs­ta­ní Ježi­ša a o tom, že on je Mesiá­šom zosla­ným od Boha. Tým­to sa zača­la his­tó­ria cirkvi.

4 „Čo máme robiť, bra­tia?“ – Vznik a život cirkvi

Zo Skut­koch apoš­to­lov 2:32–47 citu­je­me posled­nú časť Pet­ro­vej reči, kto­rú pred­nie­sol po let­nič­nej uda­los­ti pred Žid­mi v Jeru­za­le­me (Skut­ky 2:1–13) a reak­ciu tých, kto­rí uverili:

Toh­to Ježi­ša Boh vzkrie­sil a my všet­ci sme toho sved­ka­mi. Božia pra­vi­ca ho pový­ši­la, a keď od Otca dostal pri­sľú­be­né­ho Ducha Svä­té­ho, vylial ho, ako sami vidí­te a poču­je­te. Veď Dávid nevys­tú­pil na nebe­sia, a pred­sa hovo­rí: Pán pove­dal môj­mu Páno­vi: Seď po mojej pra­vi­ci, kým nepo­lo­žím tvo­jich nepria­te­ľov za pod­nož­ku tvo­jim nohám. Nech teda s isto­tou vie celý dom Izra­e­la, že toho Ježi­ša, kto­ré­ho ste vy ukri­žo­va­li, Boh uro­bil aj Pánom, aj Mesiá­šom.“ Keď to poču­li, bolesť im pre­nik­la srd­ce a pove­da­li Pet­ro­vi a ostat­ným apoš­to­lom: „Čo máme robiť, bra­tia?“ Peter im pove­dal: „Rob­te poká­nie a nech sa dá kaž­dý z vás pokrs­tiť v mene Ježi­ša Kris­ta na odpus­te­nie svo­jich hrie­chov a dosta­ne­te dar Svä­té­ho Ducha. Veď to pri­sľú­be­nie pat­rí vám a vašim deťom i všet­kým, čo sú ďale­ko, všet­kým, kto­rých si povo­lá Pán, náš Boh.“ A ešte mno­hý­mi iný­mi slo­va­mi ich zapri­sa­há­val a povzbu­dzo­val: „Zachráň­te sa z toh­to zvr­h­lé­ho poko­le­nia!“ Oni pri­ja­li jeho slo­vo a dali sa pokrs­tiť; a v ten deň sa pri­da­lo asi tri­ti­síc duší. Vytrva­lo sa zúčast­ňo­va­li na uče­ní apoš­to­lov a na brat­skom spo­lo­čen­stve, na láma­ní chle­ba a na mod­lit­bách. Všet­kých sa zmoc­ňo­va­la bázeň; pro­stred­níc­tvom apoš­to­lov sa dia­lo množ­stvo divov a zna­me­ní. Všet­ci, čo uve­ri­li, boli pospo­lu a všet­ko mali spo­loč­né. Pre­dá­va­li pozem­ky a majet­ky a roz­de­ľo­va­li ich všet­kým, pod­ľa toho, ako kto potre­bo­val. Deň čo deň svor­ne zotr­vá­va­li v chrá­me, po domoch láma­li chlieb a s rados­ťou a úprim­ným srd­com poží­va­li pokrm. Chvá­li­li Boha a boli milí všet­ké­mu ľudu. A Pán kaž­dý deň roz­mno­žo­val tých, čo mali byť spasení.

Rov­na­ko ako Ježiš (Marek 1:14) aj Peter volal ľudí k poká­niu hneď pri prvej prí­le­ži­tos­ti. Odvrá­te­nie sa od sta­ré­ho, hrie­chom ovlá­da­né­ho živo­ta, bolo pred­po­kla­dom pre nový život Božie­ho die­ťa­ťa. Kto chcel pat­riť Bohu, musel so svo­ji­mi hriech­mi, kto­ré ho od Boha a dru­hých odde­ľo­va­li, prí­sť na svetlo.

A toto je zvesť, kto­rú sme od neho poču­li a vám zves­tu­je­me: Boh je svet­lo a niet v ňom nija­kej tmy. Ak hovo­rí­me, že máme s ním spo­lo­čen­stvo, ale cho­dí­me vo tme, luhá­me a neko­ná­me prav­du. Ale ak cho­dí­me vo svet­le, ako je on vo svet­le, máme spo­lo­čen­stvo medzi sebou a krv Ježi­ša, jeho Syna, nás očis­ťu­je od kaž­dé­ho hrie­chu. (1. Jánov list 1:5–7)

Člo­vek sa môže svä­té­mu Bohu pri­blí­žiť iba s úprim­ným srd­com. Keď nie­kto pred Bohom svo­je hrie­chy odkry­je, Boh ich môže odpus­tiť a uči­niť ho novým člo­ve­kom, kto­rý sa nechá­va viesť Božím Duchom. Boží Duch vedie člo­ve­ka k lás­ke. Ježi­šo­vi uče­ní­ci sa od svoj­ho Maj­stra nauči­li, že lás­ka zna­me­ná odo­vzda­nie celé­ho živo­ta. Prá­ve táto lás­ka for­mo­va­la život veria­cich v ranej cir­kvi. Lás­ka, kto­rú Boh kaž­dé­mu svoj­mu die­ťa­ťu vle­je do srd­ca (Rima­nom 5:5), ich pod­ne­co­va­la, aby už neži­li pre seba. Pavol o tom napísal:

Lebo nás ženie Kris­to­va lás­ka, keď si uve­do­mí­me, že ak jeden zomrel za všet­kých, teda všet­ci zomre­li. A zomrel za všet­kých, aby aj tí, čo žijú, už neži­li pre seba, ale pre toho, kto­rý za nich zomrel a vstal z mŕt­vych. (2. list Korin­ťa­nom 5:14–15)

Pre­to­že prví kres­ťa­nia, tak ako Ježiš, nech­ce­li žiť sami pre seba, oslo­bo­di­li sa od všet­ké­ho, čo im moh­lo v lás­ke brá­niť: rôz­nych vzťa­hov, vlast­ných plá­nov, mate­riál­nych istôt … (Lukáš 14:33)
Boli pri­pra­ve­ní odpú­tať sa od všet­kých a od všet­ké­ho, čo brá­ni­lo ich služ­be Bohu a ľudom. Od Ježi­ša vede­li, že inej ces­ty niet a že s tou­to je spo­je­né zasľúbenie:

Tu sa ozval Peter: „Pozri, my sme opus­ti­li všet­ko a išli sme za tebou.“ Ježiš pove­dal: „Veru, hovo­rím vám: Niet niko­ho, kto by pre mňa a pre evan­je­lium opus­til dom ale­bo bra­tov a ses­try, ale­bo mat­ku a otca, ale­bo deti, ale­bo polia, aby nedos­tal sto­ná­sob­ne viac; teraz, v tom­to čase, domy, bra­tov, ses­try, mat­ky, deti i polia, hoci s pre­na­sle­do­va­ním, a v budú­com veku več­ný život. (Marek 10:28–30)

Pri­pra­ve­nosť zaprieť sa (Lukáš 9:23) a vzdať sa živo­ta pod­ľa vlast­ných pred­stáv ich uči­ni­la slo­bod­ný­mi pre veci Božie­ho krá­ľov­stva. Kaž­dý deň trá­vi­li čas v chrá­me, kde sa moh­li roz­prá­vať a sved­čiť mno­hým zo svoj­ho ľudu o Ježi­šo­vi ako Mesiá­šo­vi. Den­ne sa po domoch schá­dza­li k spo­lo­čen­stvu. Pri tých­to malých stret­nu­tiach nikto nezos­tal bez povšim­nu­tia. Neexis­to­va­la žiad­na litur­gia ale­bo prog­ra­my, na kto­rých by sa moh­li zúčast­niť „nezá­väz­ne“. Vo svo­jom živo­te zakú­ša­li, ako sa jeden dru­hé­mu sta­li brat­mi, ses­tra­mi, rodič­mi a deť­mi, aj keď si pred tým boli úpl­ne cudzí ale­bo nepria­teľ­mi. Cir­kev bola otvo­re­ná pre kaž­dé­ho: pre boha­tých aj chu­dob­ných, mužov aj ženy, Židov aj Gré­kov, otro­kov aj slo­bod­ných, mla­dých aj sta­rých. Ich spo­loč­ný život s Bohom stál na tom, čo ich apoš­to­li uči­li o Ježi­šo­vom živo­te, jeho pri­ká­za­niach, Božej bytos­ti a vôli. Tak, ako Ježiš slú­žil ľuďom, slú­ži­li si aj oni navzá­jom, povzbu­dzo­va­li, napo­mí­na­li, pote­šo­va­li a brat­sky sa navzá­jom usmer­ňo­va­li. Pre­to­že spo­lu trá­vi­li čo naj­viac času v duchov­nom spo­lo­čen­stve, pozna­li sku­toč­nú tvár jeden dru­hé­ho a vede­li, v čom dru­hý brat ale­bo ses­tra potre­bu­je pomoc. Vo vzťa­hoch, kto­ré zostá­va­jú povr­ch­né a kon­tak­ty iba let­mé, keď ľudia dru­hým nech­cú otvo­riť svo­je súkro­mie, sku­toč­ná lás­ka nemô­že byť uve­de­ná do živo­ta. Vte­daj­ší kres­ťa­nia zdie­ľa­li radosť, utr­pe­nie, vyzná­va­li si navzá­jom svo­je sla­bos­ti a hrie­chy (Jakub 5:16), (Skut­ky 19:18) a pomá­ha­li si vo svo­jich zápa­soch vie­ry. Všet­ko pra­me­ni­lo z túž­by žiť svä­tý život, byť si v tom opo­rou, a tak spo­loč­ne dosiah­nuť cieľ vie­ry: več­nú radosť v Božej prí­tom­nos­ti. V lis­te Heb­re­jom 3:12–14 je vyjad­re­né, aké dôle­ži­té je pre spá­su den­né brat­ské povzbudenie:

Dávaj­te si pozor, bra­tia, aby nik z vás nemal zlé a never­né srd­ce a neod­pa­dol od živé­ho Boha, ale deň čo deň sa vzá­jom­ne povzbu­dzuj­te, kým trvá to „dnes“, aby niko­ho z vás neza­tvr­di­lo máme­nie hrie­chu. Veď sme sa sta­li účast­ník­mi Kris­ta, prav­da, ak isto­tu, kto­rú sme mali na počiat­ku, zacho­vá­me pev­nú až do konca…

Lás­ka, odo­vzda­nosť a jed­no­my­seľ­nosť medzi kres­ťan­mi zapô­so­bi­li na ostat­ných ľudí. Sta­li sa svet­lom, o kto­rom hovo­ril Ježiš (Matúš 5:14–15).
Napriek tomu sa nikto neod­vá­žil k nim pri­po­jiť, pokiaľ nemal túž­bu po svä­tom živo­te (Skut­ky 5:12–14).

Spo­loč­ná vie­ra v Ježi­ša ako Spa­si­te­ľa a v prav­du jeho slov ich hlbo­ko spá­ja­la. Ich spo­lu­pat­rič­nosť moh­la byť naru­še­ná len vte­dy, keď sa nie­kto z nich vydal vlast­nou ces­tou a už nech­cel ďalej vytrva­lo a nezišt­ne milo­vať. Uka­zu­je je to naprí­klad prí­beh Ana­niá­ša a Zafi­ry (Skut­ky 5:11), kto­rí pre­da­li pole, ale nebo­li pri­pra­ve­ní pode­liť sa o všet­ky zís­ka­né penia­ze, a tak apoš­to­lom kla­ma­li. Boli by si moh­li svoj maje­tok nechať. Veď keby pre to mali dob­ré dôvo­dy, nemu­se­li by svo­je roz­hod­nu­tie ukrý­vať a o všet­kom sa moh­lo hovo­riť s otvo­re­nos­ťou a dôverou.

V Božom spo­lo­čen­stve neúp­rim­ní ľudia nemô­žu obstáť. Kde chý­ba úprim­né hľa­da­nie Božej vôle, tam potreb­ná dôve­ra pre spo­loč­nú služ­bu Bohu zahy­nie. Táto uda­losť nás pri­vá­dza k ďal­šej cha­rak­te­ris­ti­ke spo­loč­né­ho živo­ta prvých kres­ťa­nov — k spo­lo­čen­stvu majetku.

5 „Všet­ko mali spo­loč­né“ – Spo­lo­čen­stvo majetku

V pasá­ži z Mar­ka 10:28–30 Ježiš zasľú­bil svo­jim uče­ní­kom aj domy a polia. Toto zasľú­be­nie sa vypl­ni­lo v tom, že kres­ťa­nia už nepo­va­žo­va­li svoj maje­tok za súkrom­né vlast­níc­tvo. Všet­ko mali spo­loč­né a deli­li sa o maje­tok s brat­mi a ses­tra­mi vo vie­re. Nikto im to nepred­pí­sal. Ako nalo­ži­li so svo­jím majet­kom, závi­se­lo od roz­hod­nu­tia pod­ľa ich sve­do­mia pred Bohom. Spo­lo­čen­stvo majet­ku bolo pre von­kaj­ší svet zna­me­ním ich hlbo­kej svor­nos­ti, spo­lu­ná­le­ži­tos­ti a dôve­ry. Nie­čo také sa vo sve­te nenáj­de. Sta­li sa nový­mi ľuď­mi s nepo­mi­nu­teľ­ným vlast­níc­tvom, a pre­to viac nelip­li na svo­jom pozem­skom majet­ku a moh­li ho slo­bod­ne pou­žiť pre Božie krá­ľov­stvo. Nev­kla­da­li všet­ko do jed­nej poklad­nič­ky. Keď nie­kto nie­čo mal, dal to tam, kde sa vyskyt­la potre­ba. Nepí­še sa o tom iba v Skut­koch 2, ale tiež v kapi­to­le 4:32–37:

Množ­stvo veria­cich malo jed­no srd­ce a jed­nu dušu. A nik z nich neho­vo­ril, že nie­čo z toho, čo mal, je jeho, ale všet­ko mali spo­loč­né. Apoš­to­li veľ­kou silou vydá­va­li sve­dec­tvo o zmŕt­vychvs­ta­ní Pána Ježi­ša a na všet­kých spo­čí­va­la veľ­ká milosť, veď medzi nimi nebo­lo núdz­ne­ho, lebo všet­ci, čo mali polia ale­bo domy, pre­dá­va­li ich, a čo za ne utŕ­ži­li, pri­ná­ša­li a klád­li apoš­to­lom k nohám, a roz­de­ľo­va­lo sa kaž­dé­mu pod­ľa toho, kto ako potre­bo­val. Aj Jozef, kto­ré­mu apoš­to­li dali meno Bar­na­báš, čo v pre­kla­de zna­me­ná Syn úte­chy, levi­ta, rodom Cyper­čan, mal roľu, pre­dal ju a penia­ze pri­nie­sol a polo­žil apoš­to­lom k nohám.

Tam, kde v dneš­ných takz­va­ných cir­kvách chý­ba brat­ská lás­ka, kto­rá je nahra­de­ná nábo­žen­ský­mi for­ma­mi ale­bo náv­šte­va­mi zhro­maž­de­ní, chý­ba aj pri­pra­ve­nosť deliť sa o maje­tok. Na tom nič neme­ní ani pobe­ra­nie štá­tom pri­de­le­ných dotá­cií (v prí­pa­de väč­ši­ny regis­tro­va­ných cir­kví), pre kto­ré chý­ba aký­koľ­vek bib­lic­ký základ ale­bo desiat­ky, odvá­dza­né zvy­čaj­ne v slo­bod­ných cir­kvách. V takých­to prí­pa­doch sa dáva iba zlo­mok toho, čo ľudia pova­žu­jú za svo­je vlast­níc­tvo. Avšak teoló­go­via hľa­da­jú zdan­li­vé argu­men­ty pre to, že spo­lo­čen­stvo majet­ku sa dnes už neprak­ti­zu­je. Mno­hí čle­no­via tzv. cir­kví radi pri­jí­ma­jú také­to argu­men­ty, pre­to­že potre­bu­jú zastrieť svoj ego­iz­mus aj vzhľa­dom na svo­je mate­riál­ne vlast­níc­tvo. Hovo­rí sa naprí­klad, že prví kres­ťa­nia oča­ká­va­li blíz­ky prí­chod Kris­ta, a pre­to boli ochot­ní vzdať sa svo­jich majet­kov. Nie­ke­dy sa tiež hovo­rí, že navy­še k tomu pre­sta­li pra­co­vať, kvô­li čomu jeru­za­lem­ská cir­kev schu­dob­ne­la. Pre­to vraj musel Pavol neskôr zor­ga­ni­zo­vať zbier­ku, aby veria­cich v Jeru­za­le­me zachrá­nil pred hla­do­mo­rom, kto­rý si sami zavinili.

V tých­to „argu­men­toch“ vidí­me zlo­my­seľ­né znes­vä­te­nie lás­ky, kto­rú Boh medzi kres­ťan­mi pôso­bil. Kto nie­čo také tvr­dí, musí si byť vedo­mý toho, čo apoš­to­lom pri­čí­ta — že v otáz­ke spo­lo­čen­stva majet­ku nebo­li vede­ní Duchom Božím a cir­kev v Jeru­za­le­me zavied­li do sle­pej ulič­ky. Nepria­mo sa tým spo­chyb­ňu­je aj múd­rosť Ježi­ša, kto­rý si vyvo­lil prá­ve tých­to mužov, aby vybu­do­va­li cir­kev. Igno­ru­je sa pri tom aj potvr­de­nie duchov­nej auto­ri­ty apoš­to­lov. Je smut­né vidieť, ako ľudia a dokon­ca teoló­go­via rad­šej pod­ko­pú auto­ri­tu apoš­to­lov a spo­chyb­nia Božie pôso­be­nie namies­to toho, aby skú­ma­li svo­je srd­ce. Teraz by sme chce­li na jed­not­li­vé argu­men­ty reagovať:

Z Bib­lie nie je mož­né odô­vod­niť názor, že prví kres­ťa­nia oča­ká­va­li blíz­ky prí­chod Ježi­ša. Ježiš ich pove­ril zves­to­vať evan­je­lium „až po samý kraj zeme“ (Skut­ky 1:8).
Iste nezmýš­ľa­li natoľ­ko nere­a­lis­tic­ky, aby pred­po­kla­da­li, že pove­re­nie vypl­nia už za nie­koľ­ko rokov. V Jáno­vi 21:18–19 číta­me, že Ježiš pred­po­ve­dal Pet­ro­vi, že keď zostar­ne, zomrie násil­nou smr­ťou. Peter teda neoča­ká­val Ježi­šov dru­hý prí­chod počas svoj­ho živo­ta na zemi. Samoz­rej­me, kres­ťa­nia chce­li byť pri­pra­ve­ní na stret­nu­tie s Ježi­šom v kaž­dom čase a žili v jeho neus­tá­lom oča­ká­va­ní, nech by pri­šiel kedy­koľ­vek. On sám ich (a nás všet­kých) učil bdieť: „lebo Syn člo­ve­ka prí­de ako zlo­dej v noci“ (Lukáš 12:35–40).

Pozem­ky, kto­ré pre­dá­va­li, boli prav­de­po­dob­ne také, kto­ré už nevy­hnut­ne nepot­re­bo­va­li. Tak­tiež môže­me vziať do úva­hy fakt, že medzi nábož­ný­mi Žid­mi exis­to­va­lo oča­ká­va­nie, že sa Mesiáš zja­ví v Jeru­za­le­me. Pre­to sa pred­po­kla­dá, že si Židia v Jeru­za­le­me a jeho oko­lí kúpi­li pozem­ky, na kto­rých moh­li byť pocho­va­ní. Mali nádej, že pri vzkrie­se­ní v posled­ný deň, keď prí­de Mesiáš, budú pria­mo na mies­te. Keď sa sta­li kres­ťan­mi a vede­li, že Ježiš — Mesiáš, už pri­šiel, boli to prav­de­po­dob­ne prá­ve aj tie­to pozem­ky, kto­rých sa vzda­li v pros­pech núdz­nych. Avšak vo vlast­ných domoch stá­le býva­li a stre­tá­va­li sa v nich, ako sme číta­li v citá­te zo Skut­kov 2.

Ohľa­dom ich posto­ja k prá­ci sa môže­me tiež dom­nie­vať, že kres­ťa­nia v Jeru­za­le­me zmýš­ľa­li podob­ne ako Pavol, kto­rý kres­ťa­nom v Tesa­lo­ni­ke píše:

Bra­tia, pri­ka­zu­je­me vám v mene náš­ho Pána Ježi­ša Kris­ta, aby ste sa strá­ni­li kaž­dé­ho bra­ta, kto­rý žije nepo­riad­ne, nie pod­ľa uče­nia, kto­ré pri­jal od nás. Veď sami vie­te, ako nás tre­ba napo­dob­ňo­vať, lebo sme neži­li medzi vami nepo­riad­ne, ani sme nejed­li nie­čí chlieb zadar­mo, ale vo dne v noci sme ťaž­ko a namá­ha­vo pra­co­va­li, aby sme niko­mu z vás nebo­li na ťar­chu. Nie že by sme na to nema­li prá­vo, ale chce­li sme vám seba dať za vzor, aby ste nás napo­dob­ňo­va­li. Veď aj keď sme boli u vás, pri­ka­zo­va­li sme vám toto: Kto nech­ce pra­co­vať, nech ani neje. Lebo počú­va­me, že medzi vami nie­kto­rí žijú nepo­riad­ne, nič nero­bia, iba sa zhá­ňa­jú za zby­toč­nos­ťa­mi. Takým­to pri­ka­zu­je­me a vyzý­va­me ich v Pánu Ježi­šo­vi Kris­to­vi, aby pokoj­ne pra­co­va­li, a tak jed­li svoj chlieb. (2. Solún­ča­nom 3:6–12)

Spo­lo­čen­stvo majet­ku medzi kres­ťan­mi samoz­rej­me nezna­me­ná žiť záhaľ­či­vý život na úkor ostat­ných. Kaž­dý má prá­cou zará­bať na svo­je živo­by­tie a žiť skrom­ne, aby sa mohol pode­liť s tými, kto­rí majú nedostatok.

Zbier­ky na spo­lo­čen­stvá v Pales­tí­ne, o kto­rých číta­me v Novom záko­ne, (napr. v Rima­nom 15:25–27) v žiad­nom prí­pa­de neuka­zu­jú, že by spo­lo­čen­stvo majet­ku nefun­go­va­lo. Naopak, sú prí­kla­dom požeh­na­nia zo vzá­jom­né­ho zdie­ľa­nia. Prvá zbier­ka, o kto­rej číta­me, mala svo­ju prí­či­nu v roz­siah­lom hla­do­mo­re, o kto­rom sa píše v Skut­koch 11:27–30:

V tých dňoch priš­li do Anti­ochie pro­ro­ci z Jeru­za­le­ma. Jeden z nich, menom Aga­bus, vstal a z vnuk­nu­tia Ducha ozná­mil, že bude veľ­ký hlad po celom sve­te. A aj bol za Klau­dia. Pre­to sa uče­ní­ci roz­hod­li, že kaž­dý pod­ľa svo­jich mož­nos­tí napo­mô­že bra­tom, čo býva­jú v Judei. Aj to uro­bi­li a posla­li zbier­ku star­ším po Bar­na­bá­šo­vi a Šavlovi.

Hla­do­mor iste pos­ti­hol rôz­ne úze­mia v Rím­skej ríši v odliš­nom roz­sa­hu. Židia boli chu­dob­nej­ší, pre­to­že boli povin­ní pla­tiť rôz­ne dane a výdav­ky: desiat­ky pre kňa­zov a pre chrá­mo­vú boho­služ­bu, chrá­mo­vú daň na sta­veb­né úpra­vy chrá­mu, daň cisá­ro­vi a clo mýt­ni­kom. V tej­to situ­ácii bolo pre kres­ťa­nov v lep­šej mate­riál­nej situ­ácii samoz­rej­mos­ťou pod­po­riť svo­jich bra­tov v Pales­tí­ne, kto­rá bola naj­viac pos­ti­hnu­tá hla­dom. Túto samoz­rej­mú pri­pra­ve­nosť deliť sa a pomá­hať spo­lo­čen­stvám v Jud­sku, náj­de­me tiež u spo­lo­čens­tiev, kto­ré Pavol nav­ští­vil v rám­ci svo­jej 3. misij­nej ces­ty. Pavol v tej­to súvis­los­ti píše o Mace­dón­ča­noch v 2. Korin­ťa­nom 8:3–4:

Môžem dosved­čiť, že koľ­ko moh­li, ba aj viac, ako moh­li, sami od seba nás nalie­ha­vo pro­si­li, aby sme im dopria­li milosť mať účasť na služ­be svätým.

Ďalej pokra­ču­je povzbu­de­ním Korin­ťa­nov nasledovne:

Neho­vo­rím vám to ako roz­kaz, ale hor­li­vos­ťou iných skú­šam pra­vo­sť aj vašej lás­ky. Veď pozná­te milosť náš­ho Pána Ježi­ša Kris­ta, že hoci bol boha­tý, stal sa pre vás chu­dob­ným, aby ste sa vy jeho chu­do­bou obo­ha­ti­li. A v tom­to dávam radu. Toto je vám na osoh, vám, čo ste už minu­lé­ho roku zača­li nie­len konať, ale aj chcieť. Teraz to teda aj usku­toč­ni­te, aby ako bol duch ochot­ný chcieť, tak bol ochot­ný aj vyko­nať, z toho, čo máte. Lebo ak je ochot­ná vôľa, cení sa pod­ľa toho, čo kto má, a nie pod­ľa toho, čo nemá. Veď nej­de o to, aby sa iným poľah­či­lo a vám pri­ťa­ži­lo, ale o isté vyrov­na­nie. Teraz váš pre­by­tok im pomô­že v nedos­tat­ku, aby zasa ich pre­by­tok pomo­hol v nedos­tat­ku vám; a tak sa to vyrov­ná, ako je napí­sa­né: „Kto mal mno­ho, nemal pre­by­tok, a kto málo, nemal nedos­ta­tok.“ (2. Korin­ťa­nom 8:8–15)

Zbier­ka samoz­rej­me nema­la niko­ho pri­viesť do núdze, ale skr­ze zdie­ľa­nie, mal kaž­dý dostať to, čo k živo­tu potre­bo­val. Túto pri­pra­ve­nosť deliť sa Pavol neodô­vod­ňu­je blíz­kym oča­ká­va­ním dru­hé­ho prí­cho­du, ale posto­jom Ježi­ša, kto­rý sa stal „chu­dob­ným“, aby dru­hých uči­nil „boha­tý­mi“. Pavol vidí odhod­la­nosť Korin­ťa­nov ako dôkaz pra­vo­sti ich lás­ky. Kres­ťa­nia totiž nema­jú milo­vať slo­va­mi, ale čin­mi a pravdou:

Čo je lás­ka, pozna­li sme z toho, že on polo­žil za nás svoj život. Aj my sme povin­ní dávať život za bra­tov. Ak má nie­kto pozem­ský maje­tok a vidí bra­ta v núdzi, a srd­ce si pred ním zatvo­rí, ako v ňom môže ostá­vať Božia lás­ka? Deti moje, nemi­luj­me len slo­vom a jazy­kom, ale skut­kom a prav­dou. (1. Jánov list 3:16–18)

Ďal­šie povzbu­de­nie k pri­pra­ve­nos­ti deliť sa náj­de­me v Heb­re­jom 13:16:

Ale neza­bú­daj­te na dob­ro­čin­nosť a vzá­jom­nú pomoc, lebo v takých obe­tách má Boh záľubu.

Tiež tu vidí­me, že pohnút­kou pode­liť sa o vlast­ný maje­tok s núdz­ny­mi, nebo­lo oča­ká­va­nie blíz­ke­ho prí­cho­du Ježi­ša, ale túž­ba pri­ná­šať obe­te, v kto­rých má Boh záľubu.

5.1 K otáz­ke desiatkov

Radi by sme sa krát­ko veno­va­li otáz­ke desiat­kov. Ako sme už pove­da­li, táto prax je roz­ší­re­ná v slo­bod­ných cir­kvách a mno­hí ju pova­žu­jú za bib­lic­kú. V Bib­lii sku­toč­ne číta­me o desiat­koch, ale nie ako o kres­ťan­skej pra­xi. V Sta­rom záko­ne bolo odvá­dza­nie desiat­kov urče­né na umož­ne­nie služ­by levi­tov a kňa­zov a na finan­co­va­nie obe­tí. (Nehe­miáš 10:37–38)
Pod­ľa Deute­ro­nó­mia 14:28–29 bol okrem toho kaž­dý tre­tí rok desia­tok pou­ži­tý pre chu­dob­ných z ľudu. Avšak nikde v Novom záko­ne nenáj­de­me zmien­ku o tom, že by kres­ťa­nia medzi sebou nie­čo podob­né robi­li. Namies­to toho náj­de­me, že sa deli­li o všet­ko. To zod­po­ve­dá opi­su v Skut­koch 4:32, že mali jed­no srd­ce a jed­nu dušu. Taká­to hlbo­ká dôve­ra, kto­rá dnes čas­to chý­ba aj v rodi­nách, nekon­čí, ani keď ide o penia­ze. Dôve­ra bola mož­ná, pre­to­že pozna­li život jeden dru­hé­ho. Pozna­li úprim­nosť svo­jich bra­tov v hľa­da­ní Božej vôle a moh­li dru­hým daro­vať aj zo svo­jich peňa­zí ale­bo iné­ho majet­ku, aby ich pou­ži­li tak, ako sa Bohu páči.

6 Ovce medzi vlkmi

Počia­toč­nú úctu jeru­za­lem­ských oby­va­te­ľov voči kres­ťa­nom čosko­ro nasle­do­va­lo napl­ne­nie Ježi­šo­vej predpovede:

Hľa, posie­lam vás ako ovce medzi vlkov. Buď­te teda opatr­ní ako hady a jed­no­du­chí ako holu­bi­ce. Chráň­te sa ľudí, lebo vás vyda­jú súdom, budú vás bičo­vať vo svo­jich syna­gó­gach a pre mňa vás budú vlá­čiť pred vla­dá­rov a krá­ľov, aby ste vyda­li sve­dec­tvo im aj poha­nom. Ale keď vás vyda­jú, nesta­raj­te sa, ako a čo bude­te hovo­riť, lebo v tú hodi­nu vám bude dané, čo máte pove­dať. Veď to už nie vy bude­te hovo­riť, ale Duch váš­ho Otca bude hovo­riť vo vás. Brat vydá na smrť bra­ta a otec die­ťa. Deti povs­ta­nú pro­ti rodi­čom a pri­pra­via ich o život. Všet­ci vás budú nená­vi­dieť pre moje meno. Ale kto vytr­vá do kon­ca, bude spa­se­ný. (Matúš 10:16–22)

Židov­skí vod­co­via sa od začiat­ku pokú­ša­li zabrá­niť roz­ší­re­niu tej­to novej „sek­ty.“ (Skut­ky 24:5.14)
Obá­va­li sa jej vply­vu na národ a stra­ty svoj­ho posta­ve­nia pred ľuď­mi. Pre­to pri­ká­za­li apoš­to­lom, že nesmú verej­ne hovo­riť, dali ich zbi­čo­vať a uväz­ni­li ich. (Skut­ky 5:17–23. 40–41)
Ale „uče­ní­ci nepres­tá­va­li deň čo deň učiť v chrá­me i po domoch a zves­to­vať Kris­ta, Ježi­ša“ (Skut­ky 5:42). Keď Šte­fan obvi­nil čle­nov židov­skej veľ­ra­dy zo zavraž­de­nia Ježi­ša a pou­ká­zal na ich odpor voči Bohu, uka­me­ňo­va­li ho. Tak sa stal prvým, kto­rý nasle­do­val muče­níc­ku smrť svoj­ho Pána (Skut­ky 7). Tiež zo správ o Pav­lo­vi vie­me, že kvô­li šíre­niu evan­je­lia musel zná­šať pre­na­sle­do­va­nie, od Židov i poha­nov. (2. Korin­ťa­nom 11:22–27)
Kres­ťa­nia sa nepris­pô­so­bo­va­li duchu doby, pod­ľa kto­ré­ho žili ich spo­lu­ob­ča­nia. (Rima­nom 12:1–2) ; (1. Pet­rov list 4:1–5)
Ako čle­no­via Božej rodi­ny (Efe­za­nom 2:19) sa cíti­li zavia­za­ní prav­de evan­je­lia a pev­ne sa jej drža­li aj napriek odpo­ru tých, kto­rí odmiet­li vola­nie k obrá­te­niu. Svo­jim živo­tom chce­li uká­zať, čo je Božou vôľou pre všet­kých ľudí. Pavol ich povzbu­dzo­val, aby „svie­ti­li ako svet­lá upro­stred zvr­h­lé­ho a ska­ze­né­ho poko­le­nia“. (Fili­pa­nom 2:14–16)
Tak­to vide­li svet a vede­li, že pria­teľ­stvo so sve­tom je nepria­teľ­stvom voči Bohu. (Jakub 4:4) Ich hod­no­ty a život boli cel­kom odliš­né od hod­nôt a živo­ta ľudí oko­lo nich. Pre tých, kto­rí chce­li žiť len pod­ľa svo­jej vôle a žia­dos­tí, nebol život kres­ťa­nov sve­dec­tvom o Božom pôso­be­ní. Cíti­li sa skr­ze hod­no­ty kres­ťa­nov usved­če­ní, pre­to, čas­to aj násil­ne, odmie­ta­li evan­je­lium i tých, kto­rí ho hlá­sa­li. (2. Korin­ťa­nom 4:7–11)

Ešte v 2. a 3. sto­ro­čí boli tí, čo sa hlá­si­li k vie­re v Ježi­ša, vytla­če­ní na okraj spo­loč­nos­ti. Drža­li si odstup od svet­ské­ho živo­ta, v kto­rom väč­ši­na ľudí nachá­dza­la pote­še­nie. Nezú­čast­ňo­va­li sa na verej­ných sviat­koch, nábo­žen­ských ritu­áloch a nabá­da­li ľudí, aby čini­li poká­nie zo svoj­ho hrieš­ne­ho živo­ta. Tak na seba pri­vied­li nepria­teľ­stvo verej­nos­ti. Šíri­li sa o nich hrô­zo­straš­né chý­ry a v časoch štát­nych pre­na­sle­do­va­ní boli mno­hí odsú­de­ní bez toho, aby sa doká­za­la ich vina.

7 Čo to zna­me­ná pre nás?

Spô­sob, akým prví kres­ťa­nia žili, nemal neja­kú zvlášt­nu for­mu, kto­rú by si sami sta­no­vi­li. Zdie­ľa­li spo­lu svoj bež­ný deň, svo­je dary a schop­nos­ti, radosť, bolesť i maje­tok, jed­no­du­cho všet­ko, čo pat­rí k živo­tu. Chce­li si vše­mož­ne pomá­hať zostať v živo­te ver­ní Bohu. Ako Ježi­šo­vi uče­ní­ci chce­li tak­to nasle­do­vať jeho oddanosť:

Čo je lás­ka, pozna­li sme z toho, že on polo­žil za nás svoj život. Aj my sme povin­ní dávať život za bra­tov. (1. Jánov list 3:16)

Vzá­jom­ná lás­ka, kto­rá je medzi súro­den­ca­mi pri­ro­dze­ná, bola vyjad­re­ním ich lás­ky k Bohu:

My milu­je­me, pre­to­že on prvý milo­val nás. Ak nie­kto povie: „Milu­jem Boha,“ a nená­vi­dí^[1] svoj­ho bra­ta, je luhár. Veď kto nemi­lu­je bra­ta, kto­ré­ho vidí, nemô­že milo­vať Boha, kto­ré­ho nevi­dí. A toto pri­ká­za­nie máme od neho: aby ten, kto milu­je Boha, milo­val aj svoj­ho bra­ta. (1. Jánov list 4:19–21)

Apoš­tol Ján pria­mo spá­ja lás­ku k Bohu s lás­kou k bra­tom a ses­trám. Bolo by teda nespráv­ne zdô­raz­ňo­vať len osob­ný vzťah s Bohom na úkor vzá­jom­nej služ­by medzi kres­ťan­mi. Neves­tou Kris­ta je cir­kev a nie jed­not­li­vý kres­ťan. (Efe­za­nom 5:25–27) Cir­kev je tiež ozna­čo­va­ná ako jeho telo a on je jeho hla­vou, skr­ze kto­rú sú spo­je­né všet­ky údy vo vzá­jom­nej služ­be Bohu. (1. Korin­ťa­nom 12:12 n.) Ako si Ježiš želal, aby vyze­ra­la cir­kev, píše­me pod­rob­nej­šie v iných člán­koch na tej­to strán­ke, napr. pod náz­vom „Cir­kev v dobe Nové­ho zákona“.

***

V našom živo­te by sme chce­li nasle­do­vať prí­klad prvých kres­ťa­nov v kaž­dom ohľa­de a pozý­va­me aj Vás, aby sme to robi­li spo­loč­ne. Radi pre­ko­ná­va­me aj väč­šie vzdia­le­nos­ti, aby sme sa stret­li s ľuď­mi, kto­rí túžia po úprim­nom nasle­do­va­ní Ježi­ša. Nie­len z Ježi­šo­vých slov, (Lukáš 13:22–24) ale aj z našej vlast­nej skú­se­nos­ti vie­me, že takých ľudí nie je veľa. V his­tó­rii ľud­stva tomu bolo vždy podob­ne, pre­to­že väč­ši­na nech­ce­la ísť po Božích cestách.

Podob­ne ako prví kres­ťa­nia zaží­va­me aj my odmiet­nu­tie a oho­vá­ra­nie. Pre­to­že nie­kto­rí ľudia sami nie sú pri­pra­ve­ní pod­ria­diť svoj život Bohu a jeho slo­vu, ozna­ču­jú našu lás­ku a posluš­nosť Bohu za zákon­níc­ku ale­bo pre­hna­nú. Radi by sme pozva­li kaž­dé­ho, aby spoz­nal náš život, nene­chal sa odra­diť pred­sud­ka­mi, ale pod­ľa vlast­nej zod­po­ved­nos­ti voči prav­de si utvo­ril úsu­dok na zákla­de Písma.

Našim spo­loč­ným živo­tom chce­me sved­čiť o Božej moci, kto­rá mení živo­ty. Tiež by sme chce­li povzbu­diť ľudí nepo­chy­bo­vať, či je aj dnes mož­né tak žiť. Vidí­me, aký požeh­na­ný, ale aj potreb­ný je taký­to život pre rast v sku­toč­ných cnos­tiach: v poko­re a nezišt­nos­ti, v seba­zap­re­ní a odo­vzda­nos­ti, v mier­nos­ti a trpez­li­vos­ti, vážiť si dru­hé­ho viac ako seba a hľa­dať to naj­lep­šie pre blíž­ne­ho. Skr­ze rast v tých­to cnos­tiach hlb­šie spoz­ná­va­me a zakú­ša­me Ježi­šo­vu odo­vzda­nosť a lás­ku k nám, čo mno­ží našu chvá­lu a vďač­nosť k nemu.

***

Milo­va­ní, miluj­me jed­ni dru­hých, pre­to­že lás­ka je z Boha, a kaž­dý, kto milu­je, naro­dil sa z Boha a zná Boha. Ten, kto nemi­lu­je, nepoz­nal Boha, pre­to­že Boh je lás­ka. V tom sa zja­vi­la lás­ka Božia v nás, že svoj­ho Syna, jed­no­ro­de­né­ho, poslal Boh na svet, aby sme žili skr­ze neho. V tom­to je lás­ka: nie že by sme my boli milo­va­li Boha, ale že on milo­val nás a poslal svoj­ho Syna ako zmie­re­nie za naše hrie­chy. Milo­va­ní, ak nás Boh tak milo­val, aj my sme povin­ní milo­vať jeden dru­hé­ho. Boha nikto nikdy nevi­del; keď milu­je­me jeden dru­hé­ho, Boh zostá­va v nás, a jeho lás­ka je v nás doko­na­ná. (1. list Jánov 4:7–12)