„Keď to poču­li, boli zasia­hnu­tí v srd­ci a oslo­vi­li Pet­ra a ostat­ných apoš­to­lov: Muži, bra­tia, čo máme robiť?“

(Skut­ky apoš­to­lov 2:37)

V roku 30 n. l. sa Židia pýta­li: „Čo máme robiť?“, keď poču­li apoš­to­la Pet­ra hovo­riť o Ježi­šo­vi. Tú istú otáz­ku sme si klád­li aj my, ako kaž­dý, kto hľa­dá zmy­sel živo­ta. Nie­kto­rí z nás vyras­ta­li ako veria­ci, iní ako neve­ria­ci. Všet­ci sme si však v urči­tom oka­mi­hu uve­do­mi­li, že nie všet­ky ces­ty vedú k rov­na­ké­mu cie­ľu. Exis­tu­je mno­ho život­ných ciest a sme­rov, kto­rý­mi sa člo­vek môže vydať, a rov­na­ko tak veľa sku­pín a ľudí ponú­ka odpo­ve­de: kato­lí­ci, pro­tes­tan­ti, Sved­ko­via Jeho­vo­vi, adven­tis­ti, let­nič­ní, bud­his­ti, mos­li­mo­via, ate­is­ti… Otáz­ka znie: Kto­rá ces­ta je tá správ­na? Čo je pravda?

Čas­to počú­va­me odpo­veď: „Kaž­dý má svo­ju prav­du“ ale­bo „Nikto nemô­že poznať prav­du“. Nie sú také­to tvr­de­nia v roz­po­re s tým, že exis­tu­je objek­tív­na rea­li­ta? Buď je Zem guľa­tá, ale­bo plo­chá — obo­je nemô­že byť prav­da. Rea­li­ta zostá­va nemen­ná bez ohľa­du na to, z kto­rej stra­ny sa na ňu poze­rá­me. Podob­ne je to aj s nábo­žen­ský­mi otáz­ka­mi. Nemô­žu exis­to­vať dve pro­ti­chod­né mož­nos­ti súčas­ne: jed­na pre mňa, dru­há pre teba. Buď po smr­ti nasle­du­je vzkrie­se­nie na posled­ný súd, ale­bo rein­kar­ná­cia. Nemô­že exis­to­vať obo­je. Buď po smr­ti nasle­du­je več­ná exis­ten­cia duše, ale­bo jej zni­če­nie a zánik. Obo­je nemô­že byť prav­da. Buď Boh je, ale­bo nie je. A tak­to by sme moh­li pokra­čo­vať ďalej. Môže­me zostať ľahos­taj­ní k takým­to otáz­kam, ak chce­me poznať Boha a vedieť, ako žiť pod­ľa jeho vôle?

Prav­da je dostup­ná všet­kým, pre­to­že nám ju zja­vil náš Pán Ježiš. Na odpo­ve­de teda nepot­re­bu­je­me žiad­ne nové zja­ve­nie. Ani my sa nepo­va­žu­je­me za zdroj prav­dy, ale­bo za dokonalých.

Väč­ši­na ľudí dnes neve­rí v abso­lút­nu prav­du. V našej spo­loč­nos­ti pre­vlá­da sil­ný rela­ti­viz­mus. Zvyk­li sme si na zmýš­ľa­nie, že to, čo sa zdá byť správ­ne a prav­di­vé jed­né­mu člo­ve­ku, vôbec nemu­sí byť vše­obec­ne plat­né. „To, čo vyho­vu­je mne, je pre mňa to prav­di­vé a správ­ne.“ Chý­ba objek­tív­ny štan­dard správ­ne­ho a nespráv­ne­ho, dob­ré­ho a zlé­ho. Kaž­dý si môže nájsť nie­čo, čo vyho­vu­je jeho osob­né­mu vku­su a poci­tom. Neve­die taký­to postoj k ľahostajnosti?

Rela­ti­viz­mus vlád­ne vo veľ­kej mie­re aj medzi veria­ci­mi ľuď­mi. Maľu­jú si vlast­ný obraz neba, vybe­ra­júc far­by z pale­ty svo­jich túžob a žela­ní. Vytvá­ra­jú si vlast­né nábo­žen­stvo, kto­ré im prá­ve vyho­vu­je. Nábo­žen­stvo sa tak podo­bá sve­tu módy, v kto­rom si ľudia vytvá­ra­jú tren­dy a tren­dy zasa for­mu­jú ľudí. Božia ces­ta je však iná.…