Čomu verí­me


V tej­to čas­ti by sme chce­li zhr­núť, čomu verí­me. Nej­de o vyčer­pá­va­jú­ce vyzna­nie vie­ry, ale o prvé zozná­me­nie sa s nami. Jed­not­li­vé body sa líšia struč­nos­ťou, spô­so­bom vyjad­ro­va­nia, atď. Nena­pí­sal ich jeden z nás, písa­li sme ich spo­loč­ne. Kaž­dý vyjad­ril svo­jím spô­so­bom našu vieru.

1 O Bohu

Boh je:

Veď Boh tak milo­val svet, že dal svoj­ho jed­no­ro­de­né­ho Syna, aby neza­hy­nul nik, kto v neho verí, ale aby mal več­ný život. (Ján 3:16)

V tom­to je lás­ka: nie že by sme my boli milo­va­li Boha, ale že on milo­val nás a poslal svoj­ho Syna ako zmie­re­nie za naše hrie­chy. (1. Jánov 4:10, Roháč­kov preklad)

Čo je lás­ka, pozna­li sme z toho, že on polo­žil za nás svoj život. Aj my sme povin­ní dávať život za bra­tov. (1. Jánov 3:16, Roháč­kov preklad)

Dáva však väč­šiu milosť; pre­to hovo­rí: „Boh pyš­ným odpo­ru­je, ale pokor­ným dáva milosť“ (List Jaku­bov 4:6)

Ale ak vyzná­va­me svo­je hrie­chy, on je ver­ný a spra­vod­li­vý: odpus­tí nám hrie­chy a očis­tí nás od kaž­dej neprá­vos­ti. (1. Jánov 1:9)

Nena­kla­dá s nami pod­ľa našich hrie­chov a neodp­lá­ca nám pod­ľa našich vín. Veď ako nebo vyso­ko je nad zemou, tak moc­ná je Jeho milosť nad tými, čo sa Ho boja. (Žalm 103:10–11)

On je Ska­lou, doko­na­lé je die­lo Jeho, lebo všet­ky Jeho ces­ty sú správ­ne. Je Bohom ver­ným, a nie vie­ro­lom­ným, On spra­vod­li­vý je a pria­my. (5. Moj­ži­šo­va 32:4)

A toto je zvesť, kto­rú sme od neho poču­li a vám zves­tu­je­me: Boh je svet­lo a niet v ňom nija­kej tmy. (1. Jánov 1:5)

Veď sa všet­ci musí­me uká­zať pred Kris­to­vou súd­nou sto­li­cou, aby kaž­dý dostal odpla­tu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dob­ré a či zlé. (2. Korint­ským 5:10)

Ja som Alfa a Ome­ga, Prvý a Posled­ný, Počia­tok a Koniec. (Zja­ve­nie 22:13)

Boh, kto­rý stvo­ril svet a všet­ko, čo je v ňom, pre­to­že je Pánom neba i zeme, nebý­va v chrá­moch zho­to­ve­ných rukou, ani sa mu neslú­ži ľud­ský­mi ruka­mi, ako­by nie­čo potre­bo­val, veď on dáva všet­kým život, dych a všet­ko. (Skut­ky apoš­to­lov 17:24–25)

Kaž­dý dob­rý údel, kaž­dý doko­na­lý dar je z hora, zostu­pu­je od Otca sve­tiel, u kto­ré­ho niet pre­me­ny ani tie­ňa zme­ny. (Jakub 1:17)

Jeho plán s kaž­dým člo­ve­kom je bez roz­die­lu, plá­nom poko­ja a dob­ra. (1. Timo­te­jo­vi 2:4, Skut­ky apoš­to­lov 10:35) Zlo a utr­pe­nie v živo­te člo­ve­ka sú násled­kom hrie­chu. Boh milu­je člo­ve­ka úprim­nou lás­kou, kto­rá vedie ľudí k poká­niu a zho­vie­va, pre­to­že chce, aby sa kaž­dý odvrá­til od hrie­chu. Vždy však rešpek­tu­je vôľu člo­ve­ka. Viac tu: O ľud­skom utr­pe­ní a Božej láske.

1.1 Verí­me v Božiu troj­je­di­nosť – Otca, Syna a Ducha Svätého

Milosť Pána Ježi­ša Kris­ta a lás­ka Božia a účas­ten­stvo Svä­té­ho Ducha nech je so všet­ký­mi vami! (2. Korint­ským 13:13)

Na počiat­ku bolo Slo­vo a to Slo­vo bolo u Boha a to Slo­vo bol Boh. Ten, to Slo­vo bolo na počiat­ku u Boha. Všet­ko povs­ta­lo skr­ze neho, a bez neho nepovs­ta­lo ani jed­no z toho, čo povs­ta­lo. (Ján 1:1–3)

Pozri tiež: Ján 14:15–17. Keď hovo­rí­me, že Boh je lás­ka, nemys­lí­me tým len Jeho vzťah k nám, ale i lás­ku medzi Otcom, Synom a Duchom Svä­tým. Keď hovo­rí­me, že Boh je jeden, mys­lí­me tým, že Otec, Syn a Duch Svä­tý majú jed­nu pri­ro­dze­nosť a vôľu.

2 O stvorení

Keď Pís­mo opi­su­je stvo­re­nie, nepo­dá­va odbor­ný opis, ale odpo­veď na otáz­ku o dôvo­de, zmys­le a poriad­ku stvo­re­nia. Verí­me, že krá­sa, kto­rá nás v prí­ro­de obklo­pu­je, je výra­zom Božej lás­ky a blízkosti.

3 O Kristovi

Po tom, čo sme kvô­li našim hrie­chom opus­ti­li Boha, pri­šiel na zem Ježiš, aby nám zja­vil Otca (Ján 1:18). Pri­šiel, aby nás s Ním zmieril:

Aj vás, čo ste boli kedy­si odcu­dze­ní a znep­ria­te­le­ní zmýš­ľa­ním a zlý­mi skut­ka­mi, teraz skr­ze smrť v jeho ľud­skom tele zmie­ril so sebou, aby si vás posta­vil pred svo­ju tvár svä­tých, nepo­škvr­ne­ných a bez úho­ny. (Kolo­sa­nom 1:21–22)

Aj po svo­jom vzkrie­se­ní je našim prostredníkom:

Kris­tus Ježiš, kto­rý zomrel, ba viac – kto­rý bol vzkrie­se­ný, je po pra­vi­ci Boha a pri­ho­vá­ra sa za nás. (Rima­nom 8:34)

Nepot­re­bu­je­me medzi Bohom a nami niko­ho iného:

Lebo jeden je Boh a jeden pro­stred­ník medzi Bohom a ľuď­mi – člo­vek Kris­tus Ježiš. (1. Timo­te­jo­vi 2:5)

Nikto nie je milo­sr­d­nej­ší ako Ježiš:

Veď nemá­me veľk­ňa­za, kto­rý by nemo­hol cítiť s naši­mi sla­bos­ťa­mi; veď bol podob­ne skú­ša­ný vo všet­kom okrem hrie­chu. Pri­stu­puj­me teda s dôve­rou k tró­nu milos­ti, aby sme dosiah­li milo­sr­den­stvo a našli milosť a pomoc v pra­vom čase. (Židom 4:15–16)

On ako záro­veň Boh a člo­vek nám odpúš­ťa hrie­chy, kedy­koľ­vek a kde­koľ­vek ho o to prosíme:

Ale ak vyzná­va­me svo­je hrie­chy, on je ver­ný a spra­vod­li­vý: odpus­tí nám hrie­chy a očis­tí nás od kaž­dej neprá­vos­ti. (1. Jánov 1:9)

4 O spáse

4.1 Sme spa­se­ní skr­ze Ježi­šo­vo slo­vo, život, smrť i jeho vzkriesenie

V jeho slo­ve (Bib­lii) k nám Boh hovo­rí úpl­ne otvo­re­ne a nazý­va nás v ňom svo­ji­mi priateľmi:

Už vás nena­zý­vam slu­ha­mi, lebo slu­ha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás pria­teľ­mi, pre­to­že som vám ozná­mil všet­ko, čo som počul od svoj­ho Otca. (Ján 15:15)

On žil medzi nami ako jeden z nás, a tak sa nám Boh pri­blí­žil na dosah ruky. Ježiš naprí­klad povedal:

Kto vidí mňa, vidí Otca. (Ján 14:9)

Keď zomrel, zví­ťa­zil nad zlom – nie mocou, ale poko­rou a v tichos­ti. Oslá­vil tak Boha a nám sa stal blíz­kym v našej sla­bos­ti. Bola to naj­vyš­šia cena za našu záchranu:

Veď vie­te, že zo svoj­ho már­ne­ho spô­so­bu živo­ta, zde­de­né­ho po otcoch, boli ste vykú­pe­ní nie poru­ši­teľ­ným strieb­rom ale­bo zla­tom, ale dra­hou krvou Kris­ta, bez­ú­hon­né­ho a nepo­škvr­ne­né­ho Barán­ka. (1. Pet­rov 1:18–19)

Vstal z mŕt­vych a aj teraz nám ponú­ka spo­lo­čen­stvo s Ním, kto­ré nikdy neskon­čí. Spa­se­nie je v živom a prav­di­vom vzťa­hu s Kris­tom. Ježiš povedal:

A hľa, ja som s vami po všet­ky dni až do skon­če­nia sve­ta. (Matúš 28:20)

4.2 To všet­ko sa odrá­ža v našom živo­te, ak spa­se­nie prijímame

Pro­stred­níc­tvom Ježi­šov­ho slo­va pozná­va­me prav­du, kto­rá nás oslo­bo­dzu­je od hriechu:

Židom, kto­rí mu uve­ri­li, Ježiš pove­dal: „Ak osta­ne­te v mojom slo­ve, bude­te naozaj moji­mi uče­ník­mi, pozná­te prav­du a prav­da vás vyslo­bo­dí. (Ján 8:31–32)

Pro­stred­níc­tvom Ježi­šov­ho posvä­te­né­ho živo­ta pozná­va­me, že aj pre nás je mož­né žiť v pravde.

… a pre nich sa ja sám posvä­cu­jem, aby boli aj oni posvä­te­ní v prav­de. (Ján 17:19)

Pro­stred­níc­tvom Ježi­šo­vej smr­ti sa učí­me odo­vzdať náš život Bohu, rov­na­ko ako ho Ježiš cel­kom odovzdal:

Lebo nás ženie Kris­to­va lás­ka, keď si uve­do­mí­me, že ak jeden zomrel za všet­kých, teda všet­ci zomre­li. A zomrel za všet­kých, aby aj tí, čo žijú, už neži­li pre seba, ale pre toho, kto­rý za nich zomrel a vstal z mŕt­vych. (2. Korint­ským 5:14–15)

Ježi­šo­va smrť nás učí poko­re, ver­nos­ti, prav­de a živo­tu pre nádej, kto­rá je lep­šia než tá pozemská:

…s oča­mi upre­tý­mi na Ježi­ša, pôvod­cu a zavŕ­ši­te­ľa vie­ry. On namies­to rados­ti, kto­rá sa mu núka­la, vzal na seba kríž, pohr­dol potu­pou a sedí po pra­vi­ci Božie­ho tró­nu. (Židom 12:2)

Pro­stred­níc­tvom Ježi­šov­ho vzkrie­se­nia zís­ka­va naša vie­ra nebý­va­lú silu a odva­hu usi­lov­ne hľa­dať prav­du v Božom slo­ve, vytrva­lo v prav­de žiť a byť pri­pra­ve­ní den­ne za prav­du umierať:

Sme teda stá­le plní dôve­ry a vie­me, že kým sme doma v tele, sme vzdia­le­ní od Pána; lebo žije­me vo vie­re, a nie v naze­ra­ní. (2. Korint­ským 5:6–7)

Verí­me, že Boh v Kris­tu zmie­ril svet so sebou. On sám nepot­re­bo­val byť nie­kým zmie­re­ný, pre­to­že nás milo­val ešte keď sme boli hrieš­ni. Túto ponu­ku zmie­re­nia člo­vek príj­me vte­dy, keď sa obrá­ti ku Kristovi:

…v Kris­to­vi Boh zmie­ril svet so sebou a nepo­čí­tal ľuďom ich hrie­chy. A nám odo­vzdal slo­vo zmie­re­nia. (2. Korint­ským 5:19)

Ale Boh doka­zu­je svo­ju lás­ku k nám tým, že Kris­tus zomrel za nás, keď sme boli ešte hrieš­ni­ci. (Rima­nom 5:8)

4.3 Čo hovo­rí Ježiš o kon­ci dní

Ale o tom dni a o tej hodi­ne nevie nik, ani nebes­kí anje­li, ani Syn, iba sám Otec. (Matúš 24:36)

Pre nás teda nie je dôle­ži­té a ani mož­né vedieť, kedy Ježiš prí­de. Dôle­ži­té však je, aby sme na to boli pri­pra­ve­ní, aby nás ten deň neprek­va­pil, ako keď pri­chá­dza zlodej:

Bdej­te teda, lebo nevie­te, v kto­rý deň prí­de váš Pán. Uváž­te pred­sa: Keby hos­po­dár vedel, v kto­rú noč­nú hodi­nu prí­de zlo­dej, veru­že by bdel a nedo­vo­lil by mu vnik­núť do svoj­ho domu. Pre­to aj vy buď­te pri­pra­ve­ní, lebo Syn člo­ve­ka prí­de v hodi­nu, o kto­rej nevie­te. (Matúš 24:42–44)

Máme čakať na svoj­ho Pána s rados­ťou a vytrva­lo, aby nás zasti­hol verných:

Bed­rá maj­te opá­sa­né a lam­py zaža­té! Buď­te podob­ní ľuďom, kto­rí oča­ká­va­jú svoj­ho pána, keď sa má vrá­tiť zo svad­by, aby mu otvo­ri­li hneď, ako prí­de a zaklo­pe. (Lukáš 12:35–36)

Nespi­me teda ako ostat­ní, ale bdej­me a buď­me triez­vi! (1. Tesa­lo­nic­kým 5:6)

5 O človeku

Verí­me, že aj po Ada­mo­vom páde do hrie­chu má člo­vek slo­bod­nú vôľu robiť dob­ro ale­bo zlo. I keď je člo­vek pádom do hrie­chu osla­be­ný, môže sa roz­hod­núť pre duchov­né dob­ro a žiť pod­ľa neho. (1. Moj­ži­šo­va 4:7; 5. Moj­ži­šo­va 30:19)

Plné víťazs­tvo nad hrie­chom však máme len v Ježi­šo­vi Kris­to­vi. Aj keď sa rodí­me so sklo­nom k hrie­chu (robiť zlé je pre nás ľah­šie než v čase pred Ada­mo­vým hrie­chom), nemá­me dedič­ný hriech, pre­to­že Boh počí­ta člo­ve­ku len tie hrie­chy, za kto­ré sme sami zod­po­ved­ní. (Eze­chiel 18:20)

Verí­me zves­ti evan­je­lia o vzkrie­se­ní Ježi­ša Kris­ta a bib­lic­kým zasľú­be­niam o posmrt­nom vzkrie­se­ní všet­kých ľudí.

Náš život na zemi chá­pe­me ako jedi­neč­nú šan­cu roz­hod­núť sa pre več­ný život s Bohom v nebi. Ľudia, kto­rí túto šan­cu na zákla­de svoj­ho roz­hod­nu­tia pre­már­nia, zosta­nú vo več­nos­ti odde­le­ní od Boha. Bib­lia ten­to stav nazý­va peklom.

Neve­rí­me v rozp­ly­nu­tie jed­not­liv­ca, ani v zánik náš­ho „ja“. 

Kto má uši, nech počú­va, čo Duch hovo­rí cir­kvám: Tomu, kto zví­ťa­zí, dám zo skry­tej man­ny a dám mu bie­ly kamie­nok a na kamien­ku napí­sa­né nové meno, kto­ré nepoz­ná nik, iba ten, kto ho dosta­ne. (Zja­ve­nie 2:17)

6 Kto je kresťan

Ježiš nás vyzý­va, aby sme ho nasle­do­va­li, spoz­ná­va­li a uči­li sa od neho:

Kto hovo­rí, že zostá­va v ňom, má aj sám žiť, ako žil on. (1. Jánov 2:6).

On sa dával Bohu cele kaž­dú chví­ľu a pri­šiel medzi nás (ako člo­vek) z lás­ky, aby nám uká­zal prav­du o Otco­vi, o nás a ces­tu, ako sa môže­me k Bohu pri­blí­žiť. Ježi­šo­va lás­ka bola ver­ná, pre­to v posluš­nos­ti pod­stú­pil dokon­ca smrť. Kto chce oslá­viť Otca, musí ísť Ježi­šo­vou cestou:

Kaž­dý, kto má túto nádej v neho, usi­lu­je sa byť čis­tý, ako on je čis­tý. (1. Jánov 3:3)

Kres­ťa­nia zostá­va­jú v Ježi­šo­vom uče­ní. Ježi­šo­vo slo­vo je zákla­dom pre našu vie­ru a dotý­ka sa všet­kých oblas­tí náš­ho kaž­do­den­né­ho života:

On odve­til: „Napí­sa­né je: ‚Nie­len z chle­ba žije člo­vek, ale z kaž­dé­ho slo­va, kto­ré vychá­dza z Božích úst.‘“ (Matúš 4:4)

Nauč ma, Hos­po­di­ne, ces­te svo­jich prí­ka­zov, ich zacho­vá­va­nie Ti bude odme­nou. Urob ma chá­pa­vým Tvoj zákon zacho­vá­vať a pri­dŕ­žať sa ho celým srd­com. Voď ma ces­tou svo­jich pri­ká­za­ní, lebo v tom mám záľu­bu. Nakloň mi srd­ce k svo­jim sve­dec­tvám, nie k zis­kuch­ti­vos­ti. (Žalm 119:33–36)

Ježi­šo­vo slo­vo nie je len teóri­ou, kto­rú sa mož­no naučiť. Aby sme jeho slo­vu poro­zu­me­li, musí­me ho tiež uplat­niť v kaž­do­den­nom živo­te a spo­jiť ho s úsi­lím o svätosť:

Židom, kto­rí mu uve­ri­li, Ježiš pove­dal: „Ak osta­ne­te v mojom slo­ve, bude­te naozaj moji­mi uče­ník­mi, pozná­te prav­du a prav­da vás vyslo­bo­dí.“ (Ján 8:31–32).

Uve­riť Bohu a Ježi­šo­vi je teda prvý krok. Vytrva­losť a osved­če­nie sa v živo­te ho nasle­du­jú. K tomu nám pomá­ha Božie slovo:

Pre­to odlož­te všet­ku nečis­to­tu a akú­koľ­vek zlo­bu a v tichos­ti prij­mi­te slo­vo, kto­ré má moc spa­siť vaše duše. A slo­vo aj usku­toč­ňuj­te, nebuď­te len poslu­cháč­mi, kto­rí kla­mú sami seba. Lebo kto iba počú­va slo­vo a neu­sku­toč­ňu­je ho, podo­bá sa mužo­vi, či si v zrkad­le pre­ze­rá svo­ju pri­ro­dze­nú tvár. Pozrie sa na seba, odíde a hneď zabud­ne, aký je. Ale kto sa zahľa­dí do doko­na­lé­ho záko­na slo­bo­dy a vytr­vá, kto nie je zábud­li­vý poslu­cháč, ale usku­toč­ňo­va­teľ die­la, ten bude bla­ho­sla­ve­ný pre svo­je skut­ky. (list Jaku­bov 1:21–25)

7 Cir­kev

Správ­ne uče­nie je prav­da o Bohu, kto­rú kaž­dý, kto chce činiť Božiu vôľu, spoz­ná z Božie­ho slo­va. Nej­de len o nie­kto­ré zásad­né otáz­ky, ale o všet­ko, čo Ježiš učil.

Keď to hovo­ril, mno­hí uve­ri­li v neho. Ježiš im pove­dal: „Ak osta­ne­te v mojom slo­ve, bude­te naozaj moji­mi uče­ník­mi, pozná­te prav­du a prav­da vás vyslo­bo­dí. (Ján 8:30–31)

Úlo­hou cir­kvi a kaž­dé­ho jed­not­liv­ca v nej, je poznať Kris­to­vo uče­nie – to, čo hlá­sa­li apoš­to­li a tiež v ňom zotrvávať:

A oni pri­ja­li jeho (Pet­ro­vo) slo­vo a dali sa pokrs­tiť, a v ten deň sa pri­da­li asi tri­ti­síc duší. Vytrva­lo sa zúčast­ňo­va­li na uče­ní apoš­to­lov a na brat­skom spo­lo­čen­stve, a na láma­ní chle­ba a na mod­lit­bách. (Skut­ky apoš­to­lov 2:41–42, pozri tiež Ján 14:23)

Cir­kev musí byť vždy pri­pra­ve­ná obrá­niť správ­ne uče­nie pred nesprávnym.

On usta­no­vil nie­kto­rých za apoš­to­lov, nie­kto­rých za pro­ro­kov, iných za evan­je­lis­tov a iných za pas­tie­rov a uči­te­ľov, aby pri­pra­vo­va­li svä­tých na die­lo služ­by, na budo­va­nie Kris­tov­ho tela, kým nedos­pe­je­me všet­ci k jed­no­te vie­ry a pozna­nia Božie­ho Syna, k zre­los­ti muža, k mie­re plné­ho Kris­tov­ho veku, aby sme už nebo­li malý­mi deť­mi, kto­rý­mi sem-tam hádže a zmie­ta hoci­ja­ký vie­tor klam­li­vé­ho ľud­ské­ho uče­nia, kto­rý pod­vod­ne str­há­va do blu­du. Ale žime pod­ľa prav­dy a v lás­ke vše­stran­ne vras­taj­me do toho, kto­rý je hla­vou, do Kris­ta. (Efe­za­nom 4:11–15)

Dávaj pozor na seba a na uče­nie; buď v tom vytrva­lý. Lebo ak si budeš tak­to počí­nať, zachrá­niš seba aj tých, čo ťa počú­va­jú. (1. Timo­te­jo­vi 4:16)

Cir­kev je spo­lo­čen­stvom kres­ťa­nov, kto­rí sa cele roz­hod­li nasle­do­vať Ježi­ša. Učí zostá­vať v prav­di­vej lás­ke tak, aby bol kaž­dý pri­pra­ve­ný niesť bre­me­ná svo­jich bra­tov a ses­tier. V Bib­lii sa píše, že cir­kev je „stĺpom a opo­rou prav­dy“ (1. Timo­te­jo­vi 3:15). Pre­to je dôle­ži­té, aby sa kres­ťa­nia spo­loč­ne usi­lo­va­li o svä­tosť. Jedi­ne vytrva­lým úsi­lím o svä­tosť a hľa­da­ním Božej vôle môže cir­kev napĺňať Ježi­šo­ve slo­vá, aby bola „soľou zeme a svet­lom sve­ta“ (Matúš 5:13–16).

V Jáno­vom evan­je­liu číta­me, ako Ježiš sľu­bu­je všet­kým, kto­rí budú zacho­vá­vať Jeho pri­ká­za­nia, pri­ja­tie Ducha Svätého:

Toto som vám pove­dal, kým som ešte u vás. Ale Teši­teľ, Duch Svä­tý, kto­ré­ho pošle Otec v mojom mene, naučí vás všet­ko a pri­po­me­nie vám všet­ko, čo som vám pove­dal. (Ján 14:15–17.25–26)

Verí­me teda, že z Ducha Svä­té­ho žije kaž­dý kresťan:

Lebo ak bude­te žiť pod­ľa tela, zomrie­te. Ale ak Duchom umŕt­vu­je­te skut­ky tela, bude­te žiť. Veď všet­ci, kto­rých vedie Boží Duch, sú Boží­mi syn­mi. (Rima­nom 8:13–14)

Ten­to Duch dáva tiež roz­lič­né dary k služ­be bra­tom a ses­trám a k ras­tu celej cir­kvi. (1. Korint­ským 12:4–31) To zna­me­ná, že kaž­dá ses­tra a kaž­dý brat je potrebný:

Čo teda, bra­tia? Keď sa zíde­te, kaž­dý nie­čo má; dar chvá­lo­spe­vu, náuky, zja­ve­nia, jazy­kov, vysvet­ľo­va­nia; všet­ko nech je na budo­va­nie. (1. Korint­ským 14:26)

Nech­ce­me teda nahra­diť vede­nie Ducha ľud­ským vede­ním, ľud­skou orga­ni­zá­ci­ou a usta­no­viť si vedú­cich. Verí­me, že v posluš­nos­ti Bohu a vo vytrva­lej sna­he den­ne načú­vať Jeho Duchu, nás Ježiš bude môcť viesť a On sám zosta­ne Pas­tie­rom cir­kvi (1. Pet­ra 2:25).

8 Svä­té Písmo

Bib­lia bola napí­sa­ná veria­ci­mi ľuď­mi. Tí písa­li o Bohu, Jeho pod­sta­te, die­le, Jeho slo­ve k ľuďom i o živo­te tých, kto­rí Ním boli vede­ní (2. Pet­rov 1:19–21; 1. Jánov 1:1–5).

Jej myš­lien­ky majú stá­le hlbo­ký význam napriek stá­ro­čiam, kto­ré ubeh­li od ich spí­sa­nia. Pri jej číta­ní však tre­ba mať na mys­li, že boli urče­né pre­dov­šet­kým tým adre­sá­tom, kto­rí žili v čase ich spí­sa­nia (Rima­nom 4:23–25).

Bib­lia je súbo­rom mno­hých lite­rár­nych štý­lov. Je pre­to potreb­né roz­li­šo­vať, čo je opis fak­tov a čo obraz so skry­tým významom.

Sta­rá zmlu­va bola napl­ne­ná v Novej. Zákon a Pro­ro­ci sa napl­ni­li v slo­vách a živo­te Ježi­ša (Matúš 5:17; 2. Timo­te­jo­vi 3:14–17).

Bib­lia nie je zbier­kou filo­zo­fo­va­nia, kto­ré by bolo bež­né­mu člo­ve­ku vzdia­le­né a nie je len pre teoló­gov. Boh vedie k jej poro­zu­me­niu kaž­dé­ho, kto Ho chce spoz­nať a kto sa Ním nechá­va viesť a túži žiť pod­ľa Jeho vôle (Kolo­sa­nom 3:16; 5. Moj­ži­šo­va 30:11–14).