Via­no­ce — a kto pre­mýš­ľa o Ježišovi?

Kedy sa Ježiš naro­dil? Slá­vi­li prví kres­ťa­nia Via­no­ce? Ako osla­vo­vať Ježi­šov príchod?

1 Pre­čo sa Ježiš narodil?

Už pro­rok Izaiáš pred­po­ve­dal naro­de­nie Ježiša:

Ľud, kto­rý cho­dil vo tme, uzrie veli­ké svet­lo, a nad tými, kto­rí býva­li v zemi tône smr­ti, zaskve­je sa svet­lo.… Lebo die­ťa sa nám naro­di­lo, syn nám je daný, a knie­žat­stvo bude na jeho ple­ci, a nazvú jeho meno: Pre­d­iv­ný, Rad­ca, Sil­ný Boh, Udat­ný Hrdi­na, Otec Več­nos­ti, Knie­ža Poko­ja. (Izaiáš 9:1.5 — pro­roc­tvo vznik­lo v 8. st. pred Kristom)

Boh mal už oddáv­na v úmys­le, že pošle ľud­stvu záchran­cu. Videl, že ľudia cho­dia v tme, pre­to­že sa od Neho — zdro­ja lás­ky — odvrá­ti­li. Aby nás z tej­to tmy vyvie­dol, dal to naj­lep­šie, čo len mohol dať: On sám pri­šiel medzi nás.

Ježiš pove­dal: „Ja som pri­šiel na svet ako svet­lo, aby nik, kto verí vo mňa, neos­tal vo tmách.” (Ján 12:46)

Boh nás všet­kých stvo­ril, a pre­to nás pozná naj­lep­šie. Vidí všet­ko, čo je v našich srd­ciach a tiež pozná výcho­dis­ko z tmy našich hrie­chov a vie, ako sa môže­me k Nemu vrá­tiť. Ježi­šo­va nezišt­ná odda­nosť a svä­tý život sú sku­toč­ným svet­lom. Skr­ze Neho môže­me žiť v prav­de a krá­čať ces­tou, kto­rá vedie k Bohu.

Ježiš pove­dal (Pilá­to­vi): „Sám hovo­ríš, že som kráľ. Ja som sa na to naro­dil a na to som pri­šiel na svet, aby som vydal sve­dec­tvo prav­de. Kaž­dý, kto je z prav­dy, počú­va môj hlas.” (Ján 18:37)

Ježiš sved­čil o tom, že aj v tom­to sve­te, plnom nespra­vod­li­vos­ti, je mož­né žiť úprim­ne, čis­to a nezišt­ne. Keď člo­vek prij­me jeho lás­ku a obrá­ti sa k Bohu, zme­nia sa jeho hod­no­ty, plá­ny, cie­le aj túž­by a postoj k druhým.

Veď zja­vi­la sa Božia milosť na spá­su všet­kým ľuďom a vycho­vá­va nás, aby sme sa zriek­li bez­bož­nos­ti a svet­ských žia­dos­tí a žili v tom­to veku triez­vo, spra­vod­li­vo a nábož­ne, a tak oča­ká­va­li bla­ho­sla­ve­nú nádej a prí­chod slá­vy veľ­ké­ho Boha a náš­ho Spa­si­te­ľa Ježi­ša Kris­ta, kto­rý vydal za nás seba samé­ho, aby nás vykú­pil z kaž­dej neprá­vos­ti a očis­til si vlast­ný ľud, hor­li­vý v dob­rých skut­koch. (List Títo­vi 2:11–14)

2 Ako máme osla­vo­vať Ježi­šov príchod?

Je cel­kom pri­ro­dze­né, že chce­me vyjad­riť našu radosť a vďač­nosť za to, že sa Boh stal v Ježi­šo­vi člo­ve­kom. Akým spô­so­bom si ale Ježiš pra­je, aby sme to robi­li? V Bib­lii nenáj­de­me naj­men­šiu zmien­ku o tom, žeby kres­ťa­nia osla­vo­va­li Ježi­šo­vo naro­de­nie v kon­krét­nom dni a zvlášt­nou for­mou. O tom, ako máme vyjad­riť našu lás­ku k nemu, Ježiš povedal:

Ak ma milu­je­te, bude­te zacho­vá­vať moje pri­ká­za­nia. Toto je moje pri­ká­za­nie: aby ste sa milo­va­li navzá­jom ako som ja milo­val vás. (Ján 14:15;15:12)

Lás­ku k Ježi­šo­vi máme vyjad­riť naším kaž­do­den­ným vzťa­hom s Ním, úprim­ným hľa­da­ním a čine­ním Jeho vôle.

Milo­va­ní, miluj­me sa navzá­jom, lebo lás­ka je z Boha a kaž­dý, kto milu­je, naro­dil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemi­lu­je, nepoz­nal Boha, lebo Boh je lás­ka. A Božia lás­ka k nám sa pre­ja­vi­la v tom, že Boh poslal svoj­ho jed­no­ro­de­né­ho Syna na svet, aby sme skr­ze neho mali život. (1. list Jánov 4:7–9)

Boží Syn bol naj­väč­ším darom od Boha, kto­rým naj­do­ko­na­lej­šie pre­ja­vil svo­ju lás­ku voči nám. Vlast­ným prí­kla­dom nás učí lás­ke, odpus­te­niu, rados­ti a poko­ju. Keď ho v tom­to nasle­du­je­me, záro­veň vyjad­ru­je­me svo­ju radosť z jeho príchodu.

Tak­to sa rado­va­li aj prví kres­ťa­nia. Kaž­do­den­ný vzťah s Bohom bol pre nich sviat­kom. Boh sa radu­je z tých, kto­rí Ho hľa­da­jú. Nemá záľu­bu v pomi­nu­teľ­nej atmo­sfé­re, vytvo­re­nej von­kaj­ší­mi veca­mi. Život prvých kres­ťa­nov je prí­kla­dom pre všet­ky gene­rá­cie a uka­zu­je, ako sa môže­me odvďa­čiť za Boží dar – Spasiteľa.

V evan­je­liách nenáj­de­me pres­ný dátum Ježi­šov­ho naro­de­nia. Keď sa Ježiš naro­dil, pas­tie­ri boli celú noc so svo­ji­mi stá­da­mi na pas­tvi­nách (Lukáš 2:8). Hoci je prav­da, že pales­tín­ske zimy sú tep­lej­šie ako európ­ske, od kon­ca októb­ra sa ochla­dí natoľ­ko, že sa ovce musia zdr­žia­vať v ovčin­ci. Pre­to tra­dí­cia, že by sa Ježiš naro­dil v zime, sa nez­dá byť opodstatnená.

3 Odkiaľ teda pochá­dza­jú Via­no­ce, keď sa o nich v Bib­lii nepíše?

Kult Mit­ry – boha sln­ka, bol v pohan­skom Rím­skom impé­riu 2. a 3. sto­ro­čia naj­roz­ší­re­nej­ším nábo­žen­stvom. Jeho hlav­ným sviat­kom bola osla­va zim­né­ho slno­vra­tu 25. decem­bra, ako naro­de­nín sln­ka. Dokon­ca už pred zave­de­ním kul­tu Mit­ry rím­ski cisá­ri zasvä­co­va­li chrá­my „Sol Invic­tus“ (nepo­ra­zi­teľ­né­mu bohu Sln­ka) a osla­vo­va­li víťazs­tvo novo vychá­dza­jú­ce­ho slnka.

Cisár Kon­štan­tín Veľ­ký (285–337) zámer­ne pou­žil prv­ky kres­ťan­stva, aby posil­nil pohan­ské Rím­ske impé­rium. Poda­ri­lo sa mu pre­me­niť exis­tu­jú­ce uctie­va­nie sln­ka na osla­vu Kris­tov­ho naro­de­nia, a tak mno­hým uľah­čil stať sa for­mál­ny­mi kresťanmi.

Spo­je­nie uctie­va­nia sln­ka s uctie­va­ním Kris­ta bolo urči­te Kon­štan­tí­no­vým záme­rom, kto­rý sa mu poda­ril vďa­ka exis­tu­jú­cej sym­bo­li­ke Kris­ta ako sln­ka^[1]

Výro­ky vplyv­ných osob­nos­tí cir­kev­nej his­tó­rie nás uis­ťu­jú o pohan­skom pôvo­de toh­to sviat­ku. Ambró­zius oko­lo r. 380, v naráž­ke na Via­no­ce, v kon­tras­te ku kul­tu sln­ka povedal:

„Kris­tus je naším novým slnkom.

Augus­tín (4./5. st.) v ten­to deň pri­ka­zo­val ľuďom neuc­tie­vať sln­ko ako poha­nia, ale skôr uctie­vať toho, kto sln­ko stvo­ril. Lev Veľ­ký (5. st.) kri­ti­zo­val nie­kto­rých ľudí za to, že na Via­no­ce osla­vu­jú naro­de­nie sln­ka, namies­to naro­de­nia Ježiša.

4 Čím sú Via­no­ce dnes?

Pre mno­hých sú Via­no­ce hlav­ne rodin­nou osla­vou. Dňom, kedy sa zíde celá rodi­na a pre­ží­va pocit súdr­ž­nos­ti. Pri­chá­dza­jú spo­mien­ky na det­stvo, dar­če­ky pri via­noč­nom strom­če­ku, kole­dy, kapor a kapust­ni­ca. Kto ale neza­ží­va zhon s príp­ra­va­mi? A hoci je veľa prá­ce (peče­nie, upra­to­va­nie – je toho naozaj veľa) ľudia sú voči sebe viac vší­ma­ví, ochot­ní, aby nič nepo­ka­zi­lo dob­rú atmo­sfé­ru. Nie­kto­rí ľudia si vez­mú čas na roz­jí­ma­nie a nav­šte­vu­jú via­noč­né kon­cer­ty, iní ruč­ne vyrá­ba­jú ozdo­by, atď. Zvy­čaj­ne už nezos­ta­ne čas zamys­lieť sa hlb­šie nad tým, čo by dru­hých uro­bi­lo naozaj šťast­ný­mi. Ľudia si robia sta­ros­ti, aby na niko­ho neza­bud­li pri posie­la­ní via­noč­ných pozdra­vov a naku­po­va­ní dar­če­kov. Nie­kto­rí to robia skôr pre­to, aby napl­ni­li oča­ká­va­nia prí­buz­ných a pria­te­ľov, a nie zo srd­ca. Pri tom všet­kom zho­ne však ľah­ko zabú­da­jú na Toho, koho pod­ľa tra­dí­cie oslavujú.

Tými­to myš­lien­ka­mi chce­me vzbu­diť túž­bu osla­vo­vať Ježi­ša úprim­ne a prav­di­vo. Veď on je hoden kaž­do­den­nej chvá­ly – On, kto­rý nám dal všetko.

Nech je zve­le­be­ný Pán Boh Izra­e­la, lebo nav­ští­vil a vykú­pil svoj ľud […] že nás vyslo­bo­dí z rúk nepria­te­ľov, aby sme mu bez stra­chu slú­ži­li vo svä­tos­ti a spra­vod­li­vos­ti pred jeho tvá­rou po všet­ky dni náš­ho živo­ta […] zo svoj­ho milo­srd­né­ho srd­ca, s kto­rým zhlia­dol na nás ako vychá­dza­jú­ce sln­ko z výsos­ti, aby svie­til sedia­cim v tme a tôni smr­ti a upra­vil nám nohy na ces­tu poko­ja. (Lukáš 1:68.74–75.78–79.)

Text je len krát­kym zhr­nu­tím myš­lie­nok k tej­to téme. Radi spo­zná­me kaž­dé­ho, kto sa Mu chce odvďa­čiť za Jeho lásku.