Vedú všet­ky ces­ty k Bohu?

1 V čom sa líšia rôz­ne náboženstvá?

Mno­hé sve­to­vé nábo­žen­stvá a filo­zo­fie majú spo­loč­né urči­té morál­ne prin­cí­py, v pod­stat­ných bodoch sa však líšia. Ich roz­die­ly sú v koneč­nom dôsled­ku tak roz­po­ru­pl­né, že čas­tý výrok, že všet­ky ces­ty vedú k rov­na­ké­mu cie­ľu, u nich nemô­že pla­tiť. Roz­por je už v tom, ako nábo­žen­stvá chá­pu seba samých.

Uveď­me aspoň tri tvr­de­nia rôz­nych nábo­žen­ských tradícií:

• Pri­ro­dze­nosť zvr­cho­va­nej rea­li­ty. Nie­kto­ré nábo­žen­stvá veria v mono­te­iz­mus, v jedi­né­ho osob­né­ho Boha, tvor­cu všet­ké­ho (judaiz­mus, kres­ťan­stvo, islam). Iné sú pan­te­is­tic­ké, veria v neosob­nú, všet­ko pre­ni­ka­jú­cu silu, bož­ský prin­cíp. Ďal­šie sú poly­te­is­tic­ké (veria vo viac bohov – hin­du­iz­mus) ale­bo si sú Božou exis­ten­ci­ou neis­té (bud­hiz­mus).

• Chá­pa­nie posmrt­né­ho osu­du. Nábo­žen­stvo judaiz­mu, kres­ťan­stva a isla­mu verí, že člo­vek žije na zemi len raz. Po vzkrie­se­ní pri­chá­dza súd a več­ný život s Bohom ale­bo bez neho. Napro­ti tomu hin­du­iz­mus a bud­hiz­mus verí v zákon kar­my, kto­rý pred­po­kla­dá ďal­šie a ďal­šie pre­vte­ľo­va­nia (rein­kar­ná­ciu).

• Vše­obec­ný prob­lém člo­ve­ka. Hin­do­via vidia prob­lém ľud­ské­ho živo­ta v neko­neč­nom pre­vte­ľo­va­ní, z kto­ré­ho je mož­né sa oslo­bo­diť ces­tou dob­rých skut­kov, pozna­ním, odda­nos­ťou a uctie­va­ním naj­vyš­šie­ho súc­na – Brah­ma­na. Dob­ro a zlo vidí hin­du­iz­mus ako dualis­tic­kú pri­ro­dze­nosť. Napro­ti tomu Bud­ha pri­pi­so­val utr­pe­nie a zlo ľud­ské­mu neuha­si­teľ­né­mu „smä­du“ po živo­te, odo­vzdá­va­niu živo­ta, bohat­stvu apod. Ten­to „smäd“ je mož­né uha­siť osvie­te­ním – odstrá­ne­ním lip­nu­tia na živo­te, „vyva­nu­tím“ (nir­vá­nou) a to pre­dov­šet­kým skr­ze medi­tá­ciu. Kres­ťan­stvo hovo­rí o poru­še­ní vzťa­hu s Bohom skr­ze osob­ný hriech, skr­ze vinu človeka.

Je zau­jí­ma­vé, že sami pred­sta­vi­te­lia spo­mí­na­ných nábo­žens­tiev názo­ro­vú rôz­no­ro­dosť nepri­púš­ťa­li. Pre­čo sú si teda dnes mno­hí istí, že k Bohu vedie viac ciest? Zrej­me nie pre­to, že by hlbo­ko spoz­na­li a odda­li sa náro­kom tých­to ciest. Skôr je to z oba­vy hľa­dať dôsled­ne jed­nu prav­du a zavia­zať sa k ces­te jedinej.

2 Môže­me Boha spoznať?

Pod­ľa Bib­lie nám Boh pri stvo­re­ní vtla­čil pečať samé­ho seba, stvo­ril nás k svoj­mu obra­zu. Stvo­ril nás so vzťa­hom s ním. Člo­vek sa ale od Boha odde­lil. Kvô­li hrie­chu sa naše pozna­nie Boha skom­pli­ko­va­lo. Napriek tomu nás ale Boh trpez­li­vo vedie k tomu, aby sme ho zno­vu našli také­ho, aký je. Vie­dol k tomu Abra­há­ma (pra­ot­ca Izra­e­la), jeho potom­stvo a nako­niec sa nám zja­vil skr­ze Ježi­ša Kris­ta – svoj­ho Syna. (Skut­ky 17:22 a ďalej)

3 V čom je Ježiš výnimočný

• Ježiš žil bez hrie­chu. Rôz­ni zakla­da­te­lia nábo­žen­ských sme­rov a filo­zo­fi hľa­da­li oslo­bo­de­nie od hrie­chu. Ježiš povedal:

Kto z vás ma usved­čí z hrie­chu? Pre­čo mi neve­rí­te, keď vám hovo­rím prav­du?! (Jáno­vo evan­je­lium 8:46)

• Bud­ha, Moha­med, Kon­fu­cius a iní sa sna­ži­li poznať prav­du, nájsť zmy­sel živo­ta, ces­tu, ako dosiah­nuť oslo­bo­de­nie. Ježiš však hovorí:

Ježiš mu odpo­ve­dal: „Ja som ces­ta, prav­da a život. Nik neprí­de k Otco­vi, iba cezo mňa.“ (Jáno­vo evan­je­lium 14:6)

Ježiš si teda vždy bol vedo­mý svoj­ho božstva.

• Ježiš pri­šiel na svet pre­to, aby nám daro­val več­ný život. Obe­to­val sa za nás, aby sme moh­li nájsť vzťah s Bohom a zís­kať spásu.

Veď vie­te, že zo svoj­ho már­ne­ho spô­so­bu živo­ta, zde­de­né­ho po otcoch, boli ste vykú­pe­ní nie poru­ši­teľ­ným strieb­rom ale­bo zla­tom, ale dra­hou krvou Kris­ta, bez­ú­hon­né­ho a nepo­škvr­ne­né­ho Barán­ka. On bol vopred vyhliad­nu­tý, ešte pred stvo­re­ním sve­ta, zja­vil sa však až v posled­ných časoch kvô­li vám (1. list Pet­rov 1:18–20)

Nik nemá väč­šiu lás­ku ako ten, kto polo­ží svoj život za svo­jich pria­te­ľov. (Jáno­vo evan­je­lium 15:13)

• Bud­ha, Kon­fu­cius a iní nám zane­cha­li urči­tý návod, múd­rosť a skú­se­nosť, aby sme našli spá­su vlast­nou ces­tou, spoz­na­li Brah­ma­na ale­bo doš­li urči­tej nir­vá­ny. Ježiš je v tom­to výni­moč­ný, pre­to­že nám ponú­ka samé­ho seba. Chce napl­niť náš vzťah s Bohom skr­ze svo­ju vlast­nú bytosť. Ponú­ka nám kaž­do­den­ný vzťah aj keď už neži­je na Zemi, ponú­ka svo­ju pomoc, pria­teľ­stvo a lás­ku. Chce nás napl­niť svo­jím Duchom, milo­vať nás a byť nami milo­va­ný v kaž­dom okamihu.

4 Tole­ran­cia a pravda

Z rôz­nych strán dnes môže­me počuť, že je neto­le­rant­né sústre­diť sa na jed­nu vie­ru. Opo­mí­nať ostat­né kul­tú­ry a zastá­vať názor, že len jed­no nábo­žen­stvo je prav­di­vé. Hovo­rí sa, že naj­dô­le­ži­tej­šia je úprim­nosť vie­ry, kto­rá vedie k pozi­tív­nej zme­ne vyzná­va­čov aké­ho­koľ­vek nábo­žen­stva. Tole­ran­ciu ale nesmie­me zamie­ňať za nedô­sled­nosť voči prav­de. Naším cie­ľom nie je veriť úprim­ne v čokoľ­vek, ale veriť v prav­du. Aj člo­vek, kto­rý nie­čo­mu úprim­ne verí sa môže mýliť, ak nehľa­dá prav­du, a to môže mať zlé násled­ky. V hľa­da­ní prav­dy by sme nema­li hľa­dať len urči­té osob­né napl­ne­nie, ale čo najob­jek­tív­nej­šiu prav­du a za tou­to potom plne stáť. Ani Ježiš nech­cel, aby ho uče­ní­ci nasle­do­va­li sle­po. Povedal:

Židom, kto­rí mu uve­ri­li, Ježiš pove­dal: „Ak osta­ne­te v mojom slo­ve, bude­te naozaj moji­mi uče­ník­mi, pozná­te prav­du a prav­da vás vyslo­bo­dí.“ (Jáno­vo evan­je­lium 8:31–32)

5 Ces­ta záchrany

V iných nábo­žen­stvách má vplyv na spá­su, ako je člo­vek od Boha pri­ja­tý, ako sa u neho osved­čí. Kľú­čo­vý je teda ľud­ský výkon. Zacho­vá­va­nie urči­tých pra­vi­diel však Boha ľuďom nesprí­stup­ní. Kres­ťan­stvo hovo­rí o tom, že ces­tou k Bohu je vyzna­nie hrie­chu a pri­blí­že­nie sa k Nemu, ešte keď som zlý, hrieš­ny. Deje sa to skr­ze vie­ru. V kres­ťan­stve robí prvý krok Boh. Kris­tus ide za člo­ve­kom tak ďale­ko, že sa kvô­li nemu aj obe­tu­je a tak mu ponú­ka slo­bo­du od hriechov.

Spá­sa je teda dar od Boha, kto­rý môže­me pri­jať. Nedá sa dosiah­nuť záslu­ha­mi. Pre­to spá­su zís­ka­va­me už na začiat­ku našej „ces­ty“, nie ako odme­nu na konci.

Lebo spa­se­ní ste milos­ťou skr­ze vie­ru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skut­kov, aby sa nik nevys­ta­to­val. Veď sme jeho die­lo, stvo­re­ní v Kris­to­vi Ježi­šo­vi pre dob­ré skut­ky, kto­ré pri­pra­vil Boh, aby sme ich kona­li. (List Efez­ským 2:8–10)