III.časť: Úlo­ha zázra­kov v Biblii

Keď sa pozrie­me na celú bib­lic­kú his­tó­riu Sta­ré­ho a Nové­ho záko­na, zis­tí­me, že zázra­ky nebo­li počas väč­ši­ny toh­to obdo­bia bež­né. Boh konal zázra­ky v obdo­biach a situ­áciách, kto­ré boli z neja­ké­ho dôvo­du význam­né ale­bo výni­moč­né. Túto sku­toč­nosť chce­me zdô­raz­niť kvô­li pre­hna­nej úlo­he zázra­kov v let­nič­nom a cha­riz­ma­tic­kom hnutí.

1 Úlo­ha zázra­kov v Božom plá­ne spásy

V deji­nách spá­sy Boh konal zázra­ky v urči­tých časoch a situ­áciách — ale nie vždy. Boli to naj­mä tie­to obdobia:

• Za Moj­ži­ša, ako začia­tok izra­el­ské­ho náro­da a Sta­ré­ho zákona.
• Kri­tic­ké obdo­bie za Eliá­ša a Eli­zea, keď bolo ohro­ze­né duchov­né pre­ži­tie Izra­e­la kvô­li bez­bož­nej vlá­de Omri­ho dynas­tie a sna­he Jeza­bel úpl­ne zni­čiť vie­ru v Hospodina.
• Ježi­šo­vo pozem­ské pôso­be­nie a obdo­bie apoš­to­lov, kto­ré zna­me­na­lo začia­tok nové­ho Izra­e­la a novej zmluvy.

Počas tých­to obdo­bí chcel Boh svoj­mu ľudu pomôcť v neho veriť okrem iné­ho aj pro­stred­níc­tvom zázrač­ných zna­me­ní. V Moj­ži­šo­vých časoch zasia­hol Egypt desia­ti­mi rana­mi a pre­vie­dol svoj ľud cez Trs­ti­no­vé more. Pre Izra­e­li­tov to bol veľ­mi výni­moč­ný záži­tok (Exo­dus 14:30–31, SEB). Boh však medzi nimi tak­to zázrač­ne nepô­so­bil stá­le. Oča­ká­val, že si tie­to uda­los­ti zapa­mä­ta­jú a budú ich odo­vzdá­vať svo­jim deťom z poko­le­nia na pokolenie.

Len sa maj na pozo­re a poriad­ne sa chráň, aby si neza­bu­dol na to, čo si na vlast­né oči videl a nevy­miz­lo to z tvoj­ho srd­ca, kým žiješ. Pouč o tom svo­jich synov a vnu­kov. (Deute­ro­nó­mium 4:9, SEB)

Veľ­ké veci sa neopa­ko­va­li zno­va a zno­va. Boh chcel svoj ľud učiť, aby veril na zákla­de sve­dec­tiev o zázra­koch, kto­ré poču­li ale­bo číta­li, a nie len vte­dy, keď sa sta­li pred ich oča­mi. Rov­na­ko Boh zacho­val pre všet­ky budú­ce gene­rá­cie písom­né sve­dec­tvá o zázra­koch, kto­ré vyko­nal Ježiš a apoš­to­li. Aj my, kto­rí zázra­ky na vlast­né oči nevi­dí­me, môže­me veriť zázra­kom, o kto­rých sved­čí Nový zákon. Ako píše apoš­tol Ján na kon­ci svoj­ho evanjelia:

Ježiš uro­bil pred oča­mi svo­jich uče­ní­kov ešte mno­ho ďal­ších zna­me­ní, kto­ré nie sú zapí­sa­né v tej­to kni­he. No tie­to sú zapí­sa­né pre­to, aby ste veri­li, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vie­rou mali život v jeho mene. (Jáno­vo evan­je­lium 20:30–31, SEB)

V tej istej kapi­to­le číta­me, ako Ježiš napo­mí­na Tomá­ša, pre­to­že neuve­ril v jeho zmŕt­vychvs­ta­nie (Jáno­vo evan­je­lium 20:24–29, SEB). Ježiš neoča­ká­val, že Tomáš bude sle­po veriť. No ja keď vzkrie­se­né­ho Ježi­ša najprv nevi­del, mal dosta­toč­ný dôvod uve­riť, pre­to­že počul sve­dec­tvo ostat­ných apoštolov.

Ježi­šo­ve slo­vá „Nebuď neve­ria­ci, ale veria­ci“ pla­tia aj pre nás. V Bib­lii sa môže­me dočí­tať veľa o zázrač­ných Božích činoch. Nevy­ža­duj­me nie­čo vidi­teľ­né a hma­ta­teľ­né — ver­me na zákla­de Písma!

2 Dôle­ži­té zna­me­nia iné ako zázraky

Mno­hí ľudia pou­ka­zu­jú na zázra­ky ako na jas­ný dôkaz, že ten či onen kaza­teľ, pas­tor ale­bo cir­kev sú od Boha. Zázra­ky sa však dajú napo­dob­niť a ľudia môžu byť okla­ma­ní. Pre­to je veľ­kou pomo­cou, že Ježiš hovo­rí aj o iných zna­me­niach, pod­ľa kto­rých môže úprim­ne hľa­da­jú­ci ale­bo veria­ci člo­vek rozo­znať dôve­ry­hod­nosť ľudí, kto­rí tvr­dia, že cez nich pôso­bí Boh.

2.1 Lás­ka

Nové pri­ká­za­nie vám dávam, aby ste sa navzá­jom milo­va­li; ako som ja milo­val vás, aby ste sa aj vy navzá­jom milo­va­li. Pod­ľa toho všet­ci spoz­na­jú, že ste moji uče­ní­ci, ak bude­te mať lás­ku jeden k dru­hé­mu. (Jáno­vo evan­je­lium 13:34–35, SEB)

Brat­skú lás­ku nemož­no napo­dob­niť. Len keď odo­vzdá­me celý život Bohu, môže­me milo­vať všet­kých bra­tov a ses­try tak, ako to žil Ježiš. Tak to bolo v cir­kvi v bib­lic­kých časoch: kres­ťa­nia žili v brat­skom spo­lo­čen­stve a deli­li sa o svoj život. Ježiš to isté oča­ká­va aj od dneš­ných kres­ťa­nov. Dnes je veľa zbo­rov, v kto­rých sa vraj dejú veľ­ké zázra­ky, ale brat­ská lás­ka v nich chý­ba. A prá­ve ona má byť jed­no­znač­ným zna­me­ním, pod­ľa kto­ré­ho môže svet roz­poz­nať, kto sú v sku­toč­nos­ti jeho učeníci.

2.2 Jed­no­ta

Okrem brat­skej lás­ky je ďal­ším dôle­ži­tým zna­kom jed­no­ta veriacich.

Nepro­sím však len za nich, ale aj za tých, kto­rí skr­ze ich slo­vo uve­ria vo mňa; aby všet­ci boli jed­no, ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet veril, že si ma ty poslal. (Jáno­vo evan­je­lium 17:20–21, SEB)

Ježiš sa mod­lil, aby veria­ci boli jed­no, ako je on jed­no s Otcom. Jed­no­ta medzi kres­ťan­mi nie je nere­ál­na. Môže však exis­to­vať a pre­tr­vá­vať len vte­dy, ak sú všet­ci pri­pra­ve­ní pod­ria­diť sa Ježi­šo­vi — nelip­nú na svo­jich vlast­ných pred­sta­vách a túž­bach. Zho­da len v nie­koľ­kých základ­ných bodoch (napr. Tro­j­i­ca, spa­se­nie vie­rou, Bib­lia ako Božie slo­vo atď.) nie je jed­no­tou, za kto­rú sa Ježiš mod­lil. Aj neve­ria­ci sa čas­to zhod­nú na základ­ných veciach. Jed­no­ta medzi kres­ťan­mi je jedi­neč­ná, pre­to­že majú jed­no srd­ce a jed­nu dušu (Skut­ky apoš­to­lov 4:32, SEB). Keď­že táto hlbo­ká jed­no­ta sa nedá navo­nok napo­dob­niť, je ďal­ším neklam­ným zna­kom Božie­ho pôsobenia.

Nene­chaj­me sa okla­mať faloš­ný­mi zna­me­nia­mi, kto­ré sa vraj dejú v Ježi­šo­vom mene. Hľa­daj­me neza­me­ni­teľ­né zna­me­nia Božie­ho pôso­be­nia: posluš­nosť Božie­mu slo­vu, poko­ru, svä­tý život, brat­skú lás­ku a jednotu.