Tie­nis­té strán­ky uče­nia Mar­ti­na Luthera

Mar­tin Lut­her je nepo­chyb­ne jed­nou z naj­výz­nam­nej­ších osob­nos­tí cir­kev­ných dejín. Jeho uče­nie bolo po stá­ro­čia urču­jú­ce pre teoló­giu a prax pro­tes­tant­ských cir­kví. Tiež nez­vrat­ne ovplyv­nil novo­do­bé kato­líc­tvo. Svo­jím pre­kla­dom Sta­ré­ho a Nové­ho záko­na pris­pel k roz­ší­re­niu pozna­nia Pís­ma. Ohľa­dom jeho bib­lic­kých výkla­dov sa však názo­ry líšia. Voči tým, kto­rí ho obvi­ňo­va­li a kri­ti­zo­va­li, sa čas­to odvo­lá­val na svo­je sve­do­mie vede­né Bohom. Chcel, aby jeho slo­vá a skut­ky posu­dzo­va­li spra­vod­li­vým súdom — na zákla­de Biblie.

V súla­de s jeho požia­dav­kou sa v člán­ku chce­me zaobe­rať uče­ním a kon­krét­ny­mi výpo­ve­ďa­mi Mar­ti­na Lut­he­ra vo svet­le Bib­lie a hľa­dať odpo­veď na otáz­ku, nakoľ­ko môže byť pova­žo­va­ný za kres­ťan­skú autoritu. 

 „Ale­bo vypes­tuj­te dob­rý strom, i jeho ovo­cie bude dob­ré; ale­bo vypes­tuj­te pla­ný strom, i jeho ovo­cie bude pla­né; lebo strom poznať po ovo­cí. Vre­te­ni­čie ple­me­no, ako môže­te hovo­riť dob­ré, keď sami ste zlí? Lebo z plnos­ti srd­ca hovo­ria ústa. Dob­rý člo­vek vyná­ša dob­ré z dob­ré­ho pokla­du a zlý vyná­ša zlé zo zlé­ho pokla­du. Ale hovo­rím vám, že z kaž­dé­ho prázd­ne­ho slo­va, kto­ré ľudia vyslo­via, budú vydá­vať počet v súd­ny deň. Lebo pre svo­je slo­vá budeš ospra­vedl­ne­ný a pre svo­je slo­vá budeš odsú­de­ný.“ (Matúš 12:33–37)

1 Mar­tin Lut­her popie­ral slo­bod­nú vôľu

Na počiat­ku bolo Slo­vo a Slo­vo bolo u Boha a Boh bol to Slo­vo. Ním povs­ta­lo všet­ko a bez Neho nepovs­ta­lo nič, čo povs­ta­lo. V Ňom bol život a život bol svet­lom ľudí. To svet­lo svie­ti v tme, ale tma Ho nepo­hl­ti­la. Bolo vo sve­te a svet Ním povs­tal, ale svet Ho nepoz­nal. Do svoj­ho vlast­né­ho pri­šiel, a Jeho vlast­ní Ho nepri­ja­li. Ale tým, čo Ho pri­ja­li, dal moc stať sa deť­mi Boží­mi, tým, čo veria v Jeho meno… A to Slo­vo sta­lo sa telom, pre­bý­va­lo medzi nami, …(bolo) plné milos­ti a prav­dy. (Ján 1:1–14, výber)^[1]

Vo svo­jej kni­he O zotro­če­nej vôli (Vom unfre­ien Wil­len) Mar­tin Lut­her píše:

Ak mu teda pri­zná­me pred­ví­da­vosť a vše­mo­húc­nosť, je pri­ro­dze­ne nespor­ným dôsled­kom, že sme sa nestvo­ri­li a neži­je­me ani nič nero­bí­me sami od seba, ale pro­stred­níc­tvom jeho vše­mo­húc­nos­ti. Keď teda pred­tým pre­d­zve­del, že bude­me takí, a teraz nás taký­mi činí, hýbe nami a ria­di nás, je pro­sím mož­no vymýš­ľať si nie­čo také­ho, čo by v nás bolo slo­bod­né a dia­lo by sa stá­le a stá­le inak, než ako to pre­d­zve­del ale­bo teraz koná? Božie pre­d­zve­de­nie a vše­mo­húc­nosť sú teda dia­met­rál­ne odliš­né od našej slo­bod­nej vôle. Buď sa Boh zmý­li vo svo­jom pred­ví­da­ní a poblú­di i v kona­ní (čo je nemož­né), ale­bo my bude­me konať a sta­ne­me sa pred­me­tom kona­nia v súla­de s jeho pre­d­zve­de­ním a čin­nos­ťou. Božou vše­mo­húc­nos­ťou však nena­zý­vam tú moc, kto­rá nero­bí mno­ho vecí, kto­ré robiť môže, ale čin­nú silu, kto­rá moc­ne koná všet­ko vo všet­kých, pre­to­že tým­to spô­so­bom Pís­mo nazý­va Boha vše­mo­hú­cim. Táto Božia vše­mo­húc­nosť a pre­d­zve­de­nie úpl­ne ruší, hovo­rím, uče­nie o slo­bod­nej vôli.^[2]

Pod­ľa Lut­he­ra sa uzna­nie Božej vše­mo­húc­nos­ti a vie­ra v slo­bod­nú vôľu člo­ve­ka neda­jú zosú­la­diť. Musí­me si vybrať: buď uzná­me Božiu vše­mo­húc­nosť a pop­rie­me slo­bod­nú vôľu člo­ve­ka ale­bo pri­zná­me člo­ve­ku slo­bod­nú vôľu a odo­prie­me Bohu jeho bož­skú vlast­nosť. Čo by na ten­to Lut­he­rov roz­por pove­da­lo Pís­mo? Pod­ľa Bib­lie Boh chce, aby kaž­dý člo­vek bol spa­se­ný a pri­šiel k pozna­niu prav­dy (Ján 12:44–50, 1. list Timo­te­jo­vi 2:1–7). Hoci Boh milu­je kaž­dé­ho, väč­ši­na ho nepri­jí­ma (dob­ro­voľ­ne, vlast­ným roz­hod­nu­tím), a tak spá­su nikdy nedo­siah­ne. Pre­to v Bib­lii nachá­dza­me aj ver­še o več­nom zatra­te­ní (Matúš 25:31–46 — obzvlášť verš 46, 2. list Tesa­lo­nic­kým 1:3–10, atď.).

Boh už dopre­du vie, pre čo sa člo­vek cel­kom slo­bod­ne roz­hod­ne. Boh je vše­ve­dia­ci, pre­to­že je nad­ča­so­vý – exis­tu­je mimo čas. Avšak toto Božie vedo­mie o budúc­nos­ti neur­ču­je uda­los­ti, kto­ré sa dejú v čase. Jeho pre­d­zve­de­nie si nepro­ti­re­čí s ľud­skou slo­bo­dou a túto slo­bo­du neanu­lu­je. Boh neur­ču­je všet­ko, čo sa vo sve­te deje, a pred­sa, v súla­de s bib­lic­kým uče­ním, je vše­mo­hú­ci. Môže dopus­tiť, aby veci mali svoj vlast­ný beh pod­ľa ľud­skej vôle, kto­rú on sám stvoril.

Lut­he­ro­ve výpo­ve­de sú v pria­mom roz­po­re s milu­jú­cim cha­rak­te­rom Boha, kto­rý chce spá­su pre všet­kých ľudí. Uče­nie, že Boh skr­ze svo­je pre­d­zve­de­nie a vše­mo­húc­nosť pre­dur­ču­je ľud­ské roz­hod­nu­tia, je Lut­he­ro­vým naj­väč­ším zlyhaním.

… aby kaž­dý veria­ci mal v Ňom več­ný život. Lebo tak Boh milo­val svet, že svoj­ho jed­no­ro­de­né­ho Syna dal, aby neza­hy­nul, ale več­ný život mal kaž­dý, kto verí v Neho. Lebo nepos­lal Boh Syna na svet, aby odsú­dil svet, ale aby ho spa­sil. Kto verí v Neho, nebu­de súde­ný. Kto neve­rí, už je odsú­de­ný, pre­to­že neuve­ril v meno jed­no­ro­de­né­ho Syna Božie­ho. A v tom je súd, že svet­lo priš­lo na svet, ale ľudia väčš­mi milo­va­li tmu ako svet­lo, lebo ich skut­ky boli zlé. Kaž­dý totiž, kto zle robí, nená­vi­dí svet­lo a nej­de na svet­lo, aby jeho skut­ky nevyš­li naja­vo. Ale kto činí prav­du, ide na svet­lo, aby jeho skut­ky boli zja­ve­né, pre­to­že sú v Bohu kona­né. …Kto pri­chá­dza zho­ra, je nad všetkými…a sved­čí o tom, čo videl a počul, ale nikto nepri­jí­ma Jeho sve­dec­tvo. Kto pri­jal Jeho sve­dec­tvo, potvr­dil, že Boh je prav­di­vý. Kto verí v Syna, má več­ný život, kto však nepos­lú­cha Syna, neuvi­dí život, ale hnev Boží zostá­va na ňom. (Ján 3:15–21 + 31b-33 + 36)

Mar­tin Lut­her ďalej v die­le O zotro­če­nej vôli píše:

Ľud­ská vôľa sa teda nachá­dza upro­stred (pozn.: medzi Bohom a sata­nom) ako ťaž­ný doby­tok; ak na ňu nasad­ne Boh, chce a krá­ča tam, kam chce On, ako to popi­su­je Žalm (73:22n): „Voči Tebe bol som ako zvie­ra­tá. Ja však chcem byť stá­le s Tebou.“ Ak si na ňu sad­ne satan, chce a krá­ča, kam chce on, a neroz­ho­du­je o tom, ku kto­ré­mu z oboch jazd­cov pobe­ží a kto­ré­ho vyhľa­dá; ale jazd­ci sami boju­jú o to, kto vôľu opa­nu­je a bude vlast­niť.^[3]

V tom­to tex­te o Božej vše­mo­húc­nos­ti Lut­her sám sebe pro­ti­re­čí. Opi­su­je sata­na ako moc­nú bytosť, kto­rá je s Bohom na rov­na­kej úrov­ni. Boh s ním musí viesť zápas o člo­ve­ka. Ten­to Lut­he­rov dualiz­mus^[4] je veľ­mi vzdia­le­ný od bib­lic­ké­ho uče­nia. Ak je Boh vše­moc­ný, pre­čo musí o čokoľ­vek zápa­siť? Keby sme pou­ži­li Lut­he­ro­vu logi­ku, potom ani satan nemô­že „osed­lať“ člo­ve­ka v roz­po­re s Božou vôľou. Ale­bo by toto mala byť Božia vôľa? Okrem toho, Lut­her vytr­hol cito­va­ný verš z kon­tex­tu Žal­mu 73, kde žal­mis­ta chcel v sku­toč­nos­ti pove­dať, že jeho srd­ce bolo zatr­pk­nu­té a uzav­re­té voči Bohu, až kým sa k Nemu obrá­til a našiel v Ňom svo­ju isto­tu a bezpečie.

Mar­tin Lut­her — O zotro­če­nej vôli:

Ak sa teda tomu súslo­viu (pozn.: slo­bod­ná vôľa) nech­ce­me úpl­ne vyhnúť, čo by bolo naj­bez­peč­nej­šie a naj­bo­ha­boj­nej­šie, aspoň v dob­rej vie­re vyučuj­me jeho pou­ží­va­nie v tom zmys­le, že člo­ve­ku pone­chá­me slo­bod­nú vôľu nie voči veciam, kto­ré ho pre­sa­hu­jú, ale len v tom, čo je mu pod­ro­be­né; tak bude vedieť, že mu v oblas­ti jeho schop­nos­tí a majet­ku pri­slú­cha prá­vo tých­to vecí na zákla­de slo­bod­né­ho roz­hod­nu­tia uží­vať, nakla­dať s nimi ale­bo sa ich zriecť, avšak s tým, že i to ria­di slo­bod­ná vôľa jedi­né­ho Boha sme­rom, akým on uzná za vhod­né. Vo vzťa­hu k Bohu, v zále­ži­tos­tiach týka­jú­cich sa buď spá­sy, ale­bo zatra­te­nia, člo­vek samoz­rej­me slo­bod­nú vôľu nemá, ale je zajat­com, pod­da­ným a otro­kom buď vôle Božej, ale­bo vôle sata­no­vej.^[5]

Aj tu si Lut­her pro­ti­re­čí. Pri­púš­ťa, že člo­ve­ku je potreb­né pri­pí­sať urči­tú slo­bo­du — pri­naj­men­šom vo všed­ných veciach. Jeho lip­nu­tie na vlast­nom uče­ní mu však nedo­vo­ľu­je uva­žo­vať do dôsled­ku. Musel pre­to napí­sať, že aj slo­bo­da vo všed­ných veciach je vede­ná Bohom „sme­rom, akým On uzná za vhod­né“, a tým odmiet­nuť pri­ro­dze­ne správ­ny záver, že člo­vek pred­sa len má slo­bod­nú vôľu.

Mar­tin Lut­her — O zotro­če­nej vôli:

Čo sa týka mňa samé­ho vyzná­vam: I keby sa to neja­ko moh­lo stať, nech­cel by som, aby mi bola daná slo­bod­ná vôľa, ale­bo aby bolo nie­čo pone­cha­né v mojich rukách, a tak tým mohol usi­lo­vať o spá­su.^[6]

Slo­bod­ná vôľa a ani túž­ba po vlast­nom spa­se­ní nezna­me­ná, že môže­me spa­siť sami seba ale­bo že spá­sa je v našich rukách. Spa­se­nie je Božím die­lom, ku kto­ré­mu je potreb­ná aj naša stra­na. Boh nám nech­ce vziať našu vôľu, ale chce nám pomôcť, aby sme ju využi­li čo naj­lep­šie, čo je mož­né prá­ve vte­dy, keď ju dob­ro­voľ­ne pod­ria­di­me jeho plá­nu (Lukáš 22:42 Otče, ak chceš, odvráť odo mňa ten­to kalich; avšak nech sa sta­ne nie moja vôľa, ale Tvo­ja.). Bib­lia na mno­hých mies­tach povzbu­dzu­je veria­cich k vytrva­lé­mu boju (Rima­nom 6, Rima­nom 12:1–2 atď.). Boh nás pri­jí­ma do svoj­ho krá­ľov­stva, ale iba za pod­mien­ky, že to aj sami chce­me (napr. Lukáš 13:22–30).

A vše­tok ľud, kto­rý Ho počú­val, i col­ní­ci, pokrs­te­ní Jáno­vým krs­tom, uzna­li spra­vod­li­vosť Božiu. Ale fari­ze­ji a zákon­ní­ci, keď­že sa mu neda­li krs­tiť, zma­ri­li úmy­sel, kto­rý mal Boh s nimi. (Lukáš 7:29n)

2 Mar­tin Lut­her učil, že zo spô­so­bu živo­ta sa nedá spoz­nať, či je nie­kto sku­toč­ne kresťanom

Vo Via­noč­nej pos­ti­le (Weih­nachts­pos­til­le) Mar­tin Lut­her píše:

Kres­ťan­ské bytie nespo­čí­va vo von­kaj­šom spô­so­be živo­ta. Ani nepre­mie­ňa člo­ve­ka v jeho von­kaj­šom sta­ve, ale len vo vnú­tor­nom. Dáva iné srd­ce, inú sme­losť, vôľu a myseľ, kto­rá však robí tie isté skut­ky, kto­ré činí i člo­vek bez tej­to mys­le a vôle. Kres­ťan pred­sa vie, že zále­ží len na vie­re. Pre­to ide, sto­jí, je, pije, oblie­ka sa, pôso­bí a žije ako kaž­dý iný člo­vek v jeho sta­ve, a tak sa jeho kres­ťan­stvo nedá vypo­zo­ro­vať, ako aj hovo­rí Kris­tus v Luk. 17:20 „Krá­ľov­stvo Božie nepri­chá­dza tak, aby ste to moh­li vypo­zo­ro­vať ani sa nedá pove­dať: Hľa, je tu, ale­bo je tam! Veď krá­ľov­stvo Božie je vo vás!“^[7]

V Domo­vej pos­ti­le Lut­her píše:

Pre­to kres­ťa­na nemož­no posú­diť pod­ľa zovnú­tor­né­ho (pozn.: von­kaj­šie­ho) živo­ta, lebo ten je prá­ve taký nečis­tý a k pádu náchyl­ný, ako život nekres­ťa­nov. Pre­to sa musí­me kaž­do­den­ne mod­liť: „Odpusť nám naše viny.“ Kres­ťan sa má prá­ve pova­žo­vať a posu­dzo­vať pod­ľa vie­ry; lebo pod­ľa mäsa a krvi sme všet­ci hrieš­ni­ci, musí­me zomrieť, a vše­li­ja­ké nešťas­tie na nás tu na zemi oča­ká­va, a iste viac, než dru­hých nekres­ťa­nov. Lebo kres­ťa­nia cítia hriech viac, než dru­hí ľudia.^[8]

Lut­he­ro­vo zmýš­ľa­nie o kres­ťan­skej život­nej pra­xi sa nedá zla­diť s Bib­li­ou a pri­ná­ša aj prob­lé­my spo­je­né s ľud­skou pod­sta­tou. Duša, vôľa a roz­um člo­ve­ka sa neda­jú odde­liť od jeho skut­kov. Sme vedo­mé bytos­ti a zamýš­ľa­me sa nad tým, čo robí­me. Naše vnút­ro a naše pre­sved­če­nie vychá­dza naja­vo v tom, čo robíme.

Lebo niet dob­ré­ho stro­mu, kto­rý by rodil zlé ovo­cie, a zase niet pla­né­ho stro­mu, kto­rý by rodil dob­ré ovo­cie. Kaž­dý strom zais­te poznať po ovo­cí: lebo nez­bie­ra­jú z tŕnia figy, ani z hlo­žia neobe­ra­jú hroz­no. Dob­rý člo­vek vyná­ša dob­ré z dob­ré­ho pokla­du svoj­ho srd­ca a zlý člo­vek vyná­ša zlé zo zlé­ho. Lebo z plnos­ti srd­ca hovo­ria jeho ústa. (Lukáš 6:43–45)

Obrá­te­nie zna­me­ná úpl­nú pre­me­nu posto­ja, zmýš­ľa­nia a hodnôt:

A nepri­po­dob­ňuj­te sa tomu­to sve­tu, ale pre­meň­te sa obno­ve­ním mys­le, aby ste vede­li roz­poz­nať, čo je vôľa Božia, totiž, čo je dob­ré, milé a doko­na­lé. (Rima­nom 12:2)

Prav­di­vá vnú­tor­ná pre­me­na sa pre­ja­vu­je aj navo­nok, naprí­klad v lás­ke a slo­bo­de od túžob. Môžu si ju všim­núť aj neve­ria­ci a môže byť pre nich svedectvom.

Napo­mí­nam vás teda ja, väzeň v Páno­vi: Žite tak, ako je hod­né povo­la­nia, kto­rým ste boli povo­la­ní; vo všet­kej poko­re, než­nos­ti a trpez­li­vos­ti, zná­šaj­te sa vospo­lok v lás­ke a usi­luj­te sa zacho­vá­vať jed­no­tu ducha vo zväz­ku poko­ja. (Efez­ským 4:1–3)

Vy ste svet­lo sve­ta. Mes­to, kto­ré leží na vrchu, nemô­že byť skry­té. Ani svie­cu neza­ží­ha­jú a nesta­va­jú pod nádo­bu, ale na sviet­nik, a svie­ti všet­kým v dome. Tak svieť vaše svet­lo pred ľuď­mi, aby vide­li dob­ré skut­ky a vele­bi­li váš­ho Otca, kto­rý je v nebe­siach. (Matúš 5:14–16)

Aké by bolo toto svet­lo pre ľudí žijú­cich bez Boha, keby naše kres­ťan­stvo nebo­lo vidi­teľ­né na našich skut­koch? Aj Peter píše o zjav­nom roz­die­le medzi živo­tom pred a po obrá­te­ní, kvô­li čomu kres­ťa­nia nie­ke­dy zaži­li hano­be­nie a príkorie.

…aby — dokiaľ je ešte v tele — nežil viac pod­ľa ľud­ských žia­dos­tí, ale pod­ľa vôle Božej. Veď pre­šlo dosť času, v kto­rom ste žili pod­ľa vôle poha­nov, cho­diac v nevia­za­nos­ti, náru­ži­vos­ti, pijan­stve, hodo­va­ní, opils­tve a nedo­vo­le­nej mod­los­luž­be. Zará­ža ich, že sa nerú­ti­te s nimi do toho isté­ho prú­du roz­pus­ti­los­ti, a rúha­jú sa. (1. Pet­rov list 4:2–4)

Lut­he­ro­ve slo­vá o tom, že kres­ťan má byť posú­de­ný pod­ľa vie­ry, môže­me porov­nať s myš­lien­ka­mi, kto­ré napí­sal Jakub vo svo­jom liste:

Čo je plat­né, bra­tia moji, keď nie­kto povie, že má vie­ru, ale nemá skut­ky? Či ho (taká­to) vie­ra môže spa­siť? (Jaku­bov list 2:14)

Tak aj vie­ra, ak nemá skut­kov, je sama ose­be mŕt­va. (Jaku­bov list 2:17)

Jakub nezas­tá­va iné uče­nie ako Pavol. Neučí, že člo­vek môže byť spa­se­ný skr­ze dob­ré skut­ky. Skut­ky sú ovo­cím živej vie­ry a sú jej pri­ro­dze­ným dôsled­kom. Tak o tom píše aj Pavol naprí­klad v lis­te Efez­ským 2:8–10:

Lebo milos­ťou ste spa­se­ní skr­ze vie­ru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; nie zo skut­kov, aby sa nikto nechvá­lil. Veď sme Jeho die­lo, stvo­re­ní v Kris­to­vi Ježi­šo­vi na dob­ré skut­ky, v kto­rých nás Boh už prv uspô­so­bil chodiť.

3 Mar­tin Lut­her odmie­tal nie­kto­ré čas­ti Biblie

V Pred­ho­vo­re k Lis­tu Židom píše:

…Okrem toho má ten­to list prob­le­ma­tic­ké mies­to. V šies­tej (ver­še 4nn) a desia­tej (ver­še 26nn) kapi­to­le popie­ra, že hrieš­ni­ci po krs­te moh­li ešte robiť poká­nie. V dva­nás­tej kapi­to­le (verš 17) hovo­rí: Ezau hľa­dal poká­nie a pred­sa ho nena­šiel. Toto sto­jí v pro­ti­kla­de k všet­kým evan­je­liám a Pav­lo­vým lis­tom. Aj keby sa to dalo vysvet­liť, pred­sa tie slo­vá zne­jú tak jas­ne, že neviem, či by vysvet­le­nie bolo dosta­toč­né. Mne sa zdá, že je to list, kto­rý je zlo­že­ný z mno­hých čas­tí, a nero­zo­be­rá ten istý prob­lém v riad­nej postupnosti.
I keď je pôvod toh­to lis­tu neis­tý, pred­sa je to výbor­ný pouč­ný list, kto­rý maj­strov­sky hovo­rí o Kris­to­vom kňaž­stve a odô­vod­ňu­je ho Pís­mom. Skve­le vykla­dá Sta­rú zmlu­vu. Z toho vyplý­va, že ten­to list pochá­dza od uče­né­ho muža, kto­rý bol žia­kom apoš­to­lov, mno­ho sa od nich naučil a bol veľ­mi zbeh­lý v Pís­me. Aj keď nepred­kla­dá základ vie­ry, ako to vidí­me v kapi­to­le 6 a 1, kde hovo­rí, čo je úlo­hou apoš­to­lov, tak pred­sa za základ sta­via prvo­tried­ne zla­to, strieb­ro a dra­ho­ka­my (ako hovo­rí Pavel v 1K 3, 12). Pre­to nám nemá pre­ká­žať, keď je do tex­tu pri­mie­ša­né­ho i tro­chu dre­va, sla­my ale­bo sena. Máme toto vyni­ka­jú­ce uče­nie pri­jať so všet­kou úctou. Ale nemô­že­me klásť ten­to list na úro­veň ostat­ných apoš­tol­ských lis­tov…^[9]

Lut­her v Pred­ho­vo­re k Lis­tu apoš­to­la Jaku­ba píše:

Napriek tomu, že v minu­los­ti bol ten­to Jaku­bov list odmiet­nu­tý, ja ho pred­sa len chvá­lim a pova­žu­jem za dob­rý, naj­mä pre­to, že nezves­tu­je žiad­ne ľud­ské uče­nie, ale skôr hor­li­vo všte­pu­je Boží zákon. Bez toho, že by som chcel tým nie­ko­mu ško­diť, poviem pred­sa len svoj názor, že ten­to list nepo­va­žu­jem za apoš­tol­ský list. Moje dôvo­dy sú nasledovné.

Po prvé, ospra­vedl­ne­nie pri­pi­su­je skut­kom. To pro­ti­re­čí Pav­lo­vi a ostat­ným Pís­mam. Hovo­rí (2, 21): Abra­hám bol ospra­vedl­ne­ný na zákla­de svo­jich skut­kov, pre­to­že obe­to­val svoj­ho syna. Pavel však učí (R 4, 2nn), že Abra­hám bol ospra­vedl­ne­ný nie zo skut­kov, ale jedi­ne skr­ze vie­ru. Doka­zu­je to Prvá kni­ha Moj­ži­šo­va, kde mu je spra­vod­li­vosť pri­pí­sa­ná skôr, než obe­to­val svoj­ho syna (1M 22). Dalo by sa tomu­to lis­tu pomôcť a hľa­dať vysvet­le­nie pre toto ospra­vedl­ne­nie zo skut­kov. Pred­sa sa ho ale nemô­že­me zastá­vať, keď v dru­hej kapi­to­le (ver­še 21nn) vzťa­hu­je výrok 1M 15, 6 na skut­ky (kde sa pred­sa hovo­rí o Abra­há­mo­vej vie­re a nie o skut­koch, ako i Pavel uvá­dza v R 4, 3). Z toh­to nedos­tat­ku pri­chá­dza­me k záve­ru, že ten­to list nepo­chá­dza od apoštola.

Po dru­hé, ten­to list chce učiť kres­ťa­nov. Napriek dlhé­mu pou­čo­va­niu sa ale ani raz nezmie­ňu­je o utr­pe­ní, vzkrie­se­ní a Duchu Kris­to­vom. Hoci Kris­ta spo­mí­na nie­koľ­ko­krát, nič však o ňom neučí. Hovo­rí o vše­obec­nej vie­re v Boha. Pra­vým úra­dom apoš­to­la je pred­sa kázať Kris­to­vo utr­pe­nie a vzkrie­se­nie, Jeho úrad, aby utvr­dzo­val vie­ru, ako Kris­tus sám hovo­rí v J 15, 27: „Vy bude­te o mne sved­čiť.“ V tom­to sa zho­du­jú všet­ky pra­vé kni­hy. Všet­ky kážu zves­to­vať Kris­ta (Chris­tum tre­i­ben), to je tiež prvým skú­šob­ným kame­ňom pri posu­dzo­va­ní všet­kých kníh, či zves­tu­jú Kris­ta, ale­bo nie. Celé Pís­mo pou­ka­zu­je totiž na Kris­ta (R 3, 21n) a Pavel ani nech­ce nič iné vedieť (1K 2, 2). Čo neučí o Kris­to­vi, to nie je apoš­tol­ské, aj keby to učil Peter ale­bo Pavel. Na dru­hej stra­ne, čo káže o Kris­to­vi, to je apoš­tol­ské, aj keby to robil Judáš, Annáš, Pilát ale­bo Herodes.

Ale ten­to Jakub nič iné nero­bí, ako to, že núti k záko­nu a k jeho skut­kom. Pri­tom bez poriad­ku hádže jed­no cez dru­hé, tak­že sa mi zdá, ako­by to bol neja­ký dob­rý, poc­ti­vý muž, kto­rý zhr­nul nie­kto­ré výro­ky apoš­tol­ských žia­kov a polo­žil ich na papier. Je mož­né, že ten­to list bol napí­sa­ný nie­kým iným na zákla­de akej­si káz­ne. Zákon nazý­va (1, 25) „záko­nom slo­bo­dy“, kým Pavol ho nazý­va záko­nom otroc­tva, hne­vu, smr­ti a hrie­chu (G 3, 13; R 4, 15 a 8, 2).

Okrem toho uvá­dza výro­ky z 1 Pt 4, 8: „Lás­ka pri­krý­va množ­stvo hrie­chov“ (5, 20); ďalej 1Pt 5, 6: „Pokor­te sa teda pod moc­nú ruku Božiu“ (4, 10); ďalej výrok Pav­lov G 5, 17: „Lebo Duch žia­da pro­ti nená­vis­ti“ (4, 5). Jakub bol sťa­tý Hero­de­som pomer­ne sko­ro pred Pet­rom (Sk 12, 2), no list vzbu­dzu­je dojem, ako­by [pisa­teľ] žil ešte dlho po Pet­ro­vi a Pavlovi.

Iný­mi slo­va­mi, chcel brá­niť spo­lie­ha­niu sa na vie­ru bez skut­kov, no duchom, roz­umom a slo­va­mi nebol vo veci dosť zbeh­lý a delí Pís­mo. Tým sa sta­via pro­ti Pav­lo­vi a celé­mu Pís­mu. To, čo apoš­tol podal ako povzbu­dzo­va­nie k lás­ke, to chce [pisa­teľ] vyko­nať cez uče­nie záko­na. Pre­to ho v mojej Bib­lii nech­cem mať pri počte pra­vých hlav­ných kníh. Nech­cem ale niko­mu brá­niť, aby ho zara­dil a vyz­dvi­ho­val, ako sa mu páči, pre­to­že sa v ňom nachá­dza aj veľa dob­rých výro­kov.^[10]

Bolo by nad rámec náš­ho člán­ku veno­vať sa všet­kým detai­lom toh­to citá­tu. Pre­to len myš­lien­ka k jed­né­mu zásad­né­mu bodu: Lut­her nebe­rie do úva­hy, že Jakub a Pavol pou­ží­va­jú pojem „skut­ky“ rôz­ne. Pavol odmie­ta skut­ky záko­na a Jaku­bo­vi zas ide o skut­ky lás­ky, bez kto­rých je vie­ra „mŕt­va“.

Pred­ho­vor k Zja­ve­niu Jána

Pri tej­to kni­he Zja­ve­ní Jána pone­chá­vam kaž­dé­ho vo svo­jom vlast­nom názo­re. Niko­ho nech­cem via­zať na svo­je myš­lien­ky ale­bo úsud­ky. Hovo­rím, čo ja cítim. Pre mňa má táto kni­ha via­ce­ro nedos­tat­kov, a pre­to ju nepo­va­žu­jem ani za apoš­tol­skú, ani za pro­roc­kú kni­hu. Hlav­ne tre­ba namie­tať, že apoš­to­li neho­vo­ria pro­stred­níc­tvom vide­ní, ale kážu jas­ný­mi a jed­no­du­chý­mi slo­va­mi, tak ako to robi­li Pavel, Peter a Kris­tus v evan­je­liu. Apoš­tol­ský úrad musí hovo­riť o Kris­to­vi jas­ne a bez obra­zov, teda bez videní.

Aj v celej Sta­rej zmlu­ve, neho­vo­riac o Novej zmlu­ve, sa nevys­ky­tu­je pro­rok, kto­rý by sa tak výluč­ne zaobe­ral vide­nia­mi a obraz­mi ako autor „Zja­ve­nia“. Pre­to hod­no­tím túto kni­hu sko­ro ako Štvr­tú kni­hu Ezdrá­šo­vu. A vôbec si nemys­lím, že je písa­ná Duchom Svätým.

Okrem toho sa mi zdá, že pre­kra­ču­je únos­nú mie­ru. V kapi­to­le 22, 19 hovo­rí o svo­jej vlast­nej kni­he prí­liš váž­ne. Dokon­ca o nej hovo­rí viac, ako to robí kto­rá­koľ­vek iná zo svä­tých kníh, na kto­rých naozaj zále­ží. Pou­ží­va vo väč­šej mie­re roz­kaz a hroz­bu, hovo­rí, že kto by nie­čo z toho odo­bral, tomu i Boh odo­be­rie atď. A naopak, spa­se­ní budú tí, kto­rí dodr­žia­va­jú to, čo je napí­sa­né v tej­to kni­he, i keď nikto pres­ne nevie, čo to je. Tým menej to potom môžu zacho­vá­vať. Je to v pod­sta­te rov­na­ké, ako keby by sme ju nema­li. Máme viac vzác­nej­ších kníh, kto­ré tre­ba zachovávať.

Mno­hí otco­via túto kni­hu pôvod­ne zavr­h­li. Hoci ju Hie­ro­nym uvá­dza vzne­še­ný­mi slo­va­mi a hovo­rí, že je vyvý­še­ná nad všet­ku chvá­lu a je v nej toľ­ko tajom­stiev, koľ­ko slov, aj tak z toho nemô­že nič doká­zať. Hie­ro­nym bez­tak pre­há­ňa s chvá­lou aj na iných miestach.

Koniec kon­cov, nech si kaž­dý mys­lí o tej­to kni­he pod­ľa vnuk­nu­tia svoj­ho ducha. Môj duch sa nemô­že zhod­núť s tou­to kni­hou. To, že Kris­tus sa v nej ani nevy­uču­je, ani nespoz­ná­va, je pre mňa dosta­toč­ným dôvo­dom, aby som ju prí­liš vyso­ko nehod­no­til. Veď apoš­tol musí konať pre­dov­šet­kým pod­ľa slov Kris­ta, ako sa píše v Sk 1, 8: „Bude­te mi sved­ka­mi.“ Pre­to zosta­nem pri kni­hách, kto­ré mi pred­kla­da­jú Kris­ta jas­ne a čis­to.^[11]

Menej kri­tic­ké hod­no­te­nie Lut­her napí­sal v neskor­šej ver­zii pred­ho­vo­ru k Zja­ve­niu Jána z roku 1530.

Kaž­do­pád­ne sa vyná­ra otáz­ka, ako je mož­né, že tak význam­ná nábo­žen­ská auto­ri­ta, akou bol Lut­her, nepo­va­žo­va­la vyš­šie spo­me­nu­té kni­hy Nové­ho záko­na za inšpi­ro­va­né Bohom (porov­naj Ján 7:16–17).

4 Mar­tin Lut­her nabá­dal knie­ža­tá k bru­tál­nos­tiam pro­ti sedliakom

Vo svo­jom spi­se Pro­ti lúpež­ným a vraž­dia­cim rotám sed­lia­kov (Wider die räu­be­ris­chen und mör­de­ris­chen Rot­ten der Bau­ern) Lut­her píše:

Pre­to nech kaž­dý pamä­tá, že nie je nič jedo­va­tej­šie­ho, škod­li­vej­šie­ho a dia­bol­skej­šie­ho než burič, kto môže, nech bije, hrdú­si a bodá taj­ne ale­bo verej­ne, keď­že odboj­ným člo­ve­kom je to tak, ako keď člo­vek musí zabiť zúri­vé­ho psa. Ak ho neza­bi­ješ, zahu­bí on teba a celú zem s tebou.^[12]

Napo­kon exis­tu­je ešte jeden dôvod, kto­rý by mal vrch­nos­ťou pohnúť. Sed­lia­ci nema­jú dosť na tom, že pat­ria diab­lo­vi, ale nútia a popu­dzu­jú  mno­hých zbož­ných ľudí pro­ti ich vôli k tomu, aby sa pri­po­ji­li k ich dia­bol­ské­mu spol­ku a sta­li sa súčas­ťou všet­kej ich zlo­by a zatra­te­nia. Lebo kto sch­va­ľu­je to, čo títo robia, mie­ri k diab­lo­vi spo­lu s nimi a je vin­ný všet­kých zlo­či­nov, kto­ré pácha­jú, aj keby tak musel konať pre­to, že je sla­bý vo vie­re a že im neod­po­ru­je. Zbož­ný kres­ťan by mal rad­šej sto­krát str­pieť smrť než o piaď ustú­piť veci sed­lia­kov. Ó, ako mno­ho muče­ní­kov môže teraz povs­tať vďa­ka krvi­žíz­ni­vým sed­lia­kom a vra­hop­ro­ro­kom! S taký­mi nešťast­ník­mi, kto­rých sed­lia­ci lapi­li, by mala mať vrch­nosť zmi­lo­va­nie. A ak nema­jú iný dôvod sia­hať pro­ti sed­lia­kom po meči a nasa­dzo­vať v boli s nimi svo­je vlast­né živo­ty a maje­tok, je s dob­rým sve­do­mím pre taký postup dosta­toč­ným, ba viac než dosta­toč­ným dôvo­dom to, že tak­to vyslo­bo­dia a pomô­žu dušiam, kto­rým sed­lia­ci vnú­ti­li svoj dia­bol­ský spo­lok a kto­ré s nimi bez vlast­nej vôle tak straš­ne hre­šia a musia byť zatra­te­né. Pre­to­že tie­to duše sú vskut­ku v očist­ci, áno v putách pekel­ných a dia­bol­ských.^[13]

Pre­to, vzác­ni páni, na tom­to mies­te oslo­bo­dzuj­te, zachra­ňuj­te, pomá­haj­te! Maj­te nad tými chu­dák­mi zľu­to­va­nie! Bodaj, bi a škrť kaž­dý kto môžeš. Ak by si pri­tom pri­šiel o život, si bla­že­ný! Šťast­nej­šej smr­ti nemô­žeš nikde dosiah­nuť, lebo zomrieš v posluš­nos­ti Božie­mu slo­vu a prí­ka­zu (Rima­nom 13) a v služ­be lás­ky, pri záchra­ne svoj­ho blíž­ne­ho z pút pekel­ných a dia­bol­ských.^[14]

5 Mar­tin Lut­her mal neľud­ský postoj voči židom

Vo svo­jom pam­fle­te O židoch a ich lžiach (Von den Juden und ihre Lügen) napí­sal^[15]:

Ich dych pách­ne (pozn.: dych­tí) po pohan­skom zla­te a strieb­re, pre­to­že žia­den národ pod sln­kom nebol lako­mej­ší, keď­že oni sú, boli a naďa­lej budú Žid­mi, ako to vid­no na ich pre­klia­tej úžere.

Veru, držia nás, kres­ťa­nov, v zaja­tí v našej vlast­nej zemi, nechá­va­jú nás pra­co­vať v pote tvá­re, zís­ka­vať penia­ze a maje­tok, zatiaľ čo oni sedia za pecou, leňo­šia, žijú v pre­py­chu, pečú hruš­ky, žerú, chlas­ta­jú, žijú si ako v bavln­ke z náš­ho nahos­po­dá­re­né­ho majet­ku, lapi­li nás a naše stat­ky na tú svo­ju pre­klia­tu úže­ru… Sú teda naši­mi pán­mi a my ich drábi.

Pre­to sú v deji­nách čas­to obvi­ňo­va­ní, že otra­vo­va­li stud­ne, krad­li a pre­bo­dá­va­li deti ako v Tri­den­tu, vo Weis­sens­se atď. Oni to, prav­da, popie­ra­jú. Ale nech už tomu je tak, či onak, viem, že im nechý­ba dosta­tok vôle k tomu, aby k takým činom moh­li prí­sť, či už taj­ne ale­bo zjavne.

A keď uvi­díš či poču­ješ pou­čo­va­nie neja­ké­ho Žida, potom nemys­li na nič iné­ho, než že poču­ješ jedo­va­té­ho hada, kto­rý i svo­jim vzhľa­dom ľudí otra­vu­je a zabíja.

A pre­to keď uvi­díš pra­vé­ho Žida, môžeš si s dob­rým sve­do­mím zbiť kríž a s isto­tou pove­dať: Prá­ve pri­chá­dza ste­les­ne­ný diabol.

Po prvé: ich syna­gó­gy a ško­ly budú zapá­le­né a čo nez­ho­rí, bude zasy­pa­né zemou a rozp­tý­le­né, aby nikto nikdy už nevi­del ani kameň, ani popol. Toto urob­me náš­mu Páno­vi a kres­ťan­stvu ku cti, aby Boh videl, že sme kresťanmi.

Po dru­hé: rov­na­kým spô­so­bom budú roz­bo­re­né a zni­če­né ich domy, pre­to­že v nich robia to isté, čo vo svo­jich ško­lách. Pre to budú nahna­ní pod jed­nu stre­chu ale­bo do jed­nej staj­ne ako cigá­ni, aby vede­li, že nie sú pán­mi v našej zemi…

Po tre­tie: budú im odo­bra­né ich mod­li­teb­né kniž­ky a tal­mu­dy, z kto­rých sa učia to mod­lár­stvo, lži, zlo­re­če­nie a rúhania.

Po štvr­té: ich rabí­nom bude zaká­za­né pod stra­tou hrd­la naďa­lej šíriť ich učenie…

Po pia­te: Židom bude úpl­ne zru­še­ná ochra­na na ces­tách a zaká­za­né ich používanie.

Po šies­te: bude im zaká­za­ná úže­ra, zaba­ve­ná všet­ka hoto­vosť a cen­nos­ti zo strieb­ra a zla­ta, kto­ré budú ulo­že­né bokom a uschované…

Po sied­me: mla­dým a sil­ným Židom a Židov­kám sa dajú do rúk cepy, seke­ry, krom­pá­če, rýle, pras­li­ce a vre­te­ná, aby si v pote tvá­re zará­ba­li na chlieb…

Pokiaľ sa Židia v spo­loč­nos­ti neus­po­ko­ja s tým­to úde­lom neslo­bod­ných roľ­ní­kov, čo je mož­né pred­po­kla­dať, potom budú musieť byť pod­ľa vzo­ru Špa­niel­ska a Fran­cúz­ska vyhna­ní zo zeme.

Tých­to sedem návrhov Mar­ti­na Lut­he­ra adre­so­va­ných svet­skej vrch­nos­ti, sa pod­ľa nemec­ké­ho his­to­ri­ka Klau­sa Dep­per­man­na do znač­nej mie­ry pre­krý­va s pokyn­mi, kto­ré vydal Joseph Goeb­bels (ríš­sky minis­ter pre ľudo­vú osve­tu a pro­pa­gan­du, blíz­ky spo­lu­pra­cov­ník  Adol­fa Hit­le­ra) v novem­bri roku 1938 k prie­be­hu „Kriš­tá­ľo­vej noci“ (tá pre­beh­la v deň výro­čia naro­de­nia Mar­ti­na Luthera).

Klaus Dep­per­mann ďalej uvá­dza, že roz­diel medzi Lut­he­ro­vou nená­vis­ťou k Židom a moder­ným anti­se­mi­tiz­mom nie je veľ­ký, aj keď Lut­her nevy­zý­val k vyvraž­ďo­va­niu Židov, ale k ich dôsled­né­mu potla­čo­va­niu,  popr. k vyhá­ňa­niu. V mož­ných prak­tic­kých dôsled­koch sú Lut­he­ro­ve teolo­gic­ké hes­lá o zavr­hnu­tí židov­ské­ho náro­da bez mož­nos­ti jeho záchra­ny a podob­né bio­lo­gic­ky (raso­vo) pod­lo­že­né­mu anti­se­mi­tiz­mu. V oboch prí­pa­doch bol ten­to národ odsú­de­ný ku skaze.

6 Záver

V tom­to člán­ku sme sa pokú­si­li spro­stred­ko­vať pohľad na nie­kto­ré opo­mí­na­né strán­ky Mar­ti­na Lut­he­ra, aj keď vybra­né citá­ty nepos­ky­tu­jú vyčer­pá­va­jú­ci ani detail­ný opis jeho uče­nia. Hoci počas svoj­ho živo­ta napí­sal rôz­ne prav­di­vé myš­lien­ky a odváž­ne bojo­val za nie­kto­ré správ­ne veci, v jeho spi­soch číta­me aj také výro­ky, kto­ré sú šoku­jú­ce a nebib­lic­ké. Pre­to, aj keď nie­kto hovo­rí nie­čo správ­ne, musí­me zostať bde­lí a pri­pra­ve­ní skú­mať jeho život a uče­nie v šir­šom zábe­re. Len to nás môže ochrá­niť pred zvo­dom faloš­né­ho vplyvu.

Či z pra­me­ňa tým istým otvo­rom vyvie­ra slad­ká a hor­ká voda? Či figov­ník, bra­tia moji, môže rodiť oli­vy, ale­bo vinič figy? Ani sla­ný (pra­meň) nevy­dá­va slad­kú vodu. (Jaku­bov list 3:11–12)

Kto­koľ­vek zachá­dza ďalej a nezos­tá­va v uče­ní Kris­to­vom, nemá Boha; kto zostá­va v uče­ní, ten má aj Otca aj Syna. Ak nie­kto pri­chá­dza k vám a nepri­ná­ša toto uče­nie, neprij­mi­te ho do domu, ani ho nepo­zdra­vuj­te; lebo kto ho pozdra­vu­je, podie­ľa sa na jeho zlých skut­koch. (2. Jánov list 9–11)

Všet­ko skú­maj­te, dob­ré­ho sa drž­te! Všet­ké­ho zlé­ho sa vystrí­haj­te! A sám Boh poko­ja nech vás skrz-naskrz posvä­tí a pri prí­cho­de náš­ho Pána Ježi­ša Kris­ta nech zacho­vá váš­ho nepo­ru­še­né­ho ducha, dušu a telo bez úho­ny. (1. list Tesa­lo­nic­kým 5:21–23a)