Slo­bod­ná vôľa ako sve­dec­tvo o exis­ten­cii Boha

Naša slo­bod­ná vôľa a vedo­mie naz­na­ču­jú, že naša pri­ro­dze­nosť nie je iba mate­riál­na. Máme aj ducha. Ako naša slo­bod­ná vôľa sved­čí o exis­ten­cii Boha?

Kde inde môže­me spoz­nať Božiu existenciu?

V pred­chá­dza­jú­cej čas­ti (Kto je Boh? Čo o ňom vie­me?) sme písa­li o Božích vlast­nos­tiach. Skon­či­li sme tým, že Bohu je vlast­ná lás­ka, kto­rá urču­je všet­ky jeho činy a posto­je. Boh nám dal úpl­nú slo­bo­du v tom, ako bude­me rea­go­vať na jeho lás­ku. Táto slo­bod­ná vôľa nás sta­via nad mecha­niz­mus prí­rod­ných záko­nov, kto­ré mož­no opí­sať rov­ni­ca­mi ale­bo prav­de­po­dob­nos­ťa­mi. Slo­bod­ná vôľa je teda sve­dec­tvom^[1] o Božej existencii.

Boh je doko­na­lá lás­ka, a pre­to nám dáva slo­bo­du. Na jed­nej stra­ne chce pôso­biť v našom živo­te, na dru­hej stra­ne nám dáva úpl­nú slo­bo­du v tom, či ho bude­me hľa­dať a dôve­ro­vať mu. Neuká­že sa nám teda spô­so­bom, kto­rý by nás „pre­sved­čil“ o tom, že exis­tu­je. A pred­sa exis­tu­jú indí­cie, kto­ré nám ho umož­ňu­jú vní­mať a roz­poz­nať . Jed­ným z tých­to vodí­tok je slo­bo­da našej vôle. V Bib­lii Boh od začiat­ku pred­kla­dá člo­ve­ku mož­nosť voľby:

Pozri, dnes som ti pred­lo­žil život a dob­ro, smrť a zlo. […] Dnes volám za sved­kov pro­ti vám nebe­sia i zem. Pred­lo­žil som vám život i smrť, požeh­na­nie i kliat­bu. Vyvoľ si teda život, aby si zostal naži­ve aj so svo­jím potom­stvom. (Deute­ro­nó­mium 30:15.19, SEB)

Člo­vek si môže vybrať medzi dob­rom a zlom. Spo­loč­nosť ho na zákla­de jeho slo­bo­dy môže volať na zod­po­ved­nosť. Na tom­to prin­cí­pe sto­ja aj naše záko­ny. Slo­bod­ná vôľa vysvet­ľu­je aj roz­die­ly medzi ľuď­mi, kto­rí vyras­ta­jú v rov­na­kom pro­stre­dí. Naprí­klad dvoj­ča­tá môžu v etic­kých otáz­kach roz­mýš­ľať a konať odliš­ne. Pre­čo si jed­na oso­ba vybe­rá dob­ro a dru­há zlo? Na to neexis­tu­je vedec­ky úpl­ná odpo­veď. Prí­ro­du mož­no opí­sať rov­ni­ca­mi, prav­de­po­dob­nos­ťou a pra­vid­la­mi, ale slo­bod­nú vôľu nie. Ovplyv­ňu­je nás mno­ho okol­nos­tí: naše gény, pro­stre­die, náš cha­rak­ter a náš život­ný prí­beh. Nie sme však vyda­ní napos­pas tým­to vplyvom.

Exis­tu­jú situ­ácie, keď sa člo­vek napriek všet­kým vply­vom roz­hod­ne milo­vať nezišt­ne. Máme mož­nosť roz­hod­núť sa, či bude­me milo­vať, ale­bo bude­me ľahos­taj­ní. Aj my sami chce­me byť milo­va­ní — nie však z donú­te­nia, ale s lás­ka­vos­ťou, kto­rá vyplý­va zo slo­bod­nej voľ­by. Bez tej­to slo­bo­dy lás­ka nie je sku­toč­nou lás­kou. Pred­stav­te si, že ste stra­ti­li svoj­ho milo­va­né­ho bra­ta. Pred­po­kla­daj­me, že odbor­ní­ci na ume­lú inte­li­gen­ciu dosiah­li neuve­ri­teľ­ný pokrok. Chcú vás pote­šiť, dajú hla­vy doko­py a ponúk­nu vám veľ­mi ver­nú napo­do­be­ni­nu váš­ho bra­ta. Napriek tomu by ste vo svo­jom srd­ci vede­li, že to nie je on. Aj keby pove­dal „mám ťa rád“ ale­bo „som smut­ný“, boli by to pre vás naprog­ra­mo­va­né výro­ky, za kto­rý­mi by nebo­lo žiad­ne sku­toč­né rozhodnutie.

Člo­vek je nie­čo viac — je jedi­neč­ný a neza­me­ni­teľ­ný. Čo je to osob­nosť člo­ve­ka? Čo ma robí tým, kým som? Pre­čo exis­tu­jem? Je zau­jí­ma­vé, že také­to otáz­ky vôbec exis­tu­jú. Naša slo­bod­ná vôľa a vedo­mie pou­ka­zu­jú na to, že naša pri­ro­dze­nosť nie je len mate­riál­na. Máme ducha, kto­rý pre­sa­hu­je hmo­tu. Sme viac ako súbor ató­mov a naše myš­lien­ky sú viac ako elek­tro­che­mic­ké reak­cie v našom moz­gu. Duch nemô­že vznik­núť len z hmo­ty. Náš­ho ducha stvo­ril Boh, kto­rý je sám več­ným Duchom bez počiat­ku. Vlo­žil do nás duchov­ný život, aby nám umož­nil mať s ním vzťah.

Boh stvo­ril člo­ve­ka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvo­ril. Stvo­ril ich ako muža a ženu. (Gene­zis 1:27, SEB)

Čo to zna­me­ná pre môj život?

Boh nás milu­je. Pre­to nám dal schop­nosť budo­vať vzťa­hy a chce, aby sme našli vzťah aj s ním. On nie je chlad­ným neosob­ným prin­cí­pom. Nech­ce, aby sme sa od neho vzďa­ľo­va­li, ale aby sme žili v poko­ji a s čis­tým sve­do­mím, vedo­mí si jeho prí­tom­nos­ti. Celá Bib­lia sa zame­ria­va na vzťah medzi Bohom a člo­ve­kom. Ten­to vzťah čas­to opi­su­je obraz­mi. Nie­ke­dy sa Boh pri­rov­ná­va k otco­vi, kto­rý sa sta­rá o svo­je deti. Dob­rý otec svo­je deti chrá­ni a chce im dať to naj­lep­šie. Nie je mu jed­no, čím sa jeho deti sta­nú. Sta­rost­li­vo ich vycho­vá­va a učí.

Die­ťa hľa­dá u otca isto­tu a všet­ko od neho pri­ro­dze­ne pri­jí­ma ako dob­ré a správ­ne. Dôve­ru­je, že sa ho môže pýtať a nájsť u neho pomoc. Počú­va ho s dôve­rou. Ten­to postoj srd­ca Bib­lia opi­su­je slo­vom „vie­ra.“ Prá­ve na zákla­de vie­ry nám chce Boh pomôcť nájsť náš pôvod­ný cieľ — stať sa Božím obra­zom v našom cha­rak­te­re a kona­ní. Kaž­dý z nás sa v tom­to sme­re minul cie­ľa. Ustú­pi­li sme sebec­tvu. Náš Stvo­ri­teľ nám však môže pomôcť zme­niť sa a stať sa mu opäť podob­ný­mi v dob­ro­te, spra­vod­li­vos­ti a lás­ke. Ježiš bol naj­viac podob­ný Bohu. Učil úprim­nej nezišt­nos­ti a sám pod­ľa toho žil:

A tomu, kto­rý ho pozval, pove­dal: Keď dávaš obed ale­bo veče­ru, nepo­zý­vaj svo­jich pria­te­ľov, bra­tov, prí­buz­ných ale­bo boha­tých suse­dov, aby sa nesta­lo, že ťa aj oni pozvú a mal by si odpla­tu. Keď robíš hos­ti­nu, pozvi chu­dob­ných, mrzá­kov, chro­mých a sle­pých! A budeš bla­ho­sla­ve­ný, lebo oni sa ti nema­jú čím odpla­tiť, a tak dosta­neš odpla­tu pri vzkrie­se­ní spra­vod­li­vých. (Luká­šo­vo evan­je­lium 14:12–14, SEB)

Ježiš nás nabá­da k tomu, aby sme si vybra­li dob­ro nad to, čo je dob­ré pre nás samých, našu rodi­nu ale­bo rod. S Božou pomo­cou môže člo­vek milo­vať aj svo­jich nepriateľov:

Poču­li ste, že bolo pove­da­né: Milo­vať budeš svoj­ho blíž­ne­ho a nená­vi­dieť svoj­ho nepria­te­ľa. Ja vám však hovo­rím: Miluj­te svo­jich nepria­te­ľov a mod­li­te sa za tých, kto­rí vás pre­na­sle­du­jú, aby ste boli syn­mi svoj­ho Otca v nebe­siach. Lebo on dáva vychá­dzať sln­ku nad zlý­mi aj nad dob­rý­mi a zosie­la dážď na spra­vod­li­vých aj nespra­vod­li­vých. Veď keď bude­te milo­vať iba tých, čo vás milu­jú, aká vám pat­rí odme­na? Či to isté nero­bia aj mýt­ni­ci? A ak bude­te pozdra­vo­vať iba svo­jich bra­tov, čo robí­te navy­še? Či to isté nero­bia aj poha­nia? Vy teda buď­te doko­na­lí, ako je doko­na­lý váš nebes­ký Otec. (Matú­šo­vo evan­je­lium 5:43–48, SEB)

Kto nezišt­nú lás­ku žije, stá­va sa dôka­zom Božej exis­ten­cie. Bib­lia roz­prá­va o takých­to ľuďoch. Sám Ježiš je prí­kla­dom. Vo svo­jom živo­te slú­žil ľuďom a nemal z toho ani slá­vu, ani iné výho­dy. Keď nako­niec trpel, ľudia ho opus­ti­li. Aj vte­dy si zacho­val lás­ku a poko­ru voči svo­jim nepria­te­ľom a spo­lie­hal sa na Boha, kto­rý mu dal víťazs­tvo nad smr­ťou. Ježiš vyzý­va kaž­dé­ho člo­ve­ka, aby nasle­do­val jeho prí­klad a zažil jeho pomoc pri nezišt­nej lás­ke. Ľudia, kto­rí sa stret­li s Ježi­šom, zaži­li túto zme­nu na sebe. Aj živo­ty prvých kres­ťa­nov opí­sa­né v Novom záko­ne sved­čia o pre­me­ne, kto­rá je bez Boha nemožná.

Množ­stvo tých, čo uve­ri­li, bolo jed­no srd­ce a duša a nikto nepo­kla­dal za svo­je nič z toho, čo mu pat­ri­lo, ale všet­ko mali spo­loč­né. (Skut­ky apoš­to­lov 4:32, SEB)

Sme malé spo­lo­čen­stvo kres­ťa­nov. Verí­me Ježi­šo­vým slo­vám a chce­me nasle­do­vať jeho prí­klad lás­ky ako prví kres­ťa­nia. Ich živo­ty uka­zu­jú, čo je pra­vé kres­ťan­stvo. Z Bib­lie chá­pe­me, že vie­ra nie je o nábo­žen­ských povin­nos­tiach ale­bo ritu­áloch. Namies­to toho chce­me spo­loč­ne spoz­ná­vať Boha. Kaž­dý deň sa od neho učí­me, čo zna­me­ná milo­vať, čo je dob­ré a spravodlivé.

Člán­kom sme chce­li dať pod­net na zamys­le­nie nad otáz­ka­mi, kto­ré sú v kaž­do­den­nom zho­ne čas­to odsú­va­né. Otáz­ka Božej exis­ten­cie — a teda zmys­lu náš­ho živo­ta, je pre náš život kľú­čo­vá. Mož­no ten­to člá­nok obsa­hu­je myš­lien­ky, kto­ré sú pre vás nové, nie cel­kom pocho­pi­teľ­né ale­bo ešte vzdia­le­né. Keby ste sa chce­li s nami poroz­prá­vať, bude­me radi, ak sa ozvete.