Roz­vod a nové man­žels­tvo z pohľa­du Biblie

V tom­to tex­te by sme sa chce­li zaobe­rať výrok­mi z Bib­lie k otáz­ke roz­vo­du a uzav­re­tia nové­ho man­žels­tva. Ani Ježi­šo­ve slo­vá z Matú­šov­ho evan­je­lia, kto­ré býva­jú spra­vid­la pre­kla­da­né „okrem prí­pa­du smils­tva“, nesto­ja v pro­ti­kla­de s jed­no­znač­ným odmiet­nu­tím roz­vo­du v iných tex­toch Nové­ho záko­na. Aj keď Sta­rý zákon roz­vod pri­púš­ťal kvô­li hrieš­nos­ti ľudí, nikdy nebol Božou vôľou. Ježiš na túto Božiu vôľu jas­ne pou­ká­zal. Skr­ze svo­je die­lo spá­sy Ježiš mení naše srd­cia a uschop­ňu­je nás zacho­vať ver­nosť pod­ľa Božej vôle, aj keď z rôz­nych prí­čin môže byť nut­né žiť odde­le­ne od neve­ria­ce­ho par­tne­ra. Na záver píše­me ešte nie­koľ­ko myš­lie­nok, kto­ré môžu byť pomo­cou pri rie­še­ní dneš­ných mno­ho­krát zlo­ži­tých situácií.

1 Je roz­vod riešením?

Milo­vať nie­ko­ho zna­me­ná hľa­dať pre neho to naj­lep­šie, aj keby to malo byť spo­je­né s ťaž­kos­ťa­mi. Aj ľudia žijú­ci v man­žels­tve čelia situ­áciám, kto­ré si vyža­du­jú seba­zap­re­nie. Keď sa vyskyt­nú prob­lé­my, môže byť poku­še­ním roz­hod­núť sa pre ľah­šiu ces­tu a dať sa roz­viesť ale­bo uzav­rieť nové man­žels­tvo po tom, čo ma môj par­tner opus­til. Uzav­re­tie man­žels­tva je však roz­hod­nu­tie, kto­ré nemož­no vziať späť, aj keď ho nie­kto uro­bil ľah­ko­váž­ne. Pre­to by sme chce­li povzbu­diť tých, kto­rí roz­vod ale­bo nové man­žels­tvo zva­žu­jú, aby sa bez obáv otvo­ri­li Ježi­šo­vým slo­vám. Ježiš nám ces­tu nie­len uka­zu­je, ale pomá­ha nám po nej ísť, aj keď si to nedo­ká­že­me predstaviť.

K téme roz­vo­du a uzav­re­tia nové­ho man­žels­tva niž­šie citu­je­me nie­koľ­ko úryv­kov z Bib­lie. Uka­zu­jú, že Ježiš oča­ká­va bez­pod­mie­neč­nú celo­ži­vot­nú ver­nosť jed­né­mu jedi­né­mu partnerovi.

2 Jas­né slo­vá z Bib­lie k téme roz­vo­du a ďal­šie­ho manželstva

Nasle­du­jú­ce pasá­že z Nové­ho záko­na uka­zu­jú, že Božou vôľou je mať len jed­né­ho par­tne­ra, čo zna­me­ná, že muž a žena si majú byť ver­ní až do smrti.

Kaž­dý, kto pre­púš­ťa svo­ju man­žel­ku a berie si inú, cudzo­lo­ží, a kto si berie takú, kto­rú muž pre­pus­til, cudzo­lo­ží. (Lukáš 16:18)

I pri­stú­pi­li fari­ze­ji a pokú­ša­li ho. Pýta­li sa ho, či smie muž pre­pus­tiť svo­ju man­žel­ku. On im odpo­ve­dal: „Čo vám pri­ká­zal Moj­žiš?“ Oni vra­ve­li: „Moj­žiš dovo­lil napí­sať prie­pust­ný list a pre­pus­tiť.“ Ježiš im pove­dal: „Pre tvrdo­sť váš­ho srd­ca vám napí­sal toto pri­ká­za­nie. Ale Boh ich stvo­ril od počiat­ku stvo­re­nia ako muža a ženu. Pre­to muž opus­tí svoj­ho otca i mat­ku a pri­pú­ta sa k svo­jej man­žel­ke a budú dva­ja v jed­nom tele. A tak už nie sú dva­ja, ale jed­no telo. Čo teda Boh spo­jil, nech člo­vek nero­zlu­ču­je!“ Doma sa ho uče­ní­ci zno­va na to pýta­li. On im pove­dal: „Kaž­dý, kto pre­pus­tí svo­ju man­žel­ku a vez­me si inú, dopúš­ťa sa voči nej cudzo­lož­stva. A ak ona pre­pus­tí svoj­ho muža a vydá sa za iné­ho, cudzo­lo­ží.“ (Marek 10:2–12)

Tým, čo uzav­re­li man­žels­tvo, pri­ka­zu­jem, ani nie ja, ale Pán, aby man­žel­ka neod­chá­dza­la od muža — a ak by odiš­la, nech osta­ne nevy­da­tá, ale­bo nech sa zmie­ri so svo­jím mužom — a muž nech nepre­púš­ťa man­žel­ku. (1. Korint­ským 7:10–11)

Aj vyda­tú ženu zákon via­že len k žijú­ce­mu mužo­vi; ak muž zomrie, je oslo­bo­de­ná od záko­na muža. Kým teda žije muž, budú ju volať cudzo­lož­ni­cou, ak pat­rí iné­mu mužo­vi. Ale ak muž zomrie, je oslo­bo­de­ná od záko­na a nie je cudzo­lož­ni­cou, ak pat­rí iné­mu mužo­vi. (Rima­nom 7:2–3)

Už v Sta­rom záko­ne Boh roz­vod odmieta:

A dru­hé, čo robí­te: slza­mi pokrý­va­te oltár Hos­po­di­nov, pla­čom a vzdy­cha­ním, pre­to­že sa už neob­rá­ti k obe­ti, aby nie­čo so záľu­bou pri­jal z vašich rúk. Pýta­te sa: Pre­čo je to? Pre­to, lebo Hos­po­din bol sved­kom medzi tebou a ženou tvo­jej mla­dos­ti, kto­rej si sa spre­ne­ve­ril, hoci ona je tvo­jou druž­kou a zmluv­nou man­žel­kou! Neje­den to spra­vil, hoci mal ešte tro­chu ducha. A čo ten vyhľa­dá­va? Potom­stvo od Boha! Pre­to daj­te pozor na seba a nespre­ne­ve­ruj­te sa man­žel­ke svo­jej mla­dos­ti! Lebo nená­vi­dím roz­vod — vra­ví Hos­po­din, Boh Izra­e­la, aj toho, kto pokrý­va svoj odev nási­lím — vra­ví Hos­po­din moc­nos­tí. Daj­te pozor na seba a nespre­ne­ve­ruj­te sa! (Mala­chiáš 2:13–16)

3 Okrem prí­pa­du smilstva?

V Matú­šo­vom evan­je­liu náj­de­me dve pasá­že (Matúš 5:31–32; 19:1–12), kde sa zdá, že je mož­né v prí­pa­de sexu­ál­nych pre­hreš­kov („smils­tva“) uro­biť výnim­ku. Pre­čo tie­to dôle­ži­té výnim­ky nenáj­de­me ani v ostat­ných evan­je­liách, ani v lis­toch Nové­ho záko­na? Matú­šo­vo evan­je­lium bolo napí­sa­né do židov­ské­ho pro­stre­dia. V nasle­du­jú­com tex­te chce­me uká­zať, že židia chá­pa­li tie­to slo­vá odliš­ne než väč­ši­na ľudí dnes. Bohu­žiaľ, dneš­né bež­né chá­pa­nie ovplyv­ni­lo aj pre­kla­dy Bib­lie, pre­to sa tu bude­me musieť zaobe­rať aj otáz­ka­mi prekladu.

3.1 Matúš 5:32

Ďalej bolo pove­da­né: ‚Kto pre­pus­tí svo­ju man­žel­ku, nech jej dá prie­pust­ný list!‘ No ja vám hovo­rím: Kaž­dý, kto pre­pus­tí svo­ju man­žel­ku, okrem prí­pa­du smils­tva, vysta­vu­je ju cudzo­lož­stvu; a kto si vez­me pre­pus­te­nú ženu, cudzo­lo­ží. (Matúš 5:31–32)

Gréc­ke slo­vo „parek­tos“, kto­ré je tu pre­lo­že­né ako „okrem“, doslo­va zna­me­ná nie­čo, čo je mimo, nie je spo­me­nu­té ale­bo je vylú­če­né. (Napr. v 2. Korint­ským 11:28 Evan­je­lic­ký pre­klad — Tra­nos­cius Lip­tov­ský Miku­láš 2011: a okrem toho, — čo ani nespo­mí­nam, — deň po deň nával sta­ros­tí o všet­ky cir­kev­né zbory.)

Čo naj­ver­nej­ší pre­klad tex­tu by mohol znieť nasledovne:

Ďalej bolo pove­da­né: ‚Kto pre­pus­tí svo­ju man­žel­ku, nech jej dá prie­pust­ný list!‘ No ja vám hovo­rím: Kaž­dý, kto pre­pus­tí svo­ju man­žel­ku, (dôvod prí­pa­du smils­tva je vylú­če­ný), vysta­vu­je ju cudzo­lož­stvu^[1]; a kto si vez­me pre­pus­te­nú ženu, cudzo­lo­ží.^[2] (Matúš 5:31–32)

Smils­tvo bolo vše­obec­ne uzná­va­ným dôvo­dom rozvodu.

V kon­tex­te Matú­ša 5 sa Ježiš odvo­lá­va na židov­ský zákon a tra­dí­ciu. Slo­va­mi „Ďalej bolo pove­da­né“ mys­lí kon­krét­ne na 5. kni­hu Moj­ži­šo­vu 24:1:

Ak si muž vez­me ženu a bude ju mať a ona sa mu potom pre nie­čo odpor­né zne­pá­či, napí­še jej prie­pust­ný list, dá jej ho do ruky a pošle ju z domu preč.

Vyjad­re­nie „nie­čo odpor­né“ bolo vte­daj­ší­mi rabín­sky­mi ško­la­mi vzťa­ho­va­né na sexu­ál­ne pre­hreš­ky. Pre mno­hých židov to bolo jedi­ným mož­ným dôvo­dom k roz­vo­du.^[3]

Ježiš pri­ná­ša nie­čo nové

Slo­vá „Ďalej bolo pove­da­né … No ja vám hovo­rím …“ uka­zu­jú, že Ježiš tu učí nie­čo nové, nie­čo, čo židia ešte nikdy nepo­ču­li. V šir­šom kon­tex­te káza­nia na hore (Matúš kap. 5–7) Ježiš pre­hl­bu­je Božie pri­ká­za­nia v súvis­los­ti s čis­to­tou a lás­kou. V užšom kon­tex­te (Matúš 5:21–48) Ježiš sta­via sta­rozm­luv­né pri­ká­za­nia do kon­tras­tu so svo­jím „No ja vám hovo­rím“, čím pou­ka­zu­je na pôvod­nú Božiu vôľu v tých­to veciach, naprí­klad vo ver­šoch 33–34: „A zasa ste poču­li, že otcom bolo pove­da­né: ‚Nebu­deš kri­vo pri­sa­hať, ale spl­níš, čo si Páno­vi pri­sa­hal!‘ No ja vám hovo­rím: Vôbec nepri­sa­haj­te — ani na nebo, lebo ono je Božím tró­nom“ Keby Ježiš v Matú­šo­vi 5:32 chcel iba vyjad­riť, že súhla­sí so vše­obec­ne uzná­va­ným dôvo­dom k roz­vo­du, jeho výro­ky ohľa­dom roz­vo­du by sa do toh­to kon­tex­tu neho­di­li. Nepri­nie­sol by nič nové. („Nové“ veci, kto­ré Ježiš pri­nie­sol, sú v sku­toč­nos­ti odve­kou Božou vôľou).

Ježiš učil, že žid­mi vše­obec­ne uzná­va­ný dôvod k roz­vo­du už nepla­tí slo­va­mi „dôvod prí­pa­du smils­tva je vylúčený“.

To však nezna­me­ná, že je nie­kto povin­ný zostať so svo­jím par­tne­rom za kaž­dú cenu, aj keď sa cho­vá veľ­mi zle. V nie­kto­rých prí­pa­doch môže byť odde­le­nie od par­tne­ra nevy­hnut­né kvô­li jeho zlé­mu živo­tu. Za urči­tých okol­nos­tí môže toto odde­le­nie nado­bud­núť for­mu ofi­ciál­ne­ho roz­vo­du. Man­žel­ské puto je však i vte­dy zacho­va­né spo­lu so záväz­kom man­žel­skej ver­nos­ti. To zna­me­ná, že nové man­žels­tvo  už nie je mož­né.  Ježiš odmie­tol odde­le­nie, pri kto­rom je man­žel­ské puto zru­še­né a oba­ja par­tne­ri môžu vstú­piť do nové­ho manželstva.

3.2 Matúš 19:9

Situ­ácia v Matú­šo­vi 19:9 je podob­ná situ­ácii v Matú­šo­vi 5. Jeru­za­lem­ská Bib­lia (pre­lo­žil Anton Botek, Dob­rá kni­ha, Trna­va 2012) nám ponú­ka jeden z naj­do­slov­nej­ších pre­kla­dov toh­to verša:

Priš­li k nemu fari­ze­ji a pokú­ša­li ho: „Či je dovo­le­né člo­ve­ku pre­pus­tiť svo­ju man­žel­ku z akej­koľ­vek prí­či­ny?“ Odpo­ve­dal: „Či ste nečí­ta­li, že Stvo­ri­teľ ich stvo­ril od počiat­ku ako muža a ženu a pove­dal: ‚Pre­to muž opus­tí otca a mat­ku a pri­pú­ta sa k svo­jej man­žel­ke a budú dva­ja jed­ným telom?‘ Teda už nie sú dva­ja jed­not­liv­ci: sú jed­no telo. Čo Boh spo­jil, člo­vek nesmie roz­lú­čiť.“ Pove­da­li mu: „Pre­čo potom Moj­žiš roz­ká­zal dať prie­pust­ný list a pre­pus­tiť ju?“ Odpo­ve­dal im: „Moj­žiš vám pre tvrdo­sť váš­ho srd­ca dovo­lil pre­pus­tiť vaše man­žel­ky; ale od počiat­ku to nebo­lo tak. Hovo­rím vám: Kaž­dý, kto pre­pus­tí svo­ju man­žel­ku — nie pre cudzo­lož­stvo — a vez­me si inú, pácha cudzo­lož­stvo.“ Jeho uče­ní­ci mu pove­da­li: „Keď je to tak­to medzi mužom a ženou, potom je lep­šie neže­niť sa. (Matúš 19:3–10)

V gréč­ti­ne exis­tu­jú dve rôz­ne slo­vá pre vyjad­re­nie zápo­ru. Slo­vo μὴ (pre­pis do latin­ky: me) pou­ži­té vo frá­ze „nie pre cudzo­lož­stvo“ je pou­ží­va­né na vyjad­re­nie záka­zu. V Novom záko­ne náj­de­me nie­koľ­ko prí­pa­dov, kde je ten­to druh zápo­ru me (zna­me­ná nie) pou­ži­tý bez vysvet­ľu­jú­ce­ho slo­ve­sa. Čo sa nemá robiť, je vždy nut­né odvo­diť z kon­tex­tu^[4]. Ježiš tu teda vyjad­ru­je, že v prí­pa­de sexu­ál­nych pre­hreš­kov sa nemá jed­nať urči­tým spô­so­bom. Z kon­tex­tu je zrej­mé, že to, čo sa nemá uči­niť, je roz­viesť sa. Význam je pre­to nasle­dov­ný: ani pre (prí­či­nu) cudzoložstva.

Marek 10:12 uvá­dza opač­ný prí­pad, kedy žena pre­pus­tí svoj­ho muža. Marek 10:1–12 a Matúš 19:1–12 sú para­le­ly a hovo­ria o tej istej situ­ácii. Na otáz­ku fari­ze­jov, či je dovo­le­né, aby člo­vek pre­pus­til svo­ju ženu z aké­ho­koľ­vek dôvo­du^[5], Ježiš odpo­ve­dá pou­ká­za­ním na poria­dok stvo­re­nia, že muž a žena sú jed­ným telom a „čo teda Boh spo­jil, nech člo­vek nero­zlu­ču­je“. Prie­pust­ný list, kto­rý Moj­žiš naria­dil, bol ústup­kom kvô­li tvrdo­s­ti ich srd­ca. Pôvod­ná Božia vôľa bola iná. Ježiš tu zdo­ko­na­ľu­je zákon. Neod­de­li­teľ­ný cha­rak­ter man­žel­ské­ho zväz­ku má svoj základ v poriad­ku stvorenia.

Tiež reak­cia uče­ní­kov v Matú­šo­vi 19:10^[6] uka­zu­je, že Ježi­šo­vo uče­nie bolo pre nich v tom­to bode úpl­ne nové. Židov­ský zákon povo­ľo­val roz­vod a nové man­žels­tvo, naprí­klad v prí­pa­de sexu­ál­nych hrie­chov ženy (pod­ľa rabí­na Šama­ja). Uče­ní­ci z Ježi­šo­vých slov pocho­pi­li, že pod­ľa Božej vôle nie je mož­né man­žel­ský zvä­zok zru­šiť, dokon­ca ani v prí­pa­de sexu­ál­ne­ho hrie­chu ženy. Pre­to si uče­ní­ci kla­dú otáz­ku, či je vôbec žia­du­ce sa ože­niť. Aj táto reak­cia uka­zu­je, že Ježiš pri­nie­sol nie­čo úpl­ne nové. Keby Ježiš učil, že sa man­žel smie po roz­vo­de z prí­či­ny smils­tva zno­va ože­niť, učil by to isté, ako mno­ho iných židov a nevy­vo­lal by tak udi­ve­nú reak­ciu učeníkov.

3.3 K obom pasážam

V Matú­šo­vi 5:32 a 19:9 vidí­me, že v poza­dí sto­jí Moj­ži­šov zákon o prie­pust­nom lis­te (5. Moj­ži­šo­va 24:1). Ježiš na oboch mies­tach vyjad­ru­je, že odô­vod­ne­nie roz­vo­du smils­tvom nie je Božou vôľou. Keď­že výklad 5. Moj­ži­šo­vej 24:1 bol dôle­ži­tý pre­dov­šet­kým pre kres­ťa­nov židov­ské­ho pôvo­du, nie je udi­vu­jú­ce, že tie­to dva ver­še, kde Ježiš nedo­vo­ľu­je roz­vod ani v prí­pa­de smils­tva (s mož­nos­ťou nové­ho man­žels­tva), náj­de­me len v evan­je­liu pod­ľa Matú­ša. Marek a Lukáš, kto­rí písa­li pre­dov­šet­kým pre kres­ťa­nov z poha­nov, nech­ce­li svo­jich čita­te­ľov otáz­kou výkla­du prí­či­ny roz­vo­du v 5. Moj­ži­šo­vej 24:1 zamest­ná­vať a tie­to Ježi­šo­ve slo­vá urče­né židom vynechali.

Matúš 5:32 a 19:9 sú teda v súla­de so všet­ký­mi ostat­ný­mi slo­va­mi Nové­ho záko­na a neho­vo­ria o žiad­nom mož­nom dôvo­de k roz­vo­du, ale naopak, že dôvo­dy židov k roz­vo­du nie sú platné.

4 Pre­čo bol roz­vod v Sta­rom záko­ne povo­le­ný, avšak pod­ľa Ježi­ša už nie?

Roz­vod nikdy nebol Božou vôľou. Moj­žiš dovo­lil roz­vod kvô­li nepos­luš­nos­ti náro­da. V židov­skom náro­de bohu­žiaľ len málo ľudí chce­lo žiť pod­ľa Božej vôle, zatiaľ čo ostat­ní boli väč­ši­nou veľ­mi nepos­luš­ní. Prá­ve pre­to Boh dovo­lil roz­vod a nové man­žels­tvo, pre­to­že inak by nie­kto­rí ľudia muse­li veľ­mi trpieť nepos­luš­nos­ťou dru­hých. Zo sociál­nych prí­čin bolo pre pre­pus­te­nú ženu tak­mer nevy­hnut­né zno­vu sa vydať, aby bola mate­riál­ne zais­te­ná a v sta­ro­be mala vyhliad­ku na pod­po­ru od vlast­ných detí. To je dôvod, pre­čo Moj­žiš pri­ká­zal dať jej prie­pust­ný list. Ten­to doklad bol pre pre­pus­te­nú ženu dôle­ži­tým pros­tried­kom ochra­ny ako dôkaz, že nebo­la pros­ti­tút­kou ani nema­la žiad­ny pohlav­ný styk mimo man­žels­tva (za čo bol trest smr­ti). Bola pre­pus­te­ná a bolo jej práv­ne dovo­le­né zno­va sa vydať.

Medzi žid­mi nebo­lo kvô­li nepos­luš­nos­ti mno­hých nikdy mož­né, aby všet­ci žili v lás­ke. Ježiš taký život umož­nil v cir­kvi. Kaž­dý kres­ťan dostal moc Ducha Svä­té­ho k živo­tu vo svä­tos­ti, odda­nos­ti, lás­ke a posluš­nos­ti. Ježi­šov nárok je vyso­ký: z pohľa­du Boha nie je mož­né sa roz­viesť. Tomu­to náro­ku poro­zu­mie­me len vte­dy, keď pocho­pí­me jeho prí­kaz žiť v brat­skej lás­ke. Vďa­ka Božej lás­ke sú kres­ťa­nia schop­ní žiť aj pod­ľa toh­to Ježi­šov­ho pri­ká­za­nia. V Božích očiach je man­žels­tvo plat­né, kým oba­ja par­tne­ri žijú. Pavol píše, že ak jeden z par­tne­rov je neve­ria­ci a chce sa odde­liť od kres­ťa­na, môže tak uro­biť. Z pohľa­du Boha ale nej­de o roz­vod, kto­rý by im umož­nil vstú­piť do nové­ho man­žels­tva. Pred Bohom zostá­va­jú man­žel­mi, ale môžu žiť oddelene.

Man­žels­tvo je zmlu­va pred Bohom, kto­rej máme ostať ver­ní, aj keď dru­hý par­tner túto zmlu­vu poru­ší. Môže sa stať, že neve­ria­ci par­tner z aké­ho­koľ­vek dôvo­du kres­ťa­na opus­tí. Ak vte­dy kres­ťan zno­vu vstú­pi do nové­ho man­žels­tva, nie­len­že poru­ší man­žel­skú zmlu­vu, ale vtiah­ne svoj­ho „nové­ho“ par­tne­ra do hrie­chu smils­tva a cudzoložstva.

Kres­ťa­nia sa delia o svoj maje­tok (Skut­ky 2:44–47, Skut­ky 4:32–37). Keď neve­ria­ci man­žel opus­tí kres­ťan­ku, bude o sociál­ne zabez­pe­če­nie jej živo­ta v Cir­kvi posta­ra­né. Nezos­ta­ne osa­mo­te­ná, pre­to­že Boh dáva hlbo­kú radosť a napl­ne­nie vo vzťa­hu s ním a v brat­skej láske.

5 Ako posú­diť man­žels­tvo pred obrátením?

Kto je teda v Kris­to­vi, je novým stvo­re­ním. Sta­ré sa pomi­nu­lo a nasta­lo nové. (2. Korint­ským 5:17)

Toto slo­vo apoš­to­la Pav­la je veľ­mi dôle­ži­té a uka­zu­je, aká zásad­ná je zme­na živo­ta člo­ve­ka po obrá­te­ní. Nevy­jad­ru­je však, že všet­ky naše záväz­ky zo živo­ta pred obrá­te­ním už neplatia.

Ale vaša reč nech je ‚áno — áno,‘ ‚nie — nie.‘ (Matúš 5:37a)

Obzvlášť to pla­tí pre man­žel­ský sľub. Ako sme už uvied­li v čas­ti 3.2, Ježiš odô­vod­ňu­je nero­zlu­či­teľ­nosť man­žels­tva poriad­kom stvo­re­nia. Myš­lien­ka, že man­žels­tvo uzav­re­té pred obrá­te­ním už nie je plat­né a par­tne­ri môžu byť roz­ve­de­ní, pre­to­že ako kres­ťa­nia majú nový život, je faloš­ným uče­ním, kto­ré zne­va­žu­je Ježi­šo­ve slová.

V 1. Korint­ským 7:10–15 píše Pavol o man­žels­tvách uzav­re­tých pred obrátením:

Tým, čo uzav­re­li man­žels­tvo, pri­ka­zu­jem, ani nie ja, ale Pán, aby man­žel­ka neod­chá­dza­la od muža — a ak by odiš­la, nech osta­ne nevy­da­tá, ale­bo nech sa zmie­ri so svo­jím mužom — a muž nech nepre­púš­ťa man­žel­ku. Ostat­ným hovo­rím ja, nie Pán: Ak má nie­kto­rý brat neve­ria­cu ženu a ona chce s ním bývať, nech ju nepre­púš­ťa. A ak má nie­kto­rá žena neve­ria­ce­ho muža a on chce s ňou bývať, nech muža neopúš­ťa. Lebo neve­ria­ci muž sa posvä­cu­je v žene a neve­ria­ca žena sa posvä­cu­je v bra­to­vi. Inak by boli vaše deti nečis­té; ale teraz sú svä­té. No ak neve­ria­ci chce odísť, nech odíde. V takom­to prí­pa­de nie sú brat ale­bo ses­tra otroc­ky via­za­ní; veď Boh nás povo­lal žiť v pokoji.

Pav­lo­vou zása­dou je, že kým neve­ria­ci akcep­tu­je nový život kres­ťa­na, majú spo­lu zostať. Ak pred­sa len dôj­de k roz­de­le­niu (verš 15), kres­ťan má buď zostať sám, ale­bo sa s par­tne­rom zmie­riť (verš 11).

6 Nie­koľ­ko myš­lie­nok k dneš­nej situácii

V našej spo­loč­nos­ti je čoraz vzác­nej­šie to, čo je a malo by ostať nor­mál­nym — keď oba­ja man­že­lia spo­lu žijú až do smr­ti vo vzá­jom­nej ver­nos­ti, ako si to sľú­bi­li na svad­be. Neú­pl­né rodi­ny sú čoraz bež­nej­šie. Táto situ­ácia ovplyv­ňu­je aj život a uče­nie rôz­nych cir­kví a nábo­žen­ských skupín.

Pre pocho­pe­nie odmiet­nu­tia roz­vo­du s náro­kom na nové man­žels­tvo je dob­ré mať na mys­li pozi­tív­nu hod­no­tu man­žels­tva v plá­ne Božie­ho stvo­re­nia. Viac si o tom môže­te pre­čí­tať v člán­ku Man­žels­tvo a roz­hod­nu­tie pre život bez man­žels­tva. Je vždy dôle­ži­té zvá­žiť, ako uviesť do pra­xe základ­né uče­nie Bib­lie v kon­krét­nej situ­ácii, v kto­rej sa nie­kto nachádza.

Ježiš v otáz­ke roz­vo­du zno­vu vynie­sol na svet­lo prvot­nú Božiu vôľu, tak­že dokon­ca jeho uče­ní­ci, kto­rí pozna­li sta­ro­zá­kon­nú prax roz­vo­du a nové­ho man­žels­tva, tým boli zaskočení.

Medzi prvý­mi kres­ťan­mi boli urči­te aj takí (so židov­ským i pohan­ským poza­dím), kto­rí boli dru­hý­krát ženatí/vydaté. V Svä­tom pís­me nenáj­de­me radu dru­hé man­žels­tvo roz­via­zať, pre­to­že si pri jeho uzav­re­tí neuve­do­mo­va­li, že robia nie­čo úpl­ne Bohom zaká­za­né, aj keď aspoň veria­cim zo židov muse­lo byť jas­né, že Boh nevi­dí roz­vod ako nie­čo dobré.

Keď Pavol píše Timo­te­ovi, že epi­skop má byť muž jed­nej ženy (1. Timo­te­ovi 3:2), dozve­dá­me sa, že muži, kto­rí sa dru­hý­krát ože­ni­li, síce nemoh­li byť star­ší­mi, boli však v cir­kvi pri­jí­ma­ní. V dneš­nej dobe táto prax (že ľudia v cir­kvi môžu zotr­vať vo svo­jom novom man­žels­tve) nemô­že byť pre­vza­tá bez­pod­mie­neč­ne, pre­to­že Nový zákon je mno­hým zná­my a s ním aj zjav­ný postoj Ježi­ša k tej­to otáz­ke. (Mno­hým ľuďom je zná­my aspoň teore­tic­ky jas­ný postoj Rím­sko­ka­to­líc­kej cir­kvi k otáz­ke roz­vo­du a nové­ho man­žels­tva). Pre­to sku­toč­nosť, že uzav­re­tie nové­ho man­žels­tva nie je správ­ne, by mala byť mno­hým dneš­ným ľuďom jas­nej­šia než ľuďom z doby prvot­nej cir­kvi. Zále­ží na tom, s akým vedo­mím nie­kto do dru­hé­ho man­žels­tva vstú­pil. Ak nie­kto do neho vstú­pil s vedo­mím, že je to v roz­po­re s Božou vôľou, také man­žels­tvo nemô­že byť pova­žo­va­né za man­žels­tvo pod­ľa Božej vôle. Prob­lém má čas­to hlb­šie kore­ne – naprí­klad, keď sa pri uzat­vá­ra­ní prvé­ho man­žels­tva zaned­ba­li duchov­né otáz­ky, pre­dov­šet­kým otáz­ka, aký má par­tner postoj k Bohu.

Kaž­dý kon­krét­ny prí­pad je však nut­né dôklad­ne skú­mať a úprim­ne hľa­dať Božiu vôľu. Aj keď by výsle­dok úprim­né­ho skú­ma­nia zna­me­nal, že nové man­žels­tvo nemô­že pokra­čo­vať, je nut­né zvá­žiť ešte ďal­šie hľa­dis­ká. Pre­dov­šet­kým, keď oba­ja par­tne­ri sú kres­ťan­mi, dôsled­kom nebu­de úpl­né odlú­če­nie. Čas­to sa náj­du mno­hé spo­loč­né úlo­hy, ako napr. výcho­va detí. Pre deti urči­te nie je pomo­cou, keď vidia, že rodi­čia žijú odde­le­ne. Avšak v tom­to prí­pa­de (ak výsled­kom je, že dru­hé man­žels­tvo nemô­že pokra­čo­vať) nebu­de vo vzťa­hu už žiad­ne mies­to pre sexu­ál­ny vzťah.

7 Zhr­nu­tie a povzbudenie

Ježiš zdô­raz­ňu­je, že Božou vôľou je mať len jed­né­ho par­tne­ra na celý život. Je to zrej­mé z jeho argu­men­tov, že muž a žena sú jed­ným telom a že muž nemá pre­pus­tiť svo­ju man­žel­ku. Ak sa roz­ve­dú, nesmie ani jeden z nich uzav­rieť nové man­žels­tvo, kým par­tner žije, pre­to­že vte­dy man­žel­ská zmlu­va ešte pla­tí. Keď jeden z par­tne­rov napriek tomu do nové­ho man­žels­tva vstú­pi (ešte počas živo­ta prvé­ho par­tne­ra), dopúš­ťa sa cudzo­lož­stva. Pred Bohom neexis­tu­je roz­vod. Man­žels­tvo pla­tí tak dlho, kým man­že­lia žijú. Ježiš v žiad­nej pasá­ži nero­bí roz­diel medzi tým, či je nie­kto pre­pus­te­ný z vlast­nej viny, ale­bo je nevinný.

Pre­to­že pod­ľa Mar­ka a Luká­ša Ježiš nepri­púš­ťa žiad­ne výnim­ky, nemo­hol ani v Matú­šo­vi na žiad­nu výnim­ku mys­lieť. Tiež z reak­cie uče­ní­kov vidí­me, že v otáz­ke roz­vo­du nie je žiad­na výnim­ka. Nové man­žels­tvo nie je mož­né, kým par­tner žije.

V 1. Korint­ským 7 sa Pavol venu­je nie­kto­rým prí­pa­dom podrobnejšie:

Keď už je nie­kto roz­ve­de­ný v čase svoj­ho obrá­te­nia, má zostať sám ale­bo sa s býva­lým par­tne­rom zmie­riť. Ak sa neve­ria­ci par­tner chce s kres­ťa­nom roz­viesť, kres­ťan to má dovo­liť: „No ak neve­ria­ci chce odísť, nech odíde. V takom­to prí­pa­de nie sú brat ale­bo ses­tra otroc­ky via­za­ní; veď Boh nás povo­lal žiť v poko­ji“. (V. 15) Nebyť „otroc­ky via­za­ní „v tom­to prí­pa­de zna­me­ná, že brat ale­bo ses­tra nie sú odsú­de­ní k živo­tu plné­mu kon­flik­tov a prob­lé­mov s neve­ria­cim par­tne­rom. Môžu sa odlú­čiť a žiť bez manželstva.

Čo je pre mno­hých nepred­sta­vi­teľ­né, nie je neúnos­ným bre­me­nom. Kres­ťa­nia majú skr­ze Ježi­ša Kris­ta nový vzťah s Bohom. V tom­to vzťa­hu si uve­do­mu­je­me náro­ky, kto­ré na nás kla­die Božia svä­tosť. Tie­to náro­ky sú vyš­šie ako tie, kto­ré boli kla­de­né na veria­cich v dobe Sta­ré­ho záko­na. Sme si tiež viac vedo­mí vlast­ných sla­bos­tí a hrie­chov. Boh nás učí čer­pať silu z blíz­ke­ho vzťa­hu s Ním tam, kde naše sily nesta­čia. S Ním a skr­ze Neho sa stá­va „nemož­né“ mož­ným. Boh pomá­ha tiež skr­ze spo­lo­čen­stvo s brat­mi a ses­tra­mi, kto­ré kaž­dý kres­ťan veľ­mi potre­bu­je — spo­lo­čen­stvo s tými, kto­rí Božie slo­vá počú­va­jú a pod­ľa nich kona­jú. Sú naši­mi súro­den­ca­mi v Kris­to­vi, našou duchov­nou rodi­nou, kto­rá pre­tr­vá až do več­nos­ti. Kres­ťan teda nie je sám, aj keď neži­je v manželstve.