Pre­čo veriť v Boha? — Boh a veda

Uspo­ria­da­nie slneč­ni­co­vých semie­nok je geomet­ric­ké a záro­veň krás­ne. Je to jeden z mno­hých zna­kov, že za mate­riál­nym sve­tom sa skrý­va­jú hlbo­ké myšlienky.

Nahra­di­la veda vie­ru v Boha?

V zása­de exis­tu­jú dva spô­so­by, ako ľudia kla­dú otáz­ky — pod­ľa kto­rých nachá­dza­jú odpo­ve­de. Môže­me si polo­žiť otáz­ku „ako?“ veci fun­gu­jú. Na ten­to typ otáz­ky nám môže dob­re odpo­ve­dať veda. Keď však maliar nama­ľu­je obraz, sot­va sa uspo­ko­jí­me s vedec­kým vysvet­le­ním. Pre väč­ši­nu ľudí bude otáz­ka „čo chcel vyjad­riť?“ pod­stat­nej­šia než „ako to namaľoval?“

Keď sa poze­rá­me na prí­ro­du, sme v podob­nej situ­ácii. Čas­to obdi­vu­je­me jej krá­su a doko­na­losť. Ak sa pýta­me na vedec­ké vysvet­le­nie, dozvie­me sa o foto­syn­té­ze, hviez­do­ko­pách ale­bo gra­vi­tač­nom záko­ne. Len­že, aj keby sme doká­za­li pres­ne sfor­mu­lo­vať všet­ky prí­rod­né záko­ny, otáz­kou zosta­ne: „Pre­čo tu sú?“ … „Pre­čo je to také krás­ne a doko­na­lé?“ Mate­ria­lis­ta by asi len pove­dal: „No… jed­no­du­cho to tak je.“

Vedec­ké vysvet­le­nie nesta­čí! Odmiet­nuť otáz­ky typu „pre­čo?“ zna­me­ná potla­čiť dôle­ži­tú súčasť hľa­da­nia prav­dy. Pre zná­zor­ne­nie uve­die­me krát­ky príbeh:

Dve myši obý­va­li kla­vír. Kaž­dý deň počú­va­li krás­nu hud­bu. Jed­né­ho dňa sa jed­na z nich spý­ta­la: „Veríš, že exis­tu­je kla­vi­ris­ta?“ Dru­há odpo­vie: „Ako vieš, že exis­tu­je? Vide­la si ho už nie­ke­dy?“ Prvá vysvet­ľu­je: „Nevi­de­la som ho, ale tá krás­na hud­ba nemô­že byť náho­da. Musí za tým byť nie­kto veľ­mi talen­to­va­ný.“ Dru­há namiet­ne: „To sú len neja­ké dom­nien­ky bez sku­toč­né­ho dôka­zu. Okrem toho, hud­ba je už dáv­no vedec­ky vysvet­le­ná: v kla­ví­ri je veľa kla­di­viek a strún. Vždy, keď kla­div­ko udrie na stru­nu, vznik­ne tón, a tak vzni­ká hudba.“

Otáz­ky typu „pre­čo?“ sa týka­jú zmys­lu všet­ké­ho, čo nás obklo­pu­je – všet­ké­ho, na čom je zalo­že­ný náš život. Prá­ve tie­to otáz­ky rie­ši Bib­lia. V Bib­lii nej­de o natu­ra­lis­tic­ký opis sve­ta. Náj­du sa však ľudia, kto­rí nie­kto­ré pasá­že v Bib­lii chá­pu ako vedec­ký opis a sta­va­jú ju pro­ti vede. ^[1]  Bib­lia sa zame­ria­va na opis stvo­re­nia z iné­ho pohľa­du ako veda. Nesú­ťa­ží s vedou ani jej neod­po­ru­je. Odpo­ve­dá na otáz­ku: „Pre­čo?“ náš svet exis­tu­je a aký význam má všet­ko oko­lo nás pre náš život — všet­ko, čo sa deje.

Pre mate­ria­lis­tu sú prí­ro­da a ves­mír len iné slo­vá pre „všet­ko“ a nič viac neexis­tu­je. Pre­čo nás však pri pohľa­de na hory ale­bo hviezd­nu oblo­hu napĺňa hlbo­ký obdiv a radosť? Sme vďač­ní za slad­ké jaho­dy ale­bo pre­chádz­ku po plá­ži. Ale komu sme v sku­toč­nos­ti vďač­ní? Kto si zaslú­ži našu vďačnosť?

Krá­sa prí­ro­dy pre­sa­hu­je die­la umel­cov a dizaj­né­rov. Tí sa čas­to inšpi­ru­jú prí­ro­dou. Kaž­dý, kto vidí „Slneč­ni­cu“ Vin­cen­ta van Gog­ha ale­bo poču­je Vival­di­ho „Jar“ zo „Šty­roch roč­ných obdo­bí“, mys­lí na tvo­ri­vosť ľud­ské­ho ducha. Pre­čo by sme potom mali pri­pi­so­vať krá­su slneč­ni­ce a spev vtá­kov, kto­ré inšpi­ro­va­li tých­to umel­cov, len náhode?

Veria­ci člo­vek pri pohľa­de na našu úžas­nú pla­né­tu a život vidí Božie kona­nie a zámer. Všet­ko vní­ma ako pre­jav Božej lás­ky a slávy.

Vie­ra nám však nemu­sí byť taká blíz­ka, ak je naša pred­sta­va o Bohu skres­le­ná. Je ťaž­ké veriť v nie­ko­ho, o kom tak­mer nič nevie­me. Keď sa o ňom dozvie­me viac, môže­me začať roz­poz­ná­vať jeho pôso­be­nie vo sve­te oko­lo nás. Kto je teda Boh a čo o ňom vie­me? Na tie­to otáz­ky sa pokú­si­me odpo­ve­dať v pokra­čo­va­ní toh­to člán­ku : Kto je Boh? — Čo o ňom môže­me vedieť?