Pre­čo prá­ve Ježiš?

Život a slo­vá Ježi­ša Kris­ta zme­ni­li svet.

Ježiš bol Židom naro­de­ným v sta­ro­ve­kom Izra­e­li. Hovo­ril o sebe, že je spa­si­te­ľom, kto­ré­ho prí­chod bol zasľú­be­ný už stov­ky rokov pred ním v Sta­rom záko­ne — židov­skom svä­tom pís­me. Avšak na roz­diel od pro­ro­kov a iných nábo­žen­ských vod­cov o sebe pre­hla­so­val, že je jedi­nou ces­tou k Bohu a volal kaž­dé­ho k tomu, aby ho nasledoval:

Ježiš mu odpo­ve­dal: „Ja som ces­ta, prav­da a život. Nik neprí­de k Otco­vi, iba cezo mňa. (Jáno­vo evan­je­lium 14:6)

Dnes ho už nemô­že­me stret­núť osob­ne, ale jeho uče­ní­ci, kto­rí s ním pred 2000 rok­mi trá­vi­li dni a noci, nám o ňom zane­cha­li svo­je sve­dec­tvá. Náj­de­me ich v Novom záko­ne, kto­rý obsa­hu­je sprá­vy o Ježi­šo­vých slo­vách a skut­koch a rov­na­ko opi­su­je aj život prvých kresťanov.

1. Ježi­šo­vo uče­nie je jedinečné

1.1 Morál­ne hodnoty

Myš­lien­ky o morál­ke náj­de­me v rôz­nej mie­re v kaž­dom nábo­žen­stve. Napriek tomu je Ježi­šo­vo posú­de­nie skut­kov, slov a myš­lie­nok jedi­neč­né, pre­to­že odha­ľu­je srd­cia ľudí. Hriech pod­ľa uče­nia Ježi­ša začí­na už v našich myš­lien­kach a už v tej­to oblas­ti musí začať naše obrá­te­nie. Naprí­klad nečis­tý pohľad na ženu pova­žu­je za rov­na­ko závaž­ný, ako cudzoložstvo:

Poču­li ste, že bolo pove­da­né: »Nescu­dzo­lo­žíš!« No ja vám hovo­rím: Kaž­dý, kto na ženu hľa­dí žia­dos­ti­vo, už s ňou scu­dzo­lo­žil vo svo­jom srd­ci. Ak ťa zvá­dza na hriech tvo­je pra­vé oko, vylúp ho a odhoď od seba, lebo je pre teba lep­šie, ak zahy­nie jeden z tvo­jich údov, ako keby sa malo celé tvo­je telo dostať do pek­la. (Matú­šo­vo evan­je­lium 5:27–29)

Ježiš nás volá ku zme­ne slo­va­mi, kto­ré nemô­žu byť jas­nej­šie. (Nie vždy ich ale máme chá­pať doslo­va, ako napr. vylúp­nu­tie oka v hore uve­de­nom citá­te.) Ježiš oča­ká­va radi­kál­nu zme­nu posto­jov a myš­lie­nok, pre­to­že len vte­dy je mož­né žiť svä­tý život. Kla­die dôraz na zane­cha­nie všet­ké­ho zlé­ho, aby sme sa oslo­bo­di­li k lás­ke a čine­niu dobra.

Aj v rám­ci iných nábo­žens­tiev náj­de­me myš­lien­ku, že sa máme oslo­bo­diť od zlých túžob. Nie­kto­ré z nich ju ale chá­pu odliš­ne, pre­to­že pod­ľa nich sa máme vzdať kaž­dej túž­by – zlej, ale aj dob­rej. Nepra­me­ní však z pra­vej lás­ky aj túž­ba po čis­tých vzťa­hoch? Je správ­ne vzdať sa aj túž­by nezišt­ne pomá­hať ľuďom? Čo o tom pove­dal Ježíš?

Dávaj­te a dajú vám: mie­ru dob­rú, natla­če­nú, natra­se­nú, vrcho­va­tú vám dajú do lona. Lebo akou mie­rou bude­te merať vy, takou sa name­ria aj vám. (Luká­šo­vo evan­je­lium 6:38)

Ježiš ich zavo­lal k sebe a pove­dal: „Vie­te, že vlád­co­via náro­dov panu­jú nad nimi a moc­ná­ri im dáva­jú cítiť svo­ju moc.  Medzi vami to tak nebu­de. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľ­kým, bude vaším slu­žob­ní­kom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším slu­hom. Ako ani Syn člo­ve­ka nepri­šiel dať sa obslu­ho­vať, ale slú­žiť a polo­žiť svoj život ako výkup­né za mno­hých.“ (Matú­šo­vo evan­je­lium 20:25–28)

Cie­ľom naj­zná­mej­ších východ­ných nábo­žens­tiev je dosiah­nuť stav, v kto­rom člo­vek už nie je sám sebou, ale jeho iden­ti­ta sa rozp­ly­nie v akej­si vyš­šej sile – ako keď sa kvap­ka vody roz­pus­tí v neko­neč­nom oce­áne. Ježiš však o Bohu neho­vo­rí ako o neja­kej vyš­šej sile, ale ako o našom milu­jú­com nebes­kom Otco­vi, od kto­ré­ho nás odde­li­li naše hrie­chy. Ježiš chce, aby sme sa k Bohu navrá­ti­li, jeho lás­ku opä­to­va­li a jeho lás­kou milo­va­li druhých:

On mu pove­dal: „Milo­vať budeš Pána, svoj­ho Boha, celým svo­jím srd­com, celou svo­jou dušou a celou svo­jou mys­ľou! To je naj­väč­šie a prvé pri­ká­za­nie. Dru­hé je mu podob­né: Milo­vať budeš svoj­ho blíž­ne­ho ako seba samé­ho! (Matú­šo­vo evan­je­lium 22:37–39)

On jedi­ný môže napl­niť náš život sku­toč­ným poko­jom, náde­jou a nepo­mi­nu­teľ­nou radosťou.

1.2 Miluj­te svo­jich nepriateľov

Poču­li ste, že bolo pove­da­né: »Milo­vať budeš svoj­ho blíž­ne­ho a nená­vi­dieť svoj­ho nepria­te­ľa.« Ale ja vám hovo­rím: Miluj­te svo­jich nepria­te­ľov a mod­li­te sa za tých, čo vás pre­na­sle­du­jú, aby ste boli syn­mi svoj­ho Otca, kto­rý je na nebe­siach. Veď on dáva sln­ku vychá­dzať nad zlých i dob­rých a posie­la dážď na spra­vod­li­vých i nespra­vod­li­vých. Lebo ak milu­je­te tých, kto­rí vás milu­jú, akú odme­nu môže­te čakať? Vari to nero­bia aj mýt­ni­ci? A ak pozdra­vu­je­te iba svo­jich bra­tov, čo zvlášt­ne robí­te? Nero­bia to aj poha­nia^[1]? Vy teda buď­te doko­na­lí, ako je doko­na­lý váš nebes­ký Otec. (Matú­šo­vo evan­je­lium 5:43–48)

Už v Sta­rom záko­ne náj­de­me pasá­že, kde Boh Izra­e­li­tom pri­ka­zu­je milo­vať cudzin­cov a byť nápo­moc­ní nepria­te­ľom. Ježi­šo­vo pri­ká­za­nie milo­vať nepria­te­ľov však pre­sa­hu­je všet­ko, čo bolo do tej doby zná­me. Ježiš v cito­va­nej pasá­ži nech­ce pove­dať, že máme pova­žo­vať člo­ve­ka pácha­jú­ce­ho zlo za dob­ré­ho a igno­ro­vať zlo, kto­ré robí. Naopak, máme si byť plne vedo­mí závaž­nos­ti jeho viny a dôsled­kov jeho skut­kov pred Bohom. Prá­ve toto vedo­mie nám pomá­ha odhliad­nuť od zla a trá­pe­nia, kto­ré musí­me zná­šať. Boh nám záro­veň dá silu, aby sme pre­ko­na­li zlé poci­ty, nená­visť, seba­ľú­tosť a túž­bu po pomste. Vďa­ka tomu sa otvo­rí naše srd­ce a oči, aby sme vide­li, či je neja­ká nádej nepria­teľ­ské­mu člo­ve­ku pomôcť, aby oľu­to­val svoj hriech a zme­nil sa.

1.3 Odpus­te­nie hriechov

Kto­rý­si fari­zej^[2] ho pozval, aby s ním jedol. On vošiel do fari­ze­jov­ho domu a sadol si k sto­lu. V mes­te bola istá žena, hrieš­ni­ca. Keď sa dozve­de­la, že je hos­ťom vo fari­ze­jo­vom dome, pri­nies­la ala­bas­tro­vú nádo­bu s voňa­vým ole­jom, s pla­čom pri­stú­pi­la zoza­du k jeho nohám, zača­la mu slza­mi máčať nohy a utie­ra­la mu ich svo­ji­mi vlas­mi, boz­ká­va­la mu ich a natie­ra­la voňa­vým ole­jom. Keď to videl fari­zej, kto­rý ho pozval, pove­dal si v duchu: „Keby ten­to bol pro­ro­kom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotý­ka, že je to hrieš­ni­ca.“ Ježiš mu vra­vel: „Šimon, mám ti nie­čo pove­dať.“ On odve­til: „Povedz, Uči­teľ!“ „Istý veri­teľ mal dvoch dlž­ní­kov. Jeden dlho­val päť­sto dená­rov, dru­hý päť­de­siat. Keď­že nema­li ska­diaľ dlžo­bu spla­tiť, odpus­til ju obi­dvom. Kto­rý z nich ho bude mať rad­šej?“ Šimon odpo­ve­dal: „Mys­lím, že ten, kto­ré­mu viac odpus­til.“ On mu pove­dal: „Správ­ne usu­dzu­ješ.“ Potom sa obrá­til k žene a Šimo­no­vi pove­dal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvoj­ho domu a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slza­mi zmá­ča­la moje nohy a svo­ji­mi vlas­mi ich pou­tie­ra­la. Nepo­boz­kal si ma. Ale ona odvte­dy, ako som vošiel, nepres­ta­la mi nohy boz­ká­vať. Hla­vu si mi ole­jom nepo­ma­zal. Ona mi voňa­vým ole­jom nohy natre­la. Pre­to ti hovo­rím: Odpúš­ťa­jú sa jej mno­hé hrie­chy, lebo veľ­mi milu­je. Komu sa menej odpúš­ťa, menej milu­je.“ A jej pove­dal: „Tvo­je hrie­chy sú odpus­te­né.“ Vte­dy tí, čo s ním sto­lo­va­li, zača­li si hovo­riť: „Kto­že je to, že aj hrie­chy odpúš­ťa?“ On však pove­dal žene: „Tvo­ja vie­ra ťa zachrá­ni­la. Choď v poko­ji!“ (Luká­šo­vo evan­je­lium 7:36–50)

Podob­ne, ako túto hrieš­nu ženu, kon­fron­tu­je Ježi­šo­va zvesť aj kaž­dé­ho z nás. Je smut­nou rea­li­tou, ako veľ­mi sme sa vzdia­li­li od Boha a ako veľa sme v našom živo­te zni­či­li skr­ze hriech. Namies­to toho, aby sme na jeho veľ­kú lás­ku k nám odpo­ve­da­li vďač­nos­ťou a posluš­nos­ťou, odvrá­ti­li sme sa od náš­ho Stvo­ri­te­ľa chrb­tom a tým ho zne­vá­ži­li. Kaž­dým jed­not­li­vým hrie­chom sme vlast­ne Boha „udre­li do tvá­re“. Túto vinu nemô­že­me odči­niť. Jedi­né, čo môže­me uro­biť, je navrá­tiť sa k nemu v poko­re a so zlo­me­ným srd­com. Žena hrieš­ni­ca, kto­rá Ježi­ša pro­si­la o milosť a odpus­te­nie, je nám v tom prí­kla­dom. Ježiš ste­les­nil Božiu lás­ku. Má moc odpus­tiť naše hrie­chy, pokiaľ si ich pri­zná­me a ľutu­je­me ich. Chce nám tiež dať silu a pomoc, kto­rú potre­bu­je­me, aby sme zme­ni­li naše myš­lien­ky, záme­ry a skut­ky. Jedi­ne on nám môže dať slo­bo­du od hrie­chu. Jeho slo­vá a prí­stup k ľuďom dali nádej a odva­hu tým, kto­rí boli v jeho dobe spo­loč­nos­ťou odpí­sa­ní ako bez­ná­dej­né prí­pa­dy. Prá­ve tak aj dnes nám dáva nádej a pôso­bí v nás sku­toč­nú zmenu:

Židom, kto­rí mu uve­ri­li, Ježiš pove­dal: „Ak osta­ne­te v mojom slo­ve, bude­te naozaj moji­mi uče­ník­mi, pozná­te prav­du a prav­da vás vyslo­bo­dí.“ Odpo­ve­da­li mu: „Sme Abra­há­mo­vo potom­stvo a nikdy sme niko­mu neot­ro­či­li. Ako­že hovo­ríš: »Bude­te slo­bod­ní«?!“ Ježiš im pove­dal: „Veru, veru, hovo­rím vám: Kaž­dý, kto pácha hriech, je otrok. A otrok neos­tá­va v dome navž­dy; navž­dy ostá­va syn. Až keď vás Syn vyslo­bo­dí, bude­te naozaj slo­bod­ní. (Jáno­vo evan­je­lium 8:31–36)

Len v ňom náj­de­me trva­lý pokoj a odpo­či­nok, keď bude­me krá­čať v jeho šľapajach:

Poď­te ku mne všet­ci, kto­rí sa namá­ha­te a ste pre­ťa­že­ní, a ja vás posil­ním. Vez­mi­te na seba moje jar­mo^[3] a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokor­ný srd­com; a náj­de­te odpo­či­nok pre svo­ju dušu. Moje jar­mo je prí­jem­né a moje bre­me­no ľah­ké.“ (Matú­šo­vo evan­je­lium 11:28–30)

2. Ježi­šov život je výnimočný

Uči­teľ je dôve­ry­hod­ný a auten­tic­ký len vte­dy, keď sám žije pod­ľa toho, čo hovo­rí. Tí, kto­rí Ježi­ša pozna­li osob­ne, vyda­li sve­dec­tvo o jeho bez­ú­hon­nom živo­te. Z hrie­chu ho nedo­ká­za­li obvi­niť ani nábo­žen­skí vod­co­via tej doby. Pokú­ša­li sa o to zno­va a zno­va, a to len zo stra­chu pred stra­tou ich vlast­né­ho vply­vu a uzna­nia. Ježiš sa nene­chal vypro­vo­ko­vať a odha­ľo­val ich zlý zámer roz­um­ný­mi odpo­ve­ďa­mi. Celý Izra­el sa o ňom dopo­čul – vša­de sa o ňom hovo­ri­lo a ľudia zo všet­kých miest k nemu pri­chá­dza­li. S Ježi­šom priš­li do kon­tak­tu dokon­ca aj poli­tic­kí vod­co­via ako židov­ský vla­dár Hero­des Anti­pas a rím­sky pro­ku­rá­tor Pilát Pont­ský. Ježi­šo­vi nepria­te­lia z radov Židov by ho býva­li radi verej­ne obvi­ni­li, keby pove­dal ale­bo uči­nil nie­čo zlé. K ničo­mu také­mu však nedošlo.

Ježiš volal ľudí, aby boli posluš­ní Bohu nie len slo­va­mi — teore­tic­ky. Svo­jich uče­ní­kov vie­dol vlast­ným doko­na­lým prí­kla­dom. Žil v skrom­nos­ti a seba­zap­re­ní. Sám sa ria­dil tým, čo kázal dru­hým. V pred­ve­čer svo­jej smr­ti Ježiš k údi­vu prí­tom­ných uče­ní­kov začal umý­vať ich nohy (v tej dobe to bola prá­ca slu­hov). Ježiš na vlast­nom prí­kla­de uká­zal, čo zna­me­ná slú­žiť si navzájom:

Bolo pred veľ­ko­noč­ný­mi sviat­ka­mi. Ježiš vedel, že nadiš­la jeho hodi­na odísť z toh­to sve­ta k Otco­vi. A pre­to­že milo­val svo­jich, čo boli na sve­te, milo­val ich do kraj­nos­ti. Pri veče­ri, keď už dia­bol vnu­kol Judá­šo­vi, syno­vi Šimo­na Iška­ri­ot­ské­ho^[4], aby ho zra­dil, Ježiš vo vedo­mí, že mu dal Otec do rúk všet­ko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchá­dza, vstal od sto­la, zoblie­kol si odev, vzal plá­ten­nú zás­te­ru a pre­pá­sal sa. Potom nalial vody do umý­vad­la a začal umý­vať uče­ní­kom nohy a utie­rať zás­te­rou, kto­rou bol pre­pá­sa­ný. Tak pri­šiel k Šimo­no­vi Pet­ro­vi. On mu pove­dal: „Pane, ty mi chceš umý­vať nohy?“ Ježiš mu odpo­ve­dal: „Teraz ešte nechá­peš, čo robím, ale neskôr pocho­píš.“ Peter mu pove­dal: „Nikdy mi nebu­deš umý­vať nohy!“ Ježiš mu odpo­ve­dal: „Ak ťa neumy­jem, nebu­deš mať podiel so mnou.“ Šimon Peter mu vra­vel: „Pane, tak potom nie­len nohy, ale aj ruky a hla­vu!“  Ježiš mu na to: „Kto sa okú­pal, potre­bu­je si umyť už len nohy a je celý čis­tý. A vy ste čis­tí, ale nie všet­ci.“ Vedel totiž, kto ho zra­dí, — pre­to pove­dal: „Nie všet­ci ste čis­tí.“ Keď im umyl nohy a oblie­kol si odev, zno­va si sadol k sto­lu a pove­dal im: „Chá­pe­te, čo som vám uro­bil? Vy ma oslo­vu­je­te: »Uči­teľ« a: »Pane« a dob­re hovo­rí­te, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Uči­teľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden dru­hé­mu nohy umý­vať. Dal som vám prí­klad, aby ste aj vy robi­li, ako som ja uro­bil vám. (Jáno­vo evan­je­lium 13:1–15)

Uče­ní­ci strá­vi­li s Ježi­šom tak­mer nepretr­ži­te asi dva a pol roka. Čas­to boli zahan­be­ní jeho lás­kou a poko­rou. Ježi­šov spô­sob živo­ta a jeho slo­vá ich pre­sved­či­li a rov­na­ko pre­sved­či­vo pôso­bia aj dnes.

3. Ježi­šo­ve zázra­ky a uzdra­ve­nia sú výnimočné

Pod­ľa evan­je­lií^[5] Ježiš uzdra­vo­val hlu­chých, sle­pých, ochr­nu­tých, malo­moc­ných, pos­ti­hnu­tých zlý­mi duch­mi a dokon­ca krie­sil mŕt­vych. Roz­mno­žil chlieb a ryby, utí­šil búr­ku na jaze­re, atď.

A Ježiš cho­dil po celej Gali­lei^[6], učil v ich syna­gó­gach, hlá­sal evan­je­lium o krá­ľov­stve a uzdra­vo­val kaž­dý neduh a kaž­dú cho­ro­bu medzi ľudom. Povesť o ňom sa roz­nies­la po celej Sýrii. Pri­ná­ša­li k nemu všet­kých cho­rých, pos­ti­hnu­tých roz­lič­ný­mi neduh­mi a trá­pe­ním, posad­nu­tých zlý­mi duch­mi, náme­sač­ní­kov a ochr­nu­tých, a on ich uzdra­vo­val. A šli za ním veľ­ké zástu­py z Gali­ley a Deka­po­la^[7], z Jeru­za­le­ma, Judey a Zajor­dán­ska. (Matú­šo­vo evan­je­lium 4:23–25)

Ľudia, kto­rí to všet­ko vide­li na vlast­né oči, boli ohro­me­ní. Nie­čo také ešte neza­ži­li, ani nepo­ču­li. A ani Ježi­šo­vi nepria­te­lia nemoh­li pop­rieť, že činil zázra­ky. Odvte­dy sa ho mno­hí sna­žia napo­dob­ňo­vať, ale nikto dopo­siaľ neu­zdra­vo­val tak, ako Ježiš: kaž­dé­ho, kto k nemu pri­šiel, od kaž­dej cho­ro­by a pos­ti­hnu­tia. Jeho uzdra­ve­nia boli úpl­né, nie čiastočné:

Keď odtiaľ odišiel, vošiel do ich syna­gó­gy. Tam bol člo­vek s vysc­hnu­tou rukou… Potom pove­dal člo­ve­ku: „Vystri ruku!“ On ju vystrel a bola zasa zdra­vá ako dru­há. (Matú­šo­vo evan­je­lium 12:9–13)

Cie­ľom Ježi­šo­vých zázra­kov však nebo­lo pre­dov­šet­kým navrá­tiť ľuďom fyzic­ké zdra­vie. Tými­to zna­me­nia­mi chcel potvr­diť jeho duchov­nú zvesť, že on je Spa­si­te­ľom (záchran­com). Z lás­ky a súci­tu pri­šiel do toh­to tem­né­ho sve­ta, aby nás vyvie­dol z hrieš­ne­ho a bez­ná­dej­né­ho živo­ta, aby sme žili nave­ky s Bohom a s jeho deť­mi v doko­na­lom poko­ji a radosti:

Potom išiel do mes­ta, kto­ré sa volá Naim. Išli s ním jeho uče­ní­ci a veľ­ký zástup ľudu. Keď sa pri­blí­žil k mest­skej brá­ne, prá­ve vyná­ša­li mŕt­ve­ho. Bol to jedi­ný syn mat­ky a tá bola vdo­va. Spre­vá­dzal ju veľ­ký zástup z mes­ta. Keď ju Pán uvi­del, bolo mu jej ľúto a pove­dal jej: „Neplač!“ Potom pri­stú­pil a dot­kol sa már. Nosi­či zasta­li a on pove­dal: „Mlá­de­nec, hovo­rím ti, vstaň!“ Mŕt­vy sa posa­dil a začal hovo­riť. A Ježiš ho vrá­til jeho mat­ke. (Luká­šo­vo evan­je­lium 7:11–15)

Mar­ta, Mária a Lazar boli tra­ja súro­den­ci a záro­veň Ježi­šo­vi uče­ní­ci, kto­rých milo­val. Jed­né­ho dňa sa sta­lo, že Lazar po váž­nej cho­ro­be zomrel:

Bol cho­rý istý Lazár z Betá­nie, z dedi­ny Márie a jej ses­try Mar­ty. Bola to tá Mária, čo poma­za­la Pána voňa­vým ole­jom a pou­tie­ra­la mu nohy svo­ji­mi vlas­mi. Jej brat Lazár bol cho­rý. Pre­to mu ses­try posla­li odkaz: „Pane, ten, kto­ré­ho milu­ješ, je cho­rý.“ Keď to Ježiš počul, pove­dal: „Táto cho­ro­ba nie je na smrť, ale na Božiu slá­vu, aby ňou bol oslá­ve­ný Boží Syn.“ Ježiš mal rád Mar­tu i jej ses­tru a Lazá­ra. Keď teda počul, že je cho­rý, zostal ešte dva dni na mies­te, kde bol. Až potom pove­dal uče­ní­kom: „Poď­me zno­va do Judey.“ Uče­ní­ci mu vra­ve­li: „Rab­bi, len nedáv­no ťa Židia chce­li uka­me­ňo­vať a zasa ta ideš?!“ Ježiš odpo­ve­dal: „Nemá deň dva­násť hodín? Kto cho­dí vo dne, nepot­kne sa, lebo vidí svet­lo toh­to sve­ta. Ale kto cho­dí v noci, potkne sa, lebo v ňom nie­to svet­la.“ Toto pove­dal a dodal: „Náš pria­teľ Lazár spí, ale idem ho zobu­diť.“ Uče­ní­ci mu pove­da­li: „Pane, ak spí, ozdra­vie.“ Ježiš však hovo­ril o jeho smr­ti, a oni si mys­le­li, že hovo­rí o spán­ku. Vte­dy im Ježiš pove­dal otvo­re­ne: „Lazár zomrel. A kvô­li vám sa radu­jem, že som tam nebol, aby ste uve­ri­li. Poď­me k nemu!“ Tomáš, nazý­va­ný Didy­mus, pove­dal ostat­ným uče­ní­kom: „Poď­me aj my a umri­me s ním.“ Keď ta Ježiš pri­šiel, dozve­del sa, že Lazár je už šty­ri dni v hro­be. Betá­nia bola pri Jeru­za­le­me, vzdia­le­ná asi pät­násť sta­dií, a tak priš­lo k Mar­te a Márii veľa Židov pote­šiť ich v žia­li za bra­tom. Keď Mar­ta poču­la, že pri­chá­dza Ježiš, išla mu napro­ti. Mária zosta­la doma. Mar­ta pove­da­la Ježi­šo­vi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľ­vek pop­ro­síš Boha, Boh ti to dá.“ Ježiš jej pove­dal: „Tvoj brat vsta­ne z mŕt­vych.“ Mar­ta mu vra­ve­la: „Viem, že vsta­ne v posled­ný deň pri vzkrie­se­ní.“ Ježiš jej pove­dal: „Ja som vzkrie­se­nie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neum­rie nave­ky. Veríš tomu?“ Pove­da­la mu: „Áno, Pane, ja som uve­ri­la, že ty si Mesiáš^[8], Boží Syn, kto­rý mal prí­sť na svet.“ Ako to pove­da­la, odiš­la, zavo­la­la svo­ju ses­tru Máriu a poti­chu jej vra­ve­la: „Uči­teľ je tu a volá ťa.“ Len čo to ona poču­la, vsta­la a šla k nemu. Ježiš totiž ešte nevo­šiel do dedi­ny, ale bol stá­le na mies­te, kde mu Mar­ta vyšla napro­ti. Keď Židia, čo boli s ňou v dome a pote­šo­va­li ju, vide­li, že Mária rých­lo vsta­la a vyšla von, pobra­li sa za ňou, lebo si mys­le­li: „Ide sa vypla­kať k hro­bu.“ Keď Mária priš­la ta, kde bol Ježiš, a zazre­la ho, pad­la mu k nohám a pove­da­la mu: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“ Keď Ježiš videl, ako pla­če a ako pla­čú aj Židia, čo s ňou priš­li, zachvel sa v duchu a vzru­še­ný sa opý­tal: „Kde ste ho ulo­ži­li?“ Pove­da­li mu: „Pane, poď sa pozrieť!“ A Ježiš zasl­zil. Židia pove­da­li: „Hľa, ako ho milo­val!“ No nie­kto­rí z nich hovo­ri­li: „A nemo­hol ten, čo otvo­ril oči sle­pé­mu, uro­biť, aby ten­to nezom­rel?!“ Ježiš sa zno­va zachvel a pri­stú­pil k hro­bu. Bola to jas­ky­ňa uzav­re­tá kame­ňom. Ježiš pove­dal: „Odvaľ­te kameň!“ Mar­ta, ses­tra mŕt­ve­ho, mu pove­da­la: „Pane, už pách­ne, veď je už šty­ri dni v hro­be.“ Ježiš jej vra­vel: „Nepo­ve­dal som ti, že ak uve­ríš, uvi­díš Božiu slá­vu?“ Odva­li­li teda kameň. Ježiš poz­dvi­hol oči k nebu a pove­dal: „Otče, ďaku­jem ti, že si ma vypo­čul. A ja som vedel, že ma vždy poču­ješ, ale hovo­rím to kvô­li ľudu, čo tu sto­jí, aby uve­ri­li, že si ma ty poslal.“ Keď to pove­dal, zvo­lal veľ­kým hla­som: „Lazár, poď von!“ A mŕt­vy vyšiel. Nohy a ruky mal ovi­nu­té plát­nom a tvár obvia­za­nú šat­kou. Ježiš im pove­dal: „Poro­z­vä­zuj­te ho a nechaj­te ho odísť!“ Mno­hí z tých Židov, čo priš­li k Márii a vide­li, čo uro­bil, uve­ri­li v neho. No nie­kto­rí z nich odiš­li k fari­ze­jom a roz­po­ve­da­li im, čo Ježiš uro­bil. (Jáno­vo evan­je­lium 11:1–46)

4. Ježi­šo­vo zmŕt­vychvs­ta­nie je jedinečné

Ježiš od samé­ho začiat­ku pôso­be­nia nará­žal na odpor židov­ských vod­cov, kto­rý sa stup­ňo­val. Boli plní žiar­li­vos­ti a hne­vu keď vide­li, ako za ním idú veľ­ké zástu­py. Nedo­ká­za­li ho však usved­čiť zo žiad­ne­ho hrie­chu a ani vyvrá­tiť jeho výro­ky. Pre­to sa ho chce­li zba­viť tým, že ho zabi­jú, čo sa im nako­niec poda­ri­lo. Ježiš poznal ich plán, ale zámer­ne sa im fyzic­ky nepo­sta­vil na odpor, pre­to­že chcel pre­ko­nať zlo láskou:

Boli na ces­te a vystu­po­va­li do Jeru­za­le­ma. Ježiš išiel pred nimi a oni tŕp­li a so stra­chom išli za ním. Opäť vzal k sebe Dva­nás­tich a začal im hovo­riť, čo ho oča­ká­va: „Hľa, vystu­pu­je­me do Jeru­za­le­ma a Syn^[9] člo­ve­ka bude vyda­ný veľk­ňa­zom a zákon­ní­kom. Odsú­dia ho na smrť a vyda­jú poha­nom, vysme­jú ho, opľu­jú, zbi­ču­jú a zabi­jú, ale on po troch dňoch vsta­ne z mŕt­vych.“ (Mar­ko­vo evan­je­lium 10:32–34)

Otec ma pre­to milu­je, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vez­mem. Nik mi ho nebe­rie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký prí­kaz som dostal od môj­ho Otca.“ (Jáno­vo evan­je­lium 10:17–18)

Tri dni po kru­tom a potup­nom ukri­žo­va­ní (tres­tu smr­ti pre zlo­čin­cov), vstal Ježiš z mŕt­vych. Bib­lia spo­mí­na mno­hých oči­tých sved­kov, kto­rí sved­či­li o Ježi­šo­vej smr­ti a zmŕt­vychvs­ta­ní. Mno­hí z tých, kto­rí s ním boli pred smr­ťou, ho zno­va stret­li, roz­prá­va­li sa s ním, dotý­ka­li sa ho a dokon­ca s ním jed­li. Počas 40-tich dní sa Ježiš pri rôz­nych prí­le­ži­tos­tiach zja­vil viac ako 500 uče­ní­kom. Vysvet­ľo­val im, čo o jeho smr­ti a vzkrie­se­ní pred­po­ve­dal Sta­rý zákon. Po 40-tich dňoch Ježiš opus­til ten­to svet a vystú­pil k Otco­vi. Jeho uče­ní­ci aj naďa­lej zaží­va­li vzťah so vzkrie­se­ným Ježi­šom. Podob­ne aj my zaží­va­me jeho pomoc v našich živo­toch. Keď sa k nemu obra­cia­me, mení náš život a dáva nám silu a jas­no v tom, čo máme robiť. Jeho vzkrie­se­nie je dôka­zom, že zlo nezví­ťa­zí. Boh sve­tu uká­zal, že život spra­vod­li­vých ľudí po smr­ti neskon­čí. Ježiš aj pred smr­ťou dôve­ro­val Bohu, pre­to­že vedel, že je spra­vod­li­vý. Ten­to prí­klad dôve­ry pla­tí pre všet­kých, kto­rí skr­ze neho v Boha veria. Smrť nie je kon­com ale­bo hrô­zo­straš­ným pre­bu­de­ním pre tých, kto­rí nasle­du­jú Ježi­ša. Naopak, je pokra­čo­va­ním vzťa­hu s Bohom vo več­nos­ti, k čomu sme boli v sku­toč­nos­ti stvorení.

5. Čo máme robiť?

Pred 2000 rok­mi sa zvesť o Ježi­šo­vi roz­ší­ri­la po celom úze­mí Pales­tí­ny. Ľudia za ním pri­chá­dza­li, aby ho počú­va­li a boli uzdra­ve­ní. Tí, kto­rí pocho­pi­li jeho zvesť a pri­ja­li jeho slo­vá do srd­ca, úpl­ne zme­ni­li svo­je živo­ty. Zača­li nasle­do­vať Ježi­ša ako svoj­ho Pána, bez kom­pro­mi­sov, ver­ní až na smrť.

To isté sa deje aj dnes. Ľudia, kto­rí veria jeho slo­vám, zaží­va­jú vo svo­jich živo­toch pôso­be­nie a moc jeho zves­ti. Jeho slo­vá nie sú len pek­ný­mi myš­lien­ka­mi, ale hlav­ne výzvou pre náš život. Ježiš sa chce dot­knúť našich sŕdc a volá nás ísť za ním ces­tou, kto­rou sám šiel. Jeho prav­da nás oslo­bo­dzu­je od hrie­chu, kto­rý pozna­me­nal náš život. Pod­mien­kou je, aby sme pri­ja­li prav­du o sebe — uve­do­mi­li si našu hrieš­nosť a pri­ja­li, že potre­bu­je­me odpus­te­nie skr­ze Ježi­ša. Až potom nám môže dať silu vzdať sa našich hrie­chov: sebec­tva, nečis­to­ty, závis­los­tí, klam­stiev, már­ni­vos­ti (túž­by uro­biť dojem našim zovňajš­kom, sprá­va­ním…), žiar­li­vos­ti, závis­ti, poci­tov menej­cen­nos­ti, túž­by zapá­čiť sa iným ľuďom a pýchy. Teraz môže­me začať žiť svä­tý život.

Boh nám dáva ten­to nový život, aby sme nezišt­ne slú­ži­li jemu a sebe navzá­jom. Ježiš povedal:

„Milo­vať budeš Pána, svoj­ho Boha, celým svo­jím srd­com, celou svo­jou dušou a celou svo­jou mys­ľou! To je naj­väč­šie a prvé pri­ká­za­nie. Dru­hé je mu podob­né: Milo­vať budeš svoj­ho blíž­ne­ho ako seba samé­ho! (Matú­šo­vo evan­je­lium 22:37–39)

Nové pri­ká­za­nie vám dávam, aby ste sa milo­va­li navzá­jom. Aby ste sa aj vy vzá­jom­ne milo­va­li, ako som ja milo­val vás. (Jáno­vo evan­je­lium 13:34)

Tie­to slo­vá sa napl­ni­li v živo­te prvých kres­ťa­nov. Po Ježi­šo­vej smr­ti a vzkrie­se­ní uče­ní­ci zača­li žiť, čo ich naučil o pokor­nej služ­be a láske:

Vytrva­lo sa zúčast­ňo­va­li na uče­ní apoš­to­lov^[10] a na brat­skom spo­lo­čen­stve, na láma­ní chle­ba­mod­lit­bách. … Deň čo deň svor­ne zotr­vá­va­li v chrá­me, po domoch láma­li chlieb a s rados­ťou a úprim­ným srd­com poží­va­li pokrm. (Skut­ky apoš­to­lov 2:42 a 46)