Pre­čo je na sve­te utr­pe­nie a zlo?

1 Kde sa vza­lo utrpenie?

1.1 Člo­vek bol stvo­re­ný pod Božou ochranou

Na počiat­ku stvo­ril Boh nebo a zem. Zem však bola bez­tvár­na a pus­tá … Boh stvo­ril aj svet­lo, deň, tmu, noc, hviez­dy, sln­ko, mesiac, vody, súš, rast­li­ny a živo­čí­chy… (Gene­sis 1:1–25)

Tak stvo­ril Boh člo­ve­ka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvo­ril; ako muža a ženu ich stvo­ril. Potom ich Boh požeh­nal a rie­kol im: Ploď­te a množ­te sa a napl­ň­te zem; pod­maň­te si ju a panuj­te nad mor­ský­mi ryba­mi, nad nebes­kým vtác­tvom a nad kaž­dým živo­čí­chom, čo sa hýbe na zemi! Potom rie­kol Boh: Ajh­ľa, dal som vám všet­ky seme­nop­lod­né byli­ny, kto­ré sú na celej zemi, a všet­ky stro­my, na kto­rých je ovo­cie s ich seme­nom; to vám bude za pokrm. … A Boh videl všet­ko, čo uči­nil, a hľa, bolo to veľ­mi dob­ré. A bol večer a bolo ráno: šies­ty deň. (Gene­sis 1:27–29.31).

Potom Hos­po­din Boh vysa­dil na výcho­de záh­ra­du v Éde­ne a posta­vil tam člo­ve­ka, kto­ré­ho utvo­ril. Hos­po­din Boh dal zo zeme vyrásť vše­li­ja­kým stro­mom, láka­vým na pohľad a dob­rým na jede­nie, aj stro­mu živo­ta upro­stred záh­ra­dy, aj stro­mu pozna­nia dob­ra a zla. … Hos­po­din Boh vzal člo­ve­ka a vovie­dol ho do záh­ra­dy Éden, aby ju obrá­bal a strá­žil. (Gene­sis 2:8–9.15)

Ten­to bib­lic­ký prí­beh vykres­ľu­je, aký bol Boží plán pre člo­ve­ka. Záh­ra­da v Ede­ne je obra­zom hoj­nos­ti všet­ké­ho, čo chcel Boh člo­ve­ku dať a čo člo­vek pre život potre­bu­je. Život v záh­ra­de tiež zná­zor­ňu­je hrie­chom nena­ru­še­ný vzťah s Bohom. Člo­vek žil s Bohom v posluš­nos­ti, dôve­re a poko­ji. Spo­lie­hal sa na neho vo všet­kom: o čom pre­mýš­ľal a čo robil. Vždy činil jeho vôľu a bol napl­ne­ný rados­ťou a vďač­nos­ťou. Boh ho mohol chrá­niť na všet­kých jeho ces­tách a chcel ho spre­vá­dzať až ku koneč­né­mu cie­ľu, kto­rý pre neho pri­pra­vil. K več­né­mu živo­tu s Bohom vo več­nos­ti — v nebi.

1.2 Pod­mien­ka Božie­ho požehnania

Potom Hos­po­din Boh roz­ká­zal člo­ve­ku: Zo všet­kých stro­mov záh­ra­dy smieš jesť, ale zo stro­mu pozna­nia dob­ra a zla nesmieš jesť, lebo v deň, keď budeš z neho jesť, istot­ne zomrieš. (Gene­sis 2:16–17)

Boh člo­ve­ku sta­no­vil pod­mien­ku. Zasľú­bil mu požeh­na­nie a hoj­nosť, keď bude Bohu posluš­ný. To vyjad­ru­je zákaz jesť zo stro­mu pozna­nia dob­ré­ho a zlé­ho (názov stro­mu nemá­me chá­pať doslo­va, Boh člo­ve­ku už od začiat­ku zja­vo­val, čo je dob­ré a čo zlé; jesť zo stro­mu by zna­me­na­lo, že sám člo­vek sa sta­ne tým, kto si svoj­voľ­ne urču­je čo je zlé a čo je dob­ré). Boh chcel, aby mal člo­vek slo­bod­nú vôľu. Stvo­ril ho pre život vo svo­jej blíz­kos­ti a v dob­re, ale aj so schop­nos­ťou zvo­liť si zlo, hoci sám zlo nech­cel. Keby chcel totiž Boh ovplyv­ňo­vať všet­ky ľud­ské roz­hod­nu­tia, nebol by člo­vek schop­ný milo­vať. Sku­toč­ná lás­ka vychá­dza zo slo­bod­né­ho roz­hod­nu­tia. A to je tiež zámer Božie­ho stvo­re­nia — dať člo­ve­ku lás­ku a mať s ním vzťah.

1.3 Hriech

Had bol ľsti­vej­ší ako všet­ky poľ­né zvie­ra­tá, kto­ré Hos­po­din Boh uči­nil. Ten pove­dal žene: Či naozaj rie­kol Boh: Nesmie­te jesť zo žiad­ne­ho raj­ské­ho stro­mu? Žena odpo­ve­da­la hado­vi: Z ovo­cia raj­ských stro­mov smie­me jesť, ale o ovo­cí stro­mu, kto­rý je v stre­de raja, rie­kol Boh: Neje­dz­te z neho, ani sa ho nedot­kni­te, aby ste nezom­re­li! Had však pove­dal žene: Vôbec nezom­rie­te; ale Boh vie, že v ten deň, keď bude­te z neho jesť, otvo­ria sa vám oči a bude­te ako Boh; bude­te vedieť, čo je dob­ro a čo zlo. Keď žena vide­la, že by bolo dob­re jesť zo stro­mu, že je pre oči zvod­ný a láka­vý na zmúd­re­nie, vza­la z jeho ovo­cia a jed­la; potom dala aj svoj­mu mužo­vi, kto­rý bol s ňou; aj on jedol. (Gene­sis 3:1–6)

Člo­vek pre­kro­čil Božiu pod­mien­ku a skr­ze hriech poru­šil do tej doby nena­ru­še­ný vzťah, kto­rý s Bohom mal. Zne­užil slo­bo­du, kto­rú mu Boh dal. Sta­lo sa tak skr­ze vzop­re­nie sa Božej vôli a túž­bu člo­ve­ka posta­viť sa „na vlast­né nohy“, v pros­pech sebec­kých túžob.

1.4 Násled­ky hriechu

Potom, čo člo­vek zhre­šil, začal mať z Boha strach. V Bib­lii je to vyjad­re­né tak, že sa pred Ním ukryl v záh­ra­de. Adam a Eva sa ukry­li, pre­to­že ich opa­no­va­la han­ba a pocit viny. Dôver­ný vzťah člo­ve­ka s Bohom sa zme­nil. Aj keď sa Boh naďa­lej o kaž­dé­ho člo­ve­ka sta­ral a sta­rá dodnes (Gen. 3:21), člo­vek stra­til úzky vzťah s Bohom skr­ze svo­ju nepos­luš­nosť a vzbu­ru. Člo­vek otu­pel voči Božie­mu vede­niu a Jeho pomo­ci a pri­šiel tak o Jeho plnú ochra­nu a požeh­na­nie, kto­ré mohol pred­tým zakú­šať v kaž­dej situ­ácii. Ten­to dôsle­dok uka­zu­jú nasle­du­jú­ce verše:

Žene rie­kol: Veľ­mi ti roz­mno­žím ťažo­by v tvo­jom teho­ten­stve; v boles­tiach budeš rodiť deti a budeš túžiť za svo­jím mužom, ale on bude vlád­nuť nad tebou. A Ada­mo­vi rie­kol: Pre­to­že si poslú­chol hlas svo­jej ženy a jedol si zo stro­mu, čo som ti zaká­zal: Nebu­deš jesť z neho! — pre teba bude pôda pre­klia­ta s náma­hou sa z nej budeš živiť. Ba tŕnie a hlo­žie bude ti rodiť a poľ­né byli­ny budeš jedá­vať. V pote tvá­re budeš jesť chlieb, kým sa nevrá­tiš do zeme, lebo z nej si vza­tý, pre­to­že si prach a do pra­chu sa vrá­tiš. (Gene­sis 3:16–19)

Vzdor voči Bohu sa pre­ja­vil aj vo vzťa­hu člo­ve­ka k člo­ve­ku. Lás­ky­pl­ný vzťah medzi ľuď­mi sa zme­nil. V prí­be­hu Ada­ma a Evy je to vyjad­re­né tak­to: … budeš túžiť za svo­jím mužom, ale on bude vlád­nuť nad tebou. (Výreč­ný je aj prí­beh Kai­na a Ábe­la, kto­rý v Bib­lii nasle­du­je v Gen. 4:1–16).

Od tej doby, čo sa Adam a Eva necha­li zviesť hadom (Sata­nom) k hrie­chu, bol člo­vek vysta­ve­ný viac vply­vu zla — duchov­nej bytos­ti Sata­na, kto­rý člo­ve­ka k hrie­chu zvie­dol. „Boh hado­vi pove­dal: Polo­žím nepria­teľ­stvo medzi teba a ženu, medzi tvo­je potom­stvo a jej potom­stvo;…“ (Gene­sis 3:15)

Boh člo­ve­ka zapu­dil a vyhnal ho zo záh­ra­dy v Ede­ne. Tým­to je vyjad­re­né poru­še­nie har­mó­nie, kto­rá dovte­dy pano­va­la v celom stvo­re­ní a dôsle­dok pre člo­ve­ka — ťaž­ký život v trá­pe­ní a boles­ti, v duchov­nom odlú­če­ní od Stvo­ri­te­ľa. Člo­vek sa otvo­ril pre hriech a od tej doby je pre neho ťaž­šie neh­re­šiť (hre­šiť je pre neho prirodzenejšie).

Hos­po­din Boh však rie­kol: Hľa, člo­vek je už ako jeden z nás, keď­že pozná dob­ro i zlo. Aby však teraz nena­čia­hol ruku, aby nevzal a neje­dol zo stro­mu živo­ta a aby nežil več­ne, poslal ho Hos­po­din Boh von zo záh­ra­dy Éden obrá­bať pôdu, z kto­rej bol vza­tý. Potom zahnal člo­ve­ka a na východ od záh­ra­dy osa­dil che­ru­bov s blýs­ka­vý­mi pla­men­ný­mi meč­mi, aby strá­ži­li ces­tu k stro­mu živo­ta. (Gene­sis 3:22–24)

Keď však Hos­po­din videl, že ska­ze­nosť ľudí na zemi bola veľ­ká a že všet­ko zmýš­ľa­nie ich srd­ca bolo usta­vič­ne zlé,… (Gene­sis 6:5)

Spo­mí­na­né ver­še nezna­me­na­jú, že by člo­vek už nikdy neuro­bil nič dob­ré­ho, ale že sa nemô­že spo­lie­hať na svo­je srd­ce a myseľ, kto­ré sú ovplyv­ne­né jeho zlý­mi žia­dos­ťa­mi a sklon­mi. Skr­ze hriech už nemá člo­vek v Bohu takú isto­tu ako pred­tým. Jeho sve­do­mie je poškvr­ne­né. Bojí sa smr­ti a násled­kov svoj­ho hriechu.

2 Svet po páde do hriechu

Potom, čo sa člo­vek odvrá­til od Božej pomo­ci ho nemô­že Boh ochra­ňo­vať pred rôz­ny­mi uda­los­ťa­mi. To sa týka jak vply­vu prí­ro­dy, tak nega­tív­ne­ho vply­vu člo­ve­ka samot­né­ho a rôz­nych násled­kov jeho hriechu.

2.1 Prí­ro­da a prí­rod­né javy

Boh ako stvo­ri­teľ sve­ta nad sve­tom panu­je a udr­žia­va ho. Exis­ten­cia podi­vu­hod­né­ho ves­mí­ru spo­lu s obý­va­nou Zemou je odra­zom Božej lás­ky a doko­na­los­ti. Prí­rod­né záko­ny sú v celej prí­ro­de v doko­na­lej har­mó­nii. Prí­ro­da je plná javov, kto­ré pou­ka­zu­jú na Božiu veľ­kosť, doko­na­losť, majes­tát­nosť a moc. Neodoh­rá­va­jú sa len na našej pla­né­te, ale môžu byť pozo­ro­va­né v celom ves­mí­re. Nabá­da­jú člo­ve­ka k vďač­nos­ti a úcte. Uve­do­me­nie si Božej majes­tát­nos­ti a krá­sy, ľud­skej obme­dze­nos­ti a závis­los­ti na Bohu je ich sku­toč­ný zámer.

Mno­hé javy môžu ale tiež ohro­ziť ľud­ský život. Pat­ria k nim rôz­ne kata­stro­fy ako zeme­tra­se­nia, cuna­mi, sopeč­ná čin­nosť, požia­re, zosu­vy pôdy, cyk­ló­ny apod. Napriek tomu nie sú pria­mym Božím tres­tom. Boh nemô­že člo­ve­ka, kto­rý ho nehľa­dá, ochra­ňo­vať v živo­te pred všet­ký­mi úska­lia­mi, kto­ré ho môžu stret­núť. Ľudia si sami spô­so­bu­jú veľa zla a utr­pe­nia. Ško­dám spô­so­be­ným prí­rod­ný­mi uda­los­ťa­mi by sa člo­vek mohol vyhnúť, keby sa nechal Bohom viesť, videl zod­po­ved­nosť za seba i za ostat­ných ľudí a správ­ne by využil svo­je schop­nos­ti pre pomoc druhým.

2.2 Kata­stro­fy zaprí­či­ne­né človekom

Okrem prí­rod­ných kata­strof exis­tu­jú také, kto­ré zaprí­či­nil člo­vek, či už zámer­ne ale­bo nie. Pre­to­že Boh nechal člo­ve­ku slo­bod­nú vôľu robiť dob­ro aj zlo, do tých­to činov vždy neza­sa­hu­je. Jed­nou pohro­mou je naprí­klad hlad na Afric­kom kon­ti­nen­te. V súčas­nej dobe hla­du­jú v Afri­ke desiat­ky mili­ó­nov oby­va­te­ľov a ich počet sa blí­ži až k 100 mili­ó­nom. Mŕt­ve telá sú kru­tým sve­dec­tvom hla­du a sucha a výzvou pobu­ru­jú­cou sve­to­vú verej­nosť k neod­klad­nej pomo­ci. Ďal­ším prí­kla­dom takej­to tra­gé­die, kto­rá si žia­da veľa ľud­ských živo­tov roč­ne, sú potra­ty. Násled­kom potra­tu musí na celom sve­te zomrieť 45 500 000 nena­ro­de­ných detí za rok (123 000 za deň). Ďal­ší­mi smut­ný­mi uda­los­ťa­mi sú naprí­klad prie­my­sel­né zne­čis­te­nia, voj­ny, ide­olo­gic­ké poli­tic­ké sys­té­my, tero­riz­mus, apod. Tra­gic­ké uda­los­ti, kto­ré zaprí­či­nil člo­vek nepo­chá­dza­jú od Boha. Boh také veci dopúš­ťa pre­to, že dal člo­ve­ku slo­bod­nú vôľu roz­ho­do­vať sa a konať. Sú násled­kom ego­iz­mu, zlo­by a nepos­luš­nos­ti ľudí voči Bohu.

2.3 Cho­ro­by, postihnutia

Nie­kto­rí ľudia hovo­ria: „Keby bol Boh, nedo­pus­til by, aby ľudia trpe­li cho­ro­ba­mi.“ Sku­toč­ná radosť, šťas­tie a spo­koj­nosť ľudí však nie sú závis­lé prá­ve na takých­to veciach, aj keď mno­hé cho­ro­by robia život člo­ve­ka na zemi ťaž­ším. Mno­hých ľudí prá­ve ťaž­ká situ­ácia ale­bo ocho­re­nie, vied­li k hlb­šie­mu zamys­le­niu sa nad zmys­lom ich živo­ta. Našli nie­čo, čo pre­sa­hu­je spo­koj­nosť nad vita­li­tou ich orga­niz­mu. Našli radosť, kto­rá je trva­lá a nezá­vis­lá na von­kaj­ších veciach. Napro­ti tomu je žiaľ veľa ľudí, kto­rí, hoci sa im v živo­te dosta­lo toho naj­lep­šie­ho, zomre­li v ties­ni, bez­ná­de­ji a smút­ku ale­bo dokon­ca svoj život ukon­či­li sami. Nenaš­li totiž sku­toč­ný zdroj rados­ti a napl­ne­nia. Keď nesie­me utr­pe­nia správ­ne, môže­me dať dob­rý prí­klad dru­hým. Tak to bolo aj v prí­pa­de Ježi­ša. Pre­to môže­me oslá­viť Boha aj skr­ze svo­je sla­bos­ti, skr­ze to, že Boha a Jeho pomoc vo svo­jom živo­te potre­bu­je. Boh nás veľ­mi rád zachra­ňu­je z našich ťaž­kos­tí (Žalm 50:14–15) a chce sa skr­ze to oslá­viť. Môže­me v tom vidieť jeho dobrotu.

3 Ako poze­rať na utr­pe­nie a katastrofy

Kata­stro­fy uka­zu­jú našu bez­moc­nosť. Člo­vek musí pri­jať svo­je limi­ty a rešpek­to­vať poria­dok, kto­rý bol pre neho a svet stvo­re­ný. Život kaž­dé­ho člo­ve­ka môže naraz skon­čiť aj keď žije na rela­tív­ne bez­peč­nom mies­te. Náš život je iba vánok, nemô­že­me ho sku­toč­ne vlast­niť, ani ho opa­no­vať. Je to dar, kto­rý sme dosta­li od zdro­ja živo­ta, kto­rým je Boh.

Lebo kaž­dé telo je ako trá­va a všet­ka jeho slá­va ako kvet trá­vy. Trá­va uschne, kvet odpad­ne, ale Páno­vo slo­vo trvá nave­ky. A to je to slo­vo, kto­ré sa vám zves­to­va­lo. (1. list Pet­rov 1:24–25).

3.1 „Pre­čo Boh nevy­hu­bí zlých ľudí?“

Boh je spra­vod­li­vý, ale tiež chce dať hrieš­nym ľuďom čas sa k Nemu obrá­tiť. Vyjad­ru­jú to nasle­du­jú­ce dve mies­ta z Biblie:

Pán nemeš­ká s pri­sľú­be­ním, ako sa nie­kto­rí naz­dá­va­jú, že meš­ká; on je len trpez­li­vý s vami a nech­ce, aby nie­kto zahy­nul, ale aby sa všet­ci dali na poká­nie. Pánov deň prí­de ako zlo­dej. A vte­dy sa nebe­sia s racho­tom pomi­nú, živ­ly sa páľa­vou rozp­ly­nú aj zem i die­la, kto­ré sú na nej. (2. Pet­rov 3:9–10)

Pred­nie­sol im aj iné podo­ben­stvo: „Nebes­ké krá­ľov­stvo sa podo­bá člo­ve­ko­vi, kto­rý zasial na svo­jej roli dob­ré seme­no. Ale kým ľudia spa­li, pri­šiel jeho nepria­teľ, pri­sial medzi pše­ni­cu kúkoľ a odišiel. Keď vyrást­lo steb­lo a vyhá­ňa­lo do kla­su, uká­zal sa aj kúkoľ. K hos­po­dá­ro­vi priš­li slu­ho­via a pove­da­li mu: ‚Pane, neza­sial si na svo­jej roli dob­ré seme­no? Kde sa teda vzal kúkoľ?‘ On im vra­vel: ‚To uro­bil nepria­teľ.‘ Slu­ho­via mu pove­da­li: ‚Chceš, aby sme šli a vyzbie­ra­li ho?‘ On odpo­ve­dal: ‚Nie, lebo pri zbie­ra­ní kúko­ľa by ste moh­li vytr­hnúť aj pše­ni­cu. Nechaj­te obo­je rásť až do žat­vy. V čase žat­vy poviem žen­com: Pozbie­raj­te najprv kúkoľ a poviaž­te ho do sno­pov na spá­le­nie, ale pše­ni­cu zhro­maž­di­te do mojej sto­do­ly.‘ (Matúš 13:24–30)

Ako vyjad­ru­jú cito­va­né ver­še, Boh je s člo­ve­kom trpez­li­vý. Ježi­ša nepos­lal na zem, aby potres­tal hrieš­ni­kov. Pra­je si, aby ho ľudia spoz­na­li, aby sa pred Ním poko­ri­li a vrá­ti­li sa k Nemu. V Bib­lii je veľa prí­be­hov, keď ľudia kona­li zle, ale potom sa obrá­ti­li a zme­ni­li život. Píše o tom aj apoš­tol Pavol, naprí­klad vo svo­jom lis­te kres­ťa­nom v Efeze:

Aj vás, hoci ste boli mŕt­vi pre svo­je pokles­ky a hrie­chy, v kto­rých ste kedy­si žili pod­ľa ducha toho­to sve­ta, pod­ľa knie­ža­ťa vzduš­nej moc­nos­ti, ducha, kto­rý teraz pôso­bí v nepos­luš­ných synoch. Medzi nimi sme kedy­si žili aj my všet­ci, keď sme pod­ľa žia­dos­tí svoj­ho tela robi­li, čo chce­lo telo a myseľ, a tak sme boli od prí­ro­dy deť­mi hne­vu ako ostat­ní. Ale Boh, boha­tý na milo­sr­den­stvo, pre svo­ju nesmier­nu lás­ku, kto­rou nás milu­je, hoci sme boli pre hrie­chy mŕt­vi, oži­vil nás s Kris­tom — milos­ťou ste spa­se­ní… (Efez­ským 2:1–5)

Člo­vek nie je dob­rý len pre­to, že nek­rad­ne, neza­bí­ja, nepod­vá­dza par­tne­ra a nekla­me. Ani veria­ci člo­vek nie je cel­kom bez hrie­chu. Môže však žiť v Božej milos­ti, lás­ke a odpus­te­ní, pre­to­že svo­je zlé činy ľutu­je a sna­ží sa zme­niť. Môže žiť bez­ú­hon­ne, pre­to­že sa nechá­va pre­mie­ňať Bohom späť na Jeho obraz.

Ale­bo si mys­lí­te, že tí osem­nás­ti, čo na nich pad­la veža v Siloe a zabi­la ich, boli väč­ší vin­ní­ci ako ostat­ní oby­va­te­lia Jeru­za­le­ma? Nie, hovo­rím vám, ale ak nebu­de­te robiť poká­nie, všet­ci zahy­nie­te podob­ne. (Lukáš 13:4–5)

Ježiš tých­to ľudí v Siloe nepo­va­žo­val za viac hrieš­nych než ostat­ných Židov, ale nabá­da všet­kých, aby sa obrá­ti­li k Bohu! Keby mal Boh vyko­nať spra­vod­li­vý súd už teraz, musel by spo­lu s vrah­mi, tero­ris­ta­mi, apod. odsú­diť takých hrieš­ni­kov, kto­rí sa od Boha ešte cel­kom neod­vrá­ti­li. Božia spra­vod­li­vosť bude vidi­teľ­ná pri posled­nom súde, keď bude člo­ve­ku odpla­te­né za jeho kona­nie a bude zjav­né, či člo­vek našiel u Boha odpustenie.

4 Rie­še­nie a več­ný život

Žiaľ, pre celú ľud­skú spo­loč­nosť rie­še­nie neexis­tu­je. Väč­ši­na ľudí nemi­lu­je prav­du. Hovo­ril o tom aj Ježiš:

Vchá­dzaj­te tes­nou brá­nou, lebo širo­ká brá­na a prie­stran­ná ces­ta vedie do zatra­te­nia a mno­ho je tých, čo cez ňu vchá­dza­jú. Aká tes­ná je brá­na a úzka ces­ta, čo vedie do živo­ta, a málo je tých, čo ju nachá­dza­jú! (Matúš 7:13–14).

Celé ľud­stvo teda zachrá­ne­né byť nemô­že. Od poli­ti­kov môže­me oča­ká­vať len udr­žia­va­nie zla v urči­tých medziach. Nemô­žu ho ale vyko­re­niť. Tí, kto­rí sa o to pokú­ša­li stros­ko­ta­li ale­bo mali len čias­toč­né úspe­chy. Zlo je hlbo­ko v ľud­ských srd­ciach a žiad­ne ľud­ské uspo­ria­da­nie to nezme­ní. V sku­toč­nos­ti svet nespe­je k lep­šie­mu, ale stá­le k hor­šie­mu. Vyjad­ru­je to Pavol v lis­te Timo­te­ovi, keď hovorí:

Veď všet­ci, čo chcú žiť nábož­ne v Kris­to­vi Ježi­šo­vi, budú pre­na­sle­do­va­ní. Ale zlí ľudia a zvod­co­via budú spieť k hor­šie­mu, budú str­há­vať do blu­du a sami budú blú­diť. (2. Timo­te­ovi 3:12–13)

Hoci neexis­tu­je rie­še­nie pre celú spo­loč­nosť, exis­tu­je rie­še­nie pre jed­not­liv­ca. Boh sa od člo­ve­ka úpl­ne neod­vrá­til, čaká na jeho opä­tov­né obrá­te­nie sa k Nemu a ponú­ka mu svo­ju milosť a odpus­te­nie. Pomá­ha člo­ve­ku sa od zla odvrá­tiť. Naprí­klad krát­ko po páde Ada­ma a Evy o tom Bib­lia sved­čí milos­ti­vým pri­ja­tím Ábe­lo­vej obe­te, záchra­nou spra­vod­li­vé­ho Noacha a v ďal­ších prí­be­hoch Sta­ré­ho a Nové­ho zákona.

Rie­še­ním pre člo­ve­ka je teda obno­ve­nie vzťa­hu s Bohom. Boh pre­to poslal Ježi­ša, svoj­ho Syna:

Veď Boh tak milo­val svet, že dal svoj­ho jed­no­ro­de­né­ho Syna, aby neza­hy­nul nik, kto v neho verí, ale aby mal več­ný život. (Jáno­vo ev. 3:16)

Môj Otec mi odo­vzdal všet­ko. A nik nepoz­ná Syna, iba Otec, ani Otca nepoz­ná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zja­viť. Poď­te ku mne všet­ci, kto­rí sa namá­ha­te a ste pre­ťa­že­ní, a ja vás posil­ním. Vez­mi­te na seba moje jar­mo^[1] a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokor­ný srd­com; a náj­de­te odpo­či­nok pre svo­ju dušu. Moje jar­mo je prí­jem­né a moje bre­me­no ľah­ké.“ (Matúš 11:27–30)

Člo­vek nebu­de od bre­mien, kto­ré ho na sve­te ťažia cel­kom oslo­bo­de­ný. Ježiš však ponú­ka, že nám tie­to bre­me­ná pomô­že niesť a nájsť sku­toč­ný zmy­sel živo­ta a pokoj. Chce, aby sme Ho pri­ja­li ako Pána svoj­ho živo­ta a pra­vé­ho Boha a aby sme sa necha­li zapriah­nuť do Jeho jar­ma. Sľu­bu­je, že nám uľah­čí všet­ko, čo na Neho zlo­ží­me, že On sám potiah­ne tú naj­väč­šiu záťaž. Člo­vek ale musí byť pri­pra­ve­ný vidieť veci tak, ako sa majú. Musí mať správ­ny postoj — túž­bu hľa­dať prav­du, odha­liť sku­toč­nú prí­či­nu utr­pe­nia vo svo­jom živo­te a úprim­ne pre­mýš­ľať o jej nápra­ve a správ­nom riešení.

Ježiš teda neho­vo­rí, že od nás všet­ky prob­lé­my vez­me, chce ale našu myseľ upnúť k tomu pra­vé­mu poko­ju. Dáva nám prí­klad celým svo­jím živo­tom i smr­ťou na krí­ži. Keď bol Ježiš ukri­žo­va­ný, ľudia sa čudo­va­li, posmie­va­li sa mu a hovorili:

A tí, čo šli oko­lo, rúha­li sa mu: potria­sa­li hla­va­mi a vra­ve­li: „Ty, čo zbo­ríš chrám a za tri dni ho zno­va posta­víš, zachráň sám seba! Ak si Boží Syn, zostúp z krí­ža!“ Podob­ne sa mu posmie­va­li aj veľk­ňa­zi so zákon­ník­mi a star­ší­mi: „Iných zachra­ňo­val, sám seba nemô­že zachrá­niť. Je krá­ľom Izra­e­la; nech teraz zostú­pi z krí­ža a uve­rí­me v neho. Spo­lie­hal sa na Boha; nech ho teraz vyslo­bo­dí, ak ho má rád. Veď pove­dal: ‚Som Boží Syn.‘ “ (Matú­šo­vo ev. 27:39–43).

Keď stot­ník, čo stál napro­ti nemu, videl, ako vykrí­kol a sko­nal, pove­dal: „Ten­to člo­vek bol naozaj Boží Syn.“ (Mar­ko­vo ev. 15:39)

Ešte za svoj­ho živo­ta Ježiš pove­dal: Moje krá­ľov­stvo nie je z toh­to sve­ta. Keby moje krá­ľov­stvo bolo z toh­to sve­ta, moji slu­žob­ní­ci by sa bili, aby som nebol vyda­ný Židom. Len­že moje krá­ľov­stvo nie je sta­diaľ­to. (Ján 18:36). Tu hovo­rí Ježiš o krá­ľov­stve več­nom u svoj­ho Otca v nebi.

Po Ježi­šo­vom ukri­žo­va­ní, keď uply­nu­la sobo­ta a ženy sa priš­li pozrieť k hro­bu, zostú­pil anjel Pánov z neba, odva­lil kameň od hro­bu a pove­dal ženám:

Vy sa neboj­te! Viem, že hľa­dá­te Ježi­ša, kto­rý bol ukri­žo­va­ný. Niet ho tu, lebo vstal, ako pove­dal. Poď­te pozri­te si mies­to, kde ležal. A rých­lo choď­te pove­dať uče­ní­kom: ‚Vstal z mŕt­vych a ide pred vami do Gali­ley. Tam ho uvi­dí­te.‘ Hľa, pove­dal som vám to. (Matú­šo­vo ev. 28:5–7).

Ježiš sa potom svo­jim uče­ní­kom zja­vo­val a hovo­ril s nimi ešte po šty­rid­sať dní pred tým, ako bol vza­tý k Otcovi.

Napriek všet­kým ťaž­kos­tiam zakú­sil Ježiš na zemi veľa Božej pomo­ci. Rov­na­ko tak ju môže zakú­šať kaž­dý člo­vek aj skr­ze cir­kev v úprim­nom spo­lo­čen­stve veria­cich ľudí, v lás­ke a jed­no­te Ducha. Tí si potom pomá­ha­jú zná­šať všet­ky ťaž­kos­ti, ako duchov­né, tak materiálne.

Čo je lás­ka, pozna­li sme z toho, že on polo­žil za nás svoj život. Aj my sme povin­ní dávať život za bra­tov. Ak má nie­kto pozem­ský maje­tok a vidí bra­ta v núdzi, a srd­ce si pred ním zatvo­rí, ako v ňom môže ostá­vať Božia lás­ka? Deti moje, nemi­luj­me len slo­vom a jazy­kom, ale skut­kom a prav­dou. (1. Jánov list 3:16–18)

Rov­na­ko tak, ako bol vzkrie­se­ný Ježiš z mŕt­vych, zasľú­bil Ježiš vzkrie­se­nie i nám. Ponú­ka nám več­ný život s ním v nebi.

Počas svoj­ho živo­ta vzkrie­sil Ježiš Lazá­ra, kto­rý bol už tri dni mŕt­vy (pozri Bib­lia, Ján 11:1–44). Tak, ako je schop­ný Boh vzkrie­siť mŕt­ve telo v roz­kla­de a obno­viť v ňom život, rov­na­ko tak je schop­ný vzkrie­siť člo­ve­ka zo živo­ta na zemi k živo­tu več­né­mu v nebi.
Nasle­du­jú­ce úryv­ky z Bib­lie sú z kni­hy Zja­ve­nie 21 a vyjad­ru­jú več­ný život v nebi. Nebo je tu vyjad­re­né výraz­mi „prí­by­tok“, „mes­to“ a „nebes­ký Jeruzalem“:

A počul som mohut­ný hlas od tró­nu hovo­riť: „Hľa, Boží stá­nok je medzi ľuď­mi! A bude medzi nimi pre­bý­vať; oni budú jeho ľudom a sám Boh — ich Boh — bude s nimi. Zotrie im z očí kaž­dú slzu a už nebu­de smr­ti ani žia­ľu; ani náre­ku ani boles­ti viac nebu­de, lebo prvé sa pomi­nu­lo.“ Smäd­né­mu dám zadar­mo z pra­me­ňa živej vody.… A mes­to nepot­re­bu­je ani sln­ko ani mesiac, aby mu svie­ti­li, lebo ho ožia­ru­je Božia slá­va a jeho lam­pou je Bará­nok (Ježiš).… Ale nič poškvr­ne­né, nik, kto sa dopúš­ťa ohav­nos­ti a lži, doň nevoj­de, iba tí, čo sú zapí­sa­ní v Barán­ko­vej kni­he života.…

Pre­to neocha­bu­je­me; a hoci náš von­kaj­ší člo­vek chrad­ne, náš vnú­tor­ný sa zo dňa na deň obno­vu­je. Veď naše teraj­šie ľah­ké súže­nie pri­ne­sie nám nesmier­ne veľ­kú váhu več­nej slá­vy, ak nehľa­dí­me na to, čo je vidi­teľ­né, ale na to, čo je nevi­di­teľ­né; lebo vidi­teľ­né je do času, ale nevi­di­teľ­né je nave­ky. (2. Korint­ským 4:16–18).

[rela­ted­links title=„Súvisiace témy“ links=„8355“]