Pád člo­ve­ka z pohľa­du dejín spásy

Pre­čo bolo vykú­pe­nie potreb­né? Odkiaľ pochá­dza zlo a utr­pe­nie vo sve­te? Aký je základ­ný prob­lém ľud­stva? Aký je Boží plán na jeho vyrie­še­nie? Aké odpo­ve­de na tie­to otáz­ky náj­de­me v kni­he Genesis?

1 Na počiatku…

Na počiat­ku stvo­ril Boh nebo a zem. (Gene­zis 1:1)

A stvo­ril Boh člo­ve­ka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvo­ril, muža a ženu ich stvo­ril. (Gene­zis 1:27)

A Boh videl všet­ko, čo uro­bil, a hľa, bolo to veľ­mi dob­ré. A nastal večer, a nasta­lo ráno, deň šies­ty. (Gene­zis 1:31)

Vte­dy Pán, Boh, utvo­ril z hli­ny zeme člo­ve­ka a vdý­chol do jeho noz­dier dych živo­ta. Tak sa stal člo­vek živou bytos­ťou. Potom Pán, Boh, vysa­dil na výcho­de, v Ede­ne, raj a tam umiest­nil člo­ve­ka, kto­ré­ho utvo­ril. A Pán, Boh, dal vyrásť zo zeme stro­mom všet­kých dru­hov, na pohľad krás­nym a na jede­nie chut­ným, i stro­mu živo­ta v stre­de raja a stro­mu pozna­nia dob­ra a zla. (Gene­zis 2:7–9)

A Pán, Boh, pri­ká­zal člo­ve­ko­vi: „Zo všet­kých stro­mov raja môžeš jesť. Zo stro­mu pozna­nia dob­ra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istot­ne zomrieš.“ (Gene­zis 2:16,17)

Tie­to ver­še osvet­ľu­jú počia­tok his­tó­rie sve­ta a ľud­stva – nie však v zmys­le vedec­kej sprá­vy, keď­že to nebo­lo záme­rom veria­ce­ho auto­ra. Boh nám chce odha­liť duchov­né posols­tvo, kto­ré môže­me nájsť v jeho stvo­re­ní. Uro­bil to skr­ze člo­ve­ka, kto­rý písal v pod­mien­kach daných jeho dobou, jazy­kom, jeho vlast­ným spô­so­bom zmýš­ľa­nia a pohľa­dom na svet. Ale prav­da vyjad­re­ná v jeho slo­vách, môže byť pocho­pe­ná všet­ký­mi ľuď­mi, všet­kých veko­vých kate­gó­rii obzvlášť vte­dy, keď sa otvo­ria pôso­be­niu Božie­ho Ducha.

Boh videl, že všet­ko čo stvo­ril, bolo veľ­mi dob­ré! …člo­vek bol tiež dobrý.

Čo sa teda sta­lo? Čo naru­ši­lo poria­dok stvo­re­nia a zni­či­lo jeho harmóniu?

2 Pád človeka

2.1 Poku­še­nie

Odpo­veď náj­de­me v nasle­du­jú­com príbehu:

No had bol ľsti­vej­ší ako všet­ky poľ­né zvie­ra­tá, kto­ré uro­bil Pán, Boh, a vra­vel žene: „Naozaj pove­dal Boh: „Nesmie­te jesť z nija­ké­ho raj­ské­ho stro­mu!?“ Žena odpo­ve­da­la hado­vi: „Z ovo­cia raj­ských stro­mov môže­me jesť, ale o ovo­cí stro­mu, kto­rý je v stre­de raja, nám Boh pove­dal: „Neje­dz­te z neho, ani sa ho nedo­tý­kaj­te, aby ste nezom­re­li!“ — Tu pove­dal had žene: „Nie, nezom­rie­te, ale Boh vie, že v deň, keď bude­te z neho jesť, otvo­ria sa vám oči a vy bude­te ako Boh, bude­te poznať dob­ro a zlo.“ — A žena vide­la, že strom je na jede­nie chut­ný, na pohľad krás­ny a na pozna­nie vábi­vý, nuž vza­la z jeho ovo­cia a jed­la, dala aj svoj­mu mužo­vi, čo bol s ňou, a on tiež jedol. I otvo­ri­li sa obom oči a spoz­na­li, že sú nahí. Zoši­li figo­vé lis­ty a uro­bi­li si zás­ter­ky. A potom, keď poču­li hlas Pána, Boha, kto­rý sa za den­né­ho ván­ku pre­chá­dzal po záh­ra­de, skryl sa Adam i jeho žena pred Pánom, Bohom, medzi stro­ma­mi záh­ra­dy. I zavo­lal Pán, Boh, Ada­ma a pove­dal mu: „Kde si?“ On odpo­ve­dal: „Počul som tvoj hlas v záh­ra­de, nuž bál som sa, lebo som nahý, a pre­to som sa skryl.“ Vra­vel mu: „Kto ťa upo­zor­nil, že si nahý?! Jedol si azda zo stro­mu, z kto­ré­ho som ti jesť zaká­zal?!“ Adam odpo­ve­dal: „Žena, kto­rú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stro­mu a ja som jedol.“ Potom pove­dal Pán, Boh, žene: „Pre­čo si to uro­bi­la?!“ A ona odpo­ve­da­la: „Had ma navie­dol, i jed­la som.“ Tu pove­dal Pán, Boh, hado­vi: „Pre­to, že si to uro­bil, pre­klia­ty budeš medzi všet­kým dobyt­kom a medzi všet­kou poľ­nou zve­rou! Na bru­chu sa budeš pla­ziť a prach zeme hltať po celý svoj život! Nepria­teľ­stvo usta­no­vu­jem medzi tebou a ženou, medzi tvo­jím potom­stvom a jej potom­stvom, ono ti roz­šlia­pe hla­vu a ty mu zra­níš pätu.“ Žene pove­dal: „Veľ­mi roz­mno­žím tvo­je trá­pe­nia a ťar­cha­vosť; v boles­ti budeš rodiť deti a hoci budeš po mužo­vi túžiť, on bude vlád­nuť nad tebou.“ A Ada­mo­vi pove­dal: „Pre­to, že si počú­val hlas svo­jej ženy a jedol si zo stro­mu, o kto­rom som ti pri­ká­zal: „Nesmieš z neho jesť!“, nech je pre­klia­ta zem pre teba; s náma­hou sa z nej budeš živiť po všet­ky dni svoj­ho živo­ta. Tŕnie a bod­ľa­čie ti bude rodiť a ty budeš jesť poľ­né byli­ny. V pote svo­jej tvá­re budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrá­tiš do zeme, z kto­rej si bol vza­tý, lebo prach si a na prach sa obrá­tiš!“ Adam nazval svo­ju ženu menom Eva (Život), lebo sa sta­la mat­kou všet­kých žijú­cich. Pán, Boh, uro­bil Ada­mo­vi a jeho žene kože­ný odev a oblie­kol ich. Potom im Pán, Boh, pove­dal: „Hľa, člo­vek sa stal ako jeden z nás! Poznal dob­ro i zlo. Len aby teraz nena­čia­hol svo­ju ruku po stro­me živo­ta a neje­dol, a nežil nave­ky!“ A Pán, Boh, ho vyká­zal z raja Ede­nu, aby obrá­bal zem, z kto­rej bol vza­tý. Ba vyhnal člo­ve­ka a na východ od raja Ede­nu posta­vil che­ru­bov a vyta­se­ný ohňo­vý meč, aby strá­ži­li ces­tu k stro­mu živo­ta. (Gene­zis kapi­to­la 3)

Z pasá­ží cito­va­ných na začiat­ku (Gene­zis kapi­to­ly  1 a 2), môže­me poro­zu­mieť, že člo­vek bol stvo­re­ný so slo­bod­nou vôľou, kto­rá je pred­po­kla­dom pre jeho nezá­vis­lú exis­ten­ciu a dia­lóg lás­ky. Iný­mi slo­va­mi: Boh stvo­ril člo­ve­ka z lás­ky pre lás­ku. Avšak, aby sa to moh­lo napl­niť, člo­vek má zaob­chá­dzať s darom, kto­rý mu bol zve­re­ný, pod­ľa poriad­ku stvo­re­nia. To zna­me­ná, že má pri­jať dar živo­ta s vďač­nos­ťou a neza­ob­chá­dza s ním ako s koris­ťou, na kto­rú si náro­ku­je vlast­níc­tvo. Namies­to toho máme svoj život zve­riť svoj­mu Stvo­ri­te­ľo­vi, ako našu odpo­veď v dia­ló­gu lás­ky. Len v tej­to seba-daru­jú­cej závis­los­ti na Otco­vi sa môže kaž­dé­ho vlast­ná jedi­neč­ná osob­nosť, „vlast­né ja“, skr­ze lás­ku roz­vi­núť na ušľach­ti­lú a nezá­vis­lú bytosť tak, ako to Boh pôvod­ne zamýšľal.

Len tak môže člo­vek žiť v har­mó­nii so svo­jím Stvo­ri­te­ľom, s ostat­ný­mi ľuď­mi, so svo­jím oko­lím a so sebou samým. Ale to sa nestalo.

2.2 Vzbu­ra

Keď si člo­vek uve­do­mil, že je jedi­neč­ným „ja“, odliš­ným od svoj­ho Stvo­ri­te­ľa, nevied­lo ho to k tomu, aby sa sklo­nil pred Bohom ako pred Zdro­jom Živo­ta a svo­jim Pánom. Nech­cel  sa stať „dospe­lým“ tým, že sa neus­tá­le bude držať ruky svoj­ho Otca, kto­rý ho chce poz­dvi­hnúť k Sebe. Namies­to toho zatú­žil sa stať podob­ným Bohu, t.j. chcel sa stať Bohom. Počú­val nie­ko­ho, kto mu ponú­kal túto „veľ­kú prí­le­ži­tosť“ stať sa rov­ným Bohu:

Tu pove­dal had žene: „Nie, nezom­rie­te, ale Boh vie, že v deň, keď bude­te z neho jesť, otvo­ria sa vám oči a vy bude­te ako Boh, bude­te poznať dob­ro a zlo.“ A žena vide­la, že strom je na jede­nie chut­ný, na pohľad krás­ny a na pozna­nie vábi­vý, nuž vza­la z jeho ovo­cia a jed­la, dala aj svoj­mu mužo­vi, čo bol s ňou, a on tiež jedol. (Gene­zis 3:4–6)

„Všet­ko“ čo mám uro­biť je, že sa roz­hod­nem nepo­čúv­nuť Boha. – „Veď aký je to Boh, kto­rý by pre­do mnou závist­li­vo uta­jo­val svo­je pozna­nie a zaka­zo­val mi ho zís­kať?“ – Či už to for­mu­lu­jem tak­to ale­bo inak, ak sa chcem rea­li­zo­vať nezá­vis­le na Bohu, náro­ku­jem si Jeho mies­to. Čo je ešte hor­šie, pria­mo Bohu odpo­ru­jem, keď svo­ju vlast­nú vôľu pova­žu­jem za abso­lút­ny štan­dard dob­ré­ho a zlé­ho. Tým­to roz­hod­nu­tím sa člo­vek (tak ako prvý člo­vek, tak aj ja a ty) vzbú­ril, odvrá­til sa preč od Živo­ta, Rados­ti, skryl sa pred Bohom…zomrel. Laví­na sa spus­ti­la. Hrie­chom zača­la tra­gé­dia ľudstva.

Pre­to ako skr­ze jed­né­ho člo­ve­ka vstú­pil do toh­to sve­ta hriech a skr­ze hriech smrť, tak aj smrť pre­šla na všet­kých ľudí, lebo všet­ci zhre­ši­li. (list Rima­nom 5:12)

3 Dôsled­ky pádu

Roz­prá­va­nie, že Boh sa pre­chá­dzal po raj­skej záh­ra­de vysti­hu­je blíz­ky vzťah medzi Bohom a člo­ve­kom. Život člo­ve­ka má urči­tý cieľ a povo­la­nie. Je ním obhos­po­da­ro­vať záh­ra­du, vlád­nuť (v ušľach­ti­lom význa­me) nad všet­kým, čo mu bolo zve­re­né. Chrá­niť zem, uží­vať jej plo­dy, žiť v har­mó­nii so sebou, svo­jim oko­lím, a pri­tom opat­ro­vať svoj vzťah s Bohom.

3.1 Odcu­dze­nie od Boha

Dôsled­kom prvé­ho hrie­chu je, že člo­vek sa skrý­va pred Bohom. Stal sa mu cudzím. Padol na neho strach. Strach, kto­rý ho nikto nikdy neučil. Odkiaľ sa teda vzal? Čud­ný ved­ľaj­ší pro­dukt hmo­ty, ale­bo hra osu­du? Nie. Strach je pri­ro­dze­ným dôsled­kom, vychá­dza­jú­cim z poriad­ku stvo­re­nia. Člo­vek zra­zu „cíti“, že uro­bil nie­čo zlé! Ale, pre­to­že nikto nemá rád strach a nerád si pri­zná­va, že je zlý, jeden hriech nasle­du­je ďal­ší: vysvet­ľo­va­nie hrie­chu, pre­sú­va­nie hrie­chu na nie­ko­ho iné­ho, čo sa čas­to pre­ja­vu­je obvi­ňo­va­ním Boha, ale­bo druhých.

Adam odpo­ve­dal: „Žena, kto­rú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stro­mu a ja som jedol.“ Potom pove­dal Pán, Boh, žene: „Pre­čo si to uro­bi­la?!“ A ona odpo­ve­da­la: „Had ma navie­dol, i jed­la som.“ (Gene­zis 3:12,13)

Upro­stred vyho­vá­ra­nia sa člo­vek najprv obvi­nil Boha: „Žena, kto­rú si mi dal na pomoc…“ (pre­čo si mi dal takú ženu?), potom pre­nie­sol vinu na ženu: „…ona mi dala zo stro­mu…“. Žena zas obvi­ni­la hada: „Had ma navie­dol…“ (Áno, čas­to si ani nevšim­ne­me, že sme sa okla­ma­li, ale­bo že nás dru­hí oklamali).

3.2 Odzu­dze­nie od ostat­ných ľudí a od nás samých

Skr­ze hriech sa člo­vek postup­ne odcu­dzu­je aj ľuďom naoko­lo. Namies­to toho, aby ich rešpek­to­val ako sebe­rov­ných, stá­va­jú sa pre neho len urči­tým cie­ľom, ale­bo objek­tom vlast­ných záuj­mov, čím zni­žu­je ich dôstojnosť:

„…a hoci budeš po mužo­vi túžiť, on bude vlád­nuť nad tebou.“  (Gene­zis 3:16b)

Tým, že člo­vek pro­ti­re­čí svoj­mu Stvo­ri­te­ľo­vi, pro­ti­re­čí aj svoj­mu vlast­né­mu bytiu — svoj­mu pôvod­né­mu cha­rak­te­ru a dokon­ca sa stá­va roz­pol­te­ným sám v sebe.

Čo vyjad­ru­je toto roz­pol­te­nie? Člo­vek so svo­jim duchom, kto­ré­ho dostal od Boha a v spo­lu­prá­ci s Bohom, má chrá­niť teles­no-duchov­nú jed­no­tu svo­jej osob­nos­ti. Avšak, keď je naša vôľa upria­me­ná namies­to neko­neč­né­ho Dob­ra (Boha) na nie­čo pomi­nu­teľ­né (na nás samých, na dru­hých, na naše cie­le), vte­dy sa člo­vek stá­va otro­kom svo­jich vlast­ných modiel, namies­to slo­bo­dy, kto­rú nám Boh ponú­ka v lás­ke. Avšak, ľudia raz stra­tia všet­ky tie­to mod­ly (naj­ne­skôr v momen­te smr­ti) a zra­zu im už nič neos­ta­ne, len ich spus­to­še­né ego. Toto je peklo.

Je to ako keď sa naro­dí­te do krá­ľov­skej rodi­ny – čo sa nedá zís­kať vlast­ný­mi záslu­ha­mi. Ste dedi­čom krá­ľa. Potom, ako keby to bolo úpl­ne samoz­rej­mé, povie­te: „Daj mi moje dedič­stvo, je moje! Uro­bím s ním, ako sa mi zachce. Uká­žem, ako s ním tre­ba nalo­žiť.“ Podob­ný postoj zná­zor­ňu­je prí­beh o már­no­trat­nom synovi:

„Istý člo­vek mal dvoch synov. Mlad­ší z nich pove­dal otco­vi: „Otec, daj mi časť majet­ku, kto­rá mi pat­rí.“ A on im roz­de­lil maje­tok. O nie­koľ­ko dní si mlad­ší syn všet­ko zobral, odces­to­val do ďale­ké­ho kra­ja a tam svoj maje­tok hýri­vým živo­tom pre­már­nil. Keď všet­ko pre­mr­hal, nastal v tej kra­ji­ne veľ­ký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchy­til sa u isté­ho oby­va­te­ľa tej kra­ji­ny a on ho poslal na svo­je hos­po­dár­stvo svi­ne pásť. I túžil nasý­tiť sa aspoň struk­mi, čo žra­li svi­ne, ale nik mu ich nedá­val. Vstú­pil teda do seba a pove­dal si: „Koľ­ko náden­ní­kov u môj­ho otca má chle­ba naz­vyš, a ja tu hyniem od hla­du. Vsta­nem, pôj­dem k svoj­mu otco­vi a poviem mu: Otče, zhre­šil som pro­ti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvo­jím synom. Prij­mi ma ako jed­né­ho zo svo­jich náden­ní­kov.“ I vstal a šiel k svoj­mu otco­vi. Ešte bol ďale­ko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pri­be­hol k nemu, hodil sa mu oko­lo krku a vyboz­ká­val ho. Syn mu pove­dal: „Otče, zhre­šil som pro­ti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvo­jím synom.“ Ale otec pove­dal svo­jim slu­hom: „Rých­lo pri­nes­te naj­lep­šie šaty a obleč­te ho! Daj­te mu prs­teň na ruku a obuv na nohy! Pri­veď­te vykŕ­me­né teľa a zabi­te ho. Jedz­me a vese­lo hoduj­me, lebo ten­to môj syn bol mŕt­vy, a ožil, bol stra­te­ný, a našiel sa.“ A zača­li hodo­vať. (Lukáš 15:11–24)

Áno, nako­niec skon­čil pri válo­ve svíň, pre­to­že tvrdo­hla­vo nasle­do­val svo­je pred­sta­vy. A my robí­me to isté. Ako pís­mo hovo­rí: „Všet­ci sme blú­di­li ako ovce, išli sme kaž­dý vlast­nou ces­tou…“ (Izaiáš 53:6)

Toto nie je osud, kto­rý Boh pre nás pri­pra­vil. My sme si ho zaprí­či­ni­li sami.

3.3 Odcu­dze­nie od stvorenia

Ďal­ším dôsled­kom hrie­chu je, že keď sa člo­vek sprá­va ako zvr­cho­va­ný jedi­nec, jeho vlast­né záuj­my sa stá­va­jú prvo­ra­dým cie­ľom. Odcu­dzu­je sa svoj­mu oko­liu, pre­to­že dary prí­ro­dy, kto­ré dostá­va od Boha, vidí tiež v prvom rade skr­ze vlast­né záuj­my. Už s nimi neži­je v har­mó­nii a nevlád­ne nad nimi múd­ro pod­ľa Božie­ho pôvod­né­ho plá­nu, ale čas­to ich zne­uží­va ale­bo ničí.

To, čo pôso­bí tra­gé­diu člo­ve­ka je hriech, t.j. odpo­ro­va­nie Bohu a Jeho vôli.

3.4 Vyhlá­se­nie nezá­vis­los­ti človekom

Pre­čo tomu Boh nezab­rá­nil, pre­čo nie­čo neuro­bil? Ale áno, uro­bil! Pove­dal totiž:

Zo stro­mu pozna­nia dob­ra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istot­ne zomrieš.“ (Gene­zis 2:17)

Podob­ne to už uro­bil veľa­krát v našom živo­te, kedy pri­naj­men­šom slo­va­mi náš­ho sve­do­mia nás dopre­du varo­val: „Nerob to!“

Napriek tomu sme to uro­bi­li. Nie pre­to, lebo to uro­bil Adam. Nie pre­to, lebo nás dru­hí okla­ma­li. Všet­ky tie­to okol­nos­ti nás urči­tým spô­so­bom ovplyv­ňu­jú, ale neuro­bia hrieš­ny­mi, ja hre­ším, pre­to­že ja chcem.

Postoj svoj­vô­le pro­ti­re­čí poriad­ku stvo­re­nia, pod­ľa kto­ré­ho môže stvo­re­nie žiť doko­na­lý život výluč­ne v pri­ro­dze­nej závis­los­ti na svo­jom Stvo­ri­te­ľo­vi (ako die­ťa na svo­jich rodi­čoch). Boj o nezá­vis­losť na Bohu je vyjad­re­ný a potvr­de­ný v kaž­dom jed­not­li­vom hrie­chu. Tak­to sa v prie­be­hu his­tó­rie roz­ší­ril hriech (Rima­nom 5:12–21). Vznik­lo hrieš­ne pro­stre­die, kto­ré ovplyv­ňu­je kaž­dé­ho a v kto­rom ľudia vzá­jom­ne zosil­ňu­jú hrieš­nu nák­lon­nosť jeden dru­hé­ho. Hriech sa stal silou, kto­rá sfor­mo­va­la históriu!

3.5 Krát­ky exkurz: Sme úpl­ne neschop­ní dobra?

V tej­to chví­li nech­ce­me poskyt­núť vyčer­pá­va­jú­ce vyvrá­te­nie faloš­né­ho uče­nia o úpl­nej ska­ze­nos­ti člo­ve­ka, kto­ré vidí člo­ve­ka ako úpl­ne neschop­né­ho robiť dob­ro. Napriek tomu, že hriech prvé­ho člo­ve­ka zru­ino­val, nezni­čil jeho slo­bod­nú vôľu, kto­rou, aj keď v slab­šej for­me, pred­sa len je schop­ný si vybrať dob­ro. Slo­bod­ná vôľa je tak­tiež jedi­ným zákla­dom našej morál­nej zod­po­ved­nos­ti. Snáď bude dosta­ču­jú­ce spo­me­núť prí­klad Kai­na: “A Hos­po­din rie­kol Kai­no­vi: Pre­čo si sa roz­pá­lil hne­vom, a pre­čo opad­la tvo­ja tvár? Či, keď budeš dob­re robiť, nebu­de povzne­se­ná a vese­lá? A keď nebu­deš dob­re robiť, hriech leží pri dve­rách, a jeho túž­ba sa nesie po tebe. Ale ty budeš pano­vať nad ním!“ (Gene­zis 4:6.7 – Roháč­kov pre­klad) Boh nekla­me, keď sa pri­ho­vá­ra Kai­no­vi. Kain sa ešte aj po páde mohol roz­hod­núť pre dob­ro. Zhre­šil, pre­to­že chcel.

Sku­toč­nosť, že nie­kto môže túžiť po dob­re a žiť v báz­ni pred Bohom (čo ešte nezna­me­ná bez­hrieš­nosť, ale jas­ne odpo­ru­je uče­niu o úpl­nej ska­ze­nos­ti člo­ve­ka), sa dá dosta­ču­jú­co doká­zať prí­klad­mi spra­vod­li­vé­ho Eno­cha (Gene­zis 5:22–24), Noeho (Gene­zis 6:8–9), Abra­há­ma, Moj­ži­ša, pro­ro­kov (Heb­re­jom 11), Alž­be­tou, Zacha­riá­šom (Lukáš 1:5–6), atď.

4 Ces­ta späť

4.1 Kon­fron­tá­cia

Kaž­dý z nás hľa­dá a chce počuť nie­čo radost­né a my tu hovo­rí­me len o tem­nej tra­gé­dii smr­ti a laví­ne nešťas­tia. Najprv však potre­bu­je­me pocho­piť váhu našich hrie­chov a zne­ná­vi­dieť ich, aby sme zača­li túžiť po Záchran­co­vi. Keď sme kon­fron­to­va­ní s niči­vý­mi násled­ka­mi našich hrie­chov, môže to v nás vyvo­lať zúfa­lú sna­hu o zme­nu.  Potom zakú­si­me, aj napriek čias­toč­né­mu zlep­še­niu, akí sme v sku­toč­nos­ti sla­bí a ťaž­ko si povzdychneme:

Ja nešťast­ný člo­vek! Kto ma vyslo­bo­dí z toh­to tela smr­ti?  (list Rima­nom 7:24)

Žid, kto­rý má pred Bohom bázeň, by hľa­dal pomoc u Boha. Ate­is­ta by opí­sal svo­je nevy­slo­ve­né hľa­da­nie Boha ako hľa­da­nie zmys­lu živo­ta a túž­by po dob­re. Iní hľa­da­jú cieľ a zmy­sel živo­ta v neprí­ťaž­li­vej tem­no­te ves­mí­ru, ako drob­né stvo­re­nie vo veršoch:

„Moje srd­ce na vet­vič­ke práz­dno­ty sedí, malé telíč­ko sa chve­je. Oko­lo neho sa mlčan­li­vo zbie­ha­jú hviez­dy, zíza­jú, zíza­jú na neho. Moje srd­ce ma bolí, slo­vo vyc­hlad­ne. Ale komu by som sa mohol zve­riť?“ Józ­sef Atti­la: Remé­ny­te­le­nül (Bez náde­je)

Začí­na neprí­jem­ný a ťaž­ký boj: čeliť rea­li­te o sebe. Ute­čiem, ale­bo vytr­vám v kon­fron­tá­cii? Zvyš­ky môj­ho sve­do­mia sa posil­ňu­jú skr­ze túž­bu po dob­re a sved­čia: nemô­žem odči­niť svo­je hriechy.

(Samoz­rej­me, čas­to hľa­dá­me a aj „nachá­dza­me“ pri­ja­teľ­né vysvet­le­nia pre naše hrie­chy a „srdeč­ne“ si odpus­tí­me. Potlá­ča­me svo­je sve­do­mie kvô­li túž­be po faloš­nom poko­ji. NIKDY sa to však nevy­rov­ná poko­ju, kto­rý pra­me­ní z Božie­ho odpustenia).

4.2 Odpus­te­nie

Cíti­me, že sa nie­čo sta­lo, čo nemô­že­me napra­viť, nezá­vis­le na tom, ako napä­to sa sna­ží­me. Ako keď v intím­nom vzťa­hu stra­tí­me dôve­ru pria­te­ľa. Žiad­nym hrdin­ským činom si nemô­že­me vydo­byť jeho dôve­ru, zále­ží výhrad­ne na jeho dob­rej vôli. Veľ­mi dob­re to vysti­hu­je už zmie­ne­ný prí­klad már­no­trat­né­ho syna. Len jeho otec ho môže zno­vu pri­jať a dať mu späť jeho práva.

O čo viac je to tak s Bohom, ku kto­ré­mu nikdy nemô­že­me prí­sť s takou výho­vor­kou ako k svoj­mu pria­te­ľo­vi, že by mohol tiež troš­ku posú­diť svo­ju stra­nu. Ale čo môže­me pove­dať svoj­mu nebes­ké­mu Otco­vi, kto­rý nás vytrva­lo oča­ká­va – tvrdo­hla­vých, már­no­trat­ných synov, kedy sa k nemu vrá­ti­me (Lukáš 15:11–24). Čo mu môže­me pove­dať, keď­že je doko­na­le dob­rý? On sám je láska.

Jedi­né čo môže­me uro­biť je sa sklo­niť a pove­dať: „Otče môj, zhre­šil som voči tebe!“

4.3 Záchra­na a Záchranca

Pre­to­že jedi­ne On nás môže oslo­bo­diť a zno­va obno­viť náš vzťah, dôve­ru, synov­stvo; on, kto­rým sme pohŕd­li, od kto­ré­ho lás­ky sme sa odvrá­ti­li, kto­ré­mu sme sa odcu­dzi­li. On sám je Záchran­com. Toto zasľú­be­nie je naz­na­če­né už v prí­be­hu o páde človeka:

Nepria­teľ­stvo usta­no­vu­jem medzi tebou a ženou, medzi tvo­jím potom­stvom a jej potom­stvom, ono ti roz­šlia­pe hla­vu a ty mu zra­níš pätu.“ (Gene­zis 3:15)

Potom­stvo ženy — posled­ný Adam, roz­šlia­pe hla­vu hada. To je výho­nok, kto­rý vychá­dza z kore­ňa Dávi­da (Izaiáš 11:1–2), malič­ký výho­nok, kto­rý bude schop­ný zasta­viť laví­nu hrie­chu skr­ze svo­ju bez­hrieš­nosť. On vytrh­ne osteň hrie­chu (smrť) svo­jou posluš­nos­ťou až na smrť, aby nám pri­nie­sol več­ný život a obno­ví, čo zni­čil hriech: doko­na­lú radosť, har­mó­niu s Bohom, sebou samý­mi, so sebou navzájom…

Ježiš Kris­tus to všet­ko urobil!

Prvý člo­vek stra­til to, čo mu Boh daro­val, pre­to­že chcel byť ako Boh. Posled­ný Adam — Ježiš Kris­tus, sa stal počiat­kom (prvo­ti­nou) nové­ho ľud­stva, pôvod­com a tvor­com nové­ho živo­ta skr­ze vlast­né zriek­nu­tie sa rov­nos­ti s Bohom tým, že „sám seba zma­ril“.

On, hoci má bož­skú pri­ro­dze­nosť, nepri­dŕ­žal sa svo­jej rov­nos­ti s Bohom, ale zrie­kol sa seba samé­ho^[1], vzal si pri­ro­dze­nosť slu­hu, stal sa podob­ný ľuďom a pod­ľa von­kaj­šie­ho zja­vu bol pokla­da­ný za člo­ve­ka. Upo­ní­žil sa, stal sa posluš­ným až na smrť, až na smrť na krí­ži. Pre­to ho Boh nad všet­ko pový­šil a dal mu meno, kto­ré je nad kaž­dé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo kaž­dé kole­no v nebi, na zemi i v pod­sve­tí… (list Fili­pa­nom 2:6–11)

Len ces­tou poko­ry ho môže­me nasle­do­vať do več­né­ho života.