Obrá­te­nie zo sta­ré­ho života

Boh sa stal člo­ve­kom, aby nás oslo­bo­dil od hrie­chu a dal nám sku­toč­né napl­ne­nie. Aby sme moh­li byť Ním oslo­bo­de­ní, musí­me si naše hrie­chy najprv pri­znať a ľuto­vať ich – teda iný­mi slo­va­mi obrá­tiť sa od svo­jich hrie­chov k živé­mu Bohu. Obrá­te­nie nedo­siah­ne­me z vlast­né­ho úsi­lia ani robe­ním mno­hých dob­rých skut­kov. Boh od nás oča­ká­va všet­ko – aby sme zapre­li sami seba, boli mu vo všet­kom posluš­ní a nies­li ovo­cie svä­tos­ti a lásky.

Lebo nás ženie Kris­to­va lás­ka, keď si uve­do­mí­me, že ak jeden zomrel za všet­kých, teda všet­ci zomre­li. A zomrel za všet­kých, aby aj tí, čo žijú, už neži­li pre seba, ale pre toho, kto­rý za nich zomrel a vstal z mŕt­vych. Pre­to odte­raz nepo­zná­me niko­ho pod­ľa tela. A ak sme aj pozna­li Kris­ta pod­ľa tela, teraz už nepo­zná­me. Kto je teda v Kris­to­vi, je novým stvo­re­ním. Sta­ré sa pomi­nu­lo a nasta­lo nové. Ale to všet­ko je od Boha, kto­rý nás skr­ze Kris­ta zmie­ril so sebou a zve­ril nám služ­bu zmie­re­nia. Veď v Kris­to­vi Boh zmie­ril svet so sebou a nepo­čí­tal ľuďom ich hrie­chy. A nám odo­vzdal slo­vo zmie­re­nia. Sme teda Kris­to­vý­mi vyslan­ca­mi a ako­by Boh napo­mí­nal skr­ze nás. V Kris­to­vom mene pro­sí­me: Zmier­te sa s Bohom! (2. list Korint­ským 5:14–20)

Boh k nám pri­šiel veľ­mi blíz­ko. Stal sa v Ježi­šo­vi člo­ve­kom. Dal za ľudí samé­ho seba, vzdal sa svoj­ho živo­ta, aby sme sa s Ním zmie­ri­li a moh­li s Ním mať vzťah a stať sa Jeho deťmi.

Na počiat­ku bolo Slo­vo a Slo­vo bolo u Boha a to Slo­vo bol Boh. Ono bolo na počiat­ku u Boha. Všet­ko povs­ta­lo skr­ze neho a bez neho nepovs­ta­lo nič z toho, čo povs­ta­lo. V ňom bol život a život bol svet­lom ľudí. A svet­lo vo tmách svie­ti, a tmy ho nepri­ja­li. Bol člo­vek, kto­ré­ho poslal Boh, volal sa Ján. Pri­šiel ako sve­dok vydať sve­dec­tvo o svet­le, aby skr­ze neho všet­ci uve­ri­li. On sám nebol svet­lo, pri­šiel iba vydať sve­dec­tvo o svet­le. Pra­vé svet­lo, kto­ré osve­cu­je kaž­dé­ho člo­ve­ka, priš­lo na svet. Bol na sve­te a svet povs­tal skr­ze neho, a svet ho nepoz­nal. Pri­šiel do svoj­ho vlast­né­ho, a vlast­ní ho nepri­ja­li. Ale tým, kto­rí ho pri­ja­li, dal moc stať sa Boží­mi deť­mi: tým, čo uve­ri­li v jeho meno, čo sa nena­ro­di­li ani z krvi ani z vôle tela ani z vôle muža, ale z Boha. A slo­vo sa telom sta­lo a pre­bý­va­lo medzi nami. A my sme uvi­de­li jeho slá­vu, slá­vu, akú má od Otca jed­no­ro­de­ný Syn, plný milos­ti a prav­dy. Ján o ňom vydal sve­dec­tvo a volal: „Toto je ten, o kto­rom som hovo­ril: Ten, čo prí­de po mne, je pre­do mnou, lebo bol prv ako ja.“ Z jeho plnos­ti sme my všet­ci dosta­li milosť za milos­ťou. Lebo ak zákon bol daný skr­ze Moj­ži­ša, milosť a prav­da priš­li skr­ze Ježi­ša Kris­ta. Boha nikto nikdy nevi­del. Jed­no­ro­de­ný Boh, kto­rý je v lone Otca, ten o ňom pri­nie­sol zvesť. (Jáno­vo evan­je­lium 1:1–18)

Pri­jať Ježi­ša zna­me­ná hlbo­kú jed­no­tu s Bohom a napl­ne­nie, kto­ré­ho môže­me dosiah­nuť jedi­ne skr­ze Neho.

Ježiš mu odpo­ve­dal: „Ja som ces­ta, prav­da a život. Nik neprí­de k Otco­vi, iba cezo mňa. Ak pozná­te mňa, bude­te poznať aj môj­ho Otca. Už teraz ho pozná­te a vide­li ste ho.“ Filip sa ozval: „Pane, ukáž nám Otca a to nám posta­čí.“ Ježiš mu vra­vel: „Filip, toľ­ký čas som s vami a nepoz­náš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovo­riť: ‘Ukáž nám Otca?!’  Neve­ríš, že ja som v Otco­vi a Otec vo mne? Slo­vá, kto­ré vám hovo­rím, neho­vo­rím sám zo seba, ale Otec, kto­rý ostá­va vo mne, koná svo­je skut­ky. Ver­te mi, že ja som v Otco­vi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skut­ky ver­te!“ (Jáno­vo evan­je­lium 14:6–11)

O dôve­ry­hod­nos­ti toh­to posols­tva Ježiš sved­čil svo­jím živo­tom. Jeho čis­tý a bez­hrieš­ny život dáva prí­klad aj nám. On nepri­šiel len pre­to, aby sme Ho uzná­va­li ako dob­ré­ho člo­ve­ka a múd­re­ho uči­te­ľa, skr­ze kto­ré­ho sa aj my môže­me stať múd­rej­ší­mi. Ježiš hovo­ril o veciach, kto­ré sa dotý­ka­jú samot­nej pod­sta­ty náš­ho živo­ta: že sa musí­me zno­vu naro­diť, aby sme našli več­ný život.

Medzi fari­zej­mi bol člo­vek menom Niko­dém, pop­red­ný muž u Židov. On pri­šiel k Ježi­šo­vi v noci a pove­dal mu: „Rab­bi, vie­me, že si pri­šiel od Boha ako uči­teľ, lebo nik nemô­že robiť také zna­me­nia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh.“ Ježiš mu odpo­ve­dal: „Veru, veru, hovo­rím ti: Ak sa nie­kto nena­ro­dí zho­ra, nemô­že uzrieť Božie krá­ľov­stvo.“ Niko­dém mu vra­vel: „Ako sa môže člo­vek naro­diť, keď je už sta­rý? Azda môže dru­hý raz vojsť do lona svo­jej mat­ky a naro­diť sa?“ Ježiš odpo­ve­dal: „Veru, veru, hovo­rím ti: Ak sa nie­kto nena­ro­dí z vody a z Ducha, nemô­že vojsť do Božie­ho krá­ľov­stva. Čo sa naro­di­lo z tela, je telo, a čo sa naro­di­lo z Ducha, je duch. Neču­duj sa, že som ti pove­dal: Musí­te sa zno­va naro­diť. Vie­tor veje, kam chce; poču­ješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ pri­chá­dza a kam ide. Tak je to s kaž­dým, kto sa naro­dil z Ducha.“ Niko­dém sa ho opý­tal: „Ako sa to môže stať?“  Ježiš mu odve­til: „Ty si uči­teľ Izra­e­la a toto nevieš? Veru, veru, hovo­rím ti: Hovo­rí­me o tom, čo pozná­me, a sved­čí­me o tom, čo sme vide­li, a nepri­jí­ma­te naše sve­dec­tvo.  Ak neve­rí­te, keď vám hovo­rím o pozem­ských veciach, ako­že uve­rí­te, keď vám budem roz­prá­vať o nebes­kých?  Nik nevys­tú­pil do neba, iba ten, čo zostú­pil z neba, Syn člo­ve­ka.  A ako Moj­žiš vyz­dvi­hol na púš­ti hada, tak musí byť vyz­dvi­hnu­tý aj Syn člo­ve­ka,  aby kaž­dý, kto verí, mal v ňom več­ný život.“ Veď Boh tak milo­val svet, že dal svoj­ho jed­no­ro­de­né­ho Syna, aby neza­hy­nul nik, kto v neho verí, ale aby mal več­ný život. Lebo Boh nepos­lal Syna na svet, aby svet odsú­dil, ale aby sa skr­ze neho svet spa­sil. (Jáno­vo evan­je­lium 3:1–7)

Kaž­dý, kto sám seba úprim­ne skú­ma, pre­ží­va vo svo­jom živo­te urči­tý nedos­ta­tok ale­bo práz­dno­tu. Vie, že by síce chcel milo­vať, ale napriek tomu je čas­to sebec­ký. Chce byť síce dob­rý, ale pred­sa je závist­li­vý. Vie, že trá­vi čas rôz­ny­mi akti­vi­ta­mi, kto­ré ale nemô­žu život trva­lo naplniť.

A tak pri­šiel do sama­rij­ské­ho mes­ta menom Sychar neďa­le­ko pozem­ku, kto­rý dal Jakub svoj­mu syno­vi Joze­fo­vi. Tam bola Jaku­bo­va stud­ňa. Ježiš una­ve­ný z ces­ty sadol si k stud­ni. Bolo oko­lo polud­nia. Tu priš­la po vodu istá Sama­ri­tán­ka. Ježiš jej pove­dal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho uče­ní­ci odiš­li do mes­ta nakú­piť potra­vy. Sama­ri­tán­ka mu pove­da­la: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Sama­ri­tán­ky?“ Židia sa totiž so Sama­ri­tán­mi nestý­ka­jú.  Ježiš jej odpo­ve­dal: „Keby si pozna­la Boží dar a vede­la, kto je ten, čo ti hovo­rí: ‘Daj sa mi napiť,’ ty by si pop­ro­si­la jeho a on by ti dal živú vodu.“ Žena mu pove­da­la: „Pane, ani ved­ro nemáš a stud­ňa je hlbo­ká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väč­ší ako náš otec Jakub, kto­rý nám dal túto stud­ňu a pil z nej on sám i jeho syno­via a jeho stá­da?“ Ježiš jej odve­til: „Kaž­dý, kto pije túto vodu, bude zno­va smäd­ný.  Ale kto sa napi­je z vody, kto­rú mu ja dám, nebu­de žíz­niť nave­ky. A voda, kto­rú mu dám, sta­ne sa v ňom pra­me­ňom vody prú­dia­cej do več­né­ho živo­ta.“ Žena mu vra­ve­la: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebo­la smäd­ná a nemu­se­la sem cho­diť čer­pať!“  Pove­dal jej: „Choď, zavo­laj svoj­ho muža a príď sem!“ Žena mu odpo­ve­da­la: „Nemám muža.“ Ježiš jej vra­vel: „Správ­ne si pove­da­la: ‘Nemám muža,’  lebo si mala päť mužov a ten, kto­ré­ho máš teraz, nie je tvoj muž. To si pove­da­la prav­du.“ Žena mu vra­ve­la: „Pane, vidím, že si pro­rok.“ (Jáno­vo evan­je­lium 4:5–19)

Táto žena túži­la po pra­me­ni, kto­rý dáva živú vodu, kto­rá navž­dy uha­sí smäd. Jej život a hrieš­ny vzťah s mužom sved­čia o tom, že hľa­da­la nadar­mo. Nenaš­la totiž sku­toč­né napl­ne­nie. Aby ho našla, muse­la najprv Ježi­šo­vi dovo­liť, aby odha­lil jej hrie­chy a pomo­hol jej pozrieť sa do seba a na Boha. Či už máme odva­hu sa Mu pozrieť do tvá­re ale­bo sa k Nemu oto­čí­me chrb­tom, sku­toč­nos­ťou zostá­va, že pokiaľ v našom živo­te Boh chý­ba, tak neexis­tu­je nič, čo by Ho moh­lo nahra­diť. Kým neprij­me­me, že potre­bu­je­me Jeho pomoc a oslo­bo­de­nie, nedo­ká­že­me k Nemu pristúpiť.

Ježiš to začul a pove­dal im: „Leká­ra nepot­re­bu­jú zdra­ví, ale cho­rí. Nepri­šiel som volať spra­vod­li­vých, ale hrieš­ni­kov.“ (Mar­ko­vo evan­je­lium 2:17)

Člo­vek doká­že ľah­ko ospra­vedl­ňo­vať svo­je hrie­chy. Na sebec­tvo môže pove­dať: „chcem sa len cítiť dob­re“, na pýchu: „mám zdra­vú seba­dô­ve­ru“, na lož: „seba­ob­ra­na je potreb­ná, dnes sa nedá pre­žiť len s prav­dou“, na nečis­to­tu: „túžim po lás­ke“. Boh nám však dal život pre nie­čo iné. Boh nás stvo­ril, aby sme našim živo­tom slú­ži­li dru­hým, milo­va­li, boli úprim­ní, nezišt­ní, ver­ní, prav­di­ví – rov­na­ko ako je On.

Mno­hí si zakla­da­jú na vlast­ných schop­nos­tiach, myš­lien­kach a sile, a tak sa okla­má­va­jú. Taký prí­klad môže­me nájsť v Ježi­šo­vom podo­ben­stve, kde si o sebe mlad­ší syn mys­lel, že si sám poradí:

A pokra­čo­val: „Istý člo­vek mal dvoch synov.  Mlad­ší z nich pove­dal otco­vi: ‘Otec, daj mi časť majet­ku, kto­rá mi pat­rí.’ A on im roz­de­lil maje­tok. O nie­koľ­ko dní si mlad­ší syn všet­ko zobral, odces­to­val do ďale­ké­ho kra­ja a tam svoj maje­tok hýri­vým živo­tom pre­már­nil. Keď všet­ko pre­mr­hal, nastal v tej kra­ji­ne veľ­ký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchy­til sa u isté­ho oby­va­te­ľa tej kra­ji­ny a on ho poslal na svo­je hos­po­dár­stvo svi­ne pásť. I túžil nasý­tiť sa aspoň struk­mi, čo žra­li svi­ne, ale nik mu ich nedá­val.  Vstú­pil teda do seba a pove­dal si: ‘Koľ­ko náden­ní­kov u môj­ho otca má chle­ba naz­vyš a ja tu hyniem od hla­du. Vsta­nem, pôj­dem k otco­vi a poviem mu: Otče, zhre­šil som pro­ti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvo­jím synom. Prij­mi ma ako jed­né­ho zo svo­jich náden­ní­kov.’ I vstal a šiel k svoj­mu otco­vi. Ešte bol ďale­ko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pri­be­hol k nemu, hodil sa mu oko­lo krku a vyboz­ká­val ho. Syn mu pove­dal: ‘Otče, zhre­šil som pro­ti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvo­jím synom.’ Ale otec pove­dal svo­jim slu­hom: ‘Rých­lo pri­nes­te naj­lep­šie šaty a obleč­te ho! Daj­te mu prs­teň na ruku a obuv na nohy! Pri­veď­te vykŕ­me­né teľa a zabi­te ho. Jedz­me a vese­lo hoduj­me, lebo ten­to môj syn bol mŕt­vy, a ožil, bol stra­te­ný, a našiel sa.’ A zača­li hodo­vať.“ (Luká­šo­vo evan­je­lium 15:11–24)

K Bohu si musí­me nájsť ces­tu. Kým nie sme v dome náš­ho Otca, neži­je­me v Jeho blíz­kos­ti a v Jeho ochra­ňu­jú­cej lás­ke, všet­ci sme stra­te­ní. Keď žije­me bez Neho, odvra­cia­me sa od Jeho seba­obe­ta­vej lás­ky, s kto­rou pri­šiel medzi nás. Nezmie­riť sa s Bohom je ten naj­väč­ší hriech. Všet­ci potre­bu­je­me Jeho lás­ku a odpus­te­nie, pre­to­že Boh nás chce oslo­bo­diť od hrie­chu – našej neúp­rim­nos­ti, sebec­tva, már­ni­vos­ti, závis­ti, pýchy, a neláskavosti.

Aj my sme kedy­si boli nero­zum­ní a nepos­luš­ní. Blú­di­li sme, slú­ži­li vše­li­ja­kým žia­dos­tiam a roz­ko­šiam, žili sme v zlo­be a závis­ti. Boli sme hod­ní opo­vr­hnu­tia a navzá­jom sme sa nená­vi­de­li. Ale keď sa zja­vi­la dob­ro­ta Boha, náš­ho Spa­si­te­ľa, a jeho lás­ka k ľuďom, spa­sil nás nie pre spra­vod­li­vé skut­ky, kto­ré sme my kona­li, ale zo svoj­ho milo­sr­den­stva, kúpe­ľom zno­vuz­ro­de­nia a obno­vy v Duchu Svä­tom, kto­ré­ho na nás hoj­ne vylial skr­ze Ježi­ša Kris­ta, náš­ho Spa­si­te­ľa, aby sme, ospra­vedl­ne­ní jeho milos­ťou, boli pod­ľa náde­je dedič­mi več­né­ho živo­ta. (List Títo­vi 3:3–7)

Sú veci, v kto­rých sa mož­no doká­že­me zme­niť sami z našej vlast­nej sily a vôle. Sú chy­by, kto­ré mož­no doká­že­me dať do poriad­ku. Sú mno­hé hrie­chy a nedos­tat­ky, kto­ré vidí­me a pri­zná­me si ich, ale to samot­né nám ešte nedá nový život, ani nepre­me­ní naše hlbo­ké vnút­ro. Sku­toč­ný život, kto­rý je več­ný, môže­me mať len vte­dy, keď sa k nám sklo­ní Boh a obda­ru­je nás ním.

Keď žije­me pod­ľa mera­diel sve­ta, roz­ho­du­je­me sa bez obra­ca­nia sa na Boha, a to našu bytosť veľ­mi defor­mu­je. Nesta­čí sa porov­ná­vať s iný­mi ľuď­mi a hovo­riť si, že som pred­sa len lep­ším člo­ve­kom ako mno­hí z nich. Ježiš pred nás posta­vil ove­ľa prav­di­vej­šie meradlo.

Keď sa vydá­val na ces­tu, kto­si k nemu pri­be­hol, kľa­kol si pred ním a pýtal sa ho: „Uči­teľ dob­rý, čo mám robiť, aby som obsia­hol več­ný život?“ Ježiš mu pove­dal: „Pre­čo ma nazý­vaš dob­rým? Nik nie je dob­rý, jedi­ne Boh. Poznáš pri­ká­za­nia: Neza­bi­ješ! Nescu­dzo­lo­žíš! Nepok­rad­neš! Nebu­deš kri­vo sved­čiť! Nebu­deš pod­vá­dzať! Cti svoj­ho otca i mat­ku!“ Ale on mu pove­dal: „Uči­teľ, toto všet­ko som zacho­vá­val od svo­jej mla­dos­ti.“ Ježiš naň­ho pozrel s lás­kou a pove­dal mu: „Jed­no ti ešte chý­ba. Choď, pre­daj všet­ko, čo máš, roz­daj chu­dob­ným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasle­duj ma!“ On pri tom­to slo­ve zosmut­nel a odišiel zarmú­te­ný, lebo mal veľ­ký maje­tok. Ježiš sa roz­hlia­dol a pove­dal svo­jim uče­ní­kom: „Ako ťaž­ko voj­dú do Božie­ho krá­ľov­stva tí, čo majú majet­ky!“ Uče­ní­ci sa nad jeho slo­va­mi zara­zi­li. Ale Ježiš im ešte raz pove­dal: „Deti moje, ako ťaž­ko sa vchá­dza do Božie­ho Krá­ľov­stva! Ľah­šie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako bohá­čo­vi vojsť do Božie­ho krá­ľov­stva.“ Oni sa ešte viac čudo­va­li a hovo­ri­li si: „Kto potom môže byť spa­se­ný?“ Ježiš sa na nich zahľa­del a pove­dal: „Ľuďom je to nemož­né, ale Bohu nie. Lebo Bohu je všet­ko mož­né.“ (Mar­ko­vo evan­je­lium 10:17–27)

Boha­tý mlá­de­nec si mys­lel, že keď zacho­vá­va desa­to­ro, tak je dob­rý. Ježiš ho však učí, že len Boh je doko­na­le dob­rý. Ten člo­vek sa mýlil, pre­to­že Boh si neže­lá iba neja­ké dob­ré skut­ky, ale celú našu bytosť a srd­ce. Keď boháč Ježi­šo­vu výzvu odmie­tol, Ježiš za ním nevo­lal, aby dal aspoň polo­vi­cu svoj­ho majet­ku. Oča­ká­val od neho VŠETKO. Nesta­čí morál­ny život, nábož­nosť, ale­bo zacho­vá­va­nie istých noriem. Ježiš chce, aby si odo­vzdal celý svoj život Bohu a vypus­til zo svo­jich rúk svo­je túž­by, plá­ny i zra­ne­nia. Kaž­dý člo­vek má svo­je “bohat­stvo”, kto­ré­ho je ťaž­šie sa vzdať a kto­ré ho odde­ľu­je od Boha. Mož­no to nemu­sí byť maje­tok ale aj vedo­mos­ti, uplat­ne­nie sa, ale­bo jeden vzťah.

Kto milu­je otca ale­bo mat­ku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto milu­je syna ale­bo dcé­ru viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto nebe­rie svoj kríž a nena­sle­du­je ma, nie je ma hoden. Kto náj­de svoj život, stra­tí ho, a kto stra­tí svoj život pre mňa, náj­de ho. (Matú­šo­vo evan­je­lium 10:37–39)

Mno­hí chce­li byť s Ježi­šom, pre­to­že ich oslo­vi­la jeho lás­ka, čis­to­ta, múd­rosť a dob­ro­ta. Ale keď im Ježiš pove­dal, čo zna­me­ná ho nasle­do­vať, mno­hí ho opus­ti­li. Obrá­te­nie a pri­ja­tie Ježi­ša nikdy nie je len emo­ci­onál­ny záži­tok, ale hlbo­ké roz­hod­nu­tie ho počú­vať, aby On mohol pre­tvá­rať našu bytosť a aby ju mohol viesť.

Potom zavo­lal k sebe zástup aj uče­ní­kov a pove­dal im: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vez­me svoj kríž a nasle­du­je ma. Lebo kto by si chcel život zachrá­niť, stra­tí ho, ale kto stra­tí svoj život pre mňa a pre evan­je­lium, zachrá­ni si ho.“ (Mar­ko­vo evan­je­lium 8:34–35)

Aj keď posols­tvo Ježi­ša oslo­vu­je ľudí, mno­hí mu kla­dú hra­ni­ce. Nie je však mož­né vziať si od Neho len to dob­ré a prí­jem­né (pokoj a požeh­na­nie) a záro­veň odmie­tať nese­nie krí­ža. Sku­toč­ne pri­jať Jeho posols­tvo zna­me­ná aj pri­pra­ve­nosť zná­šať odmiet­nu­tie sve­ta, tak ako ho zná­šal On a byť mu posluš­ný, aj keby nás to malo stáť smrť.

Bohu­žiaľ aj dnes sa mno­hí odvo­lá­va­jú na Božiu milosť a hlá­sa­jú, že sa sta­čí obrá­tiť až nie­ke­dy v budúc­nos­ti ale­bo postup­ne. Takým posto­jom popie­ra­jú, že je potreb­né brať na seba kríž už teraz, bez odkla­du a že len skr­ze pozna­nie a pri­ja­tie Božie­ho slo­va môže­me mať več­ný život. Títo ľudia nevo­la­jú dru­hých k obrá­te­niu, ale k nábož­né­mu životu.

Židom, kto­rí mu uve­ri­li, Ježiš pove­dal: „Ak osta­ne­te v mojom slo­ve, bude­te naozaj moji­mi uče­ník­mi, pozná­te prav­du a prav­da vás vyslo­bo­dí.“ Odpo­ve­da­li mu: „Sme Abra­há­mo­vo potom­stvo a nikdy sme niko­mu neot­ro­či­li. Ako­že hovo­ríš: ‘Bude­te slo­bod­ní’?!“ Ježiš im pove­dal: „Veru, veru, hovo­rím vám: Kaž­dý kto pácha hriech, je otrok. A otrok neos­tá­va v dome navž­dy; navž­dy ostá­va syn. Až keď vás Syn vyslo­bo­dí, bude­te naozaj slo­bod­ní.“ (Jáno­vo evan­je­lium 8:31–36)

Pri­ja­tie Ježi­ša nie je ničím iným, než sto­tož­ne­ním sa s prav­dou, kto­rú On pri­nie­sol. Potom už nie som ja vlast­ným merad­lom pre seba. Už mi nej­de o moje plá­ny, cie­le, pred­sta­vy o sve­te, o sebe a o Bohu, ale o rea­li­tu. Gréc­ke slo­vo pre obrá­te­nie je „meta­no­ia“ – čo zna­me­ná v pre­kla­de „zme­na myslenia“.

Bra­tia, pre Božie milo­sr­den­stvo vás pro­sím, aby ste svo­je telá pri­ná­ša­li ako živú, svä­tú, Bohu milú obe­tu, ako svo­ju duchov­nú boho­služ­bu. A nepri­po­dob­ňuj­te sa tomu­to sve­tu, ale pre­meň­te sa obno­vou zmýš­ľa­nia, aby ste vede­li rozo­znať, čo je Božia vôľa, čo je dob­ré, milé a doko­na­lé. (Rima­nom 12:1–2)

Prav­da nie je sub­jek­tív­ny pojem, kto­rý môžem meniť pod­ľa svo­jich pred­stáv. V sku­toč­nos­ti, sa ja musím pris­pô­so­biť prav­de – ja nedo­ko­na­lý, sa musím pris­pô­so­biť doko­na­lé­mu. Ježiš oča­ká­va, aby sme sa jeho Slo­vu bez­pod­mie­neč­ne zverili:

Kto má moje pri­ká­za­nia a zacho­vá­va ich, ten ma milu­je. A kto milu­je mňa, toho bude milo­vať môj Otec; aj ja ho budem milo­vať a zja­vím mu seba samé­ho. (Jáno­vo evan­je­lium 14:21)

Pri­ja­tie Ježi­ša teda nezna­me­ná jed­no­du­cho veriť, že Ježiš žil, zomrel a vstal z mŕt­vych. Je potreb­né pod­ria­diť svoj život všet­ké­mu, čo On hlá­sal. Nesta­čí raz zopa­ko­vať dopre­du napí­sa­nú ale­bo pre­drie­ka­nú mod­lit­bu pod sil­ným poci­to­vým vply­vom. Ježi­šo­vo vola­nie, lás­ka a milosť, s kto­rou sa obra­cal k ľuďom, sa dot­kla aj col­ní­ka Zache­ja. Ten­to záži­tok s Ježi­šom ale bol len začiat­kom. Všet­ko, čo od Ježi­ša zakú­sil ho pri­nú­ti­lo k zme­ne a k činom – okam­ži­te bol ochot­ný vzdať sa všet­ké­ho, čo dovte­dy nebo­lo v jeho živo­te v zho­de s Božou vôľou.

Potom vošiel do Jeri­cha a pre­chá­dzal cezeň. A tu muž, menom Zachej, kto­rý bol hlav­ným mýt­ni­kom a bol boha­tý, zatú­žil vidieť Ježi­ša, kto to je, ale nemo­hol pre zástup, lebo bol malej posta­vy. Bežal teda napred a vyšiel na pla­ný figov­ník, aby ho uvi­del, lebo prá­ve tade mal ísť. Keď Ježiš pri­šiel na to mies­to, pozrel sa hore a pove­dal mu: „Zachej, poď rých­lo dolu, lebo dnes musím zostať v tvo­jom dome!“ On chyt­ro zišiel a pri­jal ho s rados­ťou. Keď to vide­li ostat­ní, všet­ci šom­ra­li: „Vošiel k hrieš­ne­mu člo­ve­ko­vi!“  Ale Zachej vstal a pove­dal Páno­vi: „Pane, polo­vi­cu svoj­ho majet­ku dám chu­dob­ným a ak som nie­ko­ho okla­mal, vrá­tim štvor­ná­sob­ne.“ Ježiš mu pove­dal: „Dnes priš­la spá­sa do toho­to domu. Veď aj on je Abra­há­mo­vým synom. Lebo Syn člo­ve­ka pri­šiel hľa­dať a zachrá­niť, čo sa stra­ti­lo.“ (Luká­šo­vo evan­je­lium 19:1–10)

Evan­je­lium (gréc. euan­ge­li­on) je „radost­ná zvesť“. Zna­me­ná to, že z Božej milos­ti môže­me cho­diť po ces­te Ježi­ša, môže­me milo­vať čis­to a ozaj­st­ne ako On a zakú­šať s Ním víťazs­tvo nad kaž­dým hrie­chom. Keď sa z toho radu­je­me, tak to pri­ne­sie ovo­cie aj v našom živote.

Nech je zve­le­be­ný Boh a Otec náš­ho Pána Ježi­ša Kris­ta, kto­rý nás vo svo­jom veľ­kom milo­sr­den­stve vzkrie­se­ním Ježi­ša Kris­ta z mŕt­vych zno­vuz­ro­dil pre živú nádej, pre nepo­ru­ši­teľ­né, nepo­škvr­ne­né a neväd­nú­ce dedič­stvo. Ono sa ucho­vá­va pre vás v nebi. Vás Božia moc vie­rou chrá­ni pre spá­su, kto­rá je pri­pra­ve­ná zja­viť sa v posled­nom čase. Pre­to sa radu­je­te, hoci sa teraz, ak tre­ba, tro­chu aj rmú­ti­te pre roz­lič­né skúš­ky, aby vám vaša vyskú­ša­ná vie­ra, omno­ho vzác­nej­šia ako pomi­nu­teľ­né zla­to, kto­ré sa tiež skú­ša ohňom, bola na chvá­lu, slá­vu a česť vte­dy, keď sa zja­ví Ježiš Kris­tus. Vy ho milu­je­te, hoci ste ho nevi­de­li. Ani teraz ho nevi­dí­te, ale verí­te a jasá­te nevý­slov­nou rados­ťou, plnou slá­vy, že dosa­hu­je­te cieľ svo­jej vie­ry – spá­su duší. Túto spá­su hľa­da­li a skú­ma­li pro­ro­ci, kto­rí pro­ro­ko­va­li o milos­ti, pri­pra­ve­nej pre vás. Skú­ma­li, na kto­rý čas a na aké okol­nos­ti uka­zu­je Kris­tov Duch, kto­rý bol v nich, keď vopred sved­čil o Kris­to­vých utr­pe­niach a o slá­ve, kto­rá po nich nasle­do­va­la. A bolo im zja­ve­né, že nie sebe, ale vám poslú­ži­li tým, čo vám teraz zves­tu­jú hlá­sa­te­lia evan­je­lia v Duchu Svä­tom, zosla­nom z neba, na čo túžia hľa­dieť aj anje­li. Pre­to si pre­páš­te bed­rá mys­le, buď­te triez­vi a celú svo­ju nádej upri­te na milosť, kto­rú dosta­ne­te, keď sa zja­ví Ježiš Kris­tus. Ako posluš­né deti nepris­pô­so­buj­te sa takým žia­dos­tiam, ako keď ste boli v neve­do­mos­ti, ale ako svä­tý je ten, kto­rý vás povo­lal, buď­te aj vy svä­tí vo všet­kom svo­jom počí­na­ní; veď je napí­sa­né: „Buď­te svä­tí, lebo ja som svä­tý.“ A keď ako Otca vzý­va­te toho, kto­rý súdi bez nadŕ­ža­nia oso­bám, kaž­dé­ho pod­ľa jeho skut­kov, žite v báz­ni v čase svoj­ho poby­tu na zemi. Veď vie­te, že zo svoj­ho már­ne­ho spô­so­bu živo­ta, zde­de­né­ho po otcoch, boli ste vykú­pe­ní nie poru­ši­teľ­ným strieb­rom ale­bo zla­tom, ale dra­hou krvou Kris­ta, bez­ú­hon­né­ho a nepo­škvr­ne­né­ho Barán­ka. On bol vopred vyhliad­nu­tý, ešte pred stvo­re­ním sve­ta, zja­vil sa však až v posled­ných časoch kvô­li vám, čo skr­ze neho verí­te v Boha, kto­rý ho vzkrie­sil z mŕt­vych a dal mu slá­vu, aby sa vaša vie­ra a nádej upí­na­li na Boha. Posluš­nos­ťou prav­de ste si očis­ti­li duše, aby ste mali brat­skú lás­ku bez pokry­tec­tva. Pre­to sa zo srd­ca navzá­jom vrúc­ne miluj­te! Veď ste sa zno­vuz­ro­di­li nie z poru­ši­teľ­né­ho seme­na, ale z nepo­ru­ši­teľ­né­ho: Božím slo­vom, živým a več­ným. Lebo kaž­dé telo je ako trá­va a všet­ka jeho slá­va ako kvet trá­vy. Trá­va uschne, kvet odpad­ne, ale Páno­vo slo­vo trvá nave­ky. A to je to slo­vo, kto­ré sa vám zves­to­va­lo. (1. Pet­rov list 1:3–25)

Obrá­te­nie je teda v živo­te člo­ve­ka nie­čo vidi­teľ­né a zaku­si­teľ­né. Ježi­šo­vo spa­se­nie nás očis­tí od našich pre­doš­lých túžob a uschop­ní k lás­ke bez pokry­tec­tva. Dá silu k tomu, aby sme sa mali radi vrúc­ne a z čis­té­ho srd­ca. To je ovo­cie, kto­ré sa nedá ani napo­dob­niť, ani neja­ko sfal­šo­vať a kto­ré v nás môže vypes­to­vať len Jeho sila. Veľa vecí sa dá robiť „v mene Ježi­ša“, kto­rý­mi sa člo­vek môže oklamať:

Nie kaž­dý, kto mi hovo­rí: ‘Pane, Pane,’ voj­de do nebes­ké­ho krá­ľov­stva, ale iba ten, kto plní vôľu môj­ho Otca, kto­rý je na nebe­siach. Mno­hí mi v onen deň pove­dia: ‘Pane, Pane, či sme nepro­ro­ko­va­li v tvo­jom mene? Nevy­há­ňa­li sme v tvo­jom mene zlých duchov a neuro­bi­li sme v tvo­jom mene veľa zázra­kov?’ Vte­dy im vyhlá­sim: Nikdy som vás nepoz­nal; odíď­te odo mňa vy, čo pácha­te neprá­vosť! (Matú­šo­vo evan­je­lium 7:21–23)

Ježiš nám pri­nie­sol Božiu lás­ku, aby sme skr­ze ňu moh­li milo­vať aj my. Nepo­zý­va nás na nábo­žen­ský prog­ram, ale k odo­vzda­niu sa dru­hým. Tí, kto­rí sa prví obrá­ti­li na hlá­sa­nie evan­je­lia apoš­to­lov, poro­zu­me­li tej­to zves­ti a pode­li­li sa o svoj život v spo­lo­čen­stve (pozri tiež Skut­ky 2:37–47).

Milo­va­ní, miluj­me sa navzá­jom, lebo lás­ka je z Boha a kaž­dý, kto milu­je, naro­dil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemi­lu­je, nepoz­nal Boha, lebo Boh je lás­ka. A Božia lás­ka k nám sa pre­ja­vi­la v tom, že Boh poslal svoj­ho jed­no­ro­de­né­ho Syna na svet, aby sme skr­ze neho mali život. Lás­ka je v tom, že nie my sme milo­va­li Boha, ale že on milo­val nás a poslal svoj­ho Syna ako zmier­nu obe­tu za naše hrie­chy. Milo­va­ní, keď nás Boh tak milu­je, aj my sme povin­ní milo­vať jeden dru­hé­ho. Boha nikto nikdy nevi­del; ale keď sa milu­je­me navzá­jom, Boh ostá­va v nás a jeho lás­ka v nás je doko­na­lá. (1. Jánov list 4:7–12)

Hľa­daj teda obrá­te­nie, prij­mi Ježi­ša, a skr­ze Neho Božiu lás­ku, aby si aj ty mohol vydať sve­dec­tvo ako apoš­tol Ján:

My vie­me, že sme pre­šli zo smr­ti do živo­ta, lebo milu­je­me bra­tov. Kto nemi­lu­je, ostá­va v smr­ti. Kaž­dý, kto nená­vi­dí svoj­ho bra­ta, je vrah. A vie­te, že ani jeden vrah nemá v sebe več­ný život. Čo je lás­ka, pozna­li sme z toho, že on polo­žil za nás svoj život. Aj my sme povin­ní dávať život za bra­tov. (1. Jánov list 3:14–16)