O ľud­skom utr­pe­ní a Božej láske

Ľud­ské utr­pe­nie pôso­bí zár­mu­tok a čas­to vedie člo­ve­ka k zatr­pk­nu­tos­ti. Sme kon­fron­to­va­ní s boles­ťou spô­so­be­nou cho­ro­ba­mi, prí­rod­ný­mi kata­stro­fa­mi ale­bo ľud­skou zlo­bou. Ako to Boh môže dopus­tiť? Ak exis­tu­je Boh a ak je milu­jú­cim Bohom, pre­čo neza­siah­ne? Pre­čo pri­naj­men­šom nezab­rá­ni utr­pe­niu, kto­ré si člo­vek sám neza­vi­nil? Podob­né otáz­ky si v súvis­los­ti s utr­pe­ním kla­die­me stá­le. Zamest­ná­va­li aj veria­cich v dobe Sta­ré­ho a Nové­ho zákona.
Hoci táto téma nie je ľah­ká, pokú­si­me sa k nej sfor­mu­lo­vať pár myš­lie­nok. Dúfa­me, že budú pomo­cou k lep­šie­mu pocho­pe­niu utr­pe­nia a zlo­by vo sve­te. Snáď budú tiež povzbu­de­ním s utr­pe­ním správ­ne zaob­chá­dzať, držať sa pev­ne náš­ho milu­jú­ce­ho Stvo­ri­te­ľa ale­bo k nemu nájsť nový prístup.

Skôr než začne­me písať o prí­či­nách utr­pe­nia, pozri­me sa, ako k utr­pe­niu pri­stu­pu­je Boh. Je dôle­ži­té si pri tom uve­do­miť, že Boh utr­pe­nie neza­vi­nil, ani nie je voči nemu ľahostajný.

1 Ako k utr­pe­niu dru­hých pri­stu­po­val Ježiš

Vše­mo­hú­ci Boh sa v Ježi­šo­vi stal člo­ve­kom. Pre­to môže­me na jeho prí­kla­de vidieť, ako sa sám Boh sta­via k utr­pe­niu. Ježiš uka­zu­je, že Boh nám chce pomôcť a chce nás pre­niesť aj skr­ze tie naj­ťaž­šie obdo­bia. Spo­me­nie­me nie­kto­ré prí­be­hy z Nové­ho zákona.

Potom išiel (Ježiš) do mes­ta, kto­ré sa volá Naim. Išli s ním jeho uče­ní­ci a veľ­ký zástup ľudu. Keď sa pri­blí­žil k mest­skej brá­ne, prá­ve vyná­ša­li mŕt­ve­ho. Bol to jedi­ný syn mat­ky a tá bola vdo­va. Spre­vá­dzal ju veľ­ký zástup z mes­ta. Keď ju Pán uvi­del, bolo mu jej ľúto a pove­dal jej: „Neplač!“ Potom pri­stú­pil a dot­kol sa már. Nosi­či zasta­li a on pove­dal: „Mlá­de­nec, hovo­rím ti, vstaň!“ Mŕt­vy sa posa­dil a začal hovo­riť. A Ježiš ho vrá­til jeho mat­ke. Tu sa všet­kých zmoc­nil strach, vele­bi­li Boha a hovo­ri­li: „Veľ­ký pro­rok povs­tal medzi nami“ a: „Boh nav­ští­vil svoj ľud.“ (Luká­šo­vo evan­je­lium 7:11–16)

Žena, kto­rej zomrel jedi­ný syn, bola vo veľ­mi ťaž­kej situ­ácii. Vdo­vy bez detí boli vte­dy nie­len osa­me­lé, ale úpl­ne odká­za­né na milo­da­ry. Boli nema­jet­né a čas­to nema­li niko­ho, kto by sa zasa­dil o ich prá­vo. Smr­ťou syna stra­ti­la táto vdo­va svo­ju jedi­nú opo­ru. Ježiš mal so smú­tia­cou mat­kou súcit, pri­šiel k nej a pove­dal jej: Neplač! Jej núdza ho nene­cha­la chlad­ným. Pomo­hol jej.

Iným prí­kla­dom je sle­pý žob­rák Bar­ti­mej. Jeho život sa skr­ze Ježi­šo­vu pomoc zmenil:

A keď (Ježiš) so svo­ji­mi uče­ník­mi a s veľ­kým zástu­pom z Jeri­cha odchá­dzal, pri ces­te sedel sle­pý Bar­ti­mej, Time­jov syn, a žob­ral. Keď počul, že je to Ježiš Naza­ret­ský, začal kri­čať: „Ježi­šu, syn Dávi­dov, zmi­luj sa nado mnou!“ Mno­hí ho okrí­ka­li, aby mlčal; ale on ešte väčš­mi kri­čal: „Syn Dávi­dov, zmi­luj sa nado mnou!“ Ježiš zastal a pove­dal: „Zavo­laj­te ho!“ Zavo­la­li slep­ca a vra­ve­li mu: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“ On odho­dil plášť, vysko­čil a šiel k Ježi­šo­vi. Ježiš mu pove­dal: „Čo chceš, aby som ti uro­bil?“ Sle­pec mu odpo­ve­dal: „Rab­bo­ni, aby som videl!“ A Ježiš mu pove­dal: „Choď, tvo­ja vie­ra ťa uzdra­vi­la!“ A hneď videl a šiel za ním po ces­te. (Mar­ko­vo evan­je­lium 10:46–52)

Ak sle­pý člo­vek nepo­chá­dzal z majet­nej rodi­ny, bolo žob­ra­nie jeho jedi­nou mož­nos­ťou, ako pre­žiť. Je pocho­pi­teľ­né, že Bar­ti­mej kri­čal zo všet­kých síl, keď začul, že Ježiš je nablíz­ku. O Ježi­šo­vi musel počuť už pred­tým. Veril, že je záchran­ca posla­ný od Boha, kto­rý jedi­ný mu môže pomôcť. A on mu svo­ju pomoc neodoprel.

Ježi­šo­vu lás­ku k hľa­da­jú­cim a núdz­nym môže­me vidieť aj z nasle­du­jú­cej udalosti:

Ježiš pove­dal uče­ní­kom: „Poď­te vy sami do ústra­nia na pus­té mies­to a tro­chu si odpo­čiň­te.“ Lebo stá­le pri­chá­dza­lo a odchá­dza­lo mno­ho ľudí a nema­li sa kedy ani najesť. Odiš­li teda loďou na pus­té mies­to do samo­ty. Ale vide­li ich odchá­dzať a mno­hí sa dovtí­pi­li, kam. Pešo sa ta zbeh­li zo všet­kých miest a pred­stih­li ich. Keď vystú­pil a videl veľ­ký zástup, zľu­to­val sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pas­tie­ra. A začal ich učiť mno­hým veciam. Keď už bolo veľa hodín, pri­stú­pi­li k nemu jeho uče­ní­ci a hovo­ri­li: „Toto mies­to je pus­té a je už veľa hodín. Roz­pusť ich, nech sa roz­ídu do oko­li­tých osád a dedín kúpiť si nie­čo na jede­nie.“ On im odpo­ve­dal: „Vy im daj­te jesť!“ Vra­ve­li mu: „Máme ísť nakú­piť za dve­sto dená­rov chle­ba a dať im jesť?“ Opý­tal sa ich: „Koľ­ko máte chle­bov? Choď­te sa pozrieť!“ Keď to zis­ti­li, pove­da­li: „Päť a dve ryby.“ Tu im roz­ká­zal usa­diť všet­kých po sku­pi­nách na zele­nú trá­vu. A posa­da­li si v sku­pi­nách po sto a po päť­de­siat. Potom vzal päť chle­bov a dve ryby, poz­dvi­hol oči k nebu, dob­ro­re­čil, lámal chle­by a dával svo­jim uče­ní­kom, aby im ich roz­dá­va­li. Aj obe ryby roz­de­lil všet­kým. Všet­ci jed­li a nasý­ti­li sa… (Mar­ko­vo evan­je­lium 6:31–42)

Ježiš nie­len v tej­to situ­ácii uro­bil zázrak. Mno­ho ľudí by si aj dnes pria­lo, aby nie­kto zázrač­ným spô­so­bom zasia­hol do ich situ­ácie a všet­ko uvie­dol do poriad­ku. Ježi­šo­vi však išlo o nie­čo viac, než zmier­niť utr­pe­nie ľudí skr­ze zázrak. Tým, že sám sa stal člo­ve­kom chce uká­zať, že Boh milu­je kaž­dé­ho člo­ve­ka a sto­jí po boku tých, kto­rí trpia. Ježi­šo­vo kona­nie je výra­zom Božie­ho zmi­lo­va­nia sa nad člo­ve­kom a jeho blíz­kos­ti k člo­ve­ku v utr­pe­ní a ties­ni. Cie­ľom Božej lás­ky pri­tom nie je v prvom rade odstrá­niť hlad a cho­ro­by. Veď naj­väč­šia potre­ba člo­ve­ka spo­čí­va v nie­čom inom…

2 Ak Boh uro­bil všet­ko dobre …

V Bib­lii číta­me, že Boh stvo­ril člo­ve­ka a za domov na zemi mu dal raj. Raj nepred­sta­vu­je len nedot­knu­tú prí­ro­du, pokoj a zdra­vie. Raj vyjad­ru­je har­mó­niu medzi Bohom a jeho stvo­re­ním: Božiu lás­ku, ochra­nu, sta­rost­li­vosť a dob­ro­tu voči člo­ve­ku. Pred­sta­vu­je tiež úprim­ný lás­ky­pl­ný vzťah medzi ľuď­mi, kto­rí majú vo svo­jom jed­na­ní voči sebe navzá­jom odrá­žať milu­jú­cu bytosť svoj­ho Stvoriteľa.

K Božej lás­ke pat­rí, že člo­ve­ka obda­ro­val sve­do­mím. Ten­to vnú­tor­ný Boží hlas má člo­ve­ka viesť v jeho sprá­va­ní, aby činil to, čo zod­po­ve­dá lás­ke, a tak žil v poko­ji s Bohom a ľuďmi.

Záme­rom živo­ta v raji mala byť príp­ra­va na več­né spo­lo­čen­stvo s Bohom v nebi, do kto­ré­ho mal prejsť kaž­dý člo­vek na kon­ci svoj­ho puto­va­nia na zemi. To je sku­toč­ným cie­ľom našej exis­ten­cie: Byť več­ne s Bohom — k tomu bol a je člo­vek určený.

3 Odkiaľ pochá­dza utrpenie?

Kým člo­vek Bohu dôve­ro­val, mohol žiť pod jeho ochra­nou a opa­te­rou. Keď sa však od Boha odvrá­til, priš­lo do sve­ta utr­pe­nie a smrť. Bib­lia to zná­zor­ňu­je prí­be­hom o páde do hrie­chu (1. kni­ha Moj­ži­šo­va 3). Hoci člo­vek v raji netr­pel žiad­nou núdzou ale­bo nedos­tat­kom, nech­cel byť na Bohu naďa­lej závis­lý a pod­ria­ďo­vať sa mu. Chcel sám určo­vať, čo je dob­ré a čo je zlé, čo bude robiť a čo nie. Tým však život v raji stratil.

Avšak, nie­len har­mó­nia medzi Bohom a člo­ve­kom bola naru­še­ná. Prí­beh o bra­to­vraž­de Ábe­la Kai­nom uka­zu­je, že pád do hrie­chu mal veľ­mi zlý dopad aj na spo­lu­ži­tie ľudí (1. kni­ha Moj­ži­šo­va 4:1–16). Utr­pe­nie, kto­ré priš­lo do sve­ta ako dôsle­dok hrie­chu, sa roz­ší­ri­lo medzi ľuď­mi. K tomu pri­bud­lo aj utr­pe­nie spô­so­be­né cho­ro­ba­mi. Tiež prí­rod­né živ­ly môžu pred­sta­vo­vať váž­ne ohro­ze­nie živo­ta. V nasle­du­jú­cich kapi­to­lách sa jed­not­li­vým bodom bude­me veno­vať podrobnejšie.

4 Utr­pe­nie spô­so­be­né človekom

Odke­dy člo­vek stra­til raj, sa väč­ši­na sna­ží nájsť šťas­tie nezá­vis­le od Boha. Naj­mä v mate­riál­nom bla­ho­by­te, v rodin­nom živo­te a vo vzťa­hoch, v uzna­ní a v pri­ja­tí dru­hý­mi ľuď­mi. Člo­vek sa pri­tom čas­to hlb­šie nezau­jí­ma o to, čo jeho sprá­va­nie zna­me­ná pre ostat­ných. Veď jeho urču­jú­cim motí­vom býva hľa­da­nie vlast­né­ho pros­pe­chu, isto­ty a „prí­jem­ných“ poci­tov. Tak­to ska­ze­nosť člo­ve­ka a sve­ta, v kto­rom žije zachá­dza stá­le ďalej. Nega­tív­ne dôsled­ky nesie kaž­dý, či už pria­mo ale­bo nepria­mo. Sú v živo­te člo­ve­ka rea­li­tou, rov­na­ko ako jeho hriech.

Boh v Bib­lii opa­ko­va­ne varu­je člo­ve­ka, aby neh­re­šil a nebol ľahos­taj­ný voči jeho hod­no­tám a vôli. Hriech sto­jí vždy pro­ti lás­ke a nut­ne so sebou nesie utr­pe­nie. Ono neza­čí­na nási­lím, kri­mi­na­li­tou a voj­na­mi. Aj v den­nom živo­te sme ním obklo­pe­ní. Tam, kde ľudia nemi­lu­jú Boha, pri­kla­dá sa hod­no­tám ako je: nezišt­ná lás­ka a služ­ba, poko­ra, čis­to­ta, bez­ú­hon­nosť, spra­vod­li­vosť … len veľ­mi malá váha. Namies­to toho chce byť člo­vek dôle­ži­tým — chce nie­čo dosiah­nuť, nie­čo zna­me­nať, pre­vlá­dať nad dru­hý­mi ale­bo uspo­ko­jiť svo­je žia­dos­ti. Pre­to sa roz­má­ha­jú súpe­ri­vosť, pýcha, závisť, neúp­rim­nosť, pokry­tec­tvo, sebec­tvo a cti­žia­dosť. Tie­to sú čas­tý­mi prí­či­na­mi ľud­ské­ho utr­pe­nia. Stá­va sa, že keď nie­kto nedo­ká­že napl­niť oča­ká­va­nia svoj­ho oko­lia, cíti sa menej­cen­ným, nemi­lo­va­ným a na nespráv­nom mies­te. Iní sa vše­mož­ne sna­žia, aby si ich dru­hí vší­ma­li. Keď zly­ha­jú, čas­to sú pone­cha­ní svoj­mu osu­du a upa­da­jú do zúfals­tva a depresie.

O glo­bál­nej sociál­nej nespra­vod­li­vos­ti už asi všet­ci vie­me, že za chu­do­bou roz­vo­jo­vých kra­jín sto­jí bla­ho­byt boha­tých kra­jín. Sme však pri­pra­ve­ní zme­niť svoj vlast­ný život­ný štýl a uspo­ko­jiť sa len s tým, čo sku­toč­ne potre­bu­je­me? Je vôbec na mies­te pýtať sa otáz­ku: Ako to Boh mohol dopus­tiť?, ak my sami pro­ti tomu nič nerobíme?

Je naprí­klad zná­me, že šič­ky v séri­ovej výro­be v Ázii musia pra­co­vať vo veľ­mi zlých pod­mien­kach. Pri požia­roch v továr­ňach na ode­vy priš­li mno­hé z nich o život ale­bo schop­nosť pra­co­vať. A to len pre­to, že veľ­kým odev­ným spo­loč­nos­tiam nezá­le­ží na ochra­ne a dob­rých pod­mien­kach pra­cov­ní­kov ich dodá­va­teľ­ských pod­ni­kov. Vidia v nich len lac­nú pra­cov­nú silu. Napriek tomu v našej (európ­skej) spo­loč­nos­ti ľudia nie sú ochot­ní vzdať sa naku­po­va­nia nové­ho lac­né­ho oble­če­nia. Chcú držať krok s kaž­dým mód­nym tren­dom, hoci ich šat­ník je pre­pl­ne­ný. Tak­to sa stá­va­jú spo­lu­zod­po­ved­ný­mi za vyko­ris­ťo­va­nie a sociál­nu nespra­vod­li­vosť, kto­ré sú zo zis­kuch­ti­vos­ti pácha­né na druhých.

A ako sa k tomu sta­via Boh? Nevyp­rázd­ni naše ban­ko­vé kon­tá a penia­ze neroz­dá chu­dob­ným. On nás nenú­ti k dob­ré­mu. Dal nám vedo­mie zod­po­ved­nos­ti a sve­do­mie, kto­ré nám uka­zu­je, čo máme robiť. Volá nás konať pod­ľa lás­ky a sta­rať sa zo slo­bod­né­ho roz­hod­nu­tia o tých, kto­rí sú v núdzi. Vynú­te­né dob­ré skut­ky nie sú sku­toč­ne dob­ré a nema­jú hod­no­tu (nie­len) v Božích očiach. Boh si želá, aby sme boli dob­rí a zod­po­ved­ní ľudia, kto­rí radi milu­jú a nesta­va­jú sa ľahos­taj­ne k utr­pe­niu druhých.

5 Utr­pe­nie spô­so­be­né chorobami

Zdra­vie je naj­dô­le­ži­tej­šie - podob­né výpo­ve­de poču­je­me nie­len od ľudí, zasia­hnu­tých cho­ro­ba­mi. Závaž­ná cho­ro­ba je urči­te ťaž­kou kapi­to­lou v živo­te člo­ve­ka zvlášť vte­dy, keď je spo­je­ná so sil­nou boles­ťou a ak je nevy­lie­či­teľ­ná. Je ešte nezne­si­teľ­nej­šia, keď je v nej člo­vek opus­te­ný. Keď sa prí­buz­ní ale­bo zná­mi stiah­nu. Mož­no nema­jú nič, čo by moh­li v núdzi ponúk­nuť? Mož­no si uve­do­mu­jú, že kaž­dá úte­cha zase bude lep­šie, je len prázd­nym slovom.

Bib­lia chá­pe cho­ro­by ako ďal­ší dôsle­dok pádu do hrie­chu. Dôsle­dok toho, že ľudia bez Boha sa v prie­be­hu dejín vyda­li na zlé ces­ty a stra­ti­li Božiu ochra­nu. Boh stvo­ril ľud­stvo ako jed­no spo­lo­čen­stvo, v kto­rom kaž­dý jed­not­li­vec zaží­va bez­pe­čie v Bohu aj skr­ze sta­rost­li­vosť ostat­ných ľudí. Pokiaľ tie­to chý­ba­jú, pri­ro­dze­ne, nega­tív­ne dôsled­ky zasiah­nu pre­dov­šet­kým tých, kto­rí sú neja­kým spô­so­bom slab­ší ako ostat­ní a nie nut­ne tých, kto­rí nesú väč­šiu vinu.

Hriech mno­ho zni­čil: život­né pro­stre­die, ale aj vnú­tor­ný život člo­ve­ka — jeho telo a dušu. V tom­to zmys­le pat­ria ťaž­ké cho­ro­by k utr­pe­niu, kto­ré spô­so­bil člo­vek. Mno­hé ocho­re­nia sú dôsled­kom zlé­ho spô­so­bu živo­ta toho, koho zasiah­li. Cho­ro­by však môžu zasiah­nuť aj ľudí, kto­rí za to nie sú osob­ne zodpovední.

Bib­lia roz­prá­va prí­beh o člo­ve­ku, kto­rý sa volal Jób. Bol bez­ú­hon­ný, ale veľ­mi cho­rý. Nechá­pal prí­či­nu svoj­ho utr­pe­nia. Pre­šiel hlbo­kým vnú­tor­ným bojom. Nako­niec pri­jal sku­toč­nosť, že my ľudia máme urči­té hra­ni­ce a nedo­ká­že­me cel­kom pre­nik­núť do pod­sta­ty vecí. Chý­ba nám nad­hľad, kto­rý má len Boh:

Tu Jób odpo­ve­dal Páno­vi: „Nuž dob­re viem ja, že ty všet­ko uro­bíš, nija­ký tvoj zámer nemož­no pre­ka­ziť. Hovo­ril som, len­že neuvá­žil som tie divy, čo chá­pať ver’ som nemo­hol. (Jób 42:1–3)

Toto pozna­nie pomoh­lo Jóbo­vi vzdať sa výči­tiek a nájsť úte­chu v tom, že Boh má všet­ko vo svo­jich rukách. Poro­zu­mel, že sa mu môže zve­riť, a že jed­né­ho dňa uzrie svoj­ho spra­vod­li­vé­ho Stvo­ri­te­ľa, kto­rý mu zjed­ná spra­vod­li­vosť. (Jób 19:25)

Ani dnes člo­ve­ku, zasia­hnu­té­mu ťaž­kou cho­ro­bou, nepo­mô­že zostať len pri hľa­da­ní prí­čin svoj­ho utr­pe­nia. Ove­ľa dôle­ži­tej­ším a prí­nos­nej­ším môže byť pocho­pe­nie, čo sa mám zo svoj­ho utr­pe­nia naučiť. Kam ma chce Boh tou­to ces­tou viesť? Len skr­ze úprim­né obrá­te­nie sa na Boha môže člo­vek pocho­piť hlb­ší zmy­sel osob­né­ho utrpenia.

K tomu potre­bu­je­me posta­viť vlast­ný život do Božie­ho svet­la: Uve­do­mu­jem si, že môj život je vzác­ny dar? Nakoľ­ko dôle­ži­tý je pre mňa TEN, kto­rý život dáva? Nakoľ­ko ho hľa­dám? Vzdá­vam mu za svoj život vďa­ku? Pýtam sa ho, ako mu môžem vyjad­riť svo­ju vďač­nosť? Ale­bo so samoz­rej­mos­ťou oča­ká­vam pre­ži­tie zdra­vé­ho a dlhé­ho živo­ta bez väč­ších problémov?

Zdra­vie má vyso­kú hod­no­tu, ale nemá mať tú naj­vyš­šiu hod­no­tu v našom živo­te. Cho­ro­ba môže pri­niesť do ľud­ské­ho živo­ta zre­losť. Môže nám posta­viť pred oči, akí sme kreh­kí a aký pomi­nu­teľ­ný je náš pozem­ský život. Skr­ze cho­ro­bu sa môže­me učiť súci­tiť s naši­mi blíž­ny­mi a rásť v milo­sr­den­stve voči tým, kto­rí sú v núdzi. Cho­ro­ba nám môže pomôcť nájsť opo­ru v Bohu (namies­to toho, aby sme sa spo­lie­ha­li sami na seba a na to, čo doká­že­me). S cho­ro­bou sa môže­me naučiť, že naša hod­no­ta nezá­le­ží na našom výko­ne. Naša cena je v tom, že nás Boh milu­je nezá­vis­le na tom, či sme zdra­ví ale­bo cho­rí. Že nás stvo­ril k več­né­mu živo­tu v jeho blíz­kos­ti. Pozva­nie k več­né­mu živo­tu pla­tí pre kaž­dé­ho — aj cho­ro­ba môže pomôcť pocho­piť, že več­nosť je cieľ náš­ho živo­ta. Več­ný život je náde­jou všet­kých veria­cich a nádej dáva trpia­ce­mu člo­ve­ku potreb­nú silu utr­pe­nie niesť:

Nech­ce­me, bra­tia, aby ste neve­de­li, ako je to so zosnu­lý­mi, aby ste sa nezar­mu­co­va­li ako ostat­ní, čo nema­jú nádej. Lebo ak verí­me, že Ježiš zomrel a vstal z mŕt­vych, tak Boh aj tých, čo zosnu­li, skr­ze Ježi­ša pri­ve­die s ním (k živo­tu). (1. Tesa­lo­nic­kým 4:13–14)

6 O ľuďoch s postihnutím

V našej spo­loč­nos­ti, kde je v cen­tre ľud­ský výkon, sa čas­to spá­ja teles­né ale­bo dušev­né pos­ti­hnu­tie s utr­pe­ním. Pre­vlá­da názor, že život člo­ve­ka naprí­klad s Downo­vým syn­dró­mom nie je plno­hod­not­ný, pre­to­že taký člo­vek je neus­tá­le odká­za­ný na dru­hých. Väč­ši­na rodi­čov sa kvô­li tomu roz­hod­ne pre ukon­če­nie teho­ten­stva — pre potrat. Vo väč­ši­ne kra­jín sve­ta je v tom­to prí­pa­de potrat bez­trest­ný (legál­ny až do pôrodu)!

Stá­le zried­ka­vej­šie stre­tá­va­me ľudí s Downo­vým syn­dró­mom ale­bo s iným hen­di­ke­pom. Je to pre­to, že počas teho­ten­stva sú skr­ze pre­na­tál­ne vyšet­re­nia „odfil­tro­va­ní“ ^[1]

.

Nie je však sku­toč­ným utr­pe­ním pos­ti­hnu­tých ľudí prá­ve to, keď sa na nich ostat­ní poze­ra­jú zho­ra? Keď im nepria­mo dáva­jú naja­vo, že ich život nemá hod­no­tu a bolo by lep­šie, keby sa nikdy nena­ro­di­li?! Ale­bo keď ich dru­hí ľutu­jú, pre­to­že si mys­lia, že si nebu­dú môcť „užiť“ život?

Sme veľ­mi vďač­ní, že napriek tomu sa ešte náj­du ľudia s teles­ným ale­bo dušev­ným pos­ti­hnu­tím, kto­rí sú pri­jí­ma­ní svo­ji­mi rodi­na­mi ale­bo šir­ším oko­lím, kde je o nich posta­ra­né a môžu sa tak aj pri svo­jom pos­ti­hnu­tí rado­vať zo života.

7 Utr­pe­nie spô­so­be­né prí­rod­ný­mi katastrofami

Všet­ci sa radu­je­me z prí­ro­dy. Veria­ci ľudia ju vní­ma­jú ako výraz moci, múd­ros­ti, tvo­ri­vos­ti a lás­ky náš­ho Stvo­ri­te­ľa. Na dru­hej stra­ne, zem nie je mies­tom bez nebez­pe­čen­stva. Opa­ku­jú­ce sa zeme­tra­se­nia, sopeč­né výbu­chy, cuna­mi, suchá, poto­py, búr­ky… sú prí­rod­ný­mi kata­stro­fa­mi, pri kto­rých nie­ke­dy pri­chá­dza o život veľa ľudí. Vyvs­tá­va­jú pri­naj­men­šom dve otázky:

1) Pre­čo Boh nestvo­ril našu zem tak, aby neo­hro­zo­va­la človeka?

2) Ako sa má člo­vek, pod­ľa Božie­ho plá­nu, k tým­to hroz­bám postaviť?

Kľú­čom k zod­po­ve­da­niu prvej otáz­ky je objas­ne­nie tej dru­hej. Pomô­že­me si prí­kla­dom zo Sta­ré­ho aj z Nové­ho zákona.

Najprv text zo Sta­ré­ho záko­na, kde sa Boh pri­ho­vá­ra pro­stred­níc­tvom Moj­ži­ša k svoj­mu ľudu krát­ko pred tým, než vstú­pi­li do Kaná­nu — do zeme, kto­rú im Boh zasľú­bil, keď ich vyvie­dol z egypt­ské­ho otroctva:

…Kra­ji­na, do kto­rej sa ube­ráš, aby si ju vlast­nil, nie je taká ako egypt­ská kra­ji­na, z kto­rej ste vytiah­li, kde si sial svo­je seme­no a zvla­žo­val svo­ji­mi noha­mi ako zele­ni­no­vú záh­ra­du. Kra­ji­na, do kto­rej tiah­neš, aby si ju vlast­nil, je kra­ji­nou vrchov a rovín a zvla­žo­va­ná je z neba daž­ďa­mi, kra­ji­nou, o kto­rú sa sta­rá Pán, tvoj Boh, a sú na ňu usta­vič­ne upre­té oči Pána, tvoj­ho Boha, od začiat­ku roka až do kon­ca. A ak bude­te poslú­chať moje prí­ka­zy, kto­ré vám dnes ukla­dám, ak bude­te milo­vať Pána, svoj­ho Boha, a slú­žiť mu celým srd­com a celou dušou, tak dá vašej zemi daž­ďa na svoj čas, včas­ný dážď i nesko­rý dážď, aby ste moh­li pozbie­rať obi­lie, mušt a olej, aj trá­vu vašich polí pre svoj doby­tok, aby ste sa aj vy mali z čoho najesť dosý­ta. Dávaj­te si pozor, aby vaše srd­ce nepo­blú­di­lo, aby ste neod­bo­či­li a neslú­ži­li cudzím bohom a nek­la­ňa­li sa pred nimi; ináč by vzbĺkol Pánov hnev pro­ti vám, zatvo­ril by nebe­sá a dážď by vôbec nepa­dal, zem by nepri­nies­la svo­je plo­dy a vy by ste zakrát­ko vyhy­nu­li z krás­nej kra­ji­ny, kto­rú vám dá Pán… (5. Kni­ha Moj­ži­šo­va 11:10–17)

V cito­va­nej pasá­ži je zane­cha­ná sprá­va: Boh je lás­ka a hľa­dá vzťah s tými, kto­rých stvo­ril, aby im pre­uká­zal svo­ju dob­ro­tu. Boh svoj­mu ľudu zasľu­bu­je, že ho bude chrá­niť a bude mu žehnať daž­ďom a úro­dou, ak ho budú milo­vať a cho­diť po jeho ces­tách. Ak však Boha opus­tia, opus­tia aj jeho ochra­nu a nevyh­nú sa následkom.

V Skut­koch apoš­to­lov 11:27–30 je zmien­ka o hla­do­mo­re, kto­rý nastal za vlá­dy cisá­ra Klau­dia (pano­val v rokoch 41–54 po Kr.):

V tých dňoch priš­li do Anti­ochie pro­ro­ci z Jeru­za­le­ma. Jeden z nich, menom Aga­bus, vstal a z vnuk­nu­tia Ducha ozná­mil, že bude veľ­ký hlad po celom sve­te. A aj bol za Klau­dia. Pre­to sa uče­ní­ci roz­hod­li, že kaž­dý pod­ľa svo­jich mož­nos­tí napo­mô­že bra­tom, čo býva­jú v Judei. Aj to uro­bi­li a posla­li zbier­ku star­ším po Bar­na­bá­šo­vi a Šavlovi.

Tu vidí­me na kon­krét­nom prí­kla­de, ako Boh ochra­ňu­je pred nebez­pe­čen­stva­mi tých, kto­rí ho počú­va­jú a kto­rí sú s ním spo­je­ní. Pre veria­cich, kto­rí nebo­li hla­do­mo­rom tak sil­no zasia­hnu­tí, bolo samoz­rej­mé pomôcť ostat­ným v ich núdzi. Skr­ze kres­ťan­skú lás­ku moh­li byť dôsled­ky hla­do­mo­ru zmiernené.

Hla­do­mor za vlá­dy Klau­dia nie je v Bib­lii spá­ja­ný s hrie­chom ľudí. Je jed­no­du­cho spo­me­nu­tý ako sku­toč­nosť, rov­na­ko ako je sku­toč­nos­ťou to, že sa v živo­te môže­me dostať do ťaž­kej situ­ácie. Taký­mi situ­ácia­mi však môže­me prejsť po boku náš­ho Stvo­ri­te­ľa, kto­rý nás vyzý­va, aby sme si v nich stá­li na blízku.

Boh chce, aby sme pocho­pi­li, ako sa máme posta­viť k nebez­pe­čen­stvám na tej­to zemi a ako si v nich môže­me navzá­jom pomá­hať. To je mož­né vte­dy, keď sa ho bude­me pýtať a nechá­me sa ním viesť. Z glo­bál­ne­ho pohľa­du to, žiaľ, nie je reál­ne, pre­to­že väč­ši­na ľudí sa Bohu nech­ce pod­ria­diť. Ľudia, kto­rých vedie túž­ba po moci, nech­cú pri­jať svo­je hra­ni­ce. Odvra­ca­jú sa od Boha a vo svo­jej nero­zum­nos­ti, ľah­ko­váž­nos­ti ale­bo zasle­pe­nos­ti pre­hlia­da­jú nebez­pe­čen­stvo. Nie­kto­ré veľ­ko­mes­tá sú zná­me tým, že sú vybu­do­va­né v oblas­tiach pos­ti­ho­va­ných zeme­tra­se­ním. Napriek tomu v nich pri­bú­da­jú noví pri­sťa­ho­val­ci – nie­kto­rí núte­ní potre­bou nájsť si prá­cu a mno­hí iní hľa­da­jú­ci bla­ho­byt, úspech a kari­é­ru. Kata­stro­fy sú tak nami ľuď­mi čas­to „pred­prog­ra­mo­va­né“.

O ľuďoch zasia­hnu­tých prí­rod­ný­mi kata­stro­fa­mi nemô­že­me vyvo­diť, že nesú väč­šiu vinu ako ostat­ní. Také­to uda­los­ti väč­ši­nou nemô­že­me vní­mať ani ako Boží trest. Je mož­né ich však vidieť ako výzvu zaob­chá­dzať s naším živo­tom a prí­ro­dou zod­po­ved­ne a pre­dov­šet­kým ako výzvu obrá­tiť sa k Bohu. Na zemi pred­sa ide o viac než o bla­ho­byt a bez­sta­rost­ný a bez­peč­ný život. Všet­ci raz bude­me stáť pred Bohom, a vte­dy bude zále­žať na úpl­ne iných veciach. Ježiš hovo­rí, že sa máme zne­po­ko­jo­vať pre­dov­šet­kým o náš več­ný život:

„Daj­te si pozor a chráň­te sa všet­kej cham­ti­vos­ti! Lebo aj keď má člo­vek hoj­nosť všet­ké­ho, jeho život nezá­vi­sí od toho, čo má.“ A pove­dal im aj podo­ben­stvo: „Isté­mu bohá­čo­vi pri­nies­lo pole veľ­kú úro­du. Pre­mýš­ľal a hovo­ril si: „Čo budem robiť? Veď nemám kde ulo­žiť úro­du.“ Potom si pove­dal: „Toto uro­bím: Zrú­cam svo­je sýp­ky a posta­vím väč­šie a tam ulo­žím všet­ko obi­lie i ostat­ný svoj maje­tok.“ Potom si poviem: „Duša, máš veľ­ké záso­by na mno­hé roky. Odpo­čí­vaj, jedz, pi a vese­lo hoduj!“ Ale Boh mu pove­dal: „Blá­zon! Ešte tej­to noci požia­da­jú od teba tvoj život, a čo si si naho­no­bil, čie bude?“ Tak je to s tým, kto si hro­ma­dí pokla­dy, a pred Bohom nie je boha­tý.“ (Luká­šo­vo evan­je­lium 12:15–21)

Bib­lia jas­ne uka­zu­je, že Božia sta­rost­li­vosť a dob­ro­ta sa netý­ka len tých, kto­rí Boha milu­jú. Život na zemi je síce spre­vá­dza­ný nebez­pe­čen­stva­mi, v kto­rých Boh nemô­že dosta­toč­ne chrá­niť tých, kto­rí sa od neho odvrá­ti­li, napriek tomu dáva všet­kým ľuďom vo svo­jej lás­ke veľa dob­ré­ho. Mno­hí si toto neuvedomujú.

Ale ja (Ježiš) vám hovo­rím: Miluj­te svo­jich nepria­te­ľov a mod­li­te sa za tých, čo vás pre­na­sle­du­jú, aby ste boli syn­mi svoj­ho Otca, kto­rý je na nebe­siach. Veď on dáva sln­ku vychá­dzať nad zlých i dob­rých a posie­la dážď na spra­vod­li­vých i nespra­vod­li­vých. (Matú­šo­vo evan­je­lium 5:44–45)

Mož­no Boh nestvo­ril zem ako mies­to bez nebez­pe­čen­stva prá­ve pre­to, aby sme upro­stred neho moh­li zakú­šať jeho ochra­nu a pomoc… Uve­do­mo­va­li si prí­tom­nosť náš­ho Stvo­ri­te­ľa a našu závis­losť na ňom… Aby sme nespyš­ne­li a nesta­li sa sebais­tý­mi, keď si mys­lí­me, že máme všet­ko vo svo­jich rukách. V tom môže spo­čí­vať odpo­veď na našu prvú otázku.

8 Ako nie­sol utr­pe­nie Ježiš a ako v tom môže pomôcť nám …

Svo­jim prí­cho­dom medzi nás pri­jal Ježiš život v ska­ze­nom sve­te. Hoci mno­hým trpia­cim pomo­hol, on sám zakú­sil na vlast­nom tele dôsled­ky ľud­skej zlo­by. Pri­jal muče­nie a dokon­ca aj ukri­žo­va­nie, aby nám uká­zal, čo je naším sku­toč­ným prob­lé­mom a čo musí­me zmeniť.

Ježiš volal ľudí k tomu, aby vo svo­jom živo­te dali Bohu prvé mies­to. Jeho zvesť a jeho život im nasta­vi­li zrkad­lo, kto­ré pohlo ich sve­do­mím. Ľudia moh­li pocho­piť, v čom zhre­ši­li a čo ich od Boha odde­li­lo. Nábo­žen­skí vod­co­via Ježi­ša zne­ná­vi­de­li, pre­to­že odha­lil ich pokry­tec­tvo. Väč­ši­na sa k jeho výzve opus­tiť sebec­ký život, posta­vi­la ľahos­taj­ne. Ježiš, kto­rý neuro­bil nikdy nič zlé, bol pre­to nespra­vod­li­vo odsú­de­ný ako zlo­či­nec. Ako to nie­sol? V pred­ve­čer svoj­ho ukri­žo­va­nia pove­dal svo­jim uče­ní­kom nasle­dov­né slová:

Hľa, pri­chá­dza hodi­na, ba už priš­la, keď sa roz­pŕch­ne­te, kaž­dý svo­jou stra­nou, a mňa nechá­te samé­ho. Ale nie som sám, lebo Otec je so mnou. Toto som vám pove­dal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo sve­te máte súže­nie, ale dúfaj­te, ja som pre­mo­hol svet! (Jáno­vo evan­je­lium 16:32–33)

Pre Ježi­ša bolo naj­dô­le­ži­tej­šie vždy činiť vôľu svoj­ho Otca, aby s ním zostal spo­je­ný. To mu dalo silu niesť aj nespra­vod­li­vé utr­pe­nie bez zatr­pk­nu­tia, bez nená­vis­ti a bez toho, aby sa pro­ti svo­jej situ­ácii búril. Aj v utr­pe­ní zve­ril svoj život Otco­vi a k ​​ľuďom si zacho­val lás­ku. Jeho pozem­ský život bol násil­ne ukon­če­ný, ale jeho več­ný život mu ľudia zobrať nemohli.

Aj apoš­tol Pavol opi­su­je, ako on a ostat­ní kres­ťa­nia dosta­li od Ježi­ša silu niesť ťaž­kos­ti, v utr­pe­ní nepre­pad­núť zúfals­tvu, a napriek tomu si zacho­vať vnú­tor­nú radosť z náde­je na več­ný život:

No ten­to poklad máme v hli­ne­ných nádo­bách, aby mal Boh zvr­cho­va­nú moc, a nie my. Zo všet­kých strán nás sužu­jú, ale nie sme sties­ne­ní; sme bez­rad­ní, ale nepod­dá­va­me sa; pre­na­sle­du­jú nás, ale nie sme opus­te­ní; zrá­ža­jú nás, ale nehy­nie­me (…) veď vie­me, že ten, čo vzkrie­sil Pána Ježi­ša, s Ježi­šom vzkrie­si aj nás a posta­ví nás s vami. A to všet­ko pre vás, aby hoj­nosť milos­ti pro­stred­níc­tvom mno­hých roz­mno­ži­la vzdá­va­nie vďa­ky na Božiu slá­vu. Pre­to neocha­bu­je­me; a hoci náš von­kaj­ší člo­vek chrad­ne, náš vnú­tor­ný sa zo dňa na deň obno­vu­je. Veď naše teraj­šie ľah­ké súže­nie pri­ne­sie nám nesmier­ne veľ­kú váhu več­nej slá­vy, ak nehľa­dí­me na to, čo je vidi­teľ­né, ale na to, čo je nevi­di­teľ­né; lebo vidi­teľ­né je do času, ale nevi­di­teľ­né je nave­ky. (2. list Korint­ským 4:7–18)

Aj keď sme voči mno­hé­mu utr­pe­niu bez­moc­ní, môže­me si byť istí, že Boh všet­ko vidí a vie. V nevi­di­teľ­nom več­nom sve­te panu­je spra­vod­li­vosť, pre­to­že Boh pôso­bí spra­vod­li­vosť tým, že kaž­dé­mu odpla­tí pod­ľa jeho skut­kov. Kto našiel záľu­bu v nespra­vod­li­vos­ti ale­bo bol ľahos­taj­ný k nespra­vod­li­vé­mu jed­na­niu, nebu­de mať účasť na rados­ti z več­né­ho života.

Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pomi­nu­li a ani mora už niet. A videl som, ako z neba od Boha zostu­pu­je svä­té mes­to, nový Jeru­za­lem, vystro­je­né ako neves­ta, ozdo­be­ná pre svoj­ho žení­cha. A počul som mohut­ný hlas od tró­nu hovo­riť: „Hľa, Boží stá­nok je medzi ľuď­mi! A bude medzi nimi pre­bý­vať; oni budú jeho ľudom a sám Boh — ich Boh — bude s nimi. Zotrie im z očí kaž­dú slzu a už nebu­de smr­ti ani žia­ľu; ani náre­ku, ani boles­ti viac nebu­de, lebo prvé sa pomi­nu­lo.“ (Zja­ve­nie 21:1–4)

Už teraz nám však Ježiš chce pomôcť zažiť Božiu blíz­kosť a žiť z jeho sily. Pokiaľ na jeho lás­ku odpo­vie­me vďač­nos­ťou a nechá­me sa ním v našom kona­ní viesť, obda­ru­je nás poko­jom, rados­ťou a náde­jou, kto­ré nemô­žu byť naru­še­né von­kaj­ší­mi okol­nos­ťa­mi. Ježiš o tom hovo­rí v Matú­šo­vom evan­je­liu 11:27–30

Môj Otec mi odo­vzdal všet­ko. A nik nepoz­ná Syna, iba Otec, ani Otca nepoz­ná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zja­viť. Poď­te ku mne všet­ci, kto­rí sa namá­ha­te a ste pre­ťa­že­ní, a ja vás posil­ním. Vez­mi­te na seba moje jar­mo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokor­ný srd­com; a náj­de­te odpo­či­nok pre svo­ju dušu. Moje jar­mo je prí­jem­né a moje bre­me­no ľahké.

9 Záver

Boh stvo­ril člo­ve­ka so schop­nos­ťou slo­bod­ne sa roz­ho­do­vať a niesť zod­po­ved­nosť. To zna­me­ná, že na jed­nej stra­ne máme slo­bo­du robiť morál­ne roz­hod­nu­tia, na dru­hej stra­ne sme tiež za naše kona­nie zod­po­ved­ní. To je pod­stat­ný roz­diel medzi člo­ve­kom a ostat­ným stvo­re­ním. Naša ľud­ská dôs­toj­nosť spo­čí­va v tom, že sa môže­me slo­bod­ne roz­hod­núť pre lás­ku k ľuďom a k Bohu, pre súcit, úprim­nosť, ver­nosť a pod. Morál­na slo­bo­da pat­rí k pod­sta­te člo­ve­ka, a pre­to nám ju Boh nevez­me, keď ju zne­uži­je­me, keď sme ľahos­taj­ní, sebec­kí, nemi­lo­srd­ní … a tak ško­dí­me sami sebe ale­bo zaprí­či­ňu­je­me utr­pe­nie iným ľuďom. Prí­či­nou utr­pe­nia nevin­ných teda nie je Boh. Prí­či­na spo­čí­va v tom, že člo­vek nevy­uží­va svo­ju slo­bo­du a svo­je dary pod­ľa Božie­ho plánu.

Všet­ci máme skú­se­nosť, že zlé roz­hod­nu­tia majú zlé násled­ky. Člo­vek sa z toho má pou­čiť robiť správ­ne roz­hod­nu­tia, kto­ré majú dob­ré násled­ky. Rov­na­ko tak je to s dôsled­ka­mi hrie­chu. Nemô­že­me oča­ká­vať, že nelás­ka­vé, sebec­ké a ľahos­taj­né sprá­va­nie nebu­de mať žiad­ne dôsled­ky. Utr­pe­nie, kto­ré pri­nie­sol hriech, má člo­ve­ku uká­zať, že ces­ta bez Boha neve­die k ničo­mu dob­ré­mu. Túto nespráv­nu ces­tu má čo naj­skôr opus­tiť, aby už viac nespô­so­bo­val utr­pe­nie a žil s Bohom a s ľuď­mi v pokoji.

Ľudia, kto­rí majú s utr­pe­ním skú­se­nosť, čas­to pochy­bu­jú o Božej exis­ten­cii ale­bo o Božej lás­ke. Na dru­hej stra­ne mož­no nema­jú prob­lém s nespra­vod­li­vos­ťou ale­bo zlo­či­nom, ak im pri­ne­sie urči­tú výho­du. Jed­ným prí­kla­dom sú potra­ty. V posled­ných rokoch bolo na sve­te potra­te­ných pri­bliž­ne 73 mili­ó­nov nena­ro­de­ných detí roč­ne. To zna­me­ná viac než 200 000 potra­tov za deň^[2]. Je nepred­sta­vi­teľ­né, koľ­ko ľudí je zapo­je­ných do toh­to glo­bál­ne­ho zlo­či­nu. Boh neza­sa­hu­je tak, že by naprí­klad nechal leká­ra zomrieť na infar­kt, hneď ako pri­kro­čí k vyko­na­niu potra­tu. Boh pôso­bí inak. Člo­ve­ka kon­fron­tu­je s dôsled­ka­mi svo­jich hrie­chov, kto­ré ho môžu viesť k zamys­le­niu, napr. skr­ze sve­do­mie. Ten­to Boží prí­stup k ľuďom je zre­teľ­ný v Ježi­šo­vom podo­ben­stve o már­no­trat­nom syno­vi (Luká­šo­vo evan­je­lium 15:11–24):

Istý člo­vek mal dvoch synov. Mlad­ší z nich pove­dal otco­vi: „Otec, daj mi časť majet­ku, kto­rá mi pat­rí.“ A on im roz­de­lil maje­tok. O nie­koľ­ko dní si mlad­ší syn všet­ko zobral, odces­to­val do ďale­ké­ho kra­ja a tam svoj maje­tok hýri­vým živo­tom pre­már­nil. Keď všet­ko pre­mr­hal, nastal v tej kra­ji­ne veľ­ký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchy­til sa u isté­ho oby­va­te­ľa tej kra­ji­ny a on ho poslal na svo­je hos­po­dár­stvo svi­ne pásť. I túžil nasý­tiť sa aspoň struk­mi, čo žra­li svi­ne, ale nik mu ich nedá­val. Vstú­pil teda do seba a pove­dal si: „Koľ­ko náden­ní­kov u môj­ho otca má chle­ba naz­vyš, a ja tu hyniem od hla­du. Vsta­nem, pôj­dem k svoj­mu otco­vi a poviem mu: Otče, zhre­šil som pro­ti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvo­jím synom. Prij­mi ma ako jed­né­ho zo svo­jich náden­ní­kov.“ I vstal a šiel k svoj­mu otco­vi. Ešte bol ďale­ko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pri­be­hol k nemu, hodil sa mu oko­lo krku a vyboz­ká­val ho. Syn mu pove­dal: „Otče, zhre­šil som pro­ti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvo­jím synom.“ Ale otec pove­dal svo­jim slu­hom: „Rých­lo pri­nes­te naj­lep­šie šaty a obleč­te ho! Daj­te mu prs­teň na ruku a obuv na nohy! Pri­veď­te vykŕ­me­né teľa a zabi­te ho. Jedz­me a vese­lo hoduj­me, lebo ten­to môj syn bol mŕt­vy, a ožil, bol stra­te­ný, a našiel sa.“ A zača­li hodovať.

Boh je lás­ka, pre­to nás nech­ce nasi­lu tla­čiť k tomu, aby sme sa nad sebou zamys­le­li. Uchá­dza sa o ľud­skú lás­ku a čaká trpez­li­vo, že sa otvo­rí­me jeho hla­su. Boh chce mať s nami úprim­ný vzťah, kto­rý môže vznik­núť len na zákla­de slo­bo­dy a nie z donú­te­nia. Na zákla­de toh­to vzťa­hu nám chce daro­vať svo­ju pomoc, silu, ochra­nu vo všet­kých nebez­pe­čen­stvách a ťaž­kos­tiach živo­ta na tej­to zemi. Pre­dov­šet­kým nám však chce daro­vať radosť z več­né­ho živo­ta s ním.

***

K číta­niu toh­to člán­ku vás mož­no pri­vied­la skú­se­nosť, že ste sami zaži­li utr­pe­nie. Mož­no ste sa pýta­li, odkiaľ je tak veľa utr­pe­nia vo sve­te a čo s tým môže­me uro­biť. Sme radi, že u Ježi­ša a v Bib­lii nachá­dza­me jas­né odpo­ve­de na dôle­ži­té otáz­ky. Chce­li by sme pomôcť ľuďom nájsť ces­tu k Bohu, kto­rý doká­že očis­tiť a pre­me­niť srd­ce člo­ve­ka a môže nás uro­biť schop­ný­mi milo­vať. Ak máte túž­bu Boha spoz­nať, žiť s ním a milo­vať dru­hých ale­bo ak máte myš­lien­ky či otáz­ky k tomu­to tex­tu, bude­me radi, keď nás skontaktujete.