O kom­pro­mi­soch kvô­li evanjelizácii

Ako môže kres­ťan pomôcť dru­hým nájsť ces­tu ku Kris­to­vi? V dneš­nej dobe to nie je ľah­ké. Málo­kto je ochot­ný sa dať do reči na tému vie­ry. Tým menej, keď vás vôbec nepoz­ná. Mno­hé kres­ťan­ské sku­pi­ny pre­to volia nená­pad­ný prí­stup k neve­ria­cim skr­ze akti­vi­ty, kto­ré majú radi ale­bo ich zau­jí­ma­jú. Cho­dia s nimi do kina, na hoke­jo­vé zápa­sy, orga­ni­zu­jú pre nich jazy­ko­vé tábo­ry, pozý­va­jú na vlast­né kon­cer­ty, podob­né pro­duk­cii svet­ských hudob­ných sku­pín a podob­ne. Ten­to prí­stup sa na prvý pohľad môže zdať pri­ja­teľ­nej­ší a efek­tív­nej­ší, avšak ukrý­va v sebe úskalia.

1 Úvod

Sko­ro všet­ko, čo je prá­ve „IN“ sa tým­to spô­so­bom skôr či neskôr dosta­ne do kres­ťan­ské­ho sve­ta. Jeho zves­ťou potom je: „Nemu­síš sa zriecť toho, čo sa ti páči. Od teraz to môžeš robiť s Ježi­šom.“ Od ľudí sa už neoča­ká­va zásad­ná zme­na živo­ta. Z alko­ho­li­ka ale­bo nar­ko­ma­na sa i tou­to ces­tou môže stať člo­vek s uspo­ria­da­ným živo­tom, z bit­ká­ra pria­teľ­ská oso­ba ale­bo z never­né­ho par­tne­ra ver­ný. Ozaj­st­né obrá­te­nie musí byť ale hlb­šie. Ježiš chce zme­niť naše naj­hl­b­šie hod­no­ty a pri­ori­ty. Len vte­dy, keď sme pre zme­ny otvo­re­ní, ho doká­že­me sku­toč­ne pocho­piť a pri­jať. Ježi­šo­ve hod­no­ty sú iné, než hod­no­ty toh­to sveta:

Nemi­luj­te svet, ani to, čo je vo sve­te. Ak nie­kto milu­je svet, nie­to v ňom lás­ky k Otco­vi. Lebo čokoľ­vek je vo sve­te, žia­dosť tela, žia­dosť očí a pýcha živo­ta, nie je z Otca, ale je zo sve­ta. Svet však hynie, aj jeho žia­dosť (hynie), ale ten, kto koná Božiu vôľu, zostá­va nave­ky. (1 Jánov 2,15–17)

Ježiš nás volá, aby sme úprim­ne milo­va­li kaž­dé­ho člo­ve­ka. Nemá­me však milo­vať to, po čom túži svet, pre­to­že tým by sme fal­šo­va­li i Ježi­šo­vu zvesť. Zvesť kres­ťa­nov má pri­niesť nie­čo ove­ľa cennejšie.

2 Evan­je­li­zá­cia, kto­rá nie je otvo­re­ná, je neúprimná

Ježiš nikdy nepri­stu­po­val k ľuďom „naoko­lo“, keď aku­rát nema­li záu­jem o evan­je­lium. Nepo­zý­val ich so skry­tým záme­rom, že sa snáď naskyt­ne prí­le­ži­tosť pove­dať pár slov o Bohu.  Je prav­da, že trá­vil čas i s ľuď­mi, kto­rí mali zlú povesť – s hrieš­nik­mi. To bolo ale pre to, že chce­li počuť jeho slovo:

I pri­bli­žo­va­li sa k Nemu samí pub­li­ká­ni a hrieš­ni­ci, aby Ho počú­va­li. Ale fari­ze­ji a zákon­ní­ci repta­li a hovo­ri­li: Ten­to hrieš­ni­kov pri­jí­ma a jedá­va s nimi. (Lukáš 15:1–2)

Ježiš rešpek­to­val, keď ľudia netú­ži­li žiť s Bohom a nech­cel ich postup­ne ovplyv­ňo­vať. Kaž­dý iný prí­stup okrem pria­me­ho, je neúp­rim­ný. Ovplyv­ňo­vať dru­hých skr­ze ich túž­by je mani­pu­lá­cia! Podob­ne fun­gu­jú obchod­né stra­té­gie, kto­ré chcú ľudí pre­sved­čiť, aby si kúpi­li nie­čo, čo nikdy sku­toč­ne nech­ce­li. K ľuďom sa potom pri­stu­pu­je ako k objek­tom, a nie osob­nos­tiam so slo­bod­nou vôľou. Naopak, kres­ťan­ská lás­ka zna­me­ná brať pre­sved­če­nie a názo­ry dru­hých váž­ne a nepou­ží­vať nie­čo nečest­né, aby sme ich zís­ka­li. Spo­me­nie­me prí­klad Pav­la v  1 Korint­ským 2:1–5:

Aj ja, bra­tia, keď som pri­šiel k vám, nepri­šiel som vám ohla­so­vať Božie tajom­stvo so vzne­še­nos­ťou slo­va ale­bo múd­ros­ti. Roz­ho­dol som sa totiž, že medzi vami nebu­dem poznať nič iné okrem Ježi­ša Kris­ta, a to ukri­žo­va­né­ho. Aj ja som bol medzi vami sla­bý, pre­nik­nu­tý veľ­kým stra­chom a chve­ním; moje slo­vo a moje hlá­sa­nie nespo­čí­va­lo v pre­sved­či­vých slo­vách múd­ros­ti, ale v doka­zo­va­ní Ducha a moci, aby sa vaša vie­ra neza­kla­da­la na ľud­skej múd­ros­ti, ale na Božej moci.

Lákať ľudí na veci, kto­ré majú radi, podá­va myl­ný obraz o kres­ťan­stve, pre­to­že v nich budí dojem, že i naďa­lej môžu žiť pod­ľa svo­jich žia­dos­tí a pred­stáv. Tak­to medzi živo­tom veria­ce­ho a neve­ria­ce­ho nie je veľ­ký rozdiel.

3 Ako zves­to­val Ježiš a apoštolovia

Ježiš pri­stu­po­val k ľuďom s prav­dou lás­ky­pl­ne a kon­krét­ne. Pove­dal im to, čo bolo dôle­ži­té pre ich život­nú situ­áciu. Pomá­hal im vidieť aj to, čo ich odde­ľo­va­lo od Boha. Naprí­klad boha­té­mu mlá­den­co­vi pove­dal, že sa musí vzdať všet­ké­ho, k čomu ešte ľne, aby mohol vojsť do Božie­ho kráľovstva:

Keď sa vydá­val na ces­tu, kto­si k nemu pri­be­hol, padol pred ním na kole­ná a pýtal sa ho: „Uči­teľ dob­rý, čo mám robiť, aby som sa stal dedi­čom več­né­ho živo­ta?“ Ježiš mu odpo­ve­dal: „Pre­čo ma nazý­vaš dob­rým? Nikto nie je dob­rý, iba jeden — Boh. Poznáš pri­ká­za­nia: Neza­bi­ješ! Nescu­dzo­lo­žíš! Nepok­rad­neš! Nebu­deš kri­vo sved­čiť! Nebu­deš pod­vá­dzať! Cti svoj­ho otca a svo­ju mat­ku!“ On mu však pove­dal: „Uči­teľ, toto všet­ko som zacho­vá­val od svo­jej mla­dos­ti.“ Vte­dy sa Ježiš naň­ho s lás­kou zahľa­del a pove­dal mu: „Jed­no ti chý­ba. Choď, pre­daj všet­ko, čo máš, daj chu­dob­ným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasle­duj ma!“ Po tých­to slo­vách mlá­de­nec zosmut­nel a zarmú­te­ný odišiel, lebo mal mno­ho majet­ku. Ježiš sa roz­hlia­dol po svo­jich uče­ní­koch a pove­dal im: „Ako ťaž­ko voj­dú do Božie­ho krá­ľov­stva tí, čo majú bohat­stvo!“ Uče­ní­ci sa zara­zi­li nad jeho slo­va­mi, ale Ježiš im pove­dal ešte raz: „Deti, ako ťaž­ko je vojsť do Božie­ho krá­ľov­stva! Ľah­šie prej­de ťava uchom ihly, ako voj­de boha­tý do Božie­ho krá­ľov­stva.“ Oni ešte viac užas­li a medzi sebou si hovo­ri­li: „Kto potom môže byť spa­se­ný?“ Ježiš sa na nich zahľa­del a pove­dal: „Ľuďom je to nemož­né, ale Bohu nie; lebo Bohu je všet­ko mož­né.“ Tu sa ozval Peter: „Pozri, my sme opus­ti­li všet­ko a nasle­do­va­li sme ťa.“ Ježiš odpo­ve­dal: „Amen, hovo­rím vám: Niet niko­ho, kto opus­til dom, bra­tov ale­bo ses­try, mat­ku ale­bo otca, deti ale­bo polia pre mňa a pre evan­je­lium, aby nedos­tal teraz v tom­to čase sto­ná­sob­ne viac: domy, bra­tov, ses­try, mat­ky, deti i polia, hoci s pre­na­sle­do­va­ním, a v budú­com veku več­ný život. Mno­hí prví budú posled­ní a posled­ní budú prví.“ (Marek 10:17–31)

Ježiš k mla­dí­ko­vi pri­stu­po­val s lás­kou. Napriek tomu, keď nech­cel pri­jať túto výzvu, Ježiš za ním nebe­žal a nena­vr­hol mu kom­pro­mis. Trval na prav­de, že nikto, kto nie je ochot­ný všet­ko vo svo­jom živo­te pod­ria­diť Bohu, nemô­že vojsť do Božie­ho krá­ľov­stva. Rov­na­ký prí­stup mal Ježiš v Jáno­vi 6. Po káza­ní o tom, že ho ľudia k več­né­mu živo­tu potre­bu­jú ako živý chlieb, ho už mno­hí nech­ce­li nasle­do­vať. Bolo to pre nich prí­liš tvr­dé slovo:

Vte­dy mno­hí z jeho uče­ní­kov, čo to poču­li, pove­da­li: „Tvr­dá je táto reč. Kto ju môže počú­vať?“ Keď­že Ježiš sám vedel, že jeho uče­ní­ci pro­ti tomu šom­rú, pove­dal im: „Toto vás pohor­šu­je? A čo až uvi­dí­te Syna člo­ve­ka vystu­po­vať ta, kde bol pred­tým? Duch oži­vu­je, telo nič neoso­ží! Slo­vá, kto­ré som vám pove­dal, sú Duch a život. No medzi vami sú nie­kto­rí, čo neve­ria. Ježiš totiž vedel od začiat­ku, kto­rí neve­ria a kto ho zra­dí.“ A dodal: „Pre­to som vám pove­dal, že nikto nemô­že prí­sť ku mne, ak mu to nebu­de dané od Otca.“ Pre­to mno­hí z jeho uče­ní­kov ho opus­ti­li a už s ním necho­di­li. Tu pove­dal Ježiš Dva­nás­tim: „Aj vy chce­te odísť?“ Odpo­ve­dal mu Šimon Peter: „Pane, ku komu by sme šli? Ty máš slo­vá več­né­ho živo­ta a my sme uve­ri­li a spoz­na­li, že ty si Boží Svä­tý.“ (Ján 6:60–69)

Ježiš nič zo svo­jich slov nevzal späť. Naopak. Bol ochot­ný vzdať sa i svo­jich dva­nás­tich uče­ní­kov, kto­rých si vybral, než poľa­viť zo svo­jej zvesti.

Aj svo­jich uče­ní­kov vie­dol k tomu, ako pozý­vať ľudí do Božie­ho krá­ľov­stva a pri­pra­viť ich na jeho príchod:

Oni šli a hlá­sa­li, že tre­ba robiť poká­nie. (Marek 6:12)

Uče­ní­ci mali vydá­vať jas­né sve­dec­tvo o prav­de. Ich posla­ním bolo hľa­dať tých, kto­rí by radi poču­li evan­je­lium a chce­li sa pri­pra­viť na prí­chod Mesiá­ša. Nebo­lo pre nich pri­ori­tou, čo sa páči ľuďom, ale čo sa páči Bohu.

Kaž­dý člo­vek má sve­do­mie. Keď ho počú­va, potom stá­le viac spoz­ná­va Boží pohlaď na veci oko­lo seba a prav­du o sebe. Pre­to dru­hým môže­me naj­lep­šie pomôcť, keď sa naša zvesť o Bohu dot­kne ich sve­do­mia. Keď ich povzbu­dí­me, aby sa necha­li kon­fron­to­vať s rea­li­tou o svo­jom živote.

Tak­tiež náš život by mal zod­po­ve­dať tomu­to vola­niu, aby sme pre nich boli prí­kla­dom a oporou:

Pre­to teda, keď máme túto služ­bu, kto­rou sme boli z milo­sr­den­stva pove­re­ní, neocha­bu­je­me. Zriek­li sme sa skry­tých neha­neb­nos­tí, nepo­čí­na­me si chyt­rác­ky, ani neprek­rú­ca­me Božie slo­vo, ale zja­vu­je­me prav­du, a tak sa pred Bohom odpo­rú­ča­me sve­do­miu všet­kých ľudí. Ak aj naše evan­je­lium je zaha­le­né, je zaha­le­né pre tých, kto­rí hynú. V nich boh toh­to veku zatem­nil mys­le neve­ria­cich, aby nevi­de­li svet­lo evan­je­lia o slá­ve Kris­ta, kto­rý je obra­zom Boha. Veď neh­lá­sa­me samých seba, ale Ježi­ša Kris­ta, Pána, keď­že my sme len vaši slu­žob­ní­ci pre Ježi­ša. (2 Korint­ským 4:1–5)

Apoš­tol Pavol vysvet­ľu­je, pre­čo ľudia nepri­jí­ma­jú prav­du. Sku­toč­ným dôvo­dom odmiet­nu­tia Ježi­šo­vej zves­ti je zatem­ne­ná myseľ. Je zatem­ne­ná pre vlast­ný ego­iz­mus. Keď si člo­vek mys­lí, že náj­de napl­ne­nie vo veciach toh­to sve­ta, záro­veň sa tým uzat­vá­ra voči zves­ti evan­je­lia. Nepo­ro­zu­mie, že len vo vzťa­hu so svo­jim Stvo­ri­te­ľom náj­de sku­toč­né napl­ne­nie. Keď nie­kto milu­je svet, potom ho ani naj­väč­ší zázrak nepre­sved­čí zme­niť svoj život a prí­sť k Bohu.

Sku­toč­nou pomo­cou pre člo­ve­ka je zozná­miť ho so zves­ťou a pozvať ho do živo­ta s Bohom. Prak­tic­ký prí­klad náj­de­me v Skut­koch apoš­to­lov, keď Pavol hovo­ril k Atén­ča­nom. Najprv im vysvet­lil, kto a aký je Boh. Potom ich vyzval k zme­ne svoj­ho živo­ta, pre­to­že Boh všet­ko vidí a bude nás brať na zodpovednosť:

Boh už teda nehľa­dí na časy neve­do­mos­ti a teraz ľudí napo­mí­na, aby všet­ci a vša­de robi­li poká­nie. Lebo určil deň, keď bude spra­vod­li­vo súdiť celý svet skr­ze muža, kto­ré­ho usta­no­vil. Všet­kým o tom posky­tol spo­ľah­li­vý dôkaz, keď ho vzkrie­sil z mŕt­vych.“ Keď poču­li o vzkrie­se­ní z mŕt­vych, nie­kto­rí si robi­li posmeš­ky, iní zasa hovo­ri­li: „Radi si ťa o tom vypo­ču­je­me, ale až ino­ke­dy.“ A tak Pavol od nich odišiel. Nie­kto­rí muži mu však uve­ri­li a pri­po­ji­li sa k nemu. Medzi nimi bol Dionýz Are­opa­gi­ta, žena menom Dama­ris a iní. (Skut­ky apoš­to­lov 17:30–34)

Aj v Pav­lo­vej dobe mno­hí pova­žo­va­li zvesť o Ježi­šo­vi za nevhod­nú a za bláz­ni­vú. Mno­hí sa mu vysmie­va­li. Ale nie­kto­rí boli pri­pra­ve­ní zme­niť svoj život a uve­ri­li slo­vu. A hoci ich bolo málo, Pavol nespo­chyb­nil svoj spô­sob zves­to­va­nia. Vedel, že prob­lém je v ľuďoch. Bol naďa­lej pri­pra­ve­ný hlá­sať dve sprá­vy, kto­ré sú i dnes pre ľudí veľ­kou výzvou:

1. že Božia ces­ta je úzka, a málo­kto po nej chce ísť — Matúš 7:14
2. že kaž­dý uče­ník musí niesť výsmech a odmiet­nu­tie kvô­li zves­ti Ježi­ša — Lukáš 9:23–26:

Všet­kým potom pove­dal: „Ak nie­kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vez­me kaž­dý deň svoj kríž a nasle­du­je ma. Lebo kto by chcel svoj život zachrá­niť, stra­tí ho. Ale kto stra­tí svoj život pre mňa, zachrá­ni si ho. Veď čo oso­ží člo­ve­ku, keby celý svet zís­kal a samé­ho seba by stra­til či poško­dil? Lebo kto sa bude han­biť za mňa a za moje slo­vá, za toho sa bude han­biť Syn člo­ve­ka, keď prí­de v slá­ve svo­jej i Otco­vej a svä­tých anjelov.

4 Evan­je­li­zá­cia bez uprednostňovania

Ľudia si väč­ši­nou hľa­da­jú pria­te­ľov pod­ľa osob­ných pre­fe­ren­cií — keď je im nie­kto sym­pa­tic­ký, keď si s nie­kým dob­re roz­ume­jú, keď majú rov­na­ké záuj­my, ale­bo sa s nie­kým cítia byť „na rov­na­kej vlne“. Ježiš neza­čal budo­vať pria­teľ­stvo len s nie­kto­rý­mi, aby im neskôr mohol hovo­riť o otáz­kach vie­ry. So svo­jou zves­ťou šiel ku všet­kým ľuďom. Tým, kto­rí sa pre ňu otvo­ri­li, potom veno­val veľa času a učil ich:

Keď Ježiš vystú­pil z člna, videl veľ­ký zástup a zľu­to­val sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pas­tie­ra. Začal ich učiť mno­hým veciam. (Marek 6:30–34)

Včas­rá­no zno­va vošiel do chrá­mu a vše­tok ľud pri­chá­dzal k nemu. Sadol si a vyučo­val ich. (Ján 8:2)

Tých, kto­rí pri­ja­li jeho zvesť a chce­li činiť Božiu vôľu potom nazý­val svo­ji­mi pria­teľ­mi:

Vy ste moji pria­te­lia, ak robí­te, čo vám pri­ka­zu­jem. (Ján 15:14)

A dokon­ca ich nazý­val aj svo­ji­mi brat­mi a ses­tra­mi:

Vtom priš­la jeho mat­ka a jeho bra­tia. Zosta­li von­ku a dali si ho zavo­lať. Oko­lo neho sedel zástup. Ozná­mi­li mu: „Von­ku ťa hľa­dá tvo­ja mat­ka a tvo­ji bra­tia.“ On im odpo­ve­dal: „Kto je moja mat­ka a moji bra­tia?“ Roz­hlia­dol sa po oko­lo­se­dia­cich a pove­dal: „Hľa, moja mat­ka i moji bra­tia! Lebo kaž­dý, kto plní Božiu vôľu, je môj brat, ses­tra a mat­ka.“ (Marek 3:31–35)

Upred­nost­ne­ním úzke­ho okru­hu pria­te­ľov, dáva­me šan­cu len zlom­ku ľudí poznať Ježi­ša. Keď chce­me milo­vať, bude­me mať túž­bu vždy a vša­de hľa­dať tých, kto­rí sa chcú obrá­tiť a otvo­riť Božej láske.

5 Sve­dec­tvo spoločenstva

Život kres­ťa­nov v spo­lo­čen­stve je naj­sil­nej­ším sve­dec­tvom o Božom pôso­be­ní. Kaž­dý, kto sa sta­ne kres­ťa­nom, zakú­si hlbo­ko sia­ha­jú­cu zme­nu všet­kých svo­jich cie­ľov, hod­nôt a pohľa­dov. Skr­ze to začne žiť v nezišt­nej lás­ke a jed­no­te s ostat­ný­mi kres­ťan­mi, kto­ré nie je mož­né nájsť vo sve­te. Evan­je­li­zá­cia nezna­me­ná len pove­dať dru­hým o Bohu. Má byť záro­veň pozva­ním do novej duchov­nej rodi­ny – do spo­lo­čen­stva, kde môžu vidieť usku­toč­ne­nú Božiu vôľu.

Sám Ježiš hovo­ril, že svet roz­poz­ná kres­ťa­nov pod­ľa lás­ky a jed­no­ty. Pod­ľa nich pozná, že Ježiš je i po nane­bovs­tú­pe­ní prí­tom­ný medzi kres­ťan­mi a uschop­ňu­je ich uvá­dzať jeho pri­ká­za­nia do života.

Dal som im Tvo­je slo­vo a svet ich nená­vi­del, pre­to­že nie sú zo sve­ta, tak ako ja nie som zo sve­ta. Nepro­sím, aby si ich vzal zo sve­ta, ale aby si ich zacho­val od zlé­ho. Nie sú zo sve­ta, tak ako ja nie som zo sve­ta. Posväť ich v prav­de — Tvo­je slo­vo je prav­da. Ako si mňa poslal do sve­ta, aj ja som ich poslal do sve­ta. A ja sa pre nich posvä­cu­jem, aby aj oni boli posvä­te­ní v prav­de. Nie­len za tých­to pro­sím, ale aj za tých, kto­rí pre ich slo­vo uve­ria vo mňa, aby všet­ci jed­no boli; ako Ty, Otče, si vo mne a ja som v Tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uve­ril, že si ma Ty poslal.  (Ján 17:14–21)

Nové pri­ká­za­nie vám dávam, aby ste sa vzá­jom­ne milo­va­li; ako som vás ja milo­val, aby ste sa aj vy vzá­jom­ne milo­va­li. Pod­ľa toho pozna­jú všet­ci, že ste moji uče­ní­ci, keď sa bude­te vzá­jom­ne milo­vať. (Ján 13:34–35)

Prak­tic­ké napl­ne­nie Ježi­šo­vých slov medzi kres­ťan­mi je opí­sa­né v Skut­koch apoš­to­lov v 2. kapi­to­le. Tí, kto­rí chce­li nasle­do­vať prí­klad lás­ky a odo­vzda­nos­ti Ježi­ša, sa stre­tá­va­li den­ne a o všet­ko sa deli­li. Vzá­jom­ne si pomá­ha­li pri­blí­žiť sa k Bohu, žiť svä­tý život a zostať mu ver­ní až do smrti.

Viac o tom v člán­ku O živo­te prvých kres­ťa­nov – čo to pre nás zna­me­ná dnes?

Pre­to­že čas náš­ho živo­ta je obme­dze­ný, je dob­ré zvá­žiť, ako ho čo naj­lep­šie využiť. Evan­je­li­zo­va­nie skr­ze zábav­né akti­vi­ty aj z toh­to pohľa­du ničí sku­toč­né sve­dec­tvo pre svet. Iné veci sa tak stá­va­jú dôle­ži­tej­ší­mi než spo­lo­čen­stvo a s tým spo­je­né úsi­lie o hlbo­kú jed­no­tu v otáz­kach vie­ry a života.

Viac o tom v člán­ku Jed­no­ta všet­kých kres­ťa­nov v uče­ní a otáz­kach života

Čím sa vyzna­čo­va­la prvot­ná cir­kev a ako bola sve­dec­tvom pre svet, náj­de­te v téme Cir­kev v dobe Nové­ho zákona

6 Zhr­nu­tie

Je dob­ré ľuďom ces­tu k Bohu čo naj­lep­šie sprí­stup­niť, ale evan­je­lium je a navž­dy osta­ne zves­ťou krí­ža. To zna­me­ná, že Ježi­šo­va zvesť je väč­ši­ne ľudí neprí­jem­ná, pre­to­že sú vola­ní nežiť už pod­ľa seba, ale pod­ľa Božej vôle. Veno­vať sa svet­ským zába­vám ale­bo akti­vi­tám pod zámien­kou zís­ka­nia ľudí pre Boha, obra­cia zvesť krí­ža nav­ni­voč a v sku­toč­nos­ti pod­po­ru­je život pod­ľa túžob. Evan­je­li­zač­né metó­dy, kto­ré sa pris­pô­so­bu­jú oča­ká­va­niam ľudí, popie­ra­jú moc Božie­ho slo­va! Vo všet­kých dobách a na všet­kých mies­tach má Božie slo­vo moc otvo­riť uši a srdia ľudí a pri­viesť ich k nové­mu živo­tu. Nie je potreb­né k nim nič pridávať.

Apoš­tol Pavol výstiž­ne vysvet­ľu­je, že i keď slo­vá evan­je­lia mno­hým zne­jú nezmy­sel­ne, obsa­hu­jú tú pra­vú múd­rosť a silu:

Keď­že svet vlast­nou múd­ros­ťou nepoz­nal Boha v Jeho múd­ros­ti, zaľú­bi­lo sa Bohu spa­siť veria­cich bláz­nov­stvom káza­nia o Kris­to­vi: lebo aj Židia žia­da­jú zna­me­nia, aj Gré­ci hľa­da­jú múd­rosť, my však káže­me ukri­žo­va­né­ho Kris­ta — Židom síce pohor­še­nie, poha­nom bláz­nov­stvo, ale povo­la­ným, aj Židom aj Gré­kom Kris­ta, Božiu moc a Božiu múd­rosť. Veď Božie bláz­nov­stvo je múd­rej­šie ako ľudia a Božia sla­bosť sil­nej­šia ako ľudia. (1. Korint­ským 1:21–25)

Ľudí nepri­ve­dú k Bohu prí­jem­né slo­vá ale­bo pohodl­ná ces­ta, ale obrá­te­nie. Ježiš a apoš­to­lo­via k nemu vyzý­va­li jed­no­du­chý­mi a úprim­ný­mi slo­va­mi. Zober­me si prí­klad od samé­ho Ježi­ša. Nikdy neká­zal ľuďom to, čo sa im páči­lo, ale kaž­dé­ho pozý­val k roz­hod­né­mu nasledovaniu.

Spo­lo­čen­stvo kres­ťa­nov je lás­kou a jed­no­tou živým sve­dec­tvom Božej moci. K člo­ve­ku, kto­rý hľa­dá zmy­sel živo­ta ale­bo Božiu vôľu, môže pre­ho­vo­riť sil­nej­šie, než len slo­vá bez prí­kla­du. Pre­to máme nie len slo­va­mi, ale aj našim prí­kla­dom ľudí k tomu­to živo­tu povzbu­diť a sami sa zacho­vať čis­tý­mi od hrieš­nych ponúk sveta.