Mária — náš vzor, nie však pred­met uctievania

Verí­me, že Ježiš je prav­di­vý Boh, kto­rý sa pre nás stal člo­ve­kom. Jeho mat­ka pre­to pre nás nemô­že zostať nedô­le­ži­tá. Zále­ží však na tom, aby sme si o mat­ke náš­ho Pána utvo­ri­li objek­tív­ny obraz na zákla­de jedi­ných spo­ľah­li­vých zdro­jov týka­jú­cich sa jej oso­by – evan­je­lií a Skut­kov apoš­to­lov. V tom­to člán­ku chce­me uká­zať, že si váži­me vie­ru ženy, kto­rá seba nazva­la „slu­žob­ni­cou Pána“ (Lukáš 1:38), ale tak­tiež chce­me vyjad­riť kri­ti­ku uctie­va­nia Márie, kto­rá nezod­po­ve­dá vôli Božej a ani vôli Jeho služobnice.

1 Mariam, mat­ka Ježiša

Nová kapi­to­la v Božej his­tó­rii ľud­stva sa zača­la roku 7 ale­bo 8 pred Kr., keď diev­či­na menom Mariam^[1] z gali­lej­skej dedi­ny Naza­ret bola neoča­ká­va­ne posta­ve­ná pred Božie povo­la­nie, aby sa sta­la mat­kou Spa­si­te­ľa (Lukáš 1, 26–38). Mária pove­da­la „áno“ úlo­he, kto­rou ju Boh pove­ril. Sta­la sa mat­kou Spa­si­te­ľa ľud­stva, Ježi­ša, več­né­ho Slo­va, kto­rý sa stal člo­ve­kom. V jej syno­vi sa neko­neč­ný Boh zjed­no­til v jed­nu oso­bu so stvo­re­nou bytosťou.

Ako mat­ka Mesiá­ša muse­la od samé­ho začiat­ku zná­šať Ježi­šo­vo poní­že­nie. Pri Jeho naro­de­ní nema­la svoj domov (Lukáš 2:7) a one­dl­ho po tej­to uda­los­ti muse­la so svo­jim mužom a die­ťa­ťom utiecť do Egyp­ta (Matúš 2:13–15).

Keď mal Ježiš dva­násť rokov, bola núte­ná pod­ria­diť svo­je mater­ské city Ježi­šov­mu vzťa­hu s Jeho več­ným Otcom (Lukáš 2:48–49):

A keď ho uvi­de­li, užas­li, a jeho mat­ka mu pove­da­la: Die­ťa, čo si nám to tak uro­bil? Hľa, tvoj otec i ja sme ťa s boles­ťou hľa­da­li. A on im pove­dal: Čo to, že ste ma hľa­da­li? Či ste neve­de­li, že musím byť vo veciach svoj­ho Otca?

Pozri­me sa na prí­beh, kto­rý sa odo­hral na začiat­ku Ježi­šo­vej verej­nej čin­nos­ti (Ján 2:1–5):

A na tre­tí deň bola svad­ba v Gali­lej­skej Káne, a bola tam mat­ka Ježi­šo­va. A pozva­ný bol na svad­bu i Ježiš i jeho uče­ní­ci. A keď nedos­ta­čo­va­lo víno, pove­da­la mat­ka Ježi­šo­va jemu: Nema­jú vína. A Ježiš jej pove­dal: Čo mám s tebou, žena? Ešte nepriš­la moja hodi­na. Potom pove­da­la jeho mat­ka poslu­ho­va­čom: Keby vám pove­dal čokoľ­vek, urobte!

Mária sa tu obra­cia na Ježi­ša s oča­ká­va­ním, že neprí­jem­nú situ­áciu vyrie­ši. Napriek jej sta­rost­li­vos­ti Ježi­šo­va odpo­veď znie ako napo­me­nu­tie. Výraz „Čo mám s tebou“^[2] (doslov­ne v gréc­kom tex­te „τί έμοί καί σοί“) má semit­ský pôvod a pou­ží­val sa na vyjad­re­nie nesú­hla­su pro­ti zása­hu nie­ko­ho iné­ho, ale­bo ešte sil­nej­šie — ako jeho odmiet­nu­tie^[3].

Napr.: Tými istý­mi slo­va­mi oslo­vi­li Ježi­ša aj ľudia, kto­rí mali démona:

A keď vystú­pil na zem, stre­tol sa s ním neja­ký muž z toho mes­ta, kto­rý mal démo­nov od dlhých čias a rúchom sa neodie­val ani v dome nebý­val, ale v hro­boch. A keď uvi­del Ježi­ša, skrí­kol a padol pred ním a pove­dal veľ­kým hla­som: Čo mám s tebou, Ježi­šu, Synu Naj­vyš­šie­ho Boha! Pro­sím ťa, žeby si ma netrá­pil! (Lukáš 8:27–28)

Z Ježi­šo­vej reak­cie sa dá pred­po­kla­dať, že v Mári­i­nom posto­ji nebo­lo nie­čo cel­kom v poriad­ku. Mož­no chce­la prob­lém rých­lo vyrie­šiť a tým neja­ko roz­hod­núť, čo má Ježiš uro­biť. Mária Ježi­ša dob­re pozna­la a moh­la dôve­ro­vať, že uro­bí to, čo je naj­lep­šie. Ježi­šo­va reak­cia tiež uka­zu­je, že Boh nie je závis­lý na akom­koľ­vek ľud­skom zása­hu, aby vypl­nil Svo­je plá­ny. Mária napo­me­nu­tie pri­ja­la a pre­ne­cha­la všet­ko ostat­né Ježišovi.

Jej slo­vá: Urob­te všet­ko, čo vám povie! (Ján 2:5) sú prí­kla­dom aj pre nás.

Muse­la si prejsť roz­ko­lom vo vlast­nej rodi­ne, kto­ré­ho pod­ne­tom bolo Ježi­šo­vo verej­né vystú­pe­nie a neve­ra jeho bra­tov (Ján 7:5). V Mar­ko­vi 3:20–35 je opí­sa­ná situ­ácia, kedy Ježi­šo­vi bra­tia chce­li pro­ti nemu zakro­čiť. Keď­že Mária bola mat­kou Mesiá­ša, pred­po­kla­dá­me, že jej dôve­ra v Ježi­ša nebo­la pred­tým a ani teraz otra­se­ná. Avšak v tom­to kon­flik­te Ježiš jas­ne vysvet­lil nie len svo­jim ostat­ným prí­buz­ným, ale aj jej, že duchov­né vzťa­hy majú pri­ori­tu pred biologickými.

On však odve­til tomu, čo mu to vra­vel: „Kto je moja mat­ka a kto sú moji bra­tia?“ Roz­hlia­dol sa po tých, čo sede­li oko­lo neho a pove­dal: „Hľa, moja mat­ka a moji bra­tia. Lebo kaž­dý, kto plní vôľu môj­ho Otca, kto­rý je na nebe­siach, je môj brat i ses­tra i mat­ka.“ (Matúš 12:48–50)

Nie vždy hneď všet­ké­mu roz­ume­la. Napriek tomu, zosta­la Ježi­šo­vi ver­ná až do Jeho smr­ti, kedy ju Ježiš zve­ril svoj­mu uče­ní­ko­vi Jáno­vi a nie svo­jim (neve­ria­cim) prí­buz­ným^[4]

A stá­ly pri krí­ži Ježi­šo­vom jeho mat­ka a ses­tra jeho mat­ky, Mária Kle­ofá­šo­va, a Mária Mag­da­lé­na. A keď videl Ježiš mat­ku aj uče­ní­ka, kto­ré­ho milo­val, že sto­jí tam, pove­dal svo­jej mat­ke: Žena, hľa, tvoj syn! A potom pove­dal uče­ní­ko­vi: Hľa, tvo­ja mat­ka! A od tej hodi­ny ju vzal ten uče­ník k sebe. (Ján 19:25–27)

Ježiš sta­rost­li­vo zve­ru­je svo­ju mat­ku Jáno­vi. Z tex­tu nie je mož­né vyvo­diť, že Ježiš chcel pove­dať, že Mária je duchov­nou mat­kou všet­kých veriacich.

Po zmŕt­vychvs­ta­ní a nane­bovs­tú­pe­ní Ježi­ša nachá­dza­me Máriu medzi uče­ník­mi (Skut­ky 1:14). To je posled­ná sprá­va, kto­rú o nej vie­me. Môže­me pred­po­kla­dať, že zosta­la s Jánom po zvy­šok svoj­ho živo­ta, pris­pe­la k budo­va­niu cir­kvi v poko­re a zomre­la ako ver­ný uče­ník. Zostá­va­jú­ce kapi­to­ly Skut­kov a všet­kých lis­tov Nové­ho Záko­na^[5] už Máriu vôbec nezmie­ňu­jú. To uka­zu­je, že jej kres­ťa­nia nepri­su­dzo­va­li výni­moč­né postavenie.

2 Uctie­va­nie Márie?

Čo mala Mária na mys­li, keď povedala:

Hľa, od tej­to chví­le bla­ho­sla­viť ma budú všet­ky poko­le­nia. (Lukáš 1:48)

Nie je Mária bla­ho­sla­ve­ná tým istým spô­so­bom, ako to vyjad­ri­la jej prí­buz­ná Alžbeta?:

A bla­ho­sla­ve­ná je tá, kto­rá uve­ri­la, že sa spl­ní, čo jej pove­dal Pán. (Lukáš 1:45)

Ježiš pova­žo­val kaž­dé­ho veria­ce­ho za blahoslaveného:

Bla­ho­sla­ve­ní tí, čo nevi­de­li a uve­ri­li. (Ján 20:29)

V sku­toč­nos­ti, Mária nasle­do­va­la prí­klad Lei, kto­rá pri naro­de­ní Ašé­ra, pred­ka jed­né­ho z dva­nás­tich kme­ňov Izra­e­la, povedala:

To je pre mňa bla­že­nosť! Bla­ho­sla­viť ma budú dcé­ry. (Gene­zis 30:13)

Význam naro­de­nia Ježi­ša ďale­ko pre­vy­šu­je význam naro­de­nia pat­riar­chu. Jeho naro­de­nie je dôle­ži­té pre všet­ky poko­le­nia. Pre­to ľudia všet­kých gene­rá­cií majú dôvod sa rado­vať nad Mári­i­nou vie­rou. Ale kres­ťa­nia nema­jú o nič väč­ší dôvod mod­liť sa k mat­ke Mesiá­ša, ako nema­li dcé­ry Izra­e­la mod­liť sa k Lei. Len Boh je hoden pri­jí­ma­nia našich mod­li­tieb! Ani v slo­vách Márie, ani v žiad­nej inej pasá­ži Svä­té­ho Pís­ma nenáj­de­me naj­men­ší dôvod k uctie­va­niu Márie naši­mi mod­lit­ba­mi, ale­bo ju pro­siť o prí­ho­vor. Bib­lia je plná mod­li­tieb ale všet­ky mod­lit­by sú sme­ro­va­né k Bohu ale­bo k Ježi­šo­vi. V Bib­lii nie je jedi­ná mod­lit­ba sme­ro­va­ná k ľud­skej bytos­ti (k Moj­ži­šo­vi, Abra­há­mo­vi, ani Šte­fa­no­vi, kto­rý bol uka­me­ňo­va­ný krát­ko po Ježi­šo­vej smrti…).

Páno­vi, svoj­mu Bohu, sa budeš kla­ňať a jedi­ne Jemu budeš slú­žiť. (Matúš 4:10)

Nie­kto­rí ľudia namie­ta­jú, že Máriu neuc­tie­va­jú, len ju pro­sia, aby sa za nich pri­ho­vo­ri­la, podob­ne ako môže­me pop­ro­siť aké­ho­koľ­vek kres­ťa­na, aby sa za nás mod­lil. Ten­to dôvod neob­sto­jí, nie len pre absen­ciu bib­lic­ké­ho zákla­du, ale aj pre­to, že Mária medzi nami už neži­je. Hoci žije v Božej prí­tom­nos­ti a je stá­le člo­ve­kom. Nie je vša­dep­rí­tom­ná. Hra­ni­ca medzi tým­to pomi­nu­teľ­ným sve­tom a več­ným Božím sve­tom exis­to­va­la tak v minu­los­ti ako i dnes. Nasle­du­jú­ci výrok o Abra­há­mo­vi a Izra­e­lo­vi (Jáko­bo­vi), pred­koch izra­el­ské­ho ľudu bol napí­sa­ný sta­ro­zá­kon­ným pro­ro­kom . Tie­to slo­vá pla­tia tak­tiež pre Máriu:

Veď ty si náš otec, lebo Abra­hám o nás nevie a Izra­el nás nepoz­ná! Ty, Pane, si náš otec, máš meno: vyku­pi­teľ náš pra­dáv­ny. (Izaiáš 63:16)

Kto z uče­ní­kov poznal Máriu lep­šie ako Ján, kto­rý sa o ňu sta­ral po Ježi­šo­vej smr­ti? S naj­väč­šou prav­de­po­dob­nos­ťou ju Ján pre­žil a dokon­čil všet­ky svo­je spi­sy až po jej smr­ti. Keby bol Ján pro­sil o Mári­in prí­ho­vor po jej smr­ti, mali by sme o tom nájsť sto­py v novo­zá­kon­ných spi­soch a v tra­dí­cii dru­hé­ho sto­ro­čia. V sku­toč­nos­ti nenáj­de­me žiad­nu zmien­ku o takej­to prak­ti­ke. Môže­me mať plnú dôve­ru k apoš­to­lom, že by sa o takom dôle­ži­tom pozna­ní zmie­ni­li aj vo svo­jich lis­toch. Kaž­dý, kto má sku­toč­nú úctu k Márii, bude nasle­do­vať jej prí­klad a vele­biť Pána a rado­vať sa v Bohu, jej Vyku­pi­te­ľo­vi (Lukáš 1:46–47).

3 Mária – náš prostredník?

Bib­lia nám dáva veľ­mi jas­né výpo­ve­de k otáz­ke prostredníctva:

Lebo jeden je Boh a jeden pro­stred­ník medzi Bohom a ľuď­mi – člo­vek Kris­tus Ježiš. (1. list Timo­te­ovi 2:5)

Pre­to môže nave­ky spa­siť tých, kto­rí skr­ze Neho pri­chá­dza­jú k Bohu, lebo žije stá­le, aby sa za nich pri­ho­vá­ral. (Heb­re­jom 7:25)

Mno­hí for­mál­ne súhla­sia s tými­to výrok­mi, ale napriek tomu robia Máriu „pro­stred­níč­kou k pro­stred­ní­ko­vi“, ako pápež Lev XIII. prehlásil:
Ako žiad­ny člo­vek nepri­chá­dza k Otco­vi, len cez Syna, tak nikto nepri­chá­dza ku Kris­to­vi, len cez Jeho Mat­ku.^[6]

Myš­lien­ka, že náš prí­stup k Ježi­šo­vi je mož­ný len skr­ze Máriu (ale­bo aj skr­ze Máriu) popie­ra jedi­neč­nosť Ježi­šov­ho prostredníctva.

Kaž­dý, kto si mys­lí, že Ježiš obzvlášť počú­va svo­ju mat­ku v sku­toč­nos­ti popie­ra lás­ku Boha, kto­rý sa obra­cia ku všet­kým ľuďom bez ohľa­du na oso­bu. Keď pri­stu­pu­je­me k Bohu s čis­tým posto­jom, On nás vypo­ču­je. Keď taký­to postoj nemá­me, ani Mária nám nepo­mô­že. Sám Ježiš nás volá, hovoriac:

Poď­te ku mne všet­ci, kto­rí sa namá­ha­te a ste pre­ťa­že­ní a ja vás posil­ním. Vez­mi­te na seba moje jar­mo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokor­ný srd­com; a náj­de­te odpo­či­nok pre svo­ju dušu. Moje jar­mo je prí­jem­né a moje bre­me­no ľah­ké. (Matúš 11:28–30)

Všet­ko, čo mi dáva Otec, prí­de ku mne. A toho, kto pri­chá­dza ku mne, neodo­že­niem. (Ján 6:37)

4 Mária – bez hriechu?

Pod­ľa sve­dec­tva Nové­ho Záko­na bol Ježiš bez hriechu: 

Kto z vás ma usved­čí z hrie­chu? (Ján 8:46)

V súla­de s prvý­mi kres­ťan­mi verí­me, že Ježiš bol jedi­ným člo­ve­kom, kto­rý mal prá­vo túto vetu vysloviť.

Veď nemá­me veľk­ňa­za, kto­rý by nemo­hol cítiť s naši­mi sla­bos­ťa­mi; veď bol podob­ne skú­ša­ný vo všet­kom okrem hrie­chu. (Heb­re­jom 4:15)

Veď bolo aj vhod­né, aby sme mali také­ho veľk­ňa­za: svä­té­ho, nevin­né­ho, nepo­škvr­ne­né­ho, … (Heb­re­jom 7:26)

On sa nedo­pus­til hrie­chu, ani lesť nebo­la v jeho ústach. (1. list Pet­rov 2:22)

Avšak o Márii nenáj­de­me žiad­ny podob­ný výrok v Bib­lii. Napriek tomu je anje­lov pozdrav z Luká­ša 1:28 zvy­čaj­ne cito­va­ný, ako bib­lic­ký dôkaz jej bezhriešnosti:

Zdra­vas , milos­ti plná, Pán s tebou.

Celé uče­nie o Mári­i­nej bez­hrieš­nos­ti sa zakla­dá na tom­to výro­ku, „milos­ti plná“, kto­rý je nespráv­nym pre­kla­dom pod­ľa ver­zie Vul­gá­ty^[7] „gra­cia ple­na“. Avšak v ori­gi­nál­nych gréc­kych tex­toch je napí­sa­né „kecha­ri­tó­me­né“, čo v pre­kla­de zna­me­ná „milos­ťou obda­re­ná“ (evan­je­lic­ký pre­klad), ale­bo „obda­re­ná milos­ťou“ (Roháč­kov pre­klad). Čím chcel pove­dať, že dosta­la neza­slú­že­ný dar poro­diť mesiá­ša. Avšak o Šte­fa­no­vi je naozaj napísané:

Šte­fan, plný milos­ti a sily, robil veľ­ké divy a zna­me­nia medzi ľudom. (Skut­ky 6:8)

Tu je v gréc­kom ori­gi­ná­li sku­toč­ne napí­sa­né „plé­rés chá­ri­tos“ = plný milos­ti. Napriek tomu nemô­že­me hovo­riť o Šte­fa­no­vej bez­hrieš­nos­ti, aj keď si váži­me posluš­nosť a odda­nosť prvé­ho mučeníka.

Cir­kev­ní spi­so­va­te­lia prvých sto­ro­čí si tiež boli vedo­mí toho, že Mária zhre­ši­la. Pozri­me sa na komen­tár k Matú­šo­vi 12:46–50 Jána Zla­to­ús­te­ho:
V sku­toč­nos­ti, to čo sa roz­hod­la uro­biť bolo zo zby­toč­nej ješit­nos­ti. Chce­la totiž uká­zať ľuďom, že má nad svo­jím synom moc a auto­ri­tu, nero­zu­me­júc zatiaľ veľ­kú vec, o kto­rú Mu išlo. Odtiaľ pochá­dzal jej nevhod­ný postoj.^[8]

I keď s inter­pre­tá­ci­ou Jána Zla­to­ús­te­ho cel­kom nesú­hla­sí­me, napriek tomu jeho prí­klad uka­zu­je, že pre toh­to kato­líc­ke­ho svät­ca zo 4. sto­ro­čia nebo­la Mári­i­na bez­hrieš­nosť dogmou.

V jed­no­te s Kle­men­tom Ale­xan­drij­ským vyznávame:
…a pre­to tiež On jedi­ný je sud­ca, pre­to­že On jedi­ný je bez­hrieš­ny.^[9]

5 Mária – mat­ka Božia?

Kon­cil v Efe­ze (rok 431) vytvo­ril výraz „the­oto­kos“ (Boho­ro­dič­ka). Toto ozna­če­nie je správ­ne, pre­to­že ten, kto­rý sa jej naro­dil, je prav­di­vým Bohom a prav­di­vým člo­ve­kom. Samoz­rej­me je jas­né, že več­ný Stvo­ri­teľ ves­mí­ru je bez aké­ho­koľ­vek pôvo­du. Je pre Neho nemož­né mať otca ale­bo matku.

Pavol v lis­te Korin­ťa­nom píše:

…nikdy by nebo­li ukri­žo­va­li Pána slá­vy… (1. Korin­ťa­nom 2:8),

čo v dôsled­ku zna­me­ná, že ukri­žo­va­li Boha (Pán slá­vy = Boh). Podob­ne aj my môže­me pove­dať, že Mária poro­di­la Boha. Ter­mín the­oto­kos sa týka Ježi­šo­vej pri­ro­dze­nos­ti, a nie Márie. V pod­sta­te bib­lic­ké, ale nespráv­ne zdô­raz­ňo­va­né uče­nie Efez­ské­ho kon­ci­lu vied­lo k sil­né­mu dôra­zu na nebib­lic­ké vzý­va­nie Márie. V tej dobe bolo obrov­ské množ­stvo poha­nov začle­ne­ných do cir­kvi. To malo za dôsle­dok, že pohan­ský kult bohy­ne mat­ky (Mag­na Mater) s kto­rým sa Pavol stre­tol už v Efe­ze (Skut­ky 19:23–40), bol nako­niec akcep­to­va­ný do radov kresťanstva.

Výraz „Boho­ro­dič­ka“ (ale­bo ešte viac zjed­no­du­še­ne: „Mat­ka Božia“) je zvy­čaj­ne zle chá­pa­ný. V mno­hých pred­sta­va mat­ky vyvo­lá­va emó­cie. „Nebes­ký Otec“ pri­jí­ma „Nebes­kú Mat­ku“ k svoj­mu boku. Mária je tým­to titu­lom pový­še­ná na úro­veň Boha. Mno­hé mod­lit­by kato­lí­kov sme­ru­jú ku „Krá­ľov­nej Nebies“. Ten­to titul bol v Sta­rom Záko­ne pou­ži­tý len v nega­tív­nom význa­me (porov­naj s Jere­miá­šom 7:18).

Kato­líc­kou cir­kvou ofi­ciál­ne uzna­né zja­ve­nie, že „Mária má zadr­žia­vať tres­ta­jú­cu ruku svoj­ho Syna“, vyjad­ru­je, že Mária je v sku­toč­nos­ti milo­sr­d­nej­šia ako Boh.^[10]

Bib­lia hovo­rí o Bohu, kto­rý nie je od nás ďaleko:

…aby hľa­da­li Boha, ak by Ho daja­ko nahma­ta­li a našli, hoci od niko­ho z nás nie je ďale­ko. Lebo v Ňom žije­me, hýbe­me sa a sme… (Skut­ky 17:27–28)

Božie milo­sr­den­stvo a blíz­kosť môže­me vidieť z mno­hých pasá­ží v Bib­lii. Nie­ke­dy je Boh porov­na­ný s matkou:

Či zabud­ne žena na svo­je nemluv­ňa a nemá zľu­to­va­nia nad plo­dom svoj­ho lona? I keby ona zabud­la, ja neza­bud­nem na teba. (Izaiáš 49:15)

Ako keď nie­ko­ho teší mat­ka, tak vás budem ja tešiť… (Izaiáš 66:13)

Chce­me slú­žiť Jemu samé­mu, kto­rý je pre nás aj otcom aj mat­kou. Chce­me slú­žiť Jemu, náš­mu jedi­né­mu Bohu a Spa­si­te­ľo­vi, tak ako to robi­la aj Mária v spo­lo­čen­stve uče­ní­kov Ježiša.