O man­žels­tve a roz­hod­nu­tí zostať slobodným

V tom­to člán­ku sa pozrie­me na Boží zámer pre vzťah medzi mužom a ženou v kon­tras­te so zne­uží­va­ním sexu­ali­ty v súčast­nos­ti. Tiež chce­me pou­ká­zať na hod­no­tu roz­hod­nu­tia ostať slo­bod­ným kvô­li Božie­mu krá­ľov­stvu. Na kon­ci si pri­po­me­nie­me, čo hovo­rí Bib­lia o vzťa­hoch medzi man­žel­mi a slo­bod­ný­mi ľuď­mi v kres­ťan­skom spo­lo­čen­stve, kto­ré sú zalo­že­né na brat­skej láske.

1 Úvod­né myš­lien­ky o hod­no­te zostať slobodným

V nasle­du­jú­com tex­te sa chce­me dot­knúť témy, kto­rá má pre osob­ný život člo­ve­ka veľ­ký význam. Pre väč­ši­nu ľudí je samoz­rej­mos­ťou začať cho­diť s par­tne­rom ale­bo si neja­ké­ho hľa­dať. Táto túž­ba po par­tner­stve je čas­to spo­je­ná s veľ­kým oča­ká­va­ním, kto­ré potom nezried­ka vedie ku skla­ma­niu a hlbo­kej krí­ze, dokon­ca aj medzi veria­ci­mi ľuďmi.

Napro­ti tomu sa málo­kto slo­bod­ne a vedo­me roz­hod­ne vzdať sa par­tner­stva, sexu­ali­ty a rodin­né­ho živo­ta (nemys­lí­me tým už exis­tu­jú­ce man­žels­tvo) a svoj život odo­vzdať pre iný cieľ. Táto myš­lien­ka nie je Nové­mu záko­nu vôbec cudzia. Ježiš aj apoš­tol Pavol o nej pria­mo hovo­ria. Tiež z raných kres­ťan­ských spi­sov vie­me, že mno­hí kres­ťa­nia tej doby sa roz­hod­li ostať slo­bod­ní kvô­li Božie­mu kráľovstvu.

Zozbie­ra­li sme rôz­ne pasá­že z Pís­ma aj myš­lien­ky, pre­zen­tu­jú­ce Boží pohľad na hod­no­tu a význam man­žels­tva i roz­hod­nu­tia ostať slo­bod­ným. Ten­to text je urče­ný pre­dov­šet­kým ľuďom vyzná­va­jú­cim kres­ťan­skú vie­ru. Chce­li by sme vzbu­diť ich pove­do­mie o tom, že Božie slo­vo neho­vo­rí o man­žels­tve ako o jedi­nej mož­nos­ti. Hovo­rí tiež o čas­to opo­mí­na­nej mož­nos­ti vzdať sa man­žels­tva pre Božie kráľovstvo.

Aby sme sa vyhli nedo­ro­zu­me­niam, chce­li by sme zdô­raz­niť, že roz­hod­nu­tie kres­ťa­na zostať slo­bod­ným nespá­ja­me s kato­líc­kym celi­bá­tom, ku kto­ré­mu sa čle­no­via musia zavia­zať, keď chcú vstú­piť do kňaz­ské­ho semi­ná­ra ale­bo rehoľ­né­ho rádu. Viac o tom v tex­te nižšie.

Samoz­rej­me si uve­do­mu­je­me, že táto téma je veľ­mi obsiah­la a že v našom člán­ku sa musí­me obme­dziť na to naj­pod­stat­nej­šie. Pre­to radi spo­zná­me kaž­dé­ho, kto by mal hlb­ší záu­jem dozve­dieť sa viac.

2 Nasle­do­va­nie Ježiša

Ježiš volal ľudí k nasle­do­va­niu v rôz­nych život­ných situ­áciách. O Pet­ro­vi naprí­klad vie­me, že bol žena­tý (Mar­ko­vo evan­je­lium 1:29–31). Nie­kto­rí, ako naprí­klad apoš­tol Ján, boli prav­de­po­dob­ne v čase, keď ich Ježiš povo­lal, ešte mla­dí a slo­bod­ní. Nezá­vis­le na tom, v akej život­nej situ­ácii sa uče­ní­ci nachá­dza­li, Ježiš vyzý­va k nasle­do­va­niu kaž­dé­ho rovnako:

Išli s ním veľ­ké zástu­py. Tu sa obrá­til a pove­dal im: „Ak nie­kto pri­chá­dza ku mne a nemá v nená­vis­ti^[1] svoj­ho otca, mat­ku, ženu, deti, bra­tov, ses­try, ba aj svoj život, nemô­že byť mojím uče­ní­kom. A kto ide za mnou a nene­sie svoj kríž, nemô­že byť mojím uče­ní­kom. …Tak ani jeden z vás, ak sa nezriek­ne všet­ké­ho, čo má, nemô­že byť mojím uče­ní­kom. “ (Luká­šo­vo evan­je­lium 14:25–27.33)

Lukáš umiest­nil tie­to Ježi­šo­ve slo­vá pria­mo za podo­ben­stvo o veľ­kej hostine:

Keď to počul jeden zo spo­lu­s­to­lu­jú­cich, pove­dal mu: „Bla­ho­sla­ve­ný, kto bude jesť chlieb v Božom krá­ľov­stve.“ On mu pove­dal: „Istý člo­vek pri­pra­vil veľ­kú veče­ru a pozval mno­ho ľudí. Keď nadiš­la hodi­na veče­re, poslal svoj­ho slu­hu, aby pove­dal pozva­ným: ‚Poď­te, už je všet­ko pri­pra­ve­né.‘ A naraz sa zača­li všet­ci vyho­vá­rať. Prvý mu pove­dal: ‚Kúpil som pole a musím si ho ísť pozrieť. Pro­sím ťa, ospra­vedlň ma!‘ Dru­hý pove­dal: ‚Kúpil som päť záp­ra­hov volov a idem ich vyskú­šať. Pro­sím ťa, ospra­vedlň ma!‘ A ďal­ší pove­dal: ‚Ože­nil som sa, a pre­to nemô­žem prí­sť.‘ Slu­ha sa vrá­til a ozná­mil to svoj­mu páno­vi. Vte­dy sa hos­po­dár roz­hne­val a pove­dal svoj­mu slu­ho­vi: ‚Vyj­di rých­le na námes­tia a do ulíc mes­ta a pri­veď sem chu­dob­ných a mrzá­kov, sle­pých a chro­mých!‘ A slu­ha hlá­sil: ‚Pane, sta­lo sa, ako si roz­ká­zal, a ešte je mies­to.‘ Tu pán pove­dal slu­ho­vi: ‚Vyj­di na ces­ty a k ohra­dám a donúť vojsť všet­kých, aby sa mi napl­nil dom. Lebo hovo­rím vám, že ani jeden z tam­tých mužov, čo boli pozva­ní, neokú­si moju veče­ru.‘ “ (Luká­šo­vo evan­je­lium 14:15–24)

V podo­ben­stve Ježiš uvá­dza rôz­ne dôvo­dy, pre­čo ľudia nebo­li pri­pra­ve­ní pri­jať Božie pozva­nie. Medzi nimi menu­je aj man­žel­ský vzťah. Ježiš uka­zu­je, že aj man­žels­tvo a rodi­na majú byť pod­ria­de­né povo­la­niu byť jeho učeníkom.

Tým naj­dô­le­ži­tej­ším v živo­te je Boh a veci spo­je­né s Božím krá­ľov­stvom, kto­ré majú več­nú hod­no­tu. Všet­ko ostat­né — man­žels­tvo, rodi­na, pra­cov­ný život, pat­ria k tomu­to pomi­nu­teľ­né­mu sve­tu. A aj keď môžu byť samy o sebe dob­ré, mali by mať v živo­te člo­ve­ka vždy až dru­hé mies­to, pre­to­že netrva­jú več­ne. To je zrej­mé aj z roz­ho­vo­ru medzi Ježi­šom a saducejmi:

V ten deň priš­li k nemu sadu­ce­ji, kto­rí tvr­dia, že niet zmŕt­vychvs­ta­nia, a pýta­li sa ho: „Uči­teľ, Moj­žiš pove­dal, že ak nie­kto zomrie a nemal deti, jeho brat si má vziať jeho man­žel­ku a splo­diť svoj­mu bra­to­vi potom­ka. Bolo u nás sedem bra­tov. Prvý sa ože­nil a umrel. A pre­to­že nemal potom­ka, zane­chal svo­ju ženu svoj­mu bra­to­vi. Takis­to aj dru­hý a tre­tí až po sied­me­ho. Napo­kon po všet­kých zomre­la aj žena. Nuž kto­ré­mu zo sied­mich bude man­žel­kou pri vzkrie­se­ní? Veď ju mali všet­ci.“ Ježiš im pove­dal: „Mýli­te sa, lebo nepoz­ná­te Pís­mo ani Božiu moc. Pri vzkrie­se­ní sa ľudia neže­nia, ani nevy­dá­va­jú, ale sú ako anje­li v nebi. A o vzkrie­se­ní mŕt­vych ste nečí­ta­li, čo vám pove­dal Boh, keď vra­vel: ‚Ja som Boh Abra­há­ma, Boh Izá­ka a Boh Jako­ba‘? A on nie je Bohom mŕt­vych, ale živých.“(Matúšovo evan­je­lium 22:23–32)

Je vidieť, že oso­bi­tosť man­žel­ské­ho vzťa­hu nezo­tr­vá do več­nos­ti, inak by Ježiš musel dať sadu­ce­jom za pravdu.

Keď teda bolo man­žels­tvo dané len pre ten­to svet, nebo­lo by správ­ne v ňom hľa­dať svo­je život­né šťas­tie. Exis­tu­je ove­ľa vyš­ší cieľ — več­né spo­lo­čen­stvo s Bohom, kde už man­žel­ský vzťah nebu­de hrať rolu. Lás­ka k Bohu napl­ní naše vzťa­hy rov­na­kou lás­kou ku kaž­dé­mu, s kým bude­me mať vo več­nos­ti spo­lo­čen­stvo. Ten­to cieľ môže­me dosiah­nuť len skr­ze vzťah s Bohom.

Viac v téme „Obrá­te­nie“ a „Čo zna­me­ná byť kresťanom“

3 Nie je dob­ré, aby bol člo­vek sám… — myš­lien­ky o man­žels­tve a sexualite

V prí­be­hu o stvo­re­ní čítame:

Potom Hos­po­din Boh pove­dal: Nie je dob­ré člo­ve­ko­vi byť samé­mu. Uro­bím mu pomoc, kto­rá mu bude rov­no­cen­ná. … Hos­po­din Boh dopus­til na člo­ve­ka tvr­dý spá­nok, tak­že zaspal. Vybral mu jed­no z rebier a mies­to uzav­rel mäsom. Z reb­ra, kto­ré vybral Hos­po­din Boh člo­ve­ko­vi, utvo­ril ženu a pri­vie­dol ju k nemu. Tu člo­vek zvo­lal: Toto je koneč­ne kosť z mojich kos­tí a telo z môj­ho tela! Bude sa volať muže­na, lebo bola vza­tá z muža! Pre­to muž opus­tí svoj­ho otca i mat­ku a pri­lip­ne k svo­jej žene a budú jed­no telo. Oba­ja, člo­vek i jeho žena, boli nahí, no jeden pred dru­hým sa nehan­bi­li. (Eku­me­nic­ký pre­klad, 1. Moj­ži­šo­va 2:18.21–25)[[/footnote]]

Boh stvo­ril ženu ako rov­no­cen­nú pomoc pre muža. Vzá­jom­ne sa majú pod­po­ro­vať a dopĺňať sa vo všet­kých oblas­tiach živo­ta. Vstu­pom do man­žels­tva sa stá­va­jú jed­ným telom. Inak pove­da­né: v tom­to sve­te sú pred Bohom nero­zluč­ne spo­je­ní. Hlbo­ko sa jeden dru­hé­mu zve­ri­li a zavia­za­li sa k vzá­jom­nej vernosti.

Dôve­ra, kto­rú si dva­ja ľudia pred vstu­pom do man­žels­tva sľú­bia, je tiež spo­je­ná s veľ­kou zod­po­ved­nos­ťou. Oba­ja sa zúčast­ňu­jú stvo­ri­teľ­ské­ho die­la skr­ze plo­de­nie detí a ich výcho­vu k lás­ke k Bohu a k báz­ni pred ním.

„Jed­no telo“ nemô­že nikto roz­de­liť. Síce v Sta­rom záko­ne náj­de­me prí­kla­dy pre poly­ga­miu (mno­ho­žen­stvo), výraz „jed­no telo“ vyjad­ru­je pôvod­ný Boží zámer. Muž nemô­že opus­tiť svo­ju mat­ku a otca a byť zjed­no­te­ný so svo­jou ženou viac ako jeden­krát. Man­že­lia si majú byť ver­ní, kým ich smrť neroz­de­lí. Teda, len mono­ga­mia (jed­no­žen­stvo) je Božou vôľou.

Hoci exis­tu­jú situ­ácie, kedy je odde­le­nie sa od par­tne­ra nevy­hnut­né, nezna­me­ná to, že ich „bytie jed­ným telom“ (man­žel­ský zvä­zok) je roz­via­za­né a tým pádom je mož­né uzav­rieť nový man­žel­ský zvä­zok. Len keď jeden z par­tne­rov zomrie, je dru­hý par­tner slo­bod­ný zno­vu vstú­piť do manželstva.

O tom­to bode teraz nie je pries­tor písať pod­rob­nej­šie. Otáz­kou roz­vo­du sa zaobe­rá­me v člán­ku: “Roz­vod a nové manželstvo”.

Ďalej bude­me pokra­čo­vať prí­be­hom o páde člo­ve­ka do hriechu:

A žena vide­la, že strom je na jede­nie chut­ný, na pohľad krás­ny a na pozna­nie vábi­vý, nuž vza­la z jeho ovo­cia a jed­la, dala aj svoj­mu mužo­vi, čo bol s ňou, a on tiež jedol. […] I zavo­lal Pán, Boh, Ada­ma a pove­dal mu: „Kde si?“ On odpo­ve­dal: „Počul som tvoj hlas v záh­ra­de, nuž bál som sa, lebo som nahý, a pre­to som sa skryl.“ Vra­vel mu: „Kto ťa upo­zor­nil, že si nahý?! Jedol si azda zo stro­mu, z kto­ré­ho som ti jesť zaká­zal?!“ Adam odpo­ve­dal: „Žena, kto­rú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stro­mu a ja som jedol.“ […] Žene pove­dal: „Veľ­mi roz­mno­žím tvo­je trá­pe­nia a ťar­cha­vosť; v boles­ti budeš rodiť deti a hoci budeš po mužo­vi túžiť, on bude vlád­nuť nad tebou.“ (1. kni­ha Moj­ži­šo­va 3:6–7.9–12.16)

Pád do hrie­chu veľa vecí v tom­to sve­te zme­nil k hor­šie­mu. Člo­vek sa k Bohu obrá­til chrb­tom. Odmie­tol dôver­ný a lás­ky­pl­ný vzťah so svo­jím Stvo­ri­te­ľom, čo pri­nies­lo zásad­nú zme­nu aj do vzťa­hu medzi ženou a mužom. Číta­me, že Ada­mo­vi a jeho žene sa otvo­ri­li oči a spoz­na­li svo­ju naho­tu. Pred­tým sa pred sebou navzá­jom nehan­bi­li, potom sa však sna­ži­li ukryť pred Bohom a zakryť svo­ju naho­tu. Stvo­ri­teľ­ský zámer — čis­tý a nepo­ru­še­ný vzťah medzi Bohom a člo­ve­kom a medzi ľuď­mi navzá­jom bol narušený.

Od tej­to chví­le žena stra­ti­la svo­je úto­čis­ko v Bohu a namies­to toho zača­la hľa­dať bez­pe­čie a opo­ru u muža. A muž, kto­rý odmie­tol Boha ako svoj­ho Pána, zme­nil postoj brat­sky sta­ra­jú­ce­ho sa ochran­cu svo­jej ženy na postoj vládcu.

Vo sve­te oko­lo nás vidí­me, že oblasť vzťa­hov medzi muž­mi a žena­mi so sebou nesie veľ­ký poten­ciál poku­še­ní a hrie­chov. Prá­ve oblasť sexu­ali­ty čas­to pri­ná­ša do živo­ta ľudí veľa utr­pe­nia, ska­ze­nos­ti a roz­de­le­nia. Aj keď je zná­me, že také hrie­chy exis­to­va­li už v minu­los­ti, nikdy zne­uží­va­nie sexu­ali­ty nedo­siah­lo taký roz­mer ako dnes. Jed­ným prí­kla­dom je, že pod­ľa šta­tis­tík je jed­na tre­ti­na dát na inter­ne­te por­no­gra­fic­ké­ho obsa­hu a kaž­dé štvr­té vyhľa­dá­va­nie na inter­ne­te je hľa­da­nie por­no­gra­fic­kých webo­vých strá­nok.^[2] To, čo tam ľudia môžu nájsť, je ohavné.

Aký ska­ze­ný musí byť cha­rak­ter člo­ve­ka, kto­ré­mu sa také­to veci páčia, namies­to toho, aby sa od nich hneď s nechu­ťou odvrá­til? Ako veľ­mi ľudia otu­pe­li a zne­cit­li­ve­li, keď nevi­dia, že por­no­gra­fia nemá nič spo­loč­né s lás­kou, ale že je výra­zom naj­hl­b­šie­ho poní­že­nia človeka.

Žiaľ, mno­ho mla­dých ľudí prí­liš sko­ro zapad­ne do takých­to hrie­chov a sú nimi zotro­če­ní. Dôsled­kom je otu­pe­nie sve­do­mia a stra­ta úcty voči ľuďom opač­né­ho pohla­via. Cit pre ver­nosť a schop­nosť čis­to a nezišt­ne milo­vať postup­ne zani­ká. Dosved­ču­je to čas­té strie­da­nie par­tne­rov, roz­vo­dy, patch­wor­ko­vé — „zoší­va­né“ rodi­ny, kto­ré pat­ria čoraz viac k všed­né­mu obra­zu našej spo­loč­nos­ti. Tam, kde je sexu­ali­ta zne­uží­va­ná pre vlast­né sebaus­po­ko­je­nie ale­bo keď sa dru­hý člo­vek stá­va iba objek­tom vlast­né­ho uspo­ko­je­nia, tam vlád­ne ohav­ný ego­iz­mus, kto­rý má v tom­to prí­pa­de obzvlášť závaž­né dôsled­ky na cha­rak­ter a sve­do­mie člo­ve­ka. A pre­to­že toto sebec­tvo nemô­že člo­ve­ka nikdy napl­niť, roz­ví­ja sa ďalej do takých zvr­h­los­tí, ako je nási­lie v man­žels­tve i mimo neho, pros­ti­tú­cia, pedofília …

Tiež prak­ti­zo­va­ná homo­se­xu­ali­ta, teda sexu­ál­ne vzťa­hy medzi oso­ba­mi rov­na­ké­ho pohla­via, pat­rí do oblas­ti zne­uží­va­nia sexu­ali­ty. Pohlav­ný pud bol ľuďom daný za úče­lom roz­mno­žo­va­nia a udr­ža­nia ľud­skej rasy, čo v homo­se­xu­ál­nych vzťa­hoch mož­né nie je. V cen­tre takých vzťa­hov oči­vid­ne sto­jí uspo­ko­je­nie vlast­ných túžob. V Pís­me sú homo­se­xu­ál­ne prak­ti­ky odsú­de­né ako výsle­dok odklo­ne­nia člo­ve­ka od svoj­ho Stvo­ri­te­ľa, kto­ré vychá­dza z povýšenosti.

“Boží hnev z neba sa zja­vu­je pro­ti kaž­dej bez­bož­nos­ti a neprá­vos­ti ľudí, kto­rí neprá­vos­ťou pre­ká­ža­jú prav­de. Je im pred­sa zjav­né, čo mož­no o Bohu vedieť; Boh im to zja­vil. Veď to, čo je v ňom nevi­di­teľ­né — jeho več­nú moc a bož­stvo — mož­no od stvo­re­nia sve­ta roz­umom pozná­vať zo stvo­re­ných vecí; tak­že nema­jú výho­vor­ky. Hoci Boha pozna­li, neo­sla­vo­va­li ho ako Boha, ani mu nevzdá­va­li vďa­ky; ale stra­ti­li sa vo svo­jich myš­lien­kach a ich nero­zum­né srd­ce sa zatem­ni­lo. Hovo­ri­li, že sú múd­ri, a sta­li sa hlu­pák­mi. Slá­vu nesmr­teľ­né­ho Boha zame­ni­li za podo­by zobra­zu­jú­ce smr­teľ­né­ho člo­ve­ka, vtá­ky, štvor­nož­ce a pla­zy. Pre­to ich Boh vydal nečis­to­te pod­ľa žia­dos­tí ich srd­ca; a tak hano­bi­li svo­je vlast­né telá tí, čo Božiu prav­du zame­ni­li za lož, uctie­va­li stvo­re­nia a slú­ži­li rad­šej im ako Stvo­ri­te­ľo­vi, kto­rý je zve­le­be­ný nave­ky. Amen. Pre­to ich Boh vydal neha­neb­ným náru­ži­vos­tiam. Ich ženy zame­ni­li pri­ro­dze­ný styk za pro­ti­pri­ro­dze­ný. A podob­ne aj muži zane­cha­li pri­ro­dze­ný styk so ženou a zaho­re­li žia­dos­ti­vos­ťou jeden k dru­hé­mu: muži s muž­mi pácha­li neha­neb­nosť. Tak si sami na sebe odnies­li zaslú­že­nú odpla­tu za svo­je poblú­de­nie.“ (Rima­nom 1:18–27)

Neska­ze­né­ho člo­ve­ka ochra­ňu­je hlbo­ký pocit han­by pred tým, aby sa sexu­ali­ta sta­la nie­čím samo­ú­čel­ným a bola odde­le­ná od celo­ži­vot­nej ver­nos­ti v man­žel­skom zväz­ku, kto­rý dáva pohlav­né­mu spo­je­niu ochra­nu a dôstojnosť.

Diev­ča­tá a ženy, kto­ré svo­je telá nedôs­toj­ne ponú­ka­jú mužom v mene „slo­bod­nej lás­ky“, v sebe ničia ducha mater­stva. Potvr­dzu­jú to aj smut­né čís­la potra­tov. Mili­ó­ny žien^[3] zabí­ja­jú svo­je bez­bran­né deti pred tým, než uzrú svet­lo sve­ta a dopúš­ťa­jú sa tak zlo­či­nu obrov­ské­ho roz­sa­hu. Tu sebec­tvo jas­ne odha­ľu­je svoj ​​zni­ču­jú­ci cha­rak­ter. Ďal­ší druh nepria­teľ­stva k poča­tým deťom je zrej­mý na rôz­nych metó­dach anti­kon­cep­cie. Mno­hí ľudia mož­no neve­dia, že naprí­klad uží­va­nie anti­kon­cepč­ných tab­le­tiek so sebou nesie aj váž­ne zdra­vot­né rizi­ká pre ženy. Naj­zá­važ­nej­ším morál­nym prob­lé­mom tých­to tab­le­tiek je sku­toč­nosť, že môžu spô­so­biť potrat. Nezab­ra­ňu­jú iba oplod­ne­niu vajíč­ka. V prí­pa­de, že k oplod­ne­niu doš­lo, tab­let­ka zabrá­ni embryu — vzni­ka­jú­ce­mu člo­ve­ku, kto­rý prá­ve začal žiť — aby v mater­ni­ci našlo mies­to, kde by sa moh­lo usa­diť a tým ho zabije.

Čas­tým argu­men­tom pro­ti kri­ti­ke ume­lých potra­tov a anti­kon­cep­cie býva uvá­dza­ná popu­lač­ná expló­zia. Z kres­ťan­ské­ho hľa­dis­ka však ten­to argu­ment nemô­že byť odô­vod­ne­ný, naj­mä v západ­nom sve­te, kde je aj napriek níz­kej pôrod­nos­ti vyso­ká potratovosť.

Sku­toč­ná prí­či­na prob­lé­mov ľud­stva spo­čí­va v tom, že drvi­vá väč­ši­na ľudí sa nepý­ta na to, ako náš Stvo­ri­teľ chcel, aby sme na zemi žili. Mno­hí ľudia, kto­rí by aj moh­li v rám­ci svo­jich mož­nos­tí nie­čo vo sve­te zme­niť, naopak, hľa­da­jú svoj vlast­ný pros­pech. Sú ľahos­taj­ní a nezod­po­ved­ní voči núdzi dru­hých bez výči­tiek sve­do­mia. Tým zaprí­či­ne­ná sociál­na nespra­vod­li­vosť, rov­na­ko ako nezod­po­ved­ný prí­stup k sexu­ali­te, nemô­žu a nesmú byť rie­še­né neľud­ský­mi a živo­tu nepria­teľ­ský­mi pros­tried­ka­mi. Jed­nu kriv­du pred­sa nie je mož­né napra­viť ďal­šou krivdou.

Jedi­ným sku­toč­ným rie­še­ním je navrá­te­nie sa k pôvod­né­mu dob­ré­mu Božie­mu poriad­ku tak, ako ho pozná­me z Bib­lie — k nezišt­nej lás­ke k blíž­ne­mu, kto­rá hľa­dá, čo je naj­lep­šie pre všet­kých namies­to hľa­da­nia vlast­né­ho prospechu.

Sme si vedo­mí, že väč­ši­na ľudí nie je pri­pra­ve­ná žiť v takej lás­ke, a pre­to ani nemô­že­me oča­ká­vať veľ­ké zme­ny vo sve­te. Napriek tomu pre tých, kto­rí chcú žiť s dob­rým sve­do­mím pred Bohom a ľuď­mi, neexis­tu­je žiad­na iná ces­ta. Žiaľ, v deji­nách ľud­stva sa to už sta­lo obvyk­lým, že obrov­ské množ­stvo ľudí nehľa­dá prav­du ani sku­toč­né dob­ro. Pre­to sa ani v tej­to dôle­ži­tej otáz­ke nech­ce­me ria­diť názor­mi väč­ši­no­vej spoločnosti.

Nezišt­ná lás­ka a seba­obe­to­va­nie v rám­ci celo­ži­vot­nej man­žel­skej zmlu­vy je jedi­né, čo môže vzťa­hu medzi mužom a ženou sku­toč­ne pro­spie­vať. Boh sám nás takej lás­ke učí. Pre­to sa man­žel­ské páry nema­jú zame­ria­vať na seba navzá­jom, ale spo­loč­ne a kaž­dý osob­ne na Boha. Keď nie­kto od svoj­ho par­tne­ra oča­ká­va napl­ne­nie živo­ta, nakla­dá na neho neúnos­né bre­me­no. Mno­ho vzťa­hov na takých oča­ká­va­niach, kto­ré môže napl­niť jedi­ne Boh, stros­ko­ta­lo. On sám je tým, kto je naj­dô­le­ži­tej­ší v živo­te člo­ve­ka a cie­ľom, ku kto­ré­mu člo­vek sme­ru­je. Len ten, kto žije zo vzťa­hu s Bohom, bude schop­ný odo­vzdať sa dru­hé­mu bez sebec­kých motí­vov. V man­žels­tve, kde táto nezišt­ná lás­ka vlád­ne, nie je v cen­tre par­tner ani sexu­ali­ta. Taký­to vzťah sa vyzna­ču­je hlbo­kým zmys­lom pre Bohom poža­do­va­nú čis­to­tu a svä­tosť, kto­rá vytvá­ra základ pre vzťah medzi mužom a ženou, kto­rí si uve­do­mu­jú vyso­kú zod­po­ved­nosť za účasť na Božom stvo­re­ní v pohlav­nom zjednotení.

Pre­to dal Boh člo­ve­ku obzvlášť pre túto oblasť veľ­mi jas­ný poria­dok. Poria­dok, na kto­rý v dneš­nej dobe mys­lí len veľ­mi málo vzác­nych ľudí, a to, že: JEDEN muž a JEDNA žena pat­ria k sebe až do kon­ca živo­ta. Sexu­ali­ta pat­rí do man­žels­tva a LEN tam. S ňou je spo­je­ná otvo­re­nosť pre deti, kedy­koľ­vek ich Boh daru­je. Ak sú na to pred Bohom dôvo­dy, sexu­ál­na zdr­žan­li­vosť je pre kres­ťa­nov jedi­ným mož­ným pros­tried­kom pre zabrá­ne­nie poča­tia. Ako morál­ne zod­po­ved­né môžu byť aj metó­dy pri­ro­dze­né­ho plá­no­va­nia rodi­čov­stva. Len tam, kde sú tie­to poriad­ky uzná­va­né a dodr­žia­va­né vo svä­tos­ti, dostá­va man­žel­ský zvä­zok hod­no­tu, kto­rá mu pred Bohom patrí.

Ešte jed­na myš­lien­ka k neman­žel­ské­mu par­tner­stvu: chý­ba­jú­ci sobáš­ny list nezna­me­ná, že člo­vek môže meniť par­tne­rov pod­ľa ľubo­vô­le. Tam, kde sa muž a žena roz­hod­li spo­lu žiť prak­tic­ky ako v man­žels­tve, sú k sebe oba­ja po zvy­šok svoj­ho živo­ta via­za­ní, ako keby boli zoso­bá­še­ní. Napriek tomu, „voľ­né“ vzťa­hy nie sú legi­tím­nym man­žels­tvom, pre­to­že k nemu pat­rí aj verej­né pri­zna­nie sa k par­tne­ro­vi (v našej spo­loč­nos­ti to zna­me­ná pod­pí­sa­nie sobáš­ne­ho listu).

4 K otáz­ke čistoty

Otáz­ke čis­to­ty sa venu­je­me v samos­tat­nej téme na našich strán­kach: Čis­to­ta a jej význam. V tom­to člán­ku by sme radi doda­li myš­lien­ky, kto­ré sa týka­jú pre­dov­šet­kým čis­to­ty v manželstve.

Nie­kto­rí ľudia si mys­lia, že prob­lé­my v oblas­ti sexu­ál­nej čis­to­ty môžu byť vyrie­še­né vstu­pom do man­žels­tva. Pre toto vysvet­le­nie pou­ží­va­jú 1. list Korint­ským 7:8–9:

Slo­bod­ným a vdo­vám hovo­rím: Dob­re je pre nich, ak zosta­nú tak, ako ja. Ale ak sa neve­dia zdr­žať, nech vstú­pia do man­žels­tva. Lebo je lep­šie vstú­piť do man­žels­tva ako horieť.

Man­žels­tvo by sa zne­hod­no­ti­lo, keby bolo vní­ma­né ako rie­še­nie pre člo­ve­ka, kto­rý nemô­že ovlád­nuť svo­je sexu­ál­ne túž­by. Také­to mys­le­nie pou­ka­zu­je na níz­ku morál­nu úro­veň, kto­rú by Pavol urči­te nepod­po­ro­val. Naopak, Pavol čas­to píše pro­ti sexu­ál­nym hrie­chom a o tom, že Duch urču­je život kres­ťa­na, a nie telo (napr. Galat­ským 5:16). Čím je roz­hod­nu­tie kres­ťa­na slú­žiť Bohu a milo­vať svo­jich bra­tov a ses­try v Kris­to­vi hlb­šie, tým majú teles­né túž­by menej pries­to­ru v jeho živo­te. Ako by mohol dať Pavol takú radu a man­žels­tvom viac-menej lega­li­zo­vať život v neskrot­ných sexu­ál­nych vášňach?

V 1. lis­te Korint­ským 6:13.17–20 Pavol píše:

„Jed­lo je pre žalú­dok a žalú­dok pre jed­lo.“ Boh však zni­čí jed­no aj dru­hé. Ale telo nie je na smils­tvo, lež pre Pána a Pán pre telo. […] Ale kto sa spá­ja s Pánom, je s ním jeden Duch. Varuj­te sa smils­tva! Kaž­dý hriech, kto­ré­ho by sa člo­vek dopus­til, je mimo tela; kto však smil­ní, hre­ší pro­ti vlast­né­mu telu. A nevie­te, že vaše telo je chrá­mom Ducha Svä­té­ho, kto­rý je vo vás, kto­ré­ho máte od Boha, a že nepat­rí­te sebe? Dra­ho ste boli kúpe­ní. Osla­vuj­te teda Boha vo svo­jom tele!

4.1 Ako roz­umieť vyjad­re­niu „horieť“ v 1. lis­te Korint­ským 7:9?

V gréc­kom tex­te 1. lis­tu Korint­ským 7:9 je pou­ži­té slo­vo pyro (páliť, horieť). V Bib­lii sa vysky­tu­je viac ako dvad­sať­krát, ale nikdy nie v zmys­le sexu­ál­nych túžob. V pre­ne­se­nom význa­me toto slo­vo pou­ží­va Pavol aj v 2. lis­te Korint­ským 11:29, kde je vyjad­re­ním pre hlbo­ké vedo­mie zod­po­ved­nos­ti, sta­ros­ti a súci­tu voči jeho bra­tom a ses­trám vo viere.
Man­žels­tvo v prí­pa­de kres­ťa­na je pod­ľa Pav­la správ­ne len vte­dy, keď dôvo­dy a motí­vy, kto­ré k nemu vedú, sú dob­ré pred Bohom. Pre­to Pavol musel mys­lieť na veria­cich, kto­rí sa už vnú­tor­ne hlbo­ko sto­tož­ni­li s myš­lien­kou na život v man­žels­tve s kon­krét­nou oso­bou. Tým boli „zapá­le­ní“ pre mater­skú ale­bo otcov­skú sta­rost­li­vosť o rodi­nu, zod­po­ved­né vycho­vá­va­nie detí Božím ces­tám, odo­vzda­nie sa par­tne­ro­vi v čis­tej lás­ke so záme­rom byť mu opo­rou pod­ľa Božej vôle.

Pri­po­meň­me si Ježi­šov nárok ohľa­dom čis­to­ty. V Matú­šo­vom evan­je­liu 5:27–28 čítame:

Poču­li ste, že bolo pove­da­né: »Nescu­dzo­lo­žíš!« No ja vám hovo­rím: Kaž­dý, kto na ženu hľa­dí žia­dos­ti­vo, už s ňou scu­dzo­lo­žil vo svo­jom srdci.

Hriech začí­na v srd­ci, myš­lien­kach a túž­bach. Tam musí dôjsť k očis­te­niu. V nasle­du­jú­cich ver­šoch Ježiš uka­zu­je ces­tu k tomu­to cieľu:

Ak ťa zvá­dza na hriech tvo­je pra­vé oko, vylúp ho a odhoď od seba, lebo je pre teba lep­šie, ak zahy­nie jeden z tvo­jich údov, ako keby sa malo celé tvo­je telo dostať do pek­la. A ak ťa zvá­dza na hriech tvo­ja pra­vá ruka, odtni ju a odhoď od seba, lebo je pre teba lep­šie, ak zahy­nie jeden z tvo­jich údov, ako keby malo ísť celé tvo­je telo do pek­la. (Matú­šo­vo evan­je­lium 5:29–30)

Tomu, kto sa pev­ne roz­hod­ne nedať hrie­chu v myš­lien­kach žiad­ne mies­to a odde­lí sa od všet­ké­ho, čo k hrie­chu môže zvá­dzať, daru­je Ježiš slo­bo­du od nečistoty.

Ohľa­dom man­žel­ské­ho vzťa­hu píše Pavol v 1. lis­te Korint­ským 7:1–6:

O tom, čo ste písa­li: Dob­re je, keď sa muž nedo­tý­ka ženy. Ale vzhľa­dom na nebez­pe­čen­stvo smils­tva nech má kaž­dý svo­ju ženu a kaž­dá nech má svoj­ho muža. Muž nech plní povin­nosť voči man­žel­ke a podob­ne aj man­žel­ka voči mužo­vi. Žena nemá moc nad svo­jím telom, ale muž; podob­ne ani muž nemá moc nad svo­jím telom, ale žena. Neodo­pie­raj­te si jeden dru­hé­mu, iba ak na čas so vzá­jom­ným súhla­som, aby ste sa moh­li veno­vať mod­lit­be, a opäť buď­te spo­lu, aby vás satan nepo­kú­šal pre vašu nezdržanlivosť.

Pavol tu odpo­ve­dá na otáz­ku, kto­rú polo­ži­li kres­ťa­nia z Korin­tu. Nevie­me pres­ne, ako zne­la. Vo ver­šoch 2–6 hovo­rí o kres­ťa­noch, kto­rí vstú­pi­li do man­žels­tva. Aj keď vo ver­ši 1 hovo­rí, že je lep­šie pre mužov nedo­tý­kať sa ženy, radí man­že­lom, aby sa jeden dru­hé­mu neod­pie­ra­li. Zdô­raz­ňu­je, že man­že­lia nepat­ria sami sebe, ale aj svoj­mu par­tne­ro­vi. Nebo­lo by lás­ky­pl­né chcieť sa vzdať pohlav­né­ho živo­ta bez súhla­su svoj­ho par­tne­ra. Pavol tu varu­je pred nebez­pe­čen­stvom poku­še­nia pre par­tne­ra, kto­rý za zdr­ža­ním sa sexu­ál­ne­ho vzťa­hu nesto­jí celým srdcom.

Avšak hovo­rí, že je man­žel­ské­mu vzťa­hu na pros­pech, keď sa oba­ja par­tne­ri spo­lu roz­hod­nú sexu­ál­ne­ho vzťa­hu na čas vzdať, aby boli voľ­ní pre mod­lit­bu a upli svo­ju pozor­nosť k Bohu a tým si zacho­va­li správ­ne priority.

V 1. lis­te Solún­ča­nom 4:3–5 čítame:

Lebo to je Božia vôľa, vaše posvä­te­nie: aby ste sa zdr­žia­va­li smils­tva a aby kaž­dý z vás vedel mať svo­ju nádo­bu vo svä­tos­ti a v úcte,…

Slo­vo nádo­ba tu ozna­ču­je man­žel­ku, ku kto­rej sa má muž sprá­vať svä­to a úcti­vo. Cito­va­ná pasáž uka­zu­je, že man­žels­tvo samot­né nie je ochra­nou pred sexu­ál­ny­mi hriech­mi. Tiež sexu­ál­ny život v man­žels­tve je veľ­kou výzvou pre par­tne­rov ovlá­dať svo­je žia­dos­ti, a nie byť nimi ovládaní.

Peter o tom píše:

Rov­na­ko aj vy, muži, žite s nimi vo vedo­mí, že sú slab­šou žen­skou nádo­bou, a pre­uka­zuj­te im úctu ako spo­lu­de­dič­kám milos­ti živo­ta, aby vám nič nepre­ká­ža­lo v mod­lit­bách. (1.list Pet­rov 3:7)

Aj tu sú muži vyzva­ní, aby sa sprá­va­li k svo­jim ženám ohľa­du­pl­ne a počest­ne. Kde také­to sprá­va­nie v man­žels­tve chý­ba, tam je naru­še­ný aj vzťah s Bohom.

Ďal­ší verš náj­de­me v lis­te Židom 13:4:

Man­žels­tvo nech majú všet­ci v úcte a man­žel­ské lôž­ko nepo­škvr­ne­né, lebo smil­ní­kov a cudzo­lož­ní­kov bude súdiť Boh.

Úsi­lie o svä­tosť je zákla­dom živo­ta kaž­dé­ho kres­ťa­na nezá­vis­le na tom, či žije ale­bo neži­je v manželstve:

Veď Boh nás nepo­vo­lal pre nečis­to­tu, ale pre posvä­te­nie. A kto tým­to pohŕda, nepo­hŕda člo­ve­kom, ale Bohom, kto­rý vám dáva aj svoj­ho Svä­té­ho Ducha. (1. list Solún­ča­nom 4:7–8)

5 Roz­hod­nu­tie zostať slobodným

Ježiš hovo­ril o man­žels­tve ako o celo­ži­vot­nom zväz­ku. Odmie­tol roz­vod, a tak vyz­dvi­hol hod­no­tu a váž­nosť manželstva.

Svo­jim uče­ní­kom uká­zal ešte inú ces­tu, kto­rá man­žels­tvo pre­sa­hu­je — ces­tu, kto­rou sa sám roz­ho­dol ísť — vzdať sa man­žels­tva pre Božie krá­ľov­stvo, nájsť napl­ne­nie v samot­nom Bohu a v služ­be Jemu.

Jeho uče­ní­ci mu pove­da­li: „Keď je to tak­to medzi mužom a ženou, potom je lep­šie neže­niť sa.“ On im pove­dal: „Nie všet­ci pocho­pia toto slo­vo, iba tí, kto­rým je to dané. Lebo sú ľudia neschop­ní man­žels­tva, pre­to­že sa takí naro­di­li zo živo­ta mat­ky, iných taký­mi uro­bi­li ľudia a iní sa taký­mi uro­bi­li sami pre nebes­ké krá­ľov­stvo. Kto to môže pocho­piť, nech pocho­pí.“ (Matúš 19:10–12)

Ježiš vedel, že nie všet­ci pocho­pia jeho slo­vo o mož­nos­ti zriecť sa man­žels­tva pre nebes­ké krá­ľov­stvo. Pre člo­ve­ka, kto­rý nepoz­ná Božiu moc a kto­ré­ho mys­le­nie je zame­ra­né na pozem­ské veci, je táto myš­lien­ka nepred­sta­vi­teľ­ná. Ten však, kto obrá­ti svoj ​​zrak k več­nos­ti a s tým­to pohľa­dom vidí pomi­nu­teľ­nosť sve­ta, pocho­pí, že je lep­šie byť slo­bod­ný pre služ­bu v Božom kráľovstve.

Ježiš povzbu­dzu­je kaž­dé­ho, kto má túto mož­nosť, aby ju využil.

Keď Ježiš upred­nost­nil život bez man­žels­tva kvô­li Božie­mu krá­ľov­stvu, neuro­bil to pre­to, že by man­žels­tvo zni­žo­val, ako to robi­li gnostici.

Duch výslov­ne hovo­rí, že v posled­ných časoch nie­kto­rí odpad­nú od vie­ry a budú sa pri­dr­žia­vať zvod­ných duchov a uče­nia démo­nov, zve­de­ní pokry­tec­tvom luhá­rov, kto­rí majú na sve­do­mí vypá­le­né zna­me­nie; zabra­ňu­jú ženiť sa a jesť pokr­my, kto­ré Boh stvo­ril, aby ich so vzdá­va­ním vďa­ky poží­va­li veria­ci a tí, čo spoz­na­li prav­du. (1. Timo­te­jo­vi 4:1–3)

Ide­oló­gia gnos­ti­kov bola cha­rak­te­ri­zo­va­ná nená­vis­ťou voči telu a odmiet­nu­tím mate­riál­ne­ho sve­ta ako nie­čo­ho zlé­ho. To vied­lo mno­hé gnos­tic­ké hnu­tia k prí­sne­mu aske­tiz­mu a zaka­zo­va­niu napr. uzat­vá­ra­nia man­žels­tiev, pre­to­že pod­ľa ich uče­nia by boli ďal­šie (splo­de­né) duše uväz­ne­né v tele (v mate­riál­nom sve­te). Na vysvet­le­ní toh­to poza­dia sa slo­vá v 1. lis­te Timo­te­jo­vi 2:15 stá­va­jú zro­zu­mi­teľ­nej­ší­mi: „Ale spa­sí sa rode­ním detí; ak vytrva­jú vo vie­re a lás­ke, v posvä­co­va­ní a v triezvosti.“

Keď vyda­tá žena pri­ja­la svo­ju úlo­hu man­žel­ky a mat­ky váž­ne a pri­vied­la na svet deti, uká­za­la tak, že odmie­ta faloš­né uče­nie gnos­ti­kov — to bol zásad­ný krok k jej spa­se­niu, rov­na­ko ako vie­ra, lás­ka, svä­tosť a počestnosť.

Keď sa kres­ťan roz­hod­ne žiť ako slo­bod­ný, potom tak robí z lás­ky k Bohu a z vďač­nos­ti za spa­se­nie, kto­ré pri­jal — vybe­rie si to, čo je lep­šie v porov­na­ní s tým, čo je dobré.

Boh pove­dal prvé­mu člo­ve­ku: „Ploď­te a množ­te sa“. V dneš­nom sve­te žije veľ­mi veľa ľudí, kto­rí Boha nepoz­na­jú a strá­ca­jú sa v rôz­nych filo­zo­fic­kých a nábo­žen­ských názo­roch a pred­sta­vách. Napro­ti tomu je veľ­mi málo ľudí pri­pra­ve­ných Ježi­ša nasle­do­vať celým svo­jím srd­com a pri­niesť do sve­ta svet­lo evanjelia.

Lás­ka k stra­te­ným ľuďom moti­vo­va­la Pav­la neúnav­ne nasa­dzo­vať svoj ​​život za ich spá­su. Podob­ne moti­vo­va­la mno­ho kres­ťa­nov po ňom a tiež nás, byť čo naj­me­nej zaťa­že­ní mate­riál­ny­mi povin­nos­ťa­mi a sta­ros­ťa­mi, kto­ré so sebou man­žels­tvo pri­ná­ša, aby sme moh­li duchov­ne slú­žiť mno­hým ľuďom.

V 1. Korint­ským 7 Pavol tri­krát opa­ku­je, že kaž­dý má ostať v sta­ve, v kto­rom bol povo­la­ný (ver­še 17.20.24). Chce veria­cich povzbu­diť, aby sa úpl­ne zame­ra­li na pri­chá­dza­jú­ci nepo­mi­nu­teľ­ný svet.

Pre tých, kto­rí boli slo­bod­ní, keď sa obrá­ti­li, to zvy­čaj­ne zna­me­na­lo slo­bod­ný­mi aj zostať.

Si via­za­ný k žene? Nevy­hľa­dá­vaj roz­lu­ku. Si bez ženy? Nehľa­daj si ženu. (1. list Korint­ským 7:27)

Tým­to povzbu­de­ním Pavol nech­cel vylú­čiť mož­nosť sobá­ša. Kaž­dá situ­ácia však má byť pred Bohom úprim­ne skú­ma­ná. Jeden prí­klad náj­de­me vo ver­šoch 36 — 38:

36 Ak si nie­kto mys­lí, že je potu­pou pre jeho pan­nu, ak pre­kro­čí vek a má sa tak stať, nech uro­bí, čo chce; neh­re­ší. Nech sa vezmú.

Vo ver­ši 36 ide o muža a ženu, kto­rí pri svo­jom obrá­te­ní už boli zasnú­be­ní^[4] a kto­rí sa už pri­pra­vi­li na spo­loč­ný man­žel­ský život. Pav­lov názor, že sa môžu vziať, má byť chá­pa­ný v zmys­le ústup­ku, ako ďalej píše:

37 Ale kto sa pev­ne v srd­ci roz­ho­dol a nebol donú­te­ný, ale je pánom svo­jej vôle a zau­mie­nil si v srd­ci zacho­vať svo­ju pan­nu, dob­re robí. 38 Teda aj ten, kto vydá­va svo­ju pan­nu, dob­re robí, ale kto nevy­dá­va, robí lepšie.

Kres­ťan, kto­rý žije v man­žels­tve, môže slú­žiť mno­hý­mi spô­sob­mi, ako je to dosved­če­né v Novom záko­ne. Avšak vzhľa­dom na to, že z man­žel­ské­ho živo­ta pri­ro­dze­ne vyplý­va­jú mno­hé záväz­ky a úlo­hy, je roz­de­le­ný (pozri v. 33–34). Pre­to Pavol hovo­rí o „teles­nom trá­pe­ní“ vo ver­ši 28. Vycho­vá­vať deti a sta­rať sa o ne je dob­rá a dôle­ži­tá úlo­ha. Napriek tomu chce Pavol kres­ťa­nov ušet­riť sta­ros­tí a ťaž­kos­tí, kto­ré by ich obme­dzo­va­li plne sa veno­vať mno­hým duchov­ným úlohám.

Mož­no nie­kto­rí kres­ťa­nia v Korin­te chce­li pre­ru­šiť svoj ​​man­žel­ský život, aby boli voľ­nej­ší pre duchov­né úlo­hy. O tom im Pavol píše, že by si síce prial, aby kaž­dý bol slo­bod­ný ako je on, ale aj brat, kto­rý sa ože­ní, je požeh­na­ný dar­mi, kto­rý­mi môže slú­žiť (verš 7) a nemal by sa sna­žiť od man­žel­ky odde­liť (verš 27).

Na dru­hej stra­ne v tej­to kapi­to­le napo­mí­na aj kres­ťa­nov žijú­cich v man­žel­skom zväz­ku, aby si boli vedo­mí pomi­nu­teľ­né­ho cha­rak­te­ru man­žels­tva a klád­li man­žel­ský život až za veci, kto­ré sú spo­je­né s nepo­mi­nu­teľ­ným svetom.

A tak, bra­tia, hovo­rím, čas je krát­ky, aby napo­kon aj tí, čo majú ženy, boli, ako­by ich nema­li; […] „a tí, čo uží­va­jú ten­to svet, ako­by ho neuží­va­li, lebo tvár­nosť toh­to sve­ta sa pomí­ňa. (1. list Korint­ským 7:29.31)

Nie­kto­rí ľudia zastá­va­jú názor, že Pavol nalie­hal na kres­ťa­nov, aby nev­stu­po­va­li do man­žels­tva, pre­to­že videl, že sa blí­ži koniec sve­ta. K tomu býva­jú uvá­dza­né ver­še 26 a 29:

Mys­lím teda, že je to dob­ré — pre teraj­šie ťaž­kos­ti -, že je dob­re, keď člo­vek osta­ne tak, ako je. […] A tak, bra­tia, hovo­rím, čas je krát­ky, aby napo­kon aj tí, čo majú ženy, boli, ako­by ich nemali;

Pavol však v lis­te Solún­ča­nom taký­to názor vyvracia:

Čo sa týka prí­cho­du náš­ho Pána Ježi­ša Kris­ta a náš­ho zhro­maž­de­nia oko­lo neho, pro­sí­me vás, bra­tia, nedaj­te sa hneď vyviesť z rov­no­vá­hy a napla­šiť ani duchom, ani slo­vom, ani lis­tom, údaj­ne naším, ako­by už Pánov deň nastá­val. Nech vás nezve­die nik nija­kým spô­so­bom. (2. list Solún­ča­nom 2:1–3a)

Pavol neoča­ká­val sko­rý prí­chod Ježi­ša. Teraj­šie ťaž­kos­ti (gréc­ky anag­ke — mož­no tiež pre­lo­žiť ako nut­nosť, potre­ba), o kto­rých píše, sa vzťa­hu­jú skôr na duchov­nú potre­bu, kto­rá vlád­ne vo sve­te. Je tým pre­to mys­le­ná „potre­ba ľud­skej sily“, lebo robot­ní­kov je málo. Ježiš bol neúnav­ný v nasa­de­ní sa pre več­ný život ľudí. Videl, že sú ako ovce bez pas­tie­ra. Mno­ho ľudí vo svo­jom živo­te blú­di a nepoz­ná ces­tu k prav­di­vé­mu živo­tu. V tej­to potre­be môže­me ako kres­ťa­nia pomôcť, a pre­to je dob­ré byť čo naj­viac k dis­po­zí­cii. Pre­to Pavol svo­jich bra­tov a ses­try, kto­rí neži­li v man­žels­tve povzbu­dzu­je, aby v tom­to sta­ve ostali.

Pav­lo­va rada v 1. lis­te Timo­te­ovi 5:11–15, aby sa mla­dé vdo­vy vyda­li, nie je v roz­po­re s jeho myš­lien­ka­mi v 1. lis­te Korint­ským 7. Ani na tom­to mies­te nedá­va man­žels­tvu pred­nosť pred slo­bod­ným sta­vom, ale odpo­rú­ča ho v kon­tras­te k pochyb­ným a škod­li­vým čin­nos­tiam opí­sa­ným v 13. ver­ši. Iste všet­ky mla­dé vdo­vy nebo­li rov­na­ké (ani ich nebo­lo toľ­ko), ale zrej­me nie­kto­ré z nich sta­rost­li­vosť cir­kvi o ich potre­by vied­la k neu­spo­ria­da­né­mu živo­tu a nako­niec až k odvrá­te­niu sa od Kris­ta. V tom­to kon­tex­te Pavol píše, že je lep­šie, aby sa zno­vu vyda­li a veno­va­li sa povin­nos­tiam mat­ky a ženy v domác­nos­ti, čo bolo ich pôvod­ným život­ným rozhodnutím.

6 Sve­dec­tvá z rano­kres­ťan­skej literatúry

V rano­kres­ťan­skej lite­ra­tú­re náj­de­me odkaz, že mno­hí kres­ťa­nia slú­ži­li Bohu ako slobodní:

Jus­tin Muče­ník, Prvá apo­ló­gia (oko­lo 155 n.l.): … Mno­hí muži a mno­hé ženy, kto­rí boli Kris­to­vý­mi uče­ník­mi od mla­dos­ti, zostá­va­jú čis­tí vo veku šesť­de­siat a sedem­de­siat rokov; a som hrdý na to, že môžem pou­ká­zať na takých z kaž­dej ľud­skej rasy. A čo mám potom pove­dať o nesčí­sel­nom množ­stve tých, kto­rí napra­vi­li svo­je nevia­za­né zvy­ky a nauči­li sa tým­to veciam?

Ate­na­go­ras, Posols­tvo v pros­pech kres­ťa­nov 33 (asi 177 n.l.): Medzi nami môže­te nájsť mno­hých mužov aj ženy, kto­rí star­nú ako slo­bod­ní v náde­ji na bliž­šie spo­lo­čen­stvo s Bohom. Pokiaľ zostať v slo­bod­nom sta­ve pri­bli­žu­je k Bohu, zatiaľ čo oddá­vať sa teles­ným myš­lien­kam a túž­bam vedie preč od Neho, v tých prí­pa­doch, kedy sa strá­ni­me myš­lie­nok, tým viac odmie­ta­me skutky.

Ter­tu­lián, Pro­ti Mar­ki­ó­no­vi, I, 29 (oko­lo 200 n.l.): …ale ako ľudia, kto­rí uzná­va­jú, vyhľa­dá­va­jú a upred­nost­ňu­jú nepo­ru­še­nosť bez toho, aby odsu­dzo­va­li man­žels­tvo, nie ako pro­ti­klad dob­ré­ho k zlé­mu, ale ako nie­čo lep­šie v porov­na­ní s nie­čím dob­rým. Neopo­vr­hu­je­me man­žels­tvom, napriek tomu sme sa ho zriek­li. Nepred­pi­su­je­me nepo­ru­še­nosť, ale odpo­rú­ča­me ju…

Mar­cus Minu­cius Felix, Octa­vius ​​(medzi 150 — 260 n.l.): Ale my dosved­ču­je­me mrav­nú čis­to­tu nie výra­zom svo­jej tvá­re, ale srd­com. Ochot­ne trvá­me vo zväz­ku jedi­né­ho man­žels­tva, a túžia­ci plo­diť, pozná­me buď len jedi­nú ženu ale­bo žiad­nu. Hos­ti­ny, kto­ré uspo­ra­dú­va­me, sú nie­len mrav­né, ale aj triez­ve. Neho­vie­me totiž hodo­va­niu ani nepre­ťa­hu­je­me hos­ti­ny pitím čis­té­ho vína, ale vese­losť mier­ni­me váž­nos­ťou. Cud­ne hovo­rí­me a ešte cud­nej­šie máme telo (mno­hí z nás majú telo nepo­škvr­ne­né), teší­me sa skôr z več­né­ho panen­stva, než sa ním chválime.

7 K otáz­ke kňaz­ské­ho celibátu

Pre člo­ve­ka nie je pri­ro­dze­né, keď sú kláš­to­ry a rády tvo­re­né spo­lo­čen­stvom slo­bod­ných ľudí rov­na­ké­ho pohla­via, kto­rí sa pokú­ša­jú ovlá­dať svo­je túž­by skr­ze život určo­va­ný for­ma­liz­mom. Pre taký­to spô­sob živo­ta nenáj­de­me v Pís­me žiad­ny základ.

Je tiež veľ­mi prob­le­ma­tic­ké vyža­do­vať od kňa­zov život bez man­žels­tva, pre­to­že skr­ze svoj ​​úrad sú limi­to­va­ní v budo­va­ní rov­no­cen­ných brat­sko-ses­ter­ských vzťa­hov, kto­ré majú kres­ťa­nia vo svo­jom spo­lo­čen­stve zaží­vať. Ten­to nebib­lic­ký a nepri­ro­dze­ný spô­sob živo­ta je výsled­kom sna­hy zlú­čiť úsi­lie o cnos­ti s nekres­ťan­skou štruk­tú­rou cir­kvi, kto­rá vied­la mno­ho kle­ri­kov k pokry­tec­tvu a závaž­ným hriechom.

Hlav­ným dôvo­dom pre zákaz uzat­vá­ra­nia man­žels­tva rím­sko­ka­to­líc­kym kňa­zom nebo­la sna­ha o kres­ťan­ské cnos­ti. Zave­de­nie celi­bá­tu v 11. sto­ro­čí bolo skôr cir­kev­no-poli­tic­kým opat­re­ním. Malo zabez­pe­čiť, aby cir­kev­ný maje­tok zostal v rukách rím­sko­ka­to­líc­kej cir­kvi, než aby bol roz­de­le­ný medzi deti kňa­zov. Rím­sko­ka­to­líc­ka cir­kev nech­ce­la stra­tiť svo­ju pozí­ciu naj­väč­šie­ho vlast­ní­ka pozemkov.

8 Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja ses­tra, i mat­ka… — ako brat­ská lás­ka mení rodiny

Tu priš­la jeho mat­ka a jeho bra­tia. Zosta­li von­ku a dali si ho zavo­lať. Oko­lo neho sedel zástup. Pove­da­li mu: „Von­ku ťa hľa­dá tvo­ja mat­ka, tvo­ji bra­tia a tvo­je ses­try.“ On im odve­til: „Kto je moja mat­ka a moji bra­tia?“ Roz­hlia­dol sa po tých, čo sede­li oko­lo neho, a pove­dal: „Hľa, moja mat­ka a moji bra­tia. Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja ses­tra, i mat­ka.“ (Mar­ko­vo evan­je­lium 3:31–35)

V našej spo­loč­nos­ti nachá­dza­me čas­tý jav, kto­rý musí­me ozna­čiť ako rodin­ný ego­iz­mus. Pre­ja­vu­je sa tým, že bla­ho vlast­nej rodi­ny je naj­vyš­ším cie­ľom. V takých­to rodi­nách je veľ­mi malá pri­pra­ve­nosť otvo­riť sa ľuďom zvon­ku, pre­to­že sa kaž­dý venu­je svo­jim najb­liž­ším prí­buz­ným, aby sa zabez­pe­či­lo, že rodi­na bude držať pohromade.

Pri­tom rodi­na drží pospo­lu pev­nej­šie, keď spo­lu­pra­cu­je v zdie­ľa­ní sa a pomo­ci tým, kto­rí to potre­bu­jú, nezá­vis­le od prí­bu­zen­ských vzťa­hov a bez kla­de­nia hra­níc tej­to pomo­ci. Rodin­ný ego­iz­mus má zlé dôsled­ky na roz­voj die­ťa­ťa. Deti sú ním vede­né k sústre­de­nos­ti na svo­je vlast­né potre­by namies­to toho, aby sa uči­li nezišt­nej lás­ke. Ťaž­ko sa naučia zastať sa práv dru­hých ale­bo súci­tiť s utr­pe­ním a zdie­ľať radosť ľudí mimo rodiny.

Mno­hí si neve­dia pred­sta­viť sa stre­tá­vať s veria­ci­mi čas­tej­šie ako raz ale­bo dva­krát týž­den­ne, pre­to­že viac spo­lo­čen­stva by bolo na úkor rodin­né­ho živo­ta. Nepou­ka­zu­je Ježiš v podo­ben­stve o veľ­kej hos­ti­ne prá­ve na taký­to postoj, keď vlast­ná rodi­na a súkrom­ný život majú v živo­te ľudí pri­ori­tu a več­né veci sú im pod­ria­de­né? Dôsled­kom toho je, že dneš­ný život v mno­hých spo­lo­čen­stvách je vo svo­jej pod­sta­te obme­dze­ný na náv­šte­vu stret­nu­tí, kto­ré sú od súkrom­né­ho živo­ta ľudí oddelené.

Ježiš učil, že duchov­ná spo­lu­pat­rič­nosť medzi tými, kto­rí ho nasle­du­jú a činia Božiu vôľu, má trva­lej­šiu hod­no­tu ako rodin­né putá (pozri vyš­šie cito­va­né bib­lic­ké mies­to). Avšak čas­to, aj keď sa ľudia for­mál­ne nazý­va­jú „brat“ a „ses­tra“, neži­jú v brat­skej lás­ke. Väč­ši­na sa po zhro­maž­de­ní vra­cia do svoj­ho súkrom­né­ho živo­ta. Sot­vak­to vie, čo je v srd­ci dru­hé­ho, v čo verí ale­bo ako trá­vi svoj čas. Nedos­ta­tok úsi­lia o vlast­nú svä­tosť zne­mož­ňu­je v tom­to boji pomôcť aj dru­hým. Ľahos­taj­nosť a nedos­ta­tok lás­ky býva­jú ospra­vedl­ňo­va­né tým, že kaž­dý má sám vedieť, čo robí, nikto sa nemá mie­šať do živo­ta druhých.

V novo­zá­kon­nej dobe bolo pre kres­ťa­nov nor­mál­ne sa den­ne stretávať.

Vytrva­lo sa zúčast­ňo­va­li na uče­ní apoš­to­lov a na brat­skom spo­lo­čen­stve, na láma­ní chle­ba a na mod­lit­bách. Všet­kých sa zmoc­ňo­va­la bázeň; pro­stred­níc­tvom apoš­to­lov sa dia­lo množ­stvo divov a zna­me­ní. Všet­ci, čo uve­ri­li, boli pospo­lu a všet­ko mali spo­loč­né. Pre­dá­va­li pozem­ky a majet­ky a roz­de­ľo­va­li ich všet­kým, pod­ľa toho, ako kto potre­bo­val. Deň čo deň svor­ne zotr­vá­va­li v chrá­me, po domoch láma­li chlieb a s rados­ťou a úprim­ným srd­com poží­va­li pokrm. Chvá­li­li Boha a boli milí všet­ké­mu ľudu. A Pán kaž­dý deň roz­mno­žo­val tých, čo mali byť spa­se­ní. (Skut­ky apoš­to­lov 2:42–47)

Keď poro­zu­me­li, že Ježiš dal svoj život za spá­su ľudí, bolo im jas­né, že zdie­ľa­nie svo­jich živo­tov v tej­to lás­ky­pl­nej a nezišt­nej odo­vzda­nos­ti je ces­tou, ku kto­rej nás oslobodil.

Čo je lás­ka, pozna­li sme z toho, že on polo­žil za nás svoj život. Aj my sme povin­ní dávať život za bra­tov. (1. list Jánov 3:16)

Dôve­ra a otvo­re­nosť ras­tie tam, kde môže­me nahliad­nuť do živo­ta svoj­ho bra­ta ale­bo ses­try a vidieť, že nehľa­dá svo­je vlast­né dob­ro, ale Božiu vôľu.

Skr­ze den­né spo­lo­čen­stvo moh­li kres­ťa­nia jeden dru­hé­ho hlbo­ko spoz­nať a pomôcť si zostať na úzkej ces­te vzá­jom­ným povzbu­dzo­va­ním, napo­mí­na­ním a pote­šo­va­ním. Ani tam, kde sa jed­na­lo o maje­tok, ich pri­pra­ve­nosť pode­liť sa nekon­či­la. Celý ich život mohol byť pre ostat­ných židov zna­me­ním, že medzi nimi pôso­bí Boh a že Božia lás­ka budu­je základ ich spo­loč­né­ho života.

Množ­stvo veria­cich malo jed­no srd­ce a jed­nu dušu. A nik z nich neho­vo­ril, že nie­čo z toho, čo mal, je jeho, ale všet­ko mali spo­loč­né. Apoš­to­li veľ­kou silou vydá­va­li sve­dec­tvo o zmŕt­vychvs­ta­ní Pána Ježi­ša a na všet­kých spo­čí­va­la veľ­ká milosť,… (Skut­ky apoš­to­lov 4:32–33)

Je prav­de­po­dob­né, že veľ­ká časť z tisí­cov veria­cich, kto­rí sa vte­dy v Jeru­za­le­me obrá­ti­li, žila v man­žels­tve. Kres­ťan­ské rodi­ny zdie­ľa­li svoj ​​život v spo­lo­čen­stve so všet­ký­mi ostat­ný­mi veria­ci­mi. A tak nikto nemu­sel niesť sám bre­me­no svo­jich duchov­ných, rodin­ných ale­bo finanč­ných sta­ros­tí. Je na zamys­le­nie, pre­čo Ježi­šo­ve slo­vá v Matú­šo­vi 18:20 sú dnes čas­to cito­va­né ako jed­na z mož­ných defi­ní­cií živo­ta v spo­lo­čen­stve. Vte­dy si nikto nemys­lel, že stre­tá­va­nie dvoch ale­bo troch rodin­ných prí­sluš­ní­kov nahra­dí spo­lo­čen­stvo kres­ťa­nov v cir­kvi. Z Nové­ho záko­na sa dozve­dá­me, že exis­to­va­lo množ­stvo domá­cich spo­lo­čens­tiev, kde sa cir­kev zhro­maž­ďo­va­la v dome jed­né­ho kres­ťa­na ale­bo rodi­ny.^[5]

Pre roz­voj die­ťa­ťa je veľ­kým požeh­na­ním vyras­tať v takom­to pro­stre­dí. Deti sa môžu od malič­ka učiť nedá­vať sa do cen­tra pozor­nos­ti a ani nie sú svo­ji­mi rodič­mi a sta­rý­mi rodič­mi do cen­tra pozor­nos­ti sta­va­né. Sú vycho­vá­va­né k skrom­nos­ti, k šted­ros­ti a k rešpek­tu voči dru­hým. Dostá­va­jú tak dob­rý morál­ny základ roz­ví­jať  schop­nosť sa nezišt­ne roz­ho­do­vať a robiť kro­ky sme­rom k Bohu.

Myš­lien­ka roz­hod­núť sa ostať slo­bod­ný môže byť pre ľudí v nábo­žen­ských sku­pi­nách nepred­sta­vi­teľ­ná tiež z oba­vy, že budú osa­me­lí. Ich oba­va je pocho­pi­teľ­ná, pre­to­že tam, kde chý­ba brat­ská lás­ka, môže byť veľ­mi ťaž­ké ostať slo­bod­ným. Avšak nájsť si par­tne­ra za kaž­dú cenu naprí­klad na „stret­nu­tiach slo­bod­ných“, nie je rie­še­ním sku­toč­né­ho prob­lé­mu. Sku­toč­ným rie­še­ním by bolo otvo­riť svoj život kaž­dé­mu bra­to­vi a ses­tre a navrá­tiť sa k bib­lic­ké­mu prí­kla­du živo­ta cirkvi.

Spo­lo­čen­stvo kres­ťa­nov je vede­né Duchom Kris­to­vej lás­ky a odo­vzda­nos­ti. Ako kres­ťa­nia sa dáva­me do služ­by bra­tom a ses­trám s tým, kto sme a čo máme. Tým­to spô­so­bom môže kaž­dý dostať pomoc, kto­rú na svo­jej ces­te k Bohu potre­bu­je. Tiež kaž­do­den­né sta­ros­ti a potre­by nesie­me spo­loč­ne. Aj tí, kto­rí nema­jú žiad­nych veria­cich rodin­ných prí­sluš­ní­kov ale­bo sú slo­bod­ní, sa zúčast­ňu­jú den­né­ho zdie­ľa­nia a pod­po­ry našej veľ­kej rodi­ny vie­ry, cir­kvi, kaž­dý sa podie­ľa vzá­jom­ným dáva­ním a pri­jí­ma­ním. A tak zakú­ša­me napl­ne­nie Ježi­šov­ho zasľú­be­nia svo­jim učeníkom:

Peter vra­vel: „Pozri, my sme opus­ti­li, čo sme mali, a išli sme za tebou.“ On im pove­dal: „Veru, hovo­rím vám: Niet niko­ho, kto pre Božie krá­ľov­stvo opus­tí dom ale­bo ženu, ale­bo bra­tov, ale­bo rodi­čov, ale­bo deti, aby nedos­tal ove­ľa viac v tom­to čase a v budú­com veku več­ný život.“ (Luká­šo­vo evan­je­lium 18:28–30)

Úsi­lie o rov­na­kú brat­skú lás­ku k sebe navzá­jom nás vyzna­ču­je ako bra­tov a ses­try vo vie­re (1. list Korint­ským 12:25). Zaží­va­me spo­lu hlbo­ké duchov­né vzťa­hy, kto­ré vzni­ka­jú ako výsle­dok Božie­ho pôso­be­nia v nás a medzi nami a kto­ré napriek našim sla­bos­tiam nám uľah­či­li sa roz­hod­núť pre život bez man­žels­tva a pomá­ha­jú nám ostať v ňom ver­ní, a tak byť voľ­ní pre služ­bu ľuďom oko­lo nás. Posil­ňu­je nás a napĺňa vďač­nos­ťou, keď vidí­me, ako Boh pre­mie­ňa naše roz­hod­nu­tie v požehnanie.

Z vlast­nej skú­se­nos­ti dob­re vie­me, že také­to roz­hod­nu­tie nie je jed­no­du­ché, pre­to­že naša spo­loč­nosť je pre­nik­nu­tá vyvy­šo­va­ním sexu­ali­ty a sľu­bu­je náj­de­nie naj­vyš­šie­ho napl­ne­nia v sexu­ál­nom vzťa­hu. Tomu­to vply­vu je väč­ši­na ľudí vysta­ve­ná už od svoj­ho det­stva a je ťaž­ké sa mu vyhnúť.

Tým viac by sme chce­li pozvať kaž­dé­ho člo­ve­ka spoz­nať alter­na­tí­vu, kto­rú nám Ježiš ponú­ka vo svo­jej cir­kvi. Aká odliš­ná je cir­kev od sve­ta a ako hlbo­ko je s ňou Ježiš spo­je­ný a sto­tož­ne­ný, je vyjad­re­né v lis­te Efez­ským 5:25–27.29–32

Muži, miluj­te man­žel­ky, ako aj Kris­tus milu­je Cir­kev a seba samé­ho vydal za ňu, aby ju posvä­til očist­ným kúpe­ľom vody a slo­vom, aby si sám pri­pra­vil Cir­kev sláv­nu, na kto­rej niet škvr­ny ani vrás­ky, ani ničo­ho podob­né­ho, ale aby bola svä­tá a nepo­škvr­ne­ná. […] Veď nik nikdy nemal v nená­vis­ti svo­je telo, ale živí si ho a opat­ru­je, ako aj Kris­tus Cir­kev, lebo sme údmi­te­la. Pre­to muž zane­chá otca i mat­ku a pri­pú­ta sa k svo­jej man­žel­ke a budú dva­ja v jed­nom tele. Toto tajom­stvo je veľ­ké; ja hovo­rím o Kris­to­vi a Cirkvi.