Má kres­ťan zacho­vá­vať sobotu?

Má kres­ťan zacho­vá­vať celé Desa­to­ro vrá­ta­ne štvr­té­ho pri­ká­za­nia — sobo­ty? Čo zna­me­ná, že Boh v sied­my deň odpo­čí­val? Podob­né otáz­ky si kla­die nemá­lo ľudí, kto­rí sa zaobe­ra­jú Bibliou.
V nasle­du­jú­com tex­te by sme sa chce­li zamys­lieť nad tým, aký postoj majú mať kres­ťa­nia k zacho­vá­va­niu sobo­ty ako dňa odpo­čin­ku. Tiež sa krát­ko pozrie­me na význam toh­to pri­ká­za­nia v Sta­rom záko­ne a na jeho novo­zá­kon­né naplnenie.

1 Komu a kedy bola sobo­ta daná?

V Desa­to­re sa píše:

Zacho­vá­vaj sobot­ňaj­ší deň, aby si ho zasvä­til, ako ti pri­ká­zal Pán, tvoj Boh. Šesť dní budeš pra­co­vať a robiť kaž­dú svo­ju prá­cu, ale sied­my deň je sobo­ta, (to jest odpo­či­nok) pre Pána, tvoj­ho Boha; vte­dy nebu­deš konať nija­kú prá­cu ani ty, ani tvoj syn, ani tvo­ja dcé­ra, ani tvoj slu­ha, ani slúž­ka, ani tvoj vôl, ani osol, ani nija­ký tvoj doby­tok, ba ani cudzi­nec, kto­rý býva v tvo­jich brá­nach, aby tvoj slu­ha a tvo­ja slúž­ka mali podob­ný odpo­či­nok ako ty. Pamä­taj, že si bol otro­kom v egypt­skej kra­ji­ne a že ťa Pán, tvoj Boh, vyvie­dol odtiaľ moc­nou pra­vi­cou a zdvi­hnu­tým rame­nom: pre­to ti Pán, tvoj Boh, pri­ká­zal zacho­vá­vať sobot­ňaj­ší deň. (Deute­ro­nó­mium 5:12–15)

Hlav­ným záme­rom pri­ká­za­nia zacho­vá­vať sobo­tu bolo, aby Boží ľud veno­val aspoň ten­to jeden deň týžd­ňa úpl­ne Bohu. Naj­vyš­ším Božím pri­ká­za­ním však vždy bolo milo­vať Boha.^[1]

Z uve­de­nej pasá­že vidí­me, že sobo­ta bola rov­na­ko pri­po­mien­kou na východ Izra­e­li­tov z Egyp­ta. Izra­e­li­ti mali dopriať svo­jim slu­hom deň odpo­čin­ku s vedo­mím, že oni sami kedy­si boli otrok­mi. Majú sa teda k svo­jim vlast­ným slu­hom sprá­vať korektne:

Šesť dní budeš pra­co­vať, v sied­my deň zacho­váš sobo­tu, aby si odpo­či­nul tvoj býk a osol a oddý­chol syn tvo­jej nevoľ­ni­ce a cudzi­nec! (Exo­dus 23:12)

V kon­tex­te tých­to myš­lie­nok je potreb­né spo­me­núť nasle­du­jú­ce verše:

„Povedz Izra­e­li­tom: »Zacho­vá­vaj­te moju sobo­tu! Veď ona je zna­me­ním medzi mnou a vami z poko­le­nia na poko­le­nie, aby sa pozna­lo, že ja som Pán, kto­rý vás posvä­cu­je! Zacho­vá­vaj­te moju sobo­tu, nech vám je svä­tá! Kto ju znes­vä­tí, musí zomrieť. Kto by v ten deň pra­co­val, bude vyhu­be­ný spo­me­dzi svoj­ho ľudu! Šesť dní bude­te pra­co­vať, v sied­my deň je však Páno­va svä­tá sobo­ta, deň odpo­čin­ku. Kaž­dý, kto bude v sobo­tu pra­co­vať, musí zomrieť! Nech Izra­e­li­ti zacho­vá­va­jú sobo­tu a nech ju svä­tia z poko­le­nia na poko­le­nie ako več­nú povin­nosť zmlu­vy. Nech je ona na več­né zna­me­nie medzi mnou a Izra­e­lit­mi, lebo za šesť dní Pán stvo­ril nebo a zem, v sied­my deň však odpo­čí­val a oddy­cho­val!“’ (Exo­dus 31:13–17)

V citá­te sa spo­mí­na, že sobo­ta bola daná ako zna­me­nie zmlu­vy medzi Bohom a izra­el­ským ľudom.

Potom si zostú­pil na vrch Sinaj a hovo­ril si s nimi z neba a dal si im správ­ne súdy, spo­ľah­li­vé záko­ny, dob­ré usta­no­ve­nia a pri­ká­za­nia. Vyja­vil si im tiež svo­ju svä­tú sobo­tu a pro­stred­níc­tvom svoj­ho slu­žob­ní­ka Moj­ži­ša dal si im pri­ká­za­nia, usta­no­ve­nia a zákon. (Nehe­miáš 9:13–14)

Z úryv­ku z Nehe­miá­ša je zrej­mé, že sobo­ta nebo­la zná­ma od času stvo­re­nia sve­ta, ale Boh ju zja­vil izra­el­ské­mu ľudu, keď im odo­vzdal zákon. Aj v iných kni­hách Bib­lie je spo­me­nu­té, že sobo­ta sa pred Moj­ži­šom nezachovávala:

Vyvie­dol som ich teda z egypt­skej kra­ji­ny a zavie­dol som ich na púšť. Potom som im dal svo­je prí­ka­zy, obo­zná­mil som ich so svo­ji­mi prá­va­mi, kto­ré má člo­vek zacho­vá­vať a pod­ľa nich žiť. Dal som im svo­je sobo­ty, aby boli zna­me­ním medzi mnou a medzi nimi; nech vedia, že ja, Pán, som to, kto­rý ich posvä­cu­jem… Zasvä­cuj­te moje sobo­ty, nech sú zna­me­ním medzi mnou a medzi vami, aby ste vede­li, že ja som Pán, váš Boh. (Eze­chiel 20:10–12.20)

Eze­chiel tu dva­krát hovo­rí, že sobo­ta bola zna­me­ním zmlu­vy medzi Bohom a jeho ľudom, kto­rý vyvie­dol z Egypta.

Zo všet­kých uve­de­ných citá­tov môže­me vidieť, že Boh dal sobo­tu izra­el­ské­mu ľudu, keď ho vyvie­dol z Egyp­ta, aby bola na zna­me­nie zmlu­vy medzi Bohom a Izra­e­lom. Toto pri­ká­za­nie bolo dané výhrad­ne Izra­e­li­tom ako zna­me­nie, aby sa odlí­ši­li od ostat­ných národov.

2 Ako máme chá­pať, keď je napí­sa­né, že Boh v sied­my deň odpočíval?

Na sied­my deň Boh dokon­čil svo­je die­lo, kto­ré konal; na sied­my deň si odpo­či­nul od všet­ké­ho die­la, kto­ré vyko­nal. Nato Boh požeh­nal sied­my deň a posvä­til ho, lebo v ňom si odpo­či­nul od všet­ké­ho die­la, kto­ré stvo­re­ním začal konať. (Gene­zis 2:2–3)

Nie­kto­rí tvr­dia, že Boh dal pri­ká­za­nie zacho­vá­vať sobo­tu už pri stvo­re­ní sve­ta, a pre­to­že sám Boh odpo­čí­val, rov­na­ko aj my musí­me zacho­vá­vať deň odpočinku.

Pre hlb­šie pocho­pe­nie Božej bytos­ti nám pomô­žu ver­še, kto­ré o Bohu hovo­ria, že nikdy nepres­tá­va pracovať:

Pomoc mi prí­de od Pána, kto­rý stvo­ril nebo i zem. Nedo­vo­lí, aby sa ti noha zachve­la, nezdriem­ne ten, čo ťa strá­ži. Ned­rie­me veru, ani nespí ten, čo strá­ži Izra­e­la (Žalm 121:2–4)

Ježiš im pove­dal: „Môj Otec pra­cu­je dote­raz, aj ja pra­cu­jem.“ (Ján 5:17)

Kaž­dý dob­rý údel, kaž­dý doko­na­lý dar je zho­ra, zostu­pu­je od Otca sve­tiel, u kto­ré­ho niet pre­me­ny ani tie­ňa zme­ny. (Jaku­bov list 1:17)

Božia pod­sta­ta je več­ná a nemen­ná, pre­to „neus­tá­va a neumd­lie­va“ (Izaiáš 40:28). Keď sa v Gene­zis píše, že Boh sied­my deň odpo­čí­val, požeh­nal a posvä­til ho, je tým vyjad­re­né, že pokoj a odpo­či­nok pat­ria k Božej pod­sta­te rov­na­ko ako Jeho prá­ca a akti­vi­ta. Boží odpo­či­nok v Gene­zis vyjadruje:

• Boh dokon­čil svo­je stvo­ri­teľ­ské die­lo a videl, že všet­ko bolo veľ­mi dob­ré, doko­na­lé a nič nepot­re­bo­va­lo vylep­še­nie ale­bo akú­koľ­vek opra­vu. Boh sa zo svoj­ho die­la rado­val a osla­vo­val ho, pre­to­že ho doko­nal z lás­ky (Žalm 104:31).
• Cie­ľom stvo­re­nia je odpo­či­nok. Nie pasív­ny odpo­či­nok, ale spo­lo­čen­stvo s Bohom, keď ho osla­vu­je­me. On má na nás vždy čas. Taký­to odpo­či­nok môže­me zakú­siť už v tom­to živo­te, ale doko­na­lé napl­ne­nie prí­de až vo več­nos­ti. Nový zákon pre­to vzťa­hu­je odpo­či­nok sied­me­ho dňa na več­né spo­lo­čen­stvo v nebi (Židom 4:10–11 „vojsť do ono­ho pokoja“)
• Boh stvo­ril člo­ve­ka na svoj obraz. Cie­ľom náš­ho živo­ta pre­to nemá byť neúnav­ná prá­ca a náma­ha, ale vzťah s našim Stvo­ri­te­ľom. Mali by sme mať ten­to cieľ pred oča­mi a nemi­núť ho skr­ze svo­ju zanep­ráz­dne­nosť. Boh je stá­le aktív­ny, ale stá­le v pokoji.
• Boh našiel pokoj vo svo­jom doko­na­lom die­le. Z toho môže­me poro­zu­mieť, že aj my náj­de­me pokoj, keď bude­me činiť Jeho vôľu.

Z Gene­zis 2:3 a z celé­ho prí­be­hu o stvo­re­ní sa môže­me mno­hé­mu učiť. Hovo­rí o duchov­ne dôle­ži­tých sku­toč­nos­tiach, ale nemá­me z neho vyvo­diť, že Boh pod­lie­ha času a na 24 hodín pre­stal pra­co­vať. Sta­rý zákon bol pôvod­ne napí­sa­ný pre Izra­e­li­tov, pre­to v ňom náj­de­me židov­ský spô­sob vyjad­ro­va­nia. Na začiat­ku Gene­zis je Božie stvo­ri­teľ­ské die­lo zasa­de­né do rám­ca sedem­dňo­vé­ho týžd­ňa, kto­rý kon­čí sobot­ňaj­ším odpo­čin­kom. Pre Izra­e­li­tov to malo byť povzbu­de­ním zacho­vá­vať sobo­tu, čo čas­to vo svo­jej his­tó­rii zaned­bá­va­li a tým vyjad­ro­va­li Bohu svo­ju neve­ru a nedôveru.

3 Aký mal prí­stup k sobo­te Ježiš?

Hoci Ježiš zacho­vá­val židov­ské záko­ny, vo svo­jej odo­vzda­nej služ­be ľuďom neroz­li­šo­val jed­not­li­vé dni. V situ­ácii, kedy jeho uče­ní­ci v sobo­tu trha­li obil­né kla­sy (Matúš 12:1–8) Ježiš pou­ká­zal na to, že Boh si nece­ní for­mál­ne zacho­vá­va­nie záka­zov spo­je­ných so sobo­tou, ale hľa­dí na postoj srdca.

Ježiš viac­krát pobú­ril svo­jich odpor­cov, keď uzdra­vo­val, teda pra­co­val v sobo­tu (napr. v Jáno­vi 9:6–7 uro­bil zo sli­ny bla­to a potrel ním sle­pé­mu oči). V inú sobo­tu Ježiš uzdra­vil chro­mé­ho člo­ve­ka a vyzval ho, aby si vzal svo­je lôž­ko a cho­dil, čo pod­ľa Židov bolo neprí­pust­né. Ján o tom píše:

Pre­to sa Židia ešte väčš­mi usi­lo­va­li zabiť ho, lebo nie­len­že poru­šo­val sobo­tu, ale aj Boha nazý­val svo­jím Otcom a robil sa rov­ným Bohu. (Ján 5:18)

Ježiš na inom mies­te prehlásil:

Syn člo­ve­ka je pánom aj nad sobo­tou. (Matúš 12:8)

Tými­to výrok­mi chcel Ježiš odha­liť nábo­žen­ské pokry­tec­tvo svo­jich kri­ti­kov. V Káz­ni na vrchu v Matú­šo­vi 5 vidí­me Ježi­šov postoj k záko­nu. Vo ver­ši 17 pove­dal, že zákon nepri­šiel zru­šiť, ale napl­niť. Svo­je slo­vá opa­ko­va­ne uvá­dza for­mu­lá­ci­ou: „Poču­li ste, že bolo pove­da­né … no ja vám hovo­rím…“. Pri­ká­za­nie „Nescu­dzo­lo­žíš“ roz­ší­ril na nečis­té myš­lien­ky a pohľa­dy, „Neza­bi­ješ“ vztia­hol na nená­visť a pohŕda­nie a podob­ne nové veci učil o prí­sa­he a lás­ke k nepria­te­ľom. Ježiš dal sta­ro­zá­kon­ným pri­ká­za­niam hlb­ší – v sku­toč­nos­ti pôvod­ný obsah. Podob­ne je tomu so sobo­tou. Aj keď sobo­ta nie je v Káz­ni na vrchu spo­me­nu­tá, Ježiš toto pri­ká­za­nie doko­na­le napl­nil svo­jou odo­vzda­nos­ťou a lás­kou v den­nom živote.

4 Aký mali prí­stup k sobo­te prví kresťania?

Všim­ni­me si, že v Novom záko­ne nenáj­de­me jedi­nú pasáž, kde by kres­ťa­nia boli napo­mí­na­ní kvô­li zaned­bá­va­niu sobo­ty.^[2] Pre­to­že sobo­ta bola daná izra­el­ské­mu ľudu, Ježiš a jeho uče­ní­ci ju ako Židia pri­ro­dze­ne zacho­vá­va­li.^[3] Na dru­hej stra­ne z toho nemô­že­me vyvo­diť záver, že svä­te­nie sobo­ty pova­žo­va­li za nut­né pre spá­su, ani že ju máme zacho­vá­vať dnes. Pre nás je sme­ro­daj­ná situ­ácia prvých kres­ťa­nov, kto­rí sa obrá­ti­li z pohanov.

Ďalej je pozo­ru­hod­né, že v Novom záko­ne nenáj­de­me naj­men­ší náznak, že by kres­ťa­nia neži­dov­ské­ho pôvo­du mali zacho­vá­vať sobo­tu. Keď sa apoš­to­li ziš­li v Jeru­za­le­me kvô­li otáz­ke, čo majú zacho­vá­vať kres­ťa­nia z poha­nov (Skut­ky 15:10–21), uznies­li sa na šty­roch bodoch: zdŕ­žať sa mäsa obe­to­va­né­ho mod­lám, jede­nia krvi, mäsa udu­se­ných zvie­rat a smils­tva (inces­tu). Tie­to body boli v tej dobe pova­žo­va­né za nut­né, aby sa udr­ža­lo spo­lo­čen­stvo medzi kres­ťan­mi z poha­nov a zo židov a aby kres­ťa­nia z poha­nov nebo­li pohor­še­ním pri zves­to­va­ní evan­je­lia Židom. Zacho­vá­va­nie sobo­ty k tým­to bodom nepat­ri­lo. Žia­den apoš­tol sa neod­vá­žil polo­žiť na šiju kres­ťa­nov z poha­nov ťaž­ké jar­mo zákona.

Apoš­tol Pavol napí­sal Rimanom:

Lebo nie­kto robí roz­diel medzi dňom a dňom, iný neroz­li­šu­je dni; len nech je kaž­dý úpl­ne pre­sved­če­ný o svo­jom. Kto zacho­vá­va deň, zacho­vá­va ho kvô­li Páno­vi; kto je, je kvô­li Páno­vi, veď vzdá­va vďa­ky Bohu; a kto neje, neje kvô­li Páno­vi a vzdá­va vďa­ky Bohu. (Rima­nom 14:5–6)

Sku­toč­nosť, že nie­kto robil roz­diel medzi dňom a dňom zna­me­ná, že nie­kto­rí kres­ťa­nia zo židov stá­le zacho­vá­va­li sobo­tu. Nepri­chá­dza do úva­hy iný deň, kto­rý by moh­li zacho­vá­vať kvô­li Páno­vi. Pavol neučil, aby kaž­dý zacho­vá­val sobo­tu a pred­pi­sy o jed­lách. Z kon­tex­tu ver­šov 2 a 14 vidí­me, že Pavol pova­žo­val tých, čo stá­le zacho­vá­va­li sobo­tu a pred­pi­sy o jed­lách za sla­bých. Na dru­hej stra­ne nie­kto­rí kres­ťa­nia zo židov už pocho­pi­li, že nemu­sia zacho­vá­vať zákon. Teda, ak Pavol od nich nevy­ža­do­val, aby zacho­vá­va­li sobo­tu, tým menej to oča­ká­val od kres­ťa­nov z pohanov.

V Novom záko­ne náj­de­me lis­ty cir­kvám, kde boli nie­kto­rí kres­ťa­na z poha­nov v nebez­pe­čen­stve, že začnú dodr­žia­vať zákon. Pavol ich prí­sne napomína:

Ale keď priš­la plnosť času, Boh poslal svoj­ho Syna, naro­de­né­ho zo ženy, naro­de­né­ho pod záko­nom, aby vykú­pil tých, čo boli pod záko­nom, a aby sme dosta­li adop­tív­ne synov­stvo. Pre­to­že ste syn­mi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svoj­ho Syna a on volá: „Abba, Otče!“ A tak už nie si otrok, ale syn; a keď syn, tak skr­ze Boha aj dedič. No vte­dy, keď ste nepoz­na­li Boha, slú­ži­li ste tým, čo v sku­toč­nos­ti nie sú boh­mi. Ale teraz, keď ste pozna­li Boha, ale­bo skôr, keď Boh pozná vás, ako to, že sa zno­va vra­cia­te k sla­bým a úbo­hým živ­lom a chce­te im zasa slú­žiť ako pred­tým?! Zacho­vá­va­te dni, mesia­ce, obdo­bia a roky! Bojím sa o vás, či sa azda nena­má­ham medzi vami nadar­mo. (Galat­ským 4:8–11)

Zamys­li­me sa nad tým, ako Pavol argu­men­tu­je. Galat­skí boli pred obrá­te­ním pohan­mi, kto­rí slú­ži­li mod­lám. Ich nábo­žen­stvo nema­lo žiad­nu silu, aby ich pri­blí­ži­lo k Bohu. Teraz sa však zni­žu­jú na podob­nú úro­veň. Začí­na­jú zacho­vá­vať dni a mesia­ce (sobo­tu a iné židov­ské sviat­ky), čo Pavol pova­žu­je za opä­tov­ný prí­klon k sla­bým živ­lom – teda úpa­dok na rov­na­kú úro­veň, ako kedy­si pri pohan­ských sviat­koch a ritu­áloch, kto­rý­mi boli zotro­če­ní (verš 8 a 9).

V rov­na­kom lis­te Pavol pokračuje:

Čudu­jem sa, že od toho, kto­rý vás povo­lal v Kris­to­vej milos­ti, tak rých­lo pre­bie­ha­te k iné­mu evan­je­liu. (Galat­ským 1:6)

a ďalej:

Ó, nero­zum­ní Galat­skí! Kto vás omá­mil, [aby ste nebo­li povoľ­ní prav­de]? Veď som vám pred oči nakres­lil Ježi­ša Kris­ta, toho ukri­žo­va­né­ho! Len to by som chcel zve­dieť od vás, či ste zo skut­kov záko­na pri­ja­li Ducha, a či zo zves­to­va­nia vie­ry? Či ste takí nero­zum­ní? Zača­li ste duchom, a teraz kon­čí­te telom? A koľ­ko ste pre­tr­pe­li nadar­mo? A ozaj, nadar­mo. Ale či Ten, kto­rý vám dáva Ducha a robí divy medzi vami, (robí to) skut­ka­mi záko­na, ale­bo zves­to­va­ním vie­ry? (Galat­ským 3:1–5)

Toto sú veľ­mi závaž­né napo­me­nu­tia adre­so­va­né kres­ťa­nom. Keď raz uve­ria v Ježi­ša, ale potom sa obrá­tia k záko­nu (čo zahŕňa zacho­vá­va­nie dní), nebu­dú spasení.

Podob­né nebez­pe­čen­stvo náj­de­me aj v lis­te Kolo­sen­ským 2:16–17:

Nech vás teda nik nesú­di pre pokrm, ani pre nápoj, ani pre svia­tok, nov­me­siac ale­bo sobo­ty, lebo ony sú len tie­ňom budú­cich vecí, no sku­toč­nosť je Kris­tus.^[4]

Tamoj­ším kres­ťa­nom tiež hro­zi­lo nebez­pe­čen­stvo, že začnú pri­jí­mať ľud­ské uče­nie a zacho­vá­vať zákon. Z toho, ako Pavol píše, je zrej­mé, že kres­ťa­nia z poha­nov neza­cho­vá­va­li ani zákon ani sobotu.

Cito­va­né bib­lic­ké pasá­že boli len krát­ky­mi úryv­ka­mi, kto­ré sú lep­šie pocho­pi­teľ­né po pre­čí­ta­ní celé­ho kontextu.

5 Máme zacho­vá­vať sobo­tu pod­ľa Desatora?

Adven­tis­ti sied­me­ho dňa učia, že Moj­ži­šov zákon obsa­hu­je dva dru­hy záko­na: morál­ny (Boží), kto­rý pred­sta­vu­je Desa­to­ro a cere­mo­niál­ny (Moj­ži­šov), kto­rý obsa­hu­je pred­pi­sy o obe­tiach, obriez­ke, atď. Morál­ny zákon pova­žu­jú za več­ne plat­ný pre všet­kých ľudí vrá­ta­ne dneš­ných kres­ťa­nov, zatiaľ čo cere­mo­niál­ny zákon našiel svo­je napl­ne­nie v Ježi­šo­vi a už plat­ný nie je. V Bib­lii však také­to roz­de­le­nie nenáj­de­me, napr. v Nehe­miá­šo­vi 8:1.8 sa ter­mí­ny Moj­ži­šov zákon a Boží zákon pou­ží­va­jú ako synonymá.

Keď Ježiš spo­mí­nal pri­ká­za­nia, vo via­ce­rých prí­pa­doch tým mys­lel nie len na Desa­to­ro. Keď sa ho boha­tý mla­dík opý­tal, aké má zacho­vá­vať pri­ká­za­nia, aby zís­kal več­ný život, Ježiš mu odpovedal:

„Pre­čo sa ma pýtaš na dob­ré? Len jeden je dob­rý. Ale ak chceš vojsť do živo­ta, zacho­vá­vaj pri­ká­za­nia!“ On sa ho opý­tal: „Kto­ré?“ Ježiš pove­dal: „Neza­bi­ješ! Nescu­dzo­lo­žíš! Nepok­rad­neš! Nebu­deš kri­vo sved­čiť! Cti otca i mat­ku a milo­vať budeš svoj­ho blíž­ne­ho ako seba samé­ho!“ Mla­dík mu pove­dal: „Toto všet­ko som zacho­vá­val. Čo mi ešte chý­ba?“ Ježiš mu vra­vel: „Ak chceš byť doko­na­lý, choď, pre­daj, čo máš, roz­daj chu­dob­ným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasle­duj ma!“ Keď mla­dík počul toto slo­vo, odišiel smut­ný, lebo mal veľ­ký maje­tok. (Matúš 19:17–22)

Ježiš nevy­me­no­val celé Desa­to­ro, a dokon­ca vyne­chal sobo­tu. Na dru­hej stra­ne spo­mí­na pri­ká­za­nie, kto­ré sa v Desa­to­re nena­chá­dza: Milo­vať budeš svoj­ho blíž­ne­ho ako seba samé­ho! (Levi­ti­kus 19:18) Lás­ka k blíž­ne­mu zna­me­ná ove­ľa viac, ako neok­rad­núť ho ale­bo neza­biť. Ježiš chce pou­ká­zať na to naj­dô­le­ži­tej­šie — máme ho plne nasle­do­vať. Mla­dí­ka povzbu­dil dať nie­len časť (dodr­žia­vať nie­kto­ré pri­ká­za­nia), ale z celé­ho srd­ca sa odo­vzdať služ­be Bohu. K tomu­to posto­ju Ježiš povzbu­dzo­val ľudí rôz­ny­mi spô­sob­mi. Keď sa ho nie­kto spý­tal, kto­ré pri­ká­za­nie je prvé zo všet­kých, odpovedal:

Ježiš odpo­ve­dal: „Prvé je toto: »Počuj, Izra­el, Pán, náš Boh, je jedi­ný Pán. Milo­vať budeš Pána, svoj­ho Boha, z celé­ho svoj­ho srd­ca, z celej svo­jej duše, z celej svo­jej mys­le a z celej svo­jej sily!« Dru­hé je toto: »Milo­vať budeš svoj­ho blíž­ne­ho ako seba samé­ho!« Iné­ho, väč­šie­ho pri­ká­za­nia, ako sú tie­to, niet.“ (Marek 12:29–31)

Ježiš dal v Jáno­vi 13:34–35 nové pri­ká­za­nie brat­skej lás­ky. Svo­jim uče­ní­kom hlbo­kým spô­so­bom vysvet­lil, čo majú a čo nema­jú robiť. Bolo by veľ­mi zlé hne­vať sa na svoj­ho bra­ta a záro­veň sa upo­ko­jiť tým, že ho neza­bí­jam. (Matúš 5:22). Rov­na­ko by bolo zlé žia­dos­ti­vo hľa­dieť na ženu a upo­ko­jiť sa tým, že s ňou necu­dzo­lo­žím (Matúš 5:27). Ježiš nezru­šil zákon a Desa­to­ro, ale vysvet­lil naj­hl­b­ší význam záko­na. Skr­ze Desa­to­ro Boh ľudí učil základ­né morál­ne prin­cí­py. Len tí, kto sa roz­hod­nú milo­vať Boha a blíž­ne­ho zo srd­ca pocho­pia, že nasle­do­va­nie Ježi­ša zna­me­ná dať všet­ko a neur­čo­vať odo­vzda­nos­ti žiad­nu hranicu.

V lis­te Rima­nom 7:4–7 Pavol vysvet­ľu­je, že kres­ťa­nia zomre­li záko­nu, aby slú­ži­li po novom, v Duchu:

Vari nevie­te, bra­tia — veď hovo­rím takým, čo pozna­jú zákon -, že zákon panu­je nad člo­ve­kom, dokiaľ žije? Aj vyda­tú ženu zákon via­že len k žijú­ce­mu mužo­vi; ak muž zomrie, je oslo­bo­de­ná od záko­na muža. Kým teda žije muž, budú ju volať cudzo­lož­ni­cou, ak pat­rí iné­mu mužo­vi. Ale ak muž zomrie, je oslo­bo­de­ná od záko­na a nie je cudzo­lož­ni­cou, ak pat­rí iné­mu mužo­vi. Tak ste aj vy, bra­tia moji, zomre­li záko­nu skr­ze Kris­to­vo telo, aby ste pat­ri­li iné­mu, tomu, kto­rý bol vzkrie­se­ný z mŕt­vych, aby sme pri­ná­ša­li ovo­cie Bohu. Lebo kým sme boli v tele, pôso­bi­li v našich údoch hrieš­ne váš­ne, pod­ne­co­va­né záko­nom, a pri­ná­ša­li ovo­cie smr­ti. Ale teraz sme oslo­bo­de­ní od záko­na, lebo sme zomre­li tomu, čo nás drža­lo v zaja­tí, aby sme tak slú­ži­li po novom, v Duchu, a nie po sta­rom, pod­ľa lite­ry. Čo teda povie­me? Je zákon hrie­chom? Von­kon­com nie! Ale hriech som poznal iba skr­ze zákon; veď by som neve­del o žia­dos­ti­vos­ti, keby zákon neho­vo­ril: „Nepo­žia­daš!“ (Rima­nom 7:1–7)

Pod­ľa Pav­la kres­ťa­nia zomre­li záko­nu a ten­to stav pri­rov­ná­va k vyda­tej žene, kto­rej zomrel man­žel. Vo ver­šoch 4–6 sa zákon vzťa­hu­je na Desa­to­ro, pre­to­že v sied­mom ver­ši je z neho cito­va­né: „Nepo­žia­daš!“.

V sied­mej a ôsmej kapi­to­le Rima­nom slo­bo­da od záko­na nezna­me­ná zní­že­nie sa pod úro­veň Moj­ži­šov­ho záko­na, ale pra­vý opak – byť schop­ní nasle­do­vať Ježi­ša a odo­vzdať naše živo­ty Bohu. Tým­to spô­so­bom je hlb­šie napl­ne­né aj pri­ká­za­nie o sobote.

6 Záver: sobo­ta, nede­ľa ale­bo kaž­dý deň?

Pre náš vzťah s Bohom je veľ­mi dôle­ži­té mu veno­vať čas. Prví kres­ťa­nia si den­ne našli čas, aby sa spo­lu mod­li­li, povzbu­dzo­va­li a vzá­jom­ne pomá­ha­li (Skut­ky 2:37–47, 5:42, Židom 3:12–14). Verí­me, že pre kaž­dé­ho kres­ťa­na je pri­ro­dze­né využiť voľ­ný čas na budo­va­nie Božie­ho krá­ľov­stva. Sme radi, že nemu­sí­me pra­co­vať ani v sobo­tu ani v nede­ľu a využiť víkend na stret­nu­tie s brat­mi a ses­tra­mi vo vie­re, spo­loč­ne chvá­liť Boha a pomá­hať iným ľuďom nájsť ces­tu k Nemu.

Novo­zá­kon­né napl­ne­nie sobo­ty nie je v zacho­vá­va­ní zvlášt­ne­ho dňa (ani sobo­ty, ani nede­le), ale v odo­vzda­ní živo­ta Bohu kaž­dý deň. Nový zákon nás neučí nahra­diť sobo­tu nede­ľou. Keď sa nie­kto­ré sku­pi­ny veria­cich prú o otáz­ku, či máme zacho­vá­vať  sobo­tu ale­bo nede­ľu, potom dopo­siaľ nepo­cho­pi­li Ježi­šov odkaz. (Viac o našom chá­pa­ní v témach: O živo­te prvých kres­ťa­nov, Cir­kev v dobe Nové­ho záko­na).

Boh od nás neoča­ká­va zacho­vá­vať neja­ké for­my, ale úprim­ne hľa­dať Jeho vôľu. Pokiaľ zdô­raz­ňu­je­me jeden deň v týžd­ni, nemô­že to uka­zo­vať na nedos­ta­tok pri­pra­ve­nos­ti úpl­ne odo­vzdať aj zvyš­né dni Bohu?

On mu pove­dal: „Milo­vať budeš Pána, svoj­ho Boha, celým svo­jím srd­com, celou svo­jou dušou a celou svo­jou mys­ľou! To je naj­väč­šie a prvé pri­ká­za­nie. Dru­hé je mu podob­né: Milo­vať budeš svoj­ho blíž­ne­ho ako seba samé­ho! Na tých­to dvoch pri­ká­za­niach spo­čí­va celý Zákon i Pro­ro­ci.” (Matúš 22:37–40)

Sme si vedo­mí, že zacho­vá­va­nie sobo­ty ale­bo iné­ho dňa je širo­ká téma. V tom­to člán­ku sme nemoh­li vysvet­liť všet­ky otáz­ky. Bude­me radi, keď sa na nás obrá­ti­te s Vaši­mi otáz­ka­mi ale­bo reakciami.