Lás­ka, roz­li­šo­va­nie a súdenie

„Nesúď­te, aby ste nebo­li súde­ní“ (Matúš 7:1–5)… „Kaž­dý člo­vek si sám pred Bohom zod­po­ve­dá za to, ako žije“ … „Nikto, okrem Boha nevi­dí do srd­ca dru­hé­ho člo­ve­ka, a pre­to nemô­že objek­tív­ne posú­diť jeho vzťah s Bohom“. Už ste to nie­ke­dy poču­li? Ale­bo ste si nie­čo podob­né sami pomys­le­li, ale­bo nie­ko­mu povedali?
Také­to posto­je sú cha­rak­te­ris­tic­ké naj­mä tam, kde sa duchov­ný život dru­hých vní­ma ako súkrom­ná vec, kto­rá je pre ostat­ných ľudí buď čias­toč­né ale­bo úpl­né tabu. Aká­koľ­vek kri­ti­ka sa pova­žu­je za neto­le­ran­ciu a odsu­dzo­va­nie. Podob­ne ľudia pri­stu­pu­jú i k roz­li­šo­va­niu uče­nia. Pokiaľ ale nie­čo nie je sprá­ve, je nut­né to pri­znať, posú­diť a usi­lo­vať o nápra­vu, ale­bo pri­naj­men­šom, vyvo­diť dôsledky.

1 Roz­diel medzi roz­li­šo­va­ním a súdením

Mno­ho ľudí pokla­dá roz­li­šo­va­nie a súde­nie za to isté. Avšak, medzi tými­to výraz­mi môže byť význam­ný roz­diel. Roz­li­šo­vať zna­me­ná zau­jať postoj k tomu, čo je dob­ré ale­bo zlé, čo prak­tic­ky zna­me­ná uplat­ňo­vať bib­lic­ké prin­cí­py v kaž­do­den­ných situ­áciách. Roz­li­šo­va­nie medzi dob­rým a zlým je v duchov­ných otáz­kach rov­na­ko dôle­ži­té ako v iných veciach kaž­do­den­né­ho živo­ta. Roz­li­šo­va­nie, kto­ré vychá­dza z túž­by poznať prav­du, je prvým kro­kom k tomu, aby sme boli schop­ní pomôcť. Ak moti­vá­cia pomôcť dru­hé­mu chý­ba, potom sa aj úpl­ne spra­vod­li­vé a správ­ne roz­li­šo­va­nie môže sku­toč­ne obrá­tiť v nemi­lo­srd­né odsú­de­nie. V Bib­lii je nie­koľ­ko ver­šov, kto­ré hovo­ria pro­ti samo­spra­vod­li­vé­mu, pový­še­né­mu a fari­zej­ské­mu odsu­dzo­va­niu (napr. Matúš 9:9–13; Lukáš 18:9–14). V nasle­du­jú­com podo­ben­stve Ježiš odmie­tol prá­ve taký­to postoj:

Nesúď­te, aby ste nebo­li súde­ní. Lebo ako bude­te súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mie­rou bude­te merať vy, takou sa name­ria aj vám. Pre­čo vidíš smiet­ku v oku svoj­ho bra­ta, a vo vlast­nom oku brv­no nez­ba­dáš? Ale­bo ako môžeš pove­dať svoj­mu bra­to­vi: »Dovoľ, vybe­riem ti smiet­ku z oka« – a ty máš v oku brv­no?! Pokry­tec, vyhoď najprv brv­no zo svoj­ho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smiet­ku z oka svoj­ho bra­ta. (Matúš 7:1–5)

Pod­sta­tou toh­to podo­ben­stva je varo­vať namys­le­né­ho a pokry­tec­ké­ho člo­ve­ka, kto­rý zdô­raz­ňu­je hrie­chy dru­hé­ho bez toho, aby si uve­do­mil svo­je vlast­né. Ježiš ním odmie­ta zlé motí­vy a posto­je, samo­spra­vod­li­vosť a neprip­ra­ve­nosť v úsi­lí o vlast­nú zme­nu. Neod­mie­ta však samot­né  „odstrá­ne­nie tries­ky z oka bra­ta“. Ježi­šo­vým záme­rom bolo, aby sme v prvom rade vide­li nalie­ha­vosť posú­de­nia seba samých a uve­do­mi­li si závaž­nosť vlast­ných hrie­chov. Potom bude­me schop­ní pomôcť druhým.

„Pre­čo vidíš smiet­ku v oku svoj­ho bra­ta, a vo vlast­nom oku brv­no nezbadáš?“

Pri­rov­na­nie hrie­chu k tries­ke nepod­po­ru­je roz­ší­re­ný názor, že hrie­chy dru­hej oso­by nie sú mojou vecou, pre­to­že s tries­kou v mojom ale­bo i v cudzom oku by mal byť nespo­koj­ný kaž­dý člo­vek. Rov­na­ké podo­ben­stvo náj­de­me i v Luká­šo­vom evan­je­liu 6:37–42, kde je ešte zjav­nej­šie, že Ježi­šo­vým záme­rom bolo varo­vať pro­ti nelás­ke a odsudzovaniu:

Nesúď­te a nebu­de­te súde­ní. Neod­su­dzuj­te a nebu­de­te odsú­de­ní! Odpúš­ťaj­te a odpus­tí sa vám. (Lukáš 6:37)

Posols­tvá podo­bens­tiev, kto­ré v Matú­šo­vi 7 ale­bo Luká­šo­vi 6 nasle­du­jú za cito­va­ný­mi ver­ša­mi, sú tiež spo­je­né s triez­vou kri­ti­kou a posú­de­ním. Nútia nás k otáz­kam: „Kto je ten, čo si neza­slú­ži dostať naše per­ly?“, „Kto je ten, kto­rý nevs­tú­pi do Božie­ho krá­ľov­stva?“ (Matúš 7:6.15–23). V Luká­šo­vi 6:43–46 nás zase Ježiš učí, že faloš­ných uči­te­ľov spo­zná­me pod­ľa ich ovo­cia. Aj z tých­to prí­kla­dov vidí­me, že Ježiš neod­mie­tal kri­tic­ký prí­stup a rozlišovanie.

2 Akú úlo­hu má roz­li­šo­va­nie v osob­nom vzťa­hu s Bohom?

Aby sme sa v tom­to hrieš­nom sve­te moh­li na nie­ko­ho ale­bo nie­čo úpl­ne spo­ľa­hnúť, musí­me si všet­ko najprv dob­re pre­ve­riť (2. Korint­ským 11:14–15). Boh nám v tom­to hľa­da­ní pomá­ha tým, že odha­lil zlo­bu a hriech, keď nám zo svo­jej milos­ti a lás­ky zja­vil seba samé­ho a umož­nil sa k Nemu pri­blí­žiť. (Jáno­vo ev. 15:22–24)

Židom, kto­rí mu uve­ri­li, Ježiš pove­dal: „Ak osta­ne­te v mojom slo­ve, bude­te naozaj moji­mi uče­ník­mi, pozná­te prav­du a prav­da vás vyslo­bo­dí.“ (Jáno­vo ev. 8:31–32)

Vy ste moji pria­te­lia, ak robí­te, čo vám pri­ka­zu­jem.  Už vás nena­zý­vam slu­ha­mi, lebo slu­ha nevie čo robí jeho Pán. Nazval som vás pria­teľ­mi, pre­to­že som vám ozná­mil všet­ko, čo som počul od svoj­ho Otca. (Jáno­vo ev. 15:14–15)

S Bohom je mož­né žiť len vte­dy, ak člo­vek prij­me ponu­ku Jeho milos­ti a žije v prav­de, kto­rú usta­no­vil za základ náš­ho vzťa­hu s Ním. (Rím­skym 12:1–2) Náj­de­nie prav­dy a hlav­ne zotr­vá­va­nie v prav­de a rov­na­ko odkrý­va­nie a zdr­žia­va­nie sa kla­mu, sú pre­to nut­nos­ťou. Ten, kto to neuvá­dza do pra­xe, môže ľah­ko minúť ces­tu k več­né­mu životu.

Vchá­dzaj­te tes­nou brá­nou, lebo širo­ká brá­na a prie­stran­ná ces­ta vedie do zatra­te­nia a mno­ho je tých čo cez ňu vchá­dza­jú. Aká tes­ná je brá­na a úzka ces­ta, čo vedie do živo­ta, a málo je tých, čo ju nachá­dza­jú! (Matúš 7:13–14)

Ale pri­chá­dza hodi­na, ba už je tu, keď sa pra­ví cti­te­lia budú kla­ňať Otco­vi v Duchu a prav­de. Lebo sám Otec hľa­dá takých cti­te­ľov. Boh je duch a tí, čo sa mu kla­ňa­jú, musia sa mu kla­ňať v Duchu a prav­de. (Jáno­vo ev. 4:23–24)

Dávaj­te si pozor, aby ste nepriš­li o to, na čom ste pra­co­va­li, ale aby ste dosta­li plnú odme­nu. Kto­koľ­vek zachá­dza ďalej a neos­tá­va v Kris­to­vom uče­ní, nemá Boha. Kto ostá­va v jeho uče­ní, ten má aj Otca aj Syna.  (2. list Jánov 8–9)

Keď pri­pra­vu­je­me nie­čo z naz­bie­ra­ných húb, najprv sa pre­sved­čí­me, či medzi nimi nie je neja­ká jedo­va­tá. Rov­na­ko tak musí­me byť obo­zret­ní v otáz­kach týka­jú­cich sa Boha a nebrať ich na ľah­kú váhu.

Sú veci, na kto­ré môžu mať ľudia rôz­ne názo­ry a všet­ci budú mať svo­jím spô­so­bom prav­du. Nie­kto si naprí­klad mys­lí, že je lep­šie, aby mu na bal­kó­ne rást­li muš­ká­ty, iný si tam zasa­dí begó­nie. Sú ale veci, o kto­rých tak­to zmýš­ľať nemô­že­me bez toho, aby sme žili v kla­me ale­bo kla­ma­li – kedy dva rôz­ne názo­ry nemô­žu byť záro­veň správ­ne. Keď naprí­klad die­ťa uká­že na mucho­tráv­ku zele­nú a spý­ta sa, či je pre člo­ve­ka jedo­va­tá, len jed­na odpo­veď bude správ­na. Ale­bo keď máme odpo­ve­dať na otáz­ku, či sa Zem točí oko­lo sln­ka ale­bo naopak. Sú to otáz­ky, kto­ré sa týka­jú reality.

Rov­na­ko tak je to s pozna­ním o Bohu. Nemô­že­me o Ňom vedieť všet­ko. Môže­me poznať ale to, čo nám On sám o sebe uka­zu­je zo svoj­ho stvo­re­nia, skr­ze naše sve­do­mie, skr­ze pro­ro­kov, kto­rých poslal a hlav­ne skr­ze svoj­ho Syna Ježi­ša Kris­ta. O tom všet­kom sa môže­me dozve­dieť v Jeho Slo­ve – v Bib­lii. To, čo si mys­lí­me o Bohu nie je len otáz­kou vku­su, osob­né­ho zalo­že­nia ale­bo vply­vu oko­lia, ale prav­dy, na kto­rej sa zakla­dá náš vzťah s Ním.

Nemô­že byť obo­je prav­da: názor, že Boh stvo­ril len nie­kto­rých ľudí pre spá­su a opak; keď jeden verí, že Duch Svä­tý je oso­ba a dru­hý nie; keď si nie­kto mys­lí, že veria­ci člo­vek môže stra­tiť vzťah s Bohom a dru­hý to popie­ra; keď jeden hovo­rí, že člo­vek je hrieš­ny už od svo­jej pri­ro­dze­nos­ti a dru­hý hovo­rí, že to tak nie je; ale­bo keď sa nie­kto dom­nie­va, že pek­lo exis­tu­je a dru­hý to vidí inak.

Moh­li by sme spo­me­núť ešte iné prí­kla­dy toho, čomu ľudia veria. Tie­to pre­sved­če­nia nie sú len abs­trakt­nou teoló­gi­ou, ale majú zásad­ný vplyv na život tých, kto­rí im veria, ovplyv­ňu­jú ich postoj a sprá­va­nie voči Bohu a ľuďom.
Boh však chce, aby kaž­dý, kto sa úprim­ne roz­hod­ne hľa­dať prav­du, ju aj našiel! Taký člo­vek sa bude pýtať, aký Boh je a ako žiť život, kto­rý sa Mu páči v čis­tej vie­re a lás­ke. V Bib­lii náj­de­me veľa povzbu­de­ní k posú­de­niu seba, dru­hých a všetkého.

Kedy­si ste boli tmou, ale teraz ste svet­lom v Páno­vi. Žite ako deti svet­la! Ovo­cie svet­la je v kaž­dej dob­ro­te, spra­vod­li­vos­ti a prav­de. Skú­maj­te, čo sa páči Páno­vi, a nemaj­te účasť na jalo­vých skut­koch tmy, rad­šej ich odha­ľuj­te,… (Efez­ským 5:8–11)

Ducha neuhá­šaj­te, pro­roc­tva­mi nepo­hŕdaj­te! Ale všet­ko skú­maj­te a čo je dob­ré, toho sa drž­te! Chráň­te sa zla v akej­koľ­vek podo­be! (1. Tesa­lo­nic­kým 5:19–22)

Chráň­te sa faloš­ných pro­ro­kov: pri­chá­dza­jú k vám v ovčom rúchu, ale vnút­ri sú dra­ví vlci. Pozná­te ich po ovo­cí. Veď či obe­ra­jú z tŕnia hroz­ná ale­bo z bod­lia­kov figy? Tak kaž­dý dob­rý strom rodí dob­ré ovo­cie, kým zlý strom rodí zlé ovo­cie. Dob­rý strom nemô­že rodiť zlé ovo­cie a zlý strom nemô­že rodiť dob­ré ovo­cie. Kaž­dý strom, kto­rý nepri­ná­ša dob­ré ovo­cie, vytnú a hodia do ohňa. Teda po ich ovo­cí ich pozná­te. (Matúš 7:15–20)

3 Úlo­ha roz­li­šo­va­nia medzi kresťanmi

Roz­li­šo­va­nie je nena­hra­di­teľ­ným pre­ja­vom lás­ky. Aby sme moh­li nie­ko­mu pomôcť tak, ako si to Boh želá, musí­me poro­zu­mieť jeho vzťa­hu s Bohom, a to vrá­ta­ne nedos­tat­kov. Musí­me posú­diť jeho život a skutky.

Vo sve­te je kri­ti­ka pri­jí­ma­ná veľ­mi osob­ne, pre­to­že väč­ši­na ľudí je prí­liš pyš­ná nato, aby ju pri­ja­la. Pre­to je pre mno­hých jed­no­duch­šie vyhnúť sa kon­fron­tá­cii s dru­hý­mi, keď ich posta­via tvá­rou v tvár vlast­ným chy­bám a vola­jú ich k obráteniu.
Tak­to to ale medzi kres­ťan­mi nemá byť!

Pozri­me sa, aké dôsled­ky malo to, že sa kres­ťan­ské komu­ni­ty už v sko­rých sto­ro­čiach vyda­li po jed­no­duch­šej ceste:

• Kres­ťa­nia sa uzav­re­li voči sebe navzá­jom. Úprim­ný prí­stup a brat­ská lás­ka pre­sta­li byť pri­ro­dze­né, nikto už nemo­hol sku­toč­ne vedieť, v akom duchov­nom sta­ve je jeho brat ale­bo ses­tra pred Bohom.
• S pokle­som vzá­jom­né­ho napo­mí­na­nia v cir­kvi vymiz­lo aj úsi­lie o posvä­te­nie. „Menej závaž­né“ hrie­chy zosta­li skry­té a spo­lo­čen­stvo uplat­ňo­va­lo prí­snej­šie merít­ka len v prí­pa­doch zjav­ných hrie­chov, kto­ré čas­to dospe­li do roz­me­rov porov­na­teľ­ných so svetom.
• Nedos­ta­tok potreb­nej pomo­ci, napo­me­nu­tia a povzbu­de­nia ale­bo aj neprip­ra­ve­nosť vylú­čiť zatvr­de­ných kres­ťa­nov, pri­pra­vi­li živ­nú pôdu pre skry­té hrie­chy. To všet­ko otvo­ri­lo ces­tu pse­udo-kres­ťan­ské­mu živo­tu v rám­ci cir­kvi, čo zna­me­ná, že v zhro­maž­de­ní boli spo­lu so sku­toč­ný­mi kres­ťan­mi pse­udo­kres­ťa­nia a neveriaci.
• Ľudia pri­pra­ve­ní k činom, kto­rí mali dob­ré orga­ni­zač­né schop­nos­ti zís­ka­li auto­ri­tu a vedú­ce posta­ve­nie v zbo­roch bez toho, aby ich roz­ho­do­va­nie a kona­nie bolo skú­ma­né, ako tomu bolo pred­tým medzi via­ce­rý­mi (sebe­rov­ný­mi) star­ší­mi. (Skut­ky 20:28)
• Ako dôsle­dok tých­to zmien sa kres­ťan­ské spo­lo­čen­stvá otvo­ri­li faloš­ným uči­te­ľom a nespráv­nym pred­sta­vám o Bohu. Cir­kev pre­sta­la byť prí­kla­dom, kto­rý usved­ču­je svet a volá ho k obráteniu.

Bib­lia, kto­rá tie­to nebez­pe­čen­stvá pred­ví­da, nás moti­vu­je niesť zod­po­ved­nosť za našich bra­tov a ses­try v Kris­to­vi, napo­mí­nať ich a povzbu­dzo­vať. Tak­to je mož­né ucho­vať si v zhro­maž­de­ní lás­ku, posluš­nosť a čis­to­tu pod­ľa Božej vôle.

Dávaj­te si pozor, bra­tia, aby nik z vás nemal zlé a never­né srd­ce a neod­pa­dol od živé­ho Boha, ale deň čo deň sa vzá­jom­ne povzbu­dzuj­te, kým trvá to „dnes“, aby niko­ho z vás neza­tvr­di­lo máme­nie hrie­chu. (Židom 3:12–13)

Keď sa tvoj brat pre­hre­ší pro­ti tebe, choď a napo­meň ho medzi štyr­mi oča­mi. Ak ťa počúv­ne, zís­kal si svoj­ho bra­ta. Ak ťa nepo­čúv­ne, pri­ber si ešte jed­né­ho ale­bo dvoch, aby bola kaž­dá výpo­veď potvr­de­ná ústa­mi dvoch ale­bo troch sved­kov. Keby ani ich nepo­čú­vol, povedz to cir­kvi. A keby ani cir­kev nech­cel poslúch­nuť, nech ti je ako pohan a mýt­nik. (Matúš 18:15–17)

Ale teraz som vám napí­sal, aby ste sa nestý­ka­li s tým, kto sa volá bra­tom, a je smil­ník, cham­ti­vec, mod­los­lu­žob­ník, utŕhač, opi­lec ale­bo lupič; s takým ani neje­dz­te. Veď pre­čo by som mal súdiť tých, čo sú mimo?! Vari nesú­di­te aj vy tých, čo sú vnút­ri?! Lebo tých, čo sú mimo, bude súdiť Boh. Vylúč­te zlé­ho spo­me­dzi seba! (1. Korint­ským 5:11–13)

V Bib­lii čas­to náj­de­me nalie­ha­vé vola­nie k povzbu­dzo­va­niu ostat­ných veria­cich a rov­na­ko v nej náj­de­me mno­ho prí­kla­dov o tom, ako kres­ťa­nia „strá­ži­li“ uče­nie Cir­kvi, kto­rá je „stĺpom a opo­rou prav­dy“. (1. Timo­te­jo­vi 3:15)

Milo­va­ní, never­te kaž­dé­mu duchu, ale skú­maj­te duchov, či sú z Boha; lebo do sve­ta vyšlo mno­ho faloš­ných pro­ro­kov. Božie­ho Ducha pozná­te pod­ľa toh­to: Kaž­dý duch, kto­rý vyzná­va, že Ježiš Kris­tus pri­šiel v tele, je z Boha. Duch, kto­rý nevyz­ná­va Ježi­ša, nie je z Boha. To je duch anti­kris­ta, o kto­rom ste poču­li, že prí­de, a už teraz je na sve­te. Vy, deti moje, ste z Boha a zví­ťa­zi­li ste nad nimi, lebo ten, kto­rý je vo vás, je väč­ší než ten, čo je vo sve­te. Oni sú zo sve­ta, pre­to hovo­ria pod­ľa sve­ta a svet ich počú­va. My sme z Boha. Kto pozná Boha, počú­va nás. Kto nie je z Boha, ten nás nepo­čú­va. Pod­ľa toho pozná­va­me Ducha prav­dy a ducha blu­du. (1. list Jánov 4:1–6)

Poznám tvo­je skut­ky aj tvo­ju náma­hu a vytrva­losť a viem, že nemô­žeš zniesť zlých. Skú­šal si tých, čo hovo­ria, že sú apoš­tol­mi, a nie sú, a zis­til si, že sú to luhá­ri. (Zja­ve­nie 2:2)

Nasle­du­jú­ce ver­še uka­zu­jú, akú nena­hra­di­teľ­nú úlo­hu malo roz­li­šo­va­nie v tom, keď kres­ťa­nia chce­li pomôcť k obrá­te­niu druhým:

Ale ak budú všet­ci pro­ro­ko­vať a prí­de neja­ký neve­ria­ci ale­bo jed­no­du­chý člo­vek, všet­ci ho usved­čia, všet­ci ho posú­dia, vyj­dú naja­vo taj­nos­ti jeho srd­ca, a tak pad­ne na tvár, bude sa kla­ňať Bohu a vyzná: „Naozaj je Boh medzi vami!“ (1. Korint­ským 14:24–25)

Ježiš čas­to pou­ka­zo­val na to, čo ľudí vzďa­ľo­va­lo od Boha a od Neho (viď napr. Matúš 23:13–36 a 19:16–22). Ak si aj my želá­me, aby sa dru­hí k Bohu pri­blí­ži­li, musí­me nasle­do­vať Ježi­šov prí­klad aj keby to malo pri­vo­lať kon­flik­ty a naše odmiet­nu­tie. (2. Timo­te­jo­vi 4:14–15)

Zo všet­kých tých­to prí­kla­dov sa dá vidieť, že roz­li­šo­va­nie je dôle­ži­tou súčas­ťou prav­dy a lás­ky voči Bohu, medzi kres­ťan­mi a ku všet­kým ostat­ným ľuďom.