Kto je Boh? Čo o ňom môže­me vedieť?

V pred­chá­dza­jú­cej čas­ti toh­to člán­ku (Pre­čo veriť v Boha? — Boh a veda) sme písa­li o tom, či veda vylu­ču­je exis­ten­ciu Boha Stvo­ri­te­ľa. Vide­li sme, že veda opi­su­je pro­ce­sy v hmot­nom sve­te. Posky­tu­je adek­vát­ne odpo­ve­de na otáz­ky typu „ako?“, ale svo­jou pova­hou a metó­da­mi sa neza­obe­rá otáz­kou „pre­čo?“. Avšak har­mó­nia, krá­sa a napo­kon aj vedec­ký opis prí­ro­dy pred­po­kla­dá exis­ten­ciu inte­li­gent­né­ho Stvo­ri­te­ľa. Ale kto ním je?

Stá­va sa, že ľudia odmie­ta­jú vie­ru, pre­to­že sa stret­li so skres­le­nou pred­sta­vou o Bohu. O Bohu exis­tu­jú rôz­ne pred­sud­ky aj vysní­va­né pred­sta­vy… Pre­to by sme chce­li najprv napí­sať nie­čo o jeho vlast­nos­tiach a cha­rak­te­re na zákla­de nie­koľ­kých bib­lic­kých citátov.

Boh je zdro­jom existencie

Boha nikto nestvo­ril. V tom sa líši od všet­ké­ho, čo exis­tu­je na tom­to sve­te. Boh je jedi­ný, kto nemá pôvod. Všet­ko ostat­né závi­sí od neho.

Svo­jou mocou stvo­ril zem, svo­jou múd­ros­ťou vytvo­ril svet a svo­jou roz­um­nos­ťou roz­päl nebe­sá. (Jere­miáš 10:12, SEB)

Ním vznik­lo všet­ko a bez neho nevznik­lo nič z toho, čo jes­tvu­je. (Jáno­vo evan­je­lium 1:3, SEB)

Boh je večný

Stvo­ril čas. Exis­tu­je mimo času a pries­to­ru. Nemá začia­tok ani koniec a nepod­lie­ha zmenám.

Skôr ako sa vrchy zro­di­li, skôr než vznik­la zem a svet, od vekov nave­ky ty si Boh. (Žalm 90:2, SEB)

To jed­no však nech vám nezos­tá­va skry­té, milo­va­ní, že jeden deň je u Pána ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. (2. Pet­rov 3:8, SEB)

Boh je všadeprítomný

Stvo­ril pries­tor a hmo­tu — teda, sám nie je nimi obme­dze­ný. Je duchov­nou bytos­ťou, pre­to nemá telo. Nemô­že­me ho opí­sať far­ba­mi a tvar­mi, nemô­že­me ho zobra­ziť ani si pred­sta­viť, ako vyze­rá. Nie je ani mužom, ani ženou, ani mla­dým, ani sta­rým. To, že nemá tvar, nezna­me­ná, že o ňom nemô­že­me pove­dať nič kon­krét­ne. Dáva nám poznať svo­je dob­ré vlast­nos­ti. Nemô­že­me pove­dať, že je tu ale­bo tam. Nemô­že­me ho vtes­nať do ohra­ni­če­né­ho pries­to­ru. Je vša­de, a pred­sa vždy blíz­ko kaž­dé­mu, kto ho hľadá.

Môže vôbec Boh pre­bý­vať na zemi? Veď samot­né nebe­sia, ba ani naj­vyš­šie nebo ťa nemô­žu obsiah­nuť! Tým menej ten­to dom, kto­rý som posta­vil. (1. kni­ha Krá­ľov 8:27, SEB)

Boh, kto­rý stvo­ril svet a všet­ko, čo je v ňom, ten­to Boh, keď­že je Pánom neba i zeme, nebý­va v chrá­moch zho­to­ve­ných ruka­mi, ani si nedá slú­žiť ľud­ský­mi ruka­mi, ako keby nie­čo potre­bo­val, veď on dáva všet­ké­mu život, dych a všet­ko. On z jed­né­ho stvo­ril celé ľud­ské poko­le­nie, aby obý­va­lo celý povrch zeme, vyme­dzil ľuďom čas a hra­ni­ce býva­nia, aby hľa­da­li Boha, či by ho neja­ko nena­hma­ta­li a nenaš­li, hoci od niko­ho z nás nie je ďale­ko. (Skut­ky apoš­to­lov 17:24–27, SEB)

Boh je vševediaci

Ak nie je obme­dze­ný časom ani pries­to­rom, potom vie o všet­kom, čo sa deje. Pozná celú minu­losť, celú budúc­nosť a kaž­dé­ho člo­ve­ka skrz-naskrz.

Hos­po­din, ty ma skú­maš a poznáš. Ty vieš o mne, či si sadám a či vstá­vam, i môj zámer zďa­le­ka poznáš. Ty pozo­ru­ješ, či cho­dím, či ležím, o všet­kých mojich ces­tách vieš. Ešte nemám slo­vo na jazy­ku a ty, Hos­po­din, už vieš, čo chcem pove­dať. (Žalm 139:1–4, SEB)

To nezna­me­ná, že všet­ko v našom živo­te je už vopred urče­né. Boh pozná našu budúc­nosť, pre­to­že ju vidí zo svo­jej nad­ča­so­vos­ti, nie pre­to, že by v nej všet­ko určoval.

Boh je doko­na­le dobrý

Jeho záme­ry s nami sú dob­ré a nezišt­né. Zále­ží mu na nás a chce nás obda­ro­vať, aj keď si to neza­slú­ži­me. Pre­to mu môže­me dôverovať.

…lebo on je dob­rý aj k nevďač­ným a zlým. (Luká­šo­vo evan­je­lium 6:35, SEB)

Boh nám dal život nie pre­to, že nás potre­bu­je ako slu­žob­ní­kov, ale pre­to, aby nás šted­ro obdaroval.

Pros­te a dosta­ne­te, hľa­daj­te a náj­de­te, klop­te a otvo­rí sa vám. … Kto z vás je taký člo­vek, že by dal syno­vi kameň, keď si pro­sí chlieb, … Keď teda vy, hoci ste zlí, vie­te dávať dob­ré dary svo­jim deťom, o čo skôr dá dob­ré dary váš nebes­ký Otec tým, čo ho pro­sia! (Matú­šo­vo evan­je­lium 7:7.9.11, SEB)

Otáz­kou, ako spo­jiť Božiu dob­ro­tu s ľud­ským utr­pe­ním, sa zaobe­rá náš člá­nok O ľud­skom utr­pe­ní a Božej lás­ke.

Boh je svätý

Boh milu­je dob­ro a má odpor ku zlu. Je doko­na­le čis­tý ako svetlo.

Lebo Ty nie si Bohom, kto­rý záľu­bu má v bez­bož­nos­ti; u Teba nemá mies­ta nešľa­chet­ník. (Žalm 5:5, ECAV)

Pred ním nemô­že obstáť žiad­ne zlo ani tem­no­ta, hoci sa ľudia čas­to sna­žia skryť svo­je zlé skut­ky. On je blíz­ko tým, kto­rí chcú mať čis­té srdce.

Toto je zvesť, kto­rú sme od neho poču­li a ohla­su­je­me vám: Boh je svet­lo a nie­to v ňom nija­kej tmy. Ak hovo­rí­me, že s ním máme spo­lo­čen­stvo, ale cho­dí­me v tme, kla­me­me a neko­ná­me, čo je prav­da. (1. Jánov 1:5–6, SEB)

Boh je spravodlivý

Boh chce doko­na­lé dob­ro, pre­to jas­ne roz­li­šu­je medzi dob­rom a zlom až na úro­veň motí­vov a posto­jov. Jeho súd nie je povr­ch­ný, ale zahŕňa celú realitu.

Pat­rí mu súdiť a hod­no­tiť, čo sme vo svo­jom živo­te uro­bi­li s tým, čo nám zveril.

Ja určím čas, keď budem súdiť spra­vod­li­vo. (Žalm 75:3, SEB)

Boh odpla­tí kaž­dé­mu pod­ľa jeho skut­kov: Več­ným živo­tom tým, kto­rí sa vytrva­los­ťou v dob­rom kona­ní usi­lu­jú o slá­vu, česť a nepo­mi­nu­teľ­nosť, ale hne­vom a roz­hor­če­ním tým, kto­rí zo sebec­tva nepos­lú­cha­jú prav­du a oddá­va­jú sa neprá­vos­ti. (Rima­nom 2:6–8, SEB)

Keď Boh v Bib­lii súdi, nej­de len o odsú­de­nie zla. Zahŕňa to aj urov­ná­va­nie spo­rov, zastá­va­nie sa sla­bých a ukriv­de­ných. Sám Boh niko­mu neub­li­žu­je ani niko­ho neuprednostňuje.

… Boh niko­ho neup­red­nost­ňu­je, ale v kaž­dom náro­de mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spra­vod­li­vo. (Skut­ky apoš­to­lov 10:34–35, SEB)

Boh má záľu­bu v spra­vod­li­vos­ti a chce pomôcť kaž­dé­mu člo­ve­ku žiť spravodlivo.

Bla­ho­sla­ve­ní hlad­ní a smäd­ní po spra­vod­li­vos­ti, lebo oni budú nasý­te­ní. (Matú­šo­vo evan­je­lium 5:6, SEB)

Boh je láska

V Bohu nie je ani len sto­pa po sebec­tve. Pre kaž­dé­ho chce vždy to naj­lep­šie. Svo­jou lás­kou Boh stvo­ril a udr­žia­va ves­mír. Jeho lás­ka pre­sa­hu­je ľud­skú lás­ku a nie je zmie­ta­ná pocit­mi — je stá­la, ver­ná a trvá aj po smrti.

Bože, ty si môj Boh, už od úsvi­tu sa viniem k tebe. Za tebou prah­ne moja duša, za tebou túži moje telo; ako vysc­hnu­tá, pus­tá zem bez vody, … Veď tvo­ja milosť je lep­šia než život; moje pery budú ťa osla­vo­vať. (Žalm 63:2.4, SSV)

Jed­ným z pre­ja­vov jeho nese­bec­kej lás­ky je ocho­ta odpúš­ťať. Voči ľuďom, kto­rí ho odmie­ta­jú, nie je zatr­pk­nu­tý ani voči nim nemá výčit­ky. Nie je závis­lý od našej vďač­nos­ti. Jeho lás­ka sa nevnu­cu­je, pre­to­že si nech­ce uzur­po­vať člo­ve­ka, a tak mu vziať slo­bo­du. Jeho lás­ka pôso­bí v skry­tos­ti, a pred­sa je jas­ne viditeľná.

Lás­ka je viac než jeho vlast­nosť — je súčas­ťou jeho pri­ro­dze­nos­ti. Boh nesle­du­je žiad­ny iný cieľ. Člo­vek, kto­rý chce spoz­nať jeho lás­ku, ju náj­de. Kto sa chce učiť jeho lás­ke, zaži­je ju.

Milo­va­ní, miluj­me sa navzá­jom, lebo lás­ka je z Boha a kaž­dý, kto milu­je, naro­dil sa z Boha a pozná Boha. Ten, kto nemi­lu­je, nepoz­ná Boha, pre­to­že Boh je lás­ka. (1. Jánov 4:7–8, SEB)

Viac o Božej lás­ke v člán­ku Boh je lás­ka.

Božia lás­ka nás vedie k zásad­né­mu bodu: k slo­bo­de ľud­skej vôle. Sku­toč­nú lás­ku môže­me žiť len vte­dy, keď si ju slo­bod­ne zvo­lí­me. Tej­to otáz­ke sa bude­me veno­vať v ďal­šej čas­ti náš­ho člán­ku : Slo­bod­ná vôľa ako sve­dec­tvo o Božej existencii