Krst Duchom Svä­tým — hneď pri obrá­te­ní ale­bo neskôr?

V tej­to úva­he by sme sa s Vami chce­li pode­liť o pre­sved­če­nie, že Boh milu­je všet­ky svo­je deti rov­na­ko, a pre­to chce s nimi mať plný vzťah hneď, ako sa roz­hod­nú stať Jeho deť­mi. Duch Svä­tý napl­ní ich srd­ce už pri obrá­te­ní, bez ďal­šie­ho časo­vé­ho odkla­du. Toto je krst Duchom Svä­tým, kto­rý je Božou okam­ži­tou odpo­ve­ďou na ich roz­hod­nu­tie. Na zákla­de bib­lic­kých ver­šov by sme chce­li vysvet­liť, pre­čo tomu verí­me a pou­ká­zať na omy­ly cha­riz­ma­tic­ko — let­nič­né­ho hnu­tia, pod­ľa kto­ré­ho sú obrá­te­nie a krst Duchom Svä­tým spra­vid­la dve odliš­né uda­los­ti. (Zás­tan­ci cha­riz­ma­tic­ko – let­nič­né­ho uče­nia pri­púš­ťa­jú, že v nie­kto­rých prí­pa­doch môžu tie­to dve uda­los­ti pre­be­hnúť naraz ale­bo dokon­ca, že krst Duchom môže pred­chá­dzať krst vodou. Také­to prí­pa­dy však pova­žu­jú za výnim­ky. Pod­ľa nich, po obrá­te­ní a krs­te vodou zvy­čaj­ne musí prejsť urči­tý čas až do krs­tu Duchom, kto­ré­ho zna­me­ním býva hovo­re­nie v jazykoch).

1 Výskyt a význam poj­mu v Novom Zákone

Pojem krst Duchom Svä­tým sa vysky­tu­je vo všet­kých evanjeliách:
V Matú­šo­vom evan­je­liu 3:11 ^[1]

Ja vás krs­tím vodou na poká­nie, ale Ten, kto­rý pri­chá­dza za mnou, je moc­nej­ší ako ja; nie som hoden niesť Mu san­dá­le; On vás bude krs­tiť Duchom Svä­tým a ohňom.

V Mar­ko­vom evan­je­liu 1:8

Ja som vás krs­til vodou, ale On vás bude krs­tiť Duchom Svätým.

V Luká­šo­vom evan­je­liu 3:16

Odpo­ve­dal Ján všet­kým: Ja vás zais­te krs­tím vodou, ale ide moc­nej­ší ako ja; nie som hoden roz­via­zať Mu remien­ky na obu­vi; On vás bude krs­tiť Duchom Svä­tým a ohňom.

V Jáno­vom evan­je­liu 1:33

A ja som Ho nepoz­nal, ale ten, čo ma poslal krs­tiť vodou, mi pove­dal: Na koho uvi­díš zostú­piť Ducha a spo­či­núť na Ňom, to je Ten, kto­rý krs­tí Duchom Svätým.

Tie­to slo­vá Jána Krs­ti­te­ľa sa vzťa­hu­jú na Ježi­ša. On je tým, kto bude krs­tiť Duchom Svä­tým. Ján volal ľudí k poká­niu, ale Ježiš je väč­ší ako Ján. Ude­lí im nebes­kú moc skr­ze Ducha Svä­té­ho, aby ho nasle­do­va­li a žili zbož­ný a svä­tý život. Jáno­ve slo­vá sa napl­ni­li na Let­ni­ce roku 30 n. l. v súla­de s tým, čo Ježiš pred­po­ve­dal pred svo­jim nanebovstúpením.

Keď boli spo­lu, pri­ká­zal im, aby neod­chá­dza­li z Jeru­za­le­ma, ale aby oča­ká­va­li zasľú­be­nie Otco­vo — o kto­rom (tak im rie­kol) poču­li ste odo mňa, (totiž) že Ján krs­til vodou, ale vy o nie­koľ­ko dní bude­te pokrs­te­ní Duchom Svä­tým. A oni, tam zíde­ní, spý­ta­li sa Ho: Pane, či v tom­to čase obno­víš krá­ľov­stvo pre Izra­el? Odpo­ve­dal im: Nie je vašou vecou poznať časy a prí­hod­né chví­le, kto­ré Otec určil svo­jou mocou, ale prij­mi­te moc Ducha Svä­té­ho, kto­rý zostú­pi na vás, a bude­te mi sved­ka­mi aj v Jeru­za­le­me, aj po celom Jud­sku, aj v Samá­rii a až do posled­ných kon­čín zeme. (Skut­ky apoš­to­lov 1:4–8)

Po pri­ja­tí Ducha Svä­té­ho môže­me pozo­ro­vať veľ­kú zme­nu. Uče­ní­ci, kto­rí boli zo stra­chu pred Žid­mi najprv za zatvo­re­ný­mi dve­ra­mi (Jáno­vo evan­je­lium 20:19), od toh­to momen­tu zmoc­ne­ní zves­to­va­li dob­rú sprá­vu s veľ­kou odva­hou a múd­ros­ťou (Skut­ky apoš­to­lov 2:14).

2 Jedi­neč­ná situ­ácia uče­ní­kov — časo­vý odstup medzi obrá­te­ním a krs­tom Duchom

Ako sme už spo­me­nu­li, prví uče­ní­ci sa roz­hod­li nasle­do­vať Kris­ta, no na krst Duchom muse­li počkať až do Let­níc roku 30 n. l. Dôvod k tomu­to časo­vé­mu odkla­du náj­de­me v Ježi­šo­vých slovách:

Ja vám však prav­du hovo­rím: Vám pros­pe­je, aby som odišiel; lebo ak neodí­dem, Rad­ca neprí­de k vám; ale keď odídem, pošlem Ho k vám. (Ján 16:7)

V posled­ný veľ­ký deň sláv­nos­tí stál Ježiš a volal: Ak nie­kto žíz­ni, nech prí­de ku mne a napi­je sa. Ako Pís­mo hovo­rí: Rie­ky živej vody pote­čú z vnút­ra toho, kto verí vo mňa. A to pove­dal o Duchu, kto­ré­ho mali pri­jať tí, čo uve­ri­li v Neho; Duch Svä­tý totiž ešte nebol (daný), pre­to­že Ježiš nebol ešte oslá­ve­ný. (Ján 7:37–39)

Ako tie­to ver­še uka­zu­jú, uče­ní­ci boli v mimo­riad­nej situ­ácii. Roz­hod­li sa nasle­do­vať Ježi­ša, ale Ducha Svä­té­ho dosta­li až po jeho oslá­ve­ní, pre­to­že Duch Svä­tý ešte nebol zosla­ný (Jáno­vo evan­je­lium 7:39). Zosla­ním Ducha Boh zja­vil tre­tiu oso­bu Tro­j­i­ce.^[2] Od tej­to chví­le, bez ďal­šie­ho čaka­nia, mohol byť napl­ne­ný Duchom Svä­tým kaž­dý, kto sa roz­ho­dol nasle­do­vať Ježiša.

3 Situ­ácia kres­ťa­nov po Let­ni­ciach roku 30 n. l. — Krst Duchom Svä­tým pri obrá­te­ní – plnosť bez časo­vé­ho odstupu

Po Let­ni­ciach už nie sú obrá­te­nie a krst Duchom Svä­tým dve odde­le­né uda­los­ti. Ak nie­kto otvo­ril svo­je srd­ce a pozval Boha do svoj­ho živo­ta, Boh si v ňom uči­nil prí­by­tok okamžite:

A ja budem pro­siť Otca, a dá vám iné­ho Rad­cu, aby bol s vami až nave­ky — Ducha prav­dy, kto­ré­ho svet nemô­že pri­jať, pre­to­že Ho nevi­dí, ani nepoz­ná. Vy Ho pozná­te, pre­to­že pri vás ostá­va a bude vo vás… Ježiš mu odpo­ve­dal: Ak ma nie­kto milu­je, bude zacho­vá­vať moje slo­vo, a môj Otec ho bude milo­vať a prí­de­me k nemu a bude­me pre­bý­vať u neho. (Ján 14:16–17.23)

Ježiš najprv hovo­rí o zosla­ní Ducha Svä­té­ho, kto­rý zosta­ne s veria­ci­mi nave­ky. Potom hovo­rí o Otco­vi a o sebe. To zna­me­ná, že skr­ze pri­ja­tie Ducha Svä­té­ho si v nás uro­bí prí­by­tok troj­je­di­ný Boh. Neuro­bí si v nás prí­by­tok iba časť Otca a časť Ježi­ša. Rov­na­ko ani Duch Svä­tý nie je vylia­ty do srd­ca obrá­te­né­ho člo­ve­ka čias­toč­ne. Pod­ľa Ježi­šo­vých slov, jedi­nou pod­mien­kou je milo­vať ho, čo sa pre­ja­ví v roz­hod­nu­tí zacho­vá­vať Jeho slo­vo. V takom prí­pa­de Boh odpo­ve­dá bez váha­nia. Pri­chá­dza so svo­jou lás­kou a vlie­va ju do veria­ce­ho srdca:

A nádej neza­han­bu­je, lebo lás­ka Božia je nám roz­lia­ta v srd­ciach skr­ze Ducha Svä­té­ho, kto­rý je nám daný. (Rima­nom 5:5)

Ak by Boh ude­lil iba obme­dze­né množ­stvo lás­ky tomu, kto po nej túži, odpo­ro­va­lo by to samot­né­mu cha­rak­te­ru Boha. Duch Svä­tý je oso­ba, kto­rá nemô­že byť roz­de­le­ná na čas­ti ako objem vody. A aj keď je jeho pôso­be­nie čas­to pri­rov­ná­va­né k vode, kto­rá oži­vu­je, občerstvu­je a tíši smäd, nikde nečí­ta­me o tom, žeby Boh ude­lil najprv malý diel a iba neskôr plné množ­stvo. V takých­to pri­rov­na­niach Sta­rý zákon vždy hovo­rí o plnos­ti: Izaiáš 32:15–17, Izaiáš 44:1–5, Izaiáš 43:19–20, Izaiáš 41:17–20, Izaiáš 35:6, Izaiáš 55:1–2, Izaiáš 58:11, Joel 3:18, Eze­chiel 47:1–12.

Pre­to­že je Duch Svä­tý oso­ba, buď je prí­tom­ný v srd­ci člo­ve­ka, ale­bo nie je. Keď je prí­tom­ný, potom je prí­tom­ný v plnos­ti, tak ako mu je to vlastné.

Lebo aj my sme boli kedy­si nero­zum­ní a nepos­luš­ní; blú­di­li sme a slú­ži­li žia­dos­tiam a roz­lič­ným roz­ko­šiam, trá­vi­li sme život v zlo­be a v závis­ti; boli sme nená­vi­de­ní a navzá­jom sme sa nená­vi­de­li. Ale keď sa zja­vi­la dob­ro­ta a lás­ka­vosť náš­ho Spa­si­te­ľa Boha k ľuďom, spa­sil nás nie pre skut­ky spra­vod­li­vos­ti, kto­ré sme kona­li, ale pod­ľa svoj­ho milo­sr­den­stva, (a to) kúpe­ľom zno­vuz­ro­de­nia a obno­ve­ním skr­ze Ducha Svä­té­ho, kto­ré­ho vylial na nás hoj­ne skr­ze Ježi­ša Kris­ta, náš­ho Spa­si­te­ľa, aby, ospra­vedl­ne­ní Jeho milos­ťou, sta­li sme sa dedič­mi pod­ľa náde­je več­né­ho živo­ta. (Títo­vi 3:3–7)

Kon­text hovo­rí o obrá­te­ní. Kedy­si sme boli nepos­luš­ní, ale Boh nás spa­sil kúpe­ľom zno­vuz­ro­de­nia a obno­ve­ním skr­ze Svä­té­ho Ducha, kto­ré­ho na nás vylial HOJNE. To zna­me­ná, že obrá­te­nie a pri­ja­tie Ducha nemô­žu byť dve odde­le­né uda­los­ti.^[3]

Pokiaľ nie­kto nepri­jal Ducha v plnos­ti, nie je zno­vuz­ro­de­ný a obno­ve­ný. Nemô­že byť spa­se­ný a ospra­vedl­ne­ný a nie je dedi­čom več­né­ho živo­ta (v. 7)!

V inej pasá­ži je napl­ne­nie Duchom spo­je­né s iný­mi kres­ťan­mi v spoločenstve:

Lebo ako telo je jed­no a má mno­ho údov, ale všet­ky údy tvo­ria jed­no telo, aj keď ich je mno­ho: tak aj Kris­tus. Veď aj my všet­ci v jed­nom Duchu sme boli pokrs­te­ní v jed­no telo, či Židia ale­bo Gré­ci, či otro­ci ale­bo slo­bod­ní; a všet­ci sme boli napo­je­ní jed­ným Duchom. (1. Korint­ským 12:12–13)

Obraz „napo­je­nia“, ale­bo inak pove­da­né „uha­se­nia smä­du“, vyjad­ru­je plnosť. Ako sme už vyš­šie pove­da­li, Duch ako oso­ba sa nemô­že dať čias­toč­ne. Keď napá­ja dru­hých samým sebou, robí to od začiat­ku úpl­ne a nie po dúš­koch. Ak by sa dával po čas­tiach, zod­po­ve­da­lo by to skôr orien­tál­nej pred­sta­ve neosob­né­ho Boha — ener­gii, než Bohu zja­ve­nom vo Svä­tých Písmach.

Keby sa pri­ja­tie Ducha Svä­té­ho usku­toč­ňo­va­lo v dvoch fázach — najprv čias­toč­ne a neskôr v plnos­ti, boli by aj dva dru­hy kres­ťa­nov, kto­rí by odli­šo­va­li v množ­stve Ducha. Taký­to obraz o kres­ťa­noch ale neko­reš­pon­du­je s posled­ný­mi cito­va­ný­mi pasá­ža­mi. Keď si naprí­klad pozrie­me šir­ší kon­text 1. lis­tu Korint­ským 12, dozvie­me sa, že kaž­dý kres­ťan je veľ­mi vzác­ny, pre­to­že v ňom žije ten istý Duch. V ňom vyzná­va Ježi­ša ako svoj­ho Pána a pri­jí­ma od neho dary (1. Korint­ským 12:3–11). Medzi kres­ťan­mi sú síce roz­die­ly v daroch, v služ­bách a v pôso­be­ní, ale Pavol sa vôbec nezmie­ňu­je o roz­die­loch v „množ­stve“ Ducha. Keby také­to roz­die­ly exis­to­va­li, dalo by sa oča­ká­vať, že o nich náj­de­me zmien­ku v tých­to veršoch.
Ďalej z tej­to pasá­že môže­me vyvo­diť, čo je zna­me­ním toho, že je nie­kto napl­ne­ný Duchom. Je ním kto­rý­koľ­vek z darov vyme­no­va­ných vo ver­šoch 8–10. Zna­kom teda nie je iba hovo­re­nie v jazy­koch, kto­ré je v cha­riz­ma­tic­kých kru­hoch čas­to vyz­dvi­ho­va­né ako hlav­né zna­me­nie krs­tu Duchom.

Okrem toho, cha­riz­ma­tic­ko-let­nič­né hnu­tie obvyk­le pokla­dá veria­cich, kto­rí nie sú pokr­set­ní Duchom, za teles­ných^[4]. List Rima­nom 8:1–17^[5] taký­to opis kres­ťa­na vylu­ču­je. Pod­ľa tej­to pasá­že, tí, kto­rí žijú pod­ľa tela, sa nemô­žu páčiť Bohu a skon­čia v zatra­te­ní. Napro­ti tomu, kres­ťa­nia majú dôver­ný vzťah s Otcom, žijú pod­ľa Ducha a usmr­cu­jú skut­ky tela. Tak­to víťa­zia nad hrie­chom a dosa­hu­jú slo­bo­du. Toto všet­ko pou­ka­zu­je na napl­ne­nie Duchom. Boh nám ponú­ka plnosť, aby sme s Ním mali hlbo­ký vzťah už od začiatku.
Ak vez­me­me do úva­hy, že novo-obrá­te­ný kres­ťan má ťaž­ké zápa­sy čas­to prá­ve na začiat­ku svo­jej ces­ty s Bohom, pre­čo by mu Boh mal dať iba čias­toč­nú pomoc prá­ve vte­dy, keď ju naj­viac potrebuje?

Pav­lo­va skú­se­nosť v Damas­ku, o kto­rej číta­me v Skut­koch 9:17–18, je tiež sve­dec­tvom, že napl­ne­nie Duchom Svä­tým nemô­že byť odde­le­né od obrá­te­nia. Je zau­jí­ma­vé, že tu nenáj­de­me žiad­nu zmien­ku o hovo­re­ní v jazy­koch, ako pred­po­kla­dá kla­sic­ké cha­riz­ma­tic­ké uče­nie. Dokon­ca tu nenáj­de­me zmien­ku ani o inom vidi­teľ­nom dare Ducha, keď Ana­niáš zlo­žil ruky na Pav­la. Na inom prí­kla­de v Skut­koch 10:44–48 môže­me vidieť, že Duch Svä­tý bol vylia­ty na Kor­né­lia a jeho domác­nosť pri ich obrá­te­ní, a to dokon­ca ešte pred krs­tom vodou. (Pod­ľa kla­sic­ké­ho cha­riz­ma­tic­ké­ho uče­nia to malo byť v pora­dí: obrá­te­nie, krst vodou, a potom krst Duchom Svätým).

4 Napl­ne­nie Duchom Svä­tým — vzťah s Duchom Svä­tým počas živo­ta kresťana

Pri obrá­te­ní v nás Boh začí­na pre­bý­vať skr­ze Ducha Svä­té­ho. Ten­to vzťah s Ním môže byť posil­ne­ný našou posluš­nos­ťou v dob­rých roz­hod­nu­tiach, odda­nos­ťou a mod­lit­bou, ale môže byť aj osla­be­ný našou nepos­luš­nos­ťou. Výra­zy ako „buď­te napl­ne­ní Duchom“ v lis­te Efez­ským 5:18 ale­bo „nezar­mu­cuj­te Svä­té­ho Ducha“ v lis­te Efez­ským 4:30 uka­zu­jú, že zále­ží na nás, do akej mie­ry v nás Duch Svä­tý môže pôso­biť. O nie­čom podob­nom píše Pavol v lis­te Galat­ským 5:25.

Ak žije­me v Duchu, pod­ľa Ducha aj konaj­me.^[6]

V situ­ácii opí­sa­nej v Skut­koch 4:23–31 prví kres­ťa­nia zakú­si­li veľ­ké posil­ne­nie skr­ze Ducha Svätého:

23 Len čo ich pre­pus­ti­li, priš­li k svo­jim a ozná­mi­li im, čo im pove­da­li veľk­ňa­zi a star­ší. 24 Keď to títo poču­li, jed­no­my­seľ­ne zvo­la­li k Bohu povzne­se­ným hla­som: Pane, Ty si Boh, kto­rý stvo­ril nebo a zem, more a všet­ko, čo je v nich. … 29 A teraz, Pane, všim­ni si ich hroz­by a svo­jim slu­žob­ní­kom pomá­haj sme­lo vyzná­vať Tvo­je slo­vo, 30 vystie­ra­júc svo­ju ruku, aby sa uzdra­vo­va­nia, zna­me­nia a zázra­ky dia­li menom Tvoj­ho svä­té­ho Slu­žob­ní­ka Ježi­ša. A keď sa tak­to mod­li­li, zatrias­lo sa mies­to, kde boli zhro­maž­de­ní, všet­ci boli napl­ne­ní Duchom Svä­tým a sme­lo hovo­ri­li slo­vo Božie.

Vyjad­re­nie ako „napl­ne­nie Duchom Svä­tým“ sa teda môže spá­jať aj s opo­rou veria­cich v nároč­nej ale­bo ťaž­kej situ­ácii, s úte­chou, povzbu­de­ním a posil­ne­ním ich vzťa­hu s Bohom a zakú­se­ním jeho pomo­ci zvlášt­nym spô­so­bom. Nemu­sí ísť len o začia­tok ces­ty s Bohom. Podob­né mies­ta náj­de­me naprí­klad aj v Skut­koch 4:5–10 a v Skut­koch 13:9–12. Tu má napl­ne­nie Duchom odliš­ný význam ako napr. v Skut­koch 2:1–4 ale­bo v Skut­koch 9:17, kde ide o počia­toč­né pri­ja­tie Ducha Svätého.

V Novom záko­ne náj­de­me aj sprá­vy o kon­krét­nych jed­not­liv­coch, kto­rí boli napl­ne­ní Duchom Svä­tým. Nezna­me­ná to, že jeden z nich bol pokrs­te­ný Duchom, zatiaľ čo ostat­ní nie. Je tým iba vyjad­re­né, že pôso­be­nie Ducha Svä­té­ho bolo v jeho živo­te veľ­mi viditeľné:

Pre­to vyhliad­ni­te si, bra­tia, spo­me­dzi seba sedem osved­če­ných mužov, plných Ducha a múd­ros­ti, kto­rých usta­no­ví­me na túto služ­bu; my však bude­me usi­lov­ní na mod­lit­bách a v služ­be slo­va. Táto reč sa páči­la všet­kým a vyvo­li­li si Šte­fa­na, muža plné­ho vie­ry a Ducha Svä­té­ho, ďalej Fili­pa, Pro­cho­ra, Niká­no­ra, Timo­na, Par­mé­na a Miku­lá­ša, pro­ze­ly­tu z Anti­ochie. (Skut­ky 6:3–5)

Ako vidí­me, nie­len Šte­fan, ale aj ostat­ní šies­ti bra­tia mali byť plní Ducha a múd­ros­ti.

5 Nespráv­ne vykla­da­né mies­ta v cha­riz­ma­tic­kom učení

Nie­kto­ré pasá­že Nové­ho záko­na býva­jú inter­pre­to­va­né myl­ne až zavá­dza­jú­co^[7]. So zre­te­ľom na vyš­šie uve­de­né vysvet­le­nia, nebu­de ťaž­ké pocho­piť ani nasle­du­jú­ce úryvky.

5.1 Ján 3:1–8 Niko­dém — naro­de­nie z vody a z Ducha

Ježiš mu odpo­ve­dal: Veru, veru, hovo­rím ti: Ak sa nie­kto nena­ro­dí zno­va, nemô­že uzrieť krá­ľov­stvo Božie. Niko­dém Mu pove­dal: Ako sa člo­vek môže naro­diť, keď je sta­rý? Nemô­že pred­sa dru­hý raz vojsť do živo­ta mat­ky a naro­diť sa. Odpo­ve­dal Ježiš: Veru, veru ti hovo­rím: Ak sa nie­kto nena­ro­dí z vody a z Ducha, nemô­že vojsť do krá­ľov­stva Božie­ho. (Ján 3:3–5)^[8]

Myl­ný výklad toh­to ver­ša, že krst vodou a Duchom sú dve odde­le­né uda­los­ti, sa odô­vod­ňu­je spoj­kou „a“. Ako sme už vysvet­li­li v kon­tex­te lis­tu Títo­vi 3:3–7 (pozri poznám­ku č. 4), dva výra­zy spo­je­né spoj­kou „a“ vyjad­ru­jú v bib­lic­kom jazy­ku veľ­mi čas­to para­le­ly.^[9] Vyš­šie sme tiež uká­za­li, že voda je v Sta­rom záko­ne pou­ží­va­ná ako meta­fo­ra pre Ducha, napr.:

…lebo vyle­jem vody na smäd­nú pôdu a bys­tri­ny na suchú zem, vyle­jem svoj­ho ducha na tvo­je potom­stvo a svo­je požeh­na­nie na tvo­ju mlaď. Poras­tú ako trá­va medzi voda­mi, ako vŕby pri vod­ných tokoch. (Izaiáš 44:3–4)

Vylia­tie vody na smäd­nú pôdu a vylia­tie Ducha na potom­stvo Izra­e­la nie sú dve odde­le­né uda­los­ti. Zna­me­na­jú to isté. Izra­el je pri­rov­na­ný najprv k vyprah­lej zemi a neskôr k vŕbam pri vod­ných tokoch po pri­ja­tí požeh­na­nia, teda Ducha. Duch a požeh­na­nie sú v tom­to ver­ši para­le­ly. Pre­to naro­de­nie sa z vody a z Ducha v Jáno­vi 3 jed­no­du­cho zna­me­ná obno­vu skr­ze pôso­be­nie Ducha Svä­té­ho, podob­ne ako voda očis­ťu­je toho, kto sa ňou umyje.

V Eze­chie­lo­vi 36:22–38 náj­de­me tie isté obra­zy pou­ži­té ved­ľa seba. Mož­no tu ešte jas­nej­šie vyjad­ru­jú duchov­nú obno­vu, kto­rú Ježiš opí­sal ako zno­vu-zro­de­nie ale­bo naro­de­nie „zho­ra“. Pod­ľa sta­ro­zá­kon­ných pro­roc­tiev malo ísť, totiž, o nie­čo, čo vypô­so­bí sám Boh.

Potom vás pokro­pím čis­tou vodou a bude­te očis­te­ní od všet­kých svo­jich po škvŕn, i od všet­kých modiel vás očis­tím. Dám vám nové srd­ce a nové­ho ducha do váš­ho vnút­ra; odstrá­nim kamen­né srd­ce z váš­ho tela a dám vám srd­ce mäsi­té. Dám svoj­ho Ducha do váš­ho vnút­ra a spô­so­bím, aby ste cho­di­li pod­ľa mojich usta­no­ve­ní, zacho­vá­va­li a plni­li moje naria­de­nia. (Eze­chiel 36:25–27)

Celý kon­text hovo­rí, podob­ne ako v Jáno­vi 3, o naro­de­ní „zho­ra“. A aj keď to zo stra­ny člo­ve­ka pred­po­kla­dá obrá­te­nie, pôso­bí ho Boh a nie člo­vek, ako naprí­klad pri krs­te vodou. Ježiš oča­ká­val, že uči­te­ľo­vi Izra­e­la, akým bol Niko­dém, sú tie­to sta­ro­zá­kon­né pro­roc­tvá zná­me a tie­to súvis­los­ti pochopí.

5.2 Ján 20:19–23 Prij­mi­te Ducha Svä­té­ho … pred Letnicami?

A keď to pove­dal, dýchol na nich a hovo­ril: Prij­mi­te Ducha Svä­té­ho. (Ján 20:22)

Ako sme uká­za­li vyš­šie, pred­po­kla­dom pre zosla­nie Ducha Svä­té­ho bol Ježi­šov odchod a oslá­ve­nie (Ján 7:39, Ján 16:7). V situ­ácii opí­sa­nej v Jáno­vi 20 ale tie­to pod­mien­ky nebo­li ešte napl­ne­né, pre­to­že Ježiš zatiaľ nevys­tú­pil k Otco­vi. Pre­to je vylú­če­né, aby už tu uče­ní­ci pri­ja­li Ducha Svä­té­ho. Verš 22 je jed­no­du­cho potvr­de­ním Ježi­šov­ho zasľú­be­nia o zosla­ní Rad­cu, o kto­rom hovo­ril pred svo­jou smr­ťou. Chcel uče­ní­kom, kto­rí sa rado­va­li z jeho vzkrie­se­nia, pri­po­me­núť, že ich musí opus­tiť. Nene­chá ich však samot­ných, zošle im Rad­cu — Ducha Svä­té­ho. Sym­bo­lic­ký akt dýc­hnu­tia mal byť pomo­cou, aby pocho­pi­li spo­je­nie medzi Ježi­šom a Duchom Svä­tým, kto­ré­ho mali pri­jať po nie­koľ­kých dňoch (Skut­ky 1:4–5).

5.3 Skut­ky 2:37–39 „Kajaj­te sa! A nech sa kaž­dý z vás dá pokrs­tiť v meno Ježi­ša Kris­ta na odpus­te­nie hrie­chov. A prij­me­te dar Ducha Svä­té­ho“ — Sú poká­nie a krst odde­le­né od pri­ja­tia Ducha?

Nie je žia­den dôvod z toh­to ver­ša vyvo­diť, že poká­nie a krst, a ďalej pri­ja­tie daru Ducha Svä­té­ho, sú dve odde­le­né uda­los­ti, medzi kto­rý­mi môže uply­núť neja­ký čas. Z ver­šov 42–47 je zrej­mé, že Duch Svä­tý začal hneď pôso­biť v živo­te veria­cich. Napl­nil ich a vypô­so­bil v nich a medzi nimi veľ­ké zázra­ky — pre­dov­šet­kým hlbo­kú brat­skú lás­ku a jednotu.

5.4 Skut­ky 8:5–24 Obrá­te­nie Sama­ri­tá­nov a pri­ja­tie Ducha s časo­vým odstupom

Keď apoš­to­lo­via v Jeru­za­le­me poču­li, že Samá­ria pri­ja­la slo­vo Božie, posla­li k nim Pet­ra a Jána. A tí priš­li a mod­li­li sa za nich, aby pri­ja­li Ducha Svä­té­ho, lebo na niko­ho z nich dovte­dy nezos­tú­pil; len pokrs­te­ní boli v meno Pána Ježi­ša. (Skut­ky 8:14–16)

Zves­to­va­nie evan­je­lia Sama­ri­tá­nom bolo his­to­ric­kou uda­los­ťou, kto­rá pre­uká­za­la, že v Božom krá­ľov­stve nie sú víta­ní iba Židia. Kvô­li dlho­trva­jú­ce­mu nepria­teľ­stvu medzi Sama­ri­tán­mi a Žid­mi bolo dôle­ži­té, aby prá­ve apoš­to­lo­via ako Peter a Ján, kto­rí boli pilier­mi cir­kvi, pri­ví­ta­li prvých Sama­ri­tán­skych obrá­te­ných. Priš­li im vyjad­riť, že sú pri­ja­tí v cir­kvi ako rov­no­cen­ní bra­tia v Kris­tu. Ale ako máme chá­pať, že „na niko­ho z nich dovte­dy [Duch] nezos­tú­pil, len pokrs­te­ní boli v meno Pána Ježi­ša“? Vzhľa­dom na argu­men­ty v prvej čas­ti toh­to člán­ku môže­me vylú­čiť, že nebo­li napl­ne­ní Duchom Svä­tým pri ich obrá­te­ní. „Zostú­pe­nie“ Ducha v tej­to pasá­ži pre­to musí mať iný význam. Môže vyjad­ro­vať moc­né a zázrač­né kona­nie Ducha^[10], kto­ré sa pre­ja­vi­lo ako jas­né zna­me­nie Jeho prí­tom­nos­ti v ich živo­toch. Nie­čo, čo pred Pet­ro­vým a Jáno­vým prí­cho­dom neza­kú­si­li. Muse­lo ísť záro­veň o nie­čo vidi­teľ­né, ako sa píše vo ver­ši 18: „Keď Šimon videl, že sa Duch Svä­tý ude­ľu­je kla­de­ním rúk apoš­to­lov, pri­nie­sol im penia­ze“. Pre­to časť ver­ša 17: „… a oni pri­ja­li Ducha Svä­té­ho“ musí­me chá­pať v zmys­le, že dosta­li kon­krét­ny dar Ducha Svä­té­ho. Prav­de­po­dob­ne zača­li hovo­riť v jazy­koch. Bolo to potvr­de­nie, že Duch pôso­bí v ich živo­toch, ale nebol to oka­mih, kedy bol vlia­ty do ich sŕdc. Sku­toč­nosť, že dar jazy­kov nebol daný skr­ze Fili­pa, ale skr­ze Pet­ra a Jána, je mož­né vysvet­liť jedi­neč­nou situ­áci­ou Sama­ri­tá­nov, ako sme už vysvet­li­li. Bolo dôle­ži­té, aby ich pri­ja­tie do cir­kvi bolo potvr­de­né apoš­tol­mi^[11].

5.5 Skut­ky 19:1–7 Dva­násť uče­ní­kov Jána Krstiteľa

Keď Apol­lo bol v Korin­te, pre­šiel Pavol hor­ný­mi kra­ji­na­mi, pri­šiel do Efe­zu a našiel (tam) nie­kto­rých uče­ní­kov. I spý­tal sa ich: Či ste pri­ja­li Ducha Svä­té­ho, keď ste uve­ri­li? A oni mu odpo­ve­da­li: Nie, ani sme len nepo­ču­li, že je Duch Svä­tý. Pove­dal im: V čo ste teda boli pokrs­te­ní? Odve­ti­li: Jáno­vým krs­tom. Nato im Pavol pove­dal: Ján krs­til krs­tom poká­nia a pri­ka­zo­val ľudu, aby veri­li v Toho, kto­rý pri­chá­dza po ňom, to jest v Kris­ta Ježi­ša. Keď to poču­li, dali sa pokrs­tiť v meno Pána Ježi­ša Kris­ta. Ako Pavol polo­žil ruky na nich, zostú­pil na nich Duch Svä­tý, i hovo­ri­li jazyk­mi a pro­ro­ko­va­li. A bolo ich všet­kých spo­lu asi dva­násť mužov. (Skut­ky 19:1–7)

Títo uče­ní­ci boli pokrs­te­ní Jáno­vým krs­tom. Nepoz­na­li však Ježi­ša a neve­de­li o Duchu Svä­tom. Z tých­to dôvo­dov ich nemô­že­me pova­žo­vať za kres­ťa­nov. Môže­me sa dom­nie­vať, že ako nasle­dov­ní­ci živo­ta a uče­nia Jána Krs­ti­te­ľa sa obrá­ti­li zo svo­jich hrie­chov a sna­ži­li žiť spra­vod­li­vo na zákla­de svoj­ho pozna­nia. Pre­to sú v prvom ver­ši nazva­ní „uče­ník­mi“ a v dru­hom ver­ši sa k nim Pavol obra­cia ako k tým, kto­rí už „uve­ri­li“. Zdá sa, že tiež spo­lu mali spo­lo­čen­stvo. Od Pav­la spoz­na­li kres­ťan­stvo a bez váha­nia ho pri­ja­li. Roz­hod­li sa nasle­do­vať Kris­ta, pre­to ich Pavol pokrs­til. Nato pri­ja­li Ducha Svä­té­ho. Keď na nich Pavol polo­žil ruky, dosta­li tiež vidi­teľ­né dary — hovo­re­nie v jazy­koch a prorokovanie.

5.6 Skut­ky 18:24–28 Apollo

Do Efe­zu pri­šiel Žid menom Apol­lo, rodák z Ale­xan­drie, muž výreč­ný a zbeh­lý v Pís­mach. Bol vyuče­ný ces­te Páno­vej, duchom vrúc­ny, hovo­ril a učil správ­ne o Ježi­šo­vi, hoci poznal len krst Jánov. Ten­to Apol­lo začal neo­hro­ze­ne hovo­riť v syna­gó­ge. Ako ho Pri­scil­la a Akvi­la poču­li, pri­ja­li ho k sebe a dôklad­nej­šie mu vylo­ži­li ces­tu Božiu. A keď chcel odísť do Acha­je, posme­ľo­va­li ho bra­tia a písa­li uče­ní­kom, aby ho pri­ja­li. Keď tam pri­šiel, veľ­mi pomo­hol tým, kto­rí sa vďa­ka milos­ti sta­li veria­ci­mi, lebo úpl­ne vyvrá­til tvr­de­nie Židov, verej­ne doka­zu­júc z Písem, že Ježiš je Kris­tus. (Skut­ky 18:24–28)

Podob­ne ako uče­ní­ci Jána Krs­ti­te­ľa, kto­rých už pozná­me zo Skut­kov 19, aj o Apol­lo­vi číta­me, že poznal iba krst Jána Krs­ti­te­ľa. Avšak Apol­lo sa od nich odli­šu­je v tých­to bodoch:

• bol vyuče­ný ces­te Pánovej;
• hovo­ril so zápa­lom Ducha – doslo­va „bol vrúc­ne­ho Ducha“ (v Rima­nom 12:11 sa rov­na­ké vyjad­re­nie vzťa­hu­je na kres­ťa­nov: „…nebuď­te leni­ví v hor­li­vos­ti, duchom vrúc­ni, slúž­te Pánovi“);
• učil správ­ne o Ježišovi;
• sme­lo vystu­po­val v synagóge;
• chý­ba zmien­ka o tom, že by ho Akvi­la a Pri­scil­la pokrstili.

Všet­ky tie­to body uka­zu­jú, že Apol­lo bol na cel­kom inej úrov­ni, ako dva­násť uče­ní­kov z Efe­zu. Hoci o Ježi­šo­vi a kres­ťan­skom uče­ní neve­del všet­ko, Akvi­la a Pri­scil­la ho pova­žo­va­li za bra­ta v Kris­to­vi. Prav­de­po­dob­ne ho pre­to ani nepo­krs­ti­li, iba mu dôklad­nej­šie vysvet­li­li „ces­tu Božiu“.

5.7 Lukáš 11:5–13

Keď teda vy, hoci ste zlí, vie­te dať dob­ré dary svo­jim deťom, o čo skôr dá Otec nebes­ký Ducha Svä­té­ho tým, kto­rí Ho pro­sia? (Lukáš 11:13)

Na zákla­de tej­to pasá­že sa v cha­riz­ma­tic­kých a let­nič­ných kru­hoch uspo­ra­dú­va­jú zvlášt­ne stret­nu­tia, kde pro­sia o Ducha Svä­té­ho. Avšak kon­text a ani pôvod­ný gréc­ky text také­ho chá­pa­nie nepod­po­ru­je. Text hovo­rí „tým, kto­rí Ho pro­sia“ a nie „tým, kto­rí ho pro­sia o Ducha“. V tej­to situ­ácii Ježiš učil svo­jich uče­ní­kov mod­liť sa a pre povzbu­de­nie hovo­rí o tom, ako Boh vypo­ču­je našu mod­lit­bu. V para­lel­nej pasá­ži v Matú­šo­vom evan­je­liu 7:11 sa píše:

Keď teda vy, hoci ste zlí, vie­te dávať svo­jim deťom dob­ré dary, o čo skôr dá dob­ré veci váš Otec nebes­ký tým, čo Ho prosia!

Ježiš chcel vyjad­riť, že k Bohu sa môže­me obrá­tiť ako k milu­jú­ce­mu Otco­vi, keď potre­bu­je­me pomoc a pro­sí­me v súla­de s Jeho vôľou (1. list Jánov 5:14). Pod­ľa Luká­šov­ho poda­nia chce Ježiš zdô­raz­niť, že Duch Svä­tý je tým naj­lep­ším, čo Boh dáva kaž­dé­mu, kto ho pro­sí. Všet­ky ostat­né dob­ré veci nám dáva skr­ze spo­lo­čen­stvo, vede­nie a posi­lu Ducha. Prvý­krát sa toto zasľú­be­nie napl­ni­lo na Let­ni­ce, kedy Ježi­šo­vi uče­ní­ci pri­ja­li Ducha Svätého.

6 Záver a zhrnutie

Kres­ťan­ský život začí­na roz­hod­nu­tím odvrá­tiť sa od hrie­chu a nasle­do­vať Kris­ta. Božia bez­pro­stred­ná odpo­veď na toto roz­hod­nu­tie je, že do srd­ca obrá­te­né­ho člo­ve­ka vle­je svoj­ho Ducha, a to v plnos­ti. Tak­to môže kaž­dý, kto sa obrá­til, zakú­siť, že Boh ho pri­jal ako svo­je die­ťa. Skr­ze Ducha môže pozná­vať Božiu lás­ku, pokoj a silu v boji pro­ti hrie­chu. Duch napl­ní jeho srd­ce, aby mohol milo­vať svo­jich bra­tov a ses­try a aj iných ľudí, kto­rí Boha zatiaľ nepoz­na­jú. Svä­tý Duch mu pomá­ha chá­pať zdra­vé uče­nie o Kris­to­vi a nájsť jed­no­tu s ostat­ný­mi kres­ťan­mi. Žia­den kres­ťan nemu­sí čakať na krst Duchom Svä­tým potom, čo sa obrá­til. Stal sa Božím milo­va­ným die­ťa­ťom, kto­ré­ho Boh zahŕňa svo­jou plnosťou:

Ale tým, čo Ho pri­ja­li, dal moc stať sa deť­mi Boží­mi, tým, čo veria v Jeho meno, kto­rí boli splo­de­ní nie z krvi, ani z teles­nej žia­dos­ti, ani z vôle muža, ale z Boha. A to Slo­vo sta­lo sa telom, pre­bý­va­lo medzi nami, a my sme hľa­de­li na Jeho slá­vu ako na slá­vu jed­no­ro­de­né­ho od Otca, (bolo) plné milos­ti a prav­dy. Ján sved­čil o Ňom vola­júc: Toto je Ten, o kto­rom som pove­dal: Ten, kto­rý pri­chá­dza po mne, je pre­do mnou, pre­to­že bol skôr ako ja. Z Jeho plnos­ti sme zais­te všet­ci pri­ja­li, a to milosť nad milosť. (Ján 1:12–16)