Opus­til Boh Ježi­ša na kríži?

Dnes je veľ­mi roz­ší­re­ný výklad, kto­rý hovo­rí, že pre Boha nie je mož­né byť záro­veň spra­vod­li­vý a nechať hriech nepot­res­ta­ný: Boh chcel vo svo­jej lás­ke zachrá­niť ľudí od tres­tu a zvo­lil si namies­to nás potres­tať svoj­ho Syna tým, že ho v naj­ťaž­ších chví­ľach na krí­ži opus­til a pova­žo­val ho za hrieš­ne­ho mies­to nás. Ten­to výklad bol for­mo­va­ný a s drob­ný­mi obme­na­mi zastá­va­ný teológ­mi ako Mar­tin Lut­her^[1] a Ján Kal­vín.^[2] V mno­hých súčas­ných nábo­žen­ských sku­pi­nách je spa­se­nie vysvet­ľo­va­né pri­rov­na­ním k súdu, pri kto­rom je sud­ca via­za­ný zákon­mi svoj­ho štá­tu a bol by vin­ný, keby odpus­til závaž­ný zlo­čin bez potres­ta­nia. Túto tému pod­rob­nej­šie rozo­be­rá­me v našom člán­ku Božia spra­vod­li­vosť a odpus­te­nie. Teraz by sme sa radi veno­va­li bib­lic­kým mies­tam, kto­ré sú čas­to zne­uží­va­né na pod­po­ru myš­lien­ky, že Ježiš bol Bohom opus­te­ný a zakú­sil zatra­te­nie ako trest za naše hriechy.

1 Posled­né Ježi­šo­ve slo­vá na kríži

Evan­je­lis­ti Matúš a Marek zazna­me­na­li nie­kto­ré z Ježi­šo­vých posled­ných slov na kríži:

Oko­lo tre­tej hodi­ny zvo­lal Ježiš moc­ným hla­som: „Eli, Eli, lema sabakt­ha­ni?“, čo zna­me­ná: „Bože môj, Bože môj, pre­čo si ma opus­til?“ (Matúš 27:46)

Ježiš cito­val tie­to slo­vá zo žal­mu 22. Kon­text celé­ho žal­mu nám pomô­že pocho­piť ich význam. V prvom ver­ši žal­mis­ta volá: „Bože môj, Bože môj, pre­čo si ma opus­til? Slo­vá môj­ho náre­ku sú ďale­ko od toho, kto by ma zachrá­nil.“ Spo­mí­na na židov­ských pra­ot­cov, kto­rí zakú­si­li zázrač­nú Božiu pomoc: „V teba dúfa­li naši otco­via; dúfa­li a vyslo­bo­dil si ich.“ (verš 5). Jeho skú­se­nosť však nie je rov­na­ká: „No ja som červ, a nie člo­vek, ľuďom som na posmech a davu na opo­vr­hnu­tie.“ (verš 7). Zakú­ša ťaž­ké pre­na­sle­do­va­nie zo stra­ny bez­bož­ných ľudí: „Obkľu­ču­je ma svor­ka psov, obstu­pu­je ma tlu­pa zlo­sy­nov. Pre­bod­li mi ruky a nohy,…“ (verš 17). Pro­sí Boha, aby ho zachrá­nil: „Chráň mi dušu pred kopi­jou a môj život pred pazúr­mi psov.“ (Verš 21) a Boh poču­je jeho mod­lit­bu: “ …veď on nepo­hŕda, ani neopo­vr­hu­je nešťast­ným chu­dá­kom; ani svo­ju tvár neod­vra­cia od neho, lež vysly­ší ho, keď volá k nemu.“ (verš 25). Žalm potom kon­čí chvá­lou Boha.

V kon­tex­te celé­ho žal­mu teda vidí­me, že: a) byť opus­te­ný tu nezna­me­ná byť opus­te­ný duchov­ne, ale byť vysta­ve­ný pre­na­sle­do­va­niu a utr­pe­niu, b) slo­vá „pre­čo si ma opus­til“ nie sú bez­ná­dej­ným výkri­kom bez odpo­ve­de, ale mod­lit­ba, kto­rá bola vypo­ču­tá. V situ­ácii, kedy sa z ľud­ské­ho pohľa­du zdá byť pone­cha­ný napos­pas ľud­skej zlo­be, mod­lí sa Ježiš túto mod­lit­bu s dôve­rou v Božie vyslo­bo­de­nie. Jeho slo­vá pri­po­mí­na­jú, že utr­pe­nie spra­vod­li­vé­ho je téma, kto­rá sa v Pís­me čas­to opa­ku­je. On potom, ako doko­na­le spra­vod­li­vý, trpí v súla­de so sprá­vou Sta­ré­ho záko­na. Ježiš nemal dosť teles­nej sily, aby cito­val celý žalm, ale tí, kto­rí ho poču­li, pozna­li kon­text tých­to slov. Vede­li, že tým Ježiš v sku­toč­nos­ti hovo­rí, že je spra­vod­li­vý a zaslú­ži si Božie vyslo­bo­de­nie. To vynik­ne ešte jas­nej­šie, keď tie­to slo­vá porov­ná­me s posled­ný­mi slo­va­mi Ježi­ša v Luká­šo­vom evan­je­liu, kto­ré sú plné dôve­ry v Boha.

…a Ježiš zvo­lal moc­ným hla­som: „Otče, do tvo­jich rúk porú­čam svoj­ho ducha.“ Po tých slo­vách vydý­chol. (Lukáš 23:46)

Stot­ník, kto­rý stál pri krí­ži a videl akým spô­so­bom Ježiš zomrel, vydal toto svedectvo:

A keď videl stot­ník, kto­rý tam stál napro­ti nemu, že tak vykrík­nuc vypus­til dušu, pove­dal: „Ten­to člo­vek bol naozaj Syn Boží.“ (Marek 15:39)

V člo­ve­ku opus­te­nom Bohom by stot­ník neroz­poz­nal Božie­ho Syna. Keby ho Boh býval opus­til, nemo­hol by Ježiš vydať také­to sve­dec­tvo. V para­lel­nom mies­te v Luká­šo­vi stot­ník dosved­ču­je, že Ježiš bol spra­vod­li­vý a nevin­ný (Lukáš 23:47). Aj to uka­zu­je, že Ježiš nezom­rel ako hrieš­nik opus­te­ný Bohom.

Krát­ko pred svo­jou smr­ťou sám Ježiš vyjad­ril, že ho Otec neopustí:

Hľa, ide hodi­na, a teraz už priš­la, aby ste sa roz­pŕ­ch­li kaž­dý do svoj­ho vlast­né­ho a mňa zane­chá­te samé­ho; ale nie som sám, pre­to­že je so mnou Otec. (Ján 16:32)

2 Nie­sol naše hriechy

Ježiš napl­nil Izaiá­šo­vo proroctvo:

…kým on vzal na seba naše nemo­ci a nie­sol naše boles­ti, a my sme sa dom­nie­va­li o ňom, že je rane­ný a zbi­tý od Boha a strá­pe­ný. A on bol smr­teľ­ne rane­ný pre naše pre­stú­pe­nia, zdr­te­ný pre naše neprá­vos­ti; kázeň náš­ho poko­ja bola vzlo­že­ná na neho, a jeho jaz­va­mi sme uzdra­ve­ní. (Izaiáš 53:4 5)

Tie­to ver­še pat­ria k šty­rom Izaiá­šo­vým pro­roc­tvám (Izaiáš 42:1–9, Izaiáš 49:1–13, Izaiáš 50:4–11 a Izaiáš 52:13–53:12), kde v takz­va­ných „pies­ňach slu­žob­ní­ka“ nazý­va Izaiáš Mesiá­ša „Pánov slu­žob­ník“ (42:1, 49:7, 50:10, 52:13). Postup­ne v nich zja­vu­je cha­rak­ter a posla­nie slu­žob­ní­ka. V posled­nej z pies­ní, z kto­rej sme cito­va­li, Bib­lia prvý­krát hovo­rí, že Mesiáš pone­sie naše pre­stú­pe­nia a neprá­vosť. Niesť hrie­chy ľudí však nezna­me­ná duchov­né odde­le­nie od Boha. V pred­chá­dza­jú­cej pies­ni slu­žob­ní­ko­ve slo­vá uka­zu­jú, že je mu Boh blíz­ko aj v utrpení.

Ale Pán Hos­po­din mi pomô­že, a pre­to sa nebu­dem han­biť, pre­to uro­bím svo­ju tvár ako kre­meň, a viem že sa nebu­dem han­biť. Blíz­ko je ten, kto­rý ma ospra­vedl­ňu­je, kto sa teda bude pra­vo­tiť so mnou? Nože sa postav­me spo­lu! Kto je mojím pro­tiv­ní­kom v súde? Nech pri­stú­pi ku mne! (Izaiáš 50:7–8)

Tí, kto­rí pozo­ro­va­li jeho utr­pe­nie „sa dom­nie­va­li o ňom, že je rane­ný a zbi­tý od Boha a strá­pe­ný“ (Izaiáš 53:4). Samo pro­roc­tvo zja­vu­je, že ten­to pohľad je chyb­ný. Boh nie je ten, kto­rý v hne­ve rozdr­vil svoj­ho slu­hu, ale ten, kto­rý ho vysta­vil zlo­be ľudí, keď ho s dob­rým cie­ľom poslal na svet. Nasle­du­jú­ci verš to vyjad­ru­je slovami:

My všet­ci sme blú­di­li ako ovce, všet­ci sme cho­di­li vlast­nou ces­tou. Hos­po­din spô­so­bil, aby ho zasiah­la neprá­vosť všet­kých nás. (Izaiáš 53:6)^[3]

Naše pre­stú­pe­nia nie sú na slu­žob­ní­ka pre­ne­se­né magic­ky. Reč je o ove­ľa pria­mej­šom vply­ve ľud­ských hrie­chov na slu­žob­ní­ka. Pri­chá­dza do sve­ta, aby nás zmie­ril s Bohom, v tom­to sve­te je však kon­fron­to­va­ný so zlo­bou ľudí, kto­rej je vystavený.

Boh pri­vo­lil a dopus­til, aby naše hrie­chy mali vplyv na jeho slu­hu. To je v Izaiá­šo­vi vyjad­re­né slo­va­mi „Hos­po­din spô­so­bil“. Nič na sve­te sa nede­je bez Božie­ho vedo­mia a dovo­le­nia. Podob­ný spô­sob vyjad­ro­va­nia náj­de­me aj na iných mies­tach Bib­lie. Keď apoš­tol Pavol píše, že Boh dopus­tí prí­chod člo­ve­ka neprá­vos­ti, vyjad­ru­je to tiež ako aktív­ny zásah z Božej stra­ny: a pre­to im Boh pošle moc­né pôso­be­nie blu­du, aby uve­ri­li lži, … (2. Tesa­lo­nic­kým 2:11). Pre Euró­pa­na 21. sto­ro­čia je ten­to spô­sob opi­su Božie­ho jed­na­nia vzdia­le­ný. Židia však čas­to pou­ží­va­li aktív­nu for­mu opi­su — že Boh nie­čo dopúš­ťa. Chce­li tým zdô­raz­niť, že situ­ácia sa nevymk­la Božej kon­tro­le a nadradenosti.

Matúš citu­je Izaiá­ša 53 v kon­tex­te Ježi­šov­ho uzdravovania.

A keď bol večer, pri­vied­li mu mno­hých posad­nu­tých démon­mi, a on slo­vom vyhnal nečis­tých duchov a všet­kých, kto­rí sa zle mali, uzdra­vil, aby sa napl­ni­lo, čo bolo pove­da­né skr­ze pro­ro­ka Izaiá­ša, kto­rý pove­dal: On vzal naše nemo­ci a naše nedu­hy nie­sol. (Matúš 8:16–17)

Ježi­šo­ve uzdra­vo­va­nia a zázra­ky vôbec, boli zna­me­ním pri­blí­že­nia sa Božie­ho krá­ľov­stva a obno­ve­nia do hrie­chu pad­lé­ho člo­ve­ka. Boh nie je voči náš­mu utr­pe­niu ľahos­taj­ný. Keď sa stal člo­ve­kom, sklo­nil sa k nám, aby nám slú­žil. To je vyjad­re­né slo­va­mi: kým on vzal na seba naše nemo­ci a nie­sol naše boles­ti… (Izaiáš 53:4). Neocho­rel, ani sa nestal hrieš­ni­kom, opus­til však svo­ju nebes­kú slá­vu a pri­blí­žil sa k nám, aby nás oslo­bo­dil od utr­pe­nia a smrti.

3 Pre­klia­ty Bohom ale­bo zákonom?

Ježi­šo­vo spo­lu­cí­te­nie s ľuď­mi išlo ešte o krok ďalej. Hoci nikdy nezhre­šil, pri­jal, že sa s ním zaob­chá­dza­lo ako s naj­hor­ším hrieš­ni­kom. Napriek tomu, že bol nevin­ný, bol odsú­de­ný ako zlo­či­nec a prie­stup­ník záko­na. Izaiáš to opi­su­je slo­va­mi: A on bol smr­teľ­ne rane­ný pre naše pre­stú­pe­nia, zdr­te­ný pre naše neprá­vos­ti; kázeň náš­ho poko­ja bola vlo­že­ná na neho, a jeho jaz­va­mi sme uzdra­ve­ní. (Izaiáš 53:5). Ježiš bol tres­ta­ný ľuď­mi spô­so­bom, kto­rý pôso­bil doj­mom, že na neho doľa­hol Boží hnev. Nebol to Boží trest, avšak Boh obrá­til zlo pácha­né ľuď­mi na dob­ro. Tak jeho utr­pe­nie slú­ži náš­mu poko­ju.^[4] Podob­nú myš­lien­ku vyjad­ril Pavol v lis­te Galatským:

Kris­tus nás vykú­pil spod zlo­re­čen­stva záko­na tým, že sám sa stal za nás zlo­re­čen­stvom, lebo je napí­sa­né: Zlo­re­če­ný kaž­dý, kto visí na dre­ve‘. (Galat­ským 3:13)

Pavol sa odka­zu­je na sta­ro­zá­kon­ne mies­to v 5. Moj­ži­šo­vej 21:22–23, kto­ré sa venu­je pop­ra­vám nebez­peč­ných zlo­čin­cov. Okrem iné­ho sa tam píše: „…je pre­klia­ty od Boha ten, čo visí na dre­ve“. Pavol vyne­chá­va slo­vo „Bohom“ (pre­klia­ty), pre­to­že Ježiš nebol na krí­ži pre­klia­ty Otcom. Naopak, vo svo­jom utr­pe­ní bol blíz­ko Otco­vi. Nestal sa hrieš­ni­kom, ale trpel ako hrieš­nik. Cito­va­ná pasáž z 5. Moj­ži­šo­vej v sta­ro­zá­kon­nom kon­tex­te pred­po­kla­dá, že pop­ra­ve­ný bol odsú­de­ný spra­vod­li­vo, čo ale nepla­ti­lo o Ježišovi.

Nie­kto­rí židov­skí faloš­ní uči­te­lia sa pokú­ša­li ovplyv­niť kres­ťa­nov v Galá­cii, aby dodr­žo­va­li zákon, hoci ako poha­nia boli pri­ja­tí Bohom skr­ze vie­ru v Ježi­ša bez záko­na. Pavol ich varu­je, že keď ho teraz začnú dodr­žia­vať, „vypad­nú z milos­ti“ (Galat­ským 5:3–4). V tom­to kon­tex­te Pavol hovo­rí o záko­ne ako o súbo­re naria­de­ní, kto­rý nevy­chá­dza z vie­ry (Galat­ským 3:12). Zákon v tom­to užšom význa­me odsu­dzu­je všet­kých, kto­rí nevy­trva­jú v napĺňa­ní všet­ké­ho, čo je napí­sa­né v záko­ne (Galat­ským 3:10) a tak­tiež kaž­dé­ho, kto „visí na dre­ve“ — vrá­ta­ne Krista!

Keby sme to mali zhr­núť, tak: Kris­tus nás vykú­pil z pre­klia­tia záko­na tým, že na krí­ži pri­jal smrť urče­nú pre­klia­tym zlo­čin­com. Pohŕda­ný ľuď­mi a dokon­ca „odsú­de­ný“ pod­ľa cito­va­né­ho ver­ša nám uká­zal, čo zna­me­ná žiť z vie­ry a oslo­bo­dil nás od záko­na. Galat­skí kres­ťa­nia, kto­rí boli v poku­še­ní spo­lie­hať sa na zákon, muse­li byť zahan­be­ní, keď to číta­li. Nese­ním nespra­vod­li­vos­ti ľudí Ježiš nestra­til svo­ju vlast­nú spravodlivosť.

Z náma­hy svo­jej duše uvi­dí výsle­dok, nasý­ti sa. Svo­jou zná­mos­ťou ospra­vedl­ní spra­vod­li­vý môj slu­žob­ník mno­hých a ich neprá­vos­ti on pone­sie. (Izaiáš 53:11)

4 „Otec je so mnou“

Ježiš nikdy v živo­te nestra­til Božiu pria­zeň. Keby stra­til Božiu pod­po­ru a Boh by ho opus­til v naj­ťaž­šej chví­li živo­ta, moh­li by sme ho pova­žo­vať za hrdi­nu, ale nie za člo­ve­ka boju­jú­ce­ho z vie­ry. Ježiš nech­cel byť hrdi­nom. Jeho sve­dec­tvom bolo, že s Bohom, a len s Bohom, môže­me obstáť vo všet­kých skúš­kach a poku­še­niach. Mohol by vôbec Ježiš z Božej sily pri­jať a pod­stú­piť ťaž­kú situ­áciu, keby vedel, že ho v nej Boh opus­tí? Ježiš povedal:

A ten, kto­rý ma poslal, je so mnou. Neza­ne­chal ma Otec samot­né­ho, lebo ja vždyc­ky činím to, čo sa jemu ľúbi. (Ján 8:29)

Nie je snáď opus­te­nie spra­vod­li­vé­ho naj­väč­šou nespravodlivosťou?

Lebo Hos­po­din milu­je súd a neopus­tí svo­jich svä­tých; sú strá­že­ní na veky… (Žalm 37:28)

Má sa Božia spra­vod­li­vosť mani­fes­to­vať nespra­vod­li­vým činom? V SZ Boh vyjad­ru­je svoj odpor k ľud­ským obe­tiam (Jere­miáš 7:31). Myš­lien­ka, že Ježi­šo­vo utr­pe­nie a jeho smrť uspo­ko­ji­li Božiu spra­vod­li­vosť, je blíz­ka pohan­ské­mu spô­so­bu mys­le­nia a pohan­ským praktikám.

5 S nami v bolestiach

Ak bol Boh Ježi­šo­vi v jeho utr­pe­ní nablíz­ku, pre­čo to utr­pe­nie vôbec dopus­til? Pre­čo to bola Božia vôľa? Bib­lia opi­su­je smrť Ježi­ša ako dôsle­dok ľud­skej zlo­by a odmiet­nu­tia jeho zves­ti (Ján 1:10–11; Matúš 21:33–41). Vo sve­te, kto­rý upa­dol do hrie­chu, nie je mož­né žiť v prav­de bez utr­pe­nia (2. Timo­te­jo­vi 3:12). Bolo by v Božej moci Ježi­ša od zlých ľudí uchrá­niť, vedel však, že by to nebo­lo naj­lep­šie pre nás, kto­rí tiež musí­me čeliť zlu vo sve­te. Samot­ný zlý zámer zabiť Ježi­ša nikdy nemô­že pri­niesť dob­ro a spá­su, ale Ježi­šo­va reak­cia — spô­sob akým nie­sol utr­pe­nie a smrť — nám otvá­ra ces­tu späť k Bohu.

Ježiš vo svo­jom utr­pe­ní pre­šiel veľ­mi ťaž­kým bojom. Nevy­hol sa mu. Skr­ze mod­lit­bu a poko­ru mu Boh dal silu utr­pe­nie niesť.

Kto­rý vo dňoch svoj­ho ľud­ské­ho tela so sil­ným kri­kom a so slza­mi obe­ťou donie­sol pros­by a úpen­li­vé mod­lit­by k tomu, kto­rý ho mohol zachrá­niť od smr­ti, a bol vysly­ša­ný pre svo­ju boha­boj­nosť, on, hoci bol Syn, naučil sa posluš­nos­ti z toho, čo trpel, a súc zdo­ko­na­le­ný stal sa všet­kým, kto­rí ho poslú­cha­jú, pôvod­com več­né­ho spa­se­nia … (Židom 5:7–9)

Skr­ze svo­je vzkrie­se­nie a oslá­ve­nie nám teraz pomá­ha mať rov­na­ký postoj v našich bojoch — pri­pus­tiť si naše sla­bos­ti a s Božou pomo­cou v nich víťaziť.

Lebo tým, že sám trpel, keď bol pokú­ša­ný, môže pomá­hať pokú­ša­ným. (Židom 2:18)

Ako kres­ťa­nia nie­ke­dy zakú­ša­me bolesť, ale s Ježi­šom to nie je nezne­si­teľ­né bre­me­no. Jeho utr­pe­nie a víťazs­tvo nás ute­šu­je a posil­ňu­je našu dôve­ru v neho — dôve­ru, že je s nami vždy, aj v naj­ťaž­ších chví­ľach. Pozý­va nás:

Poď­te ku mne všet­ci, kto­rí pra­cu­je­te a ste obťa­že­ní, a ja vám dám odpo­či­nu­tie. Vez­mi­te moje jar­mo na seba a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokor­ný srd­com, a náj­de­te odpo­či­nu­tie svo­jim dušiam; lebo moje jar­mo je uži­toč­né a moje bre­me­no ľah­ké. (Matúš 11:28–30)

6 Zomrieť hrie­chu s Kristom

Nový zákon obsa­hu­je množ­stvo ver­šov, kto­ré hovo­ria, že kres­ťa­nia zomre­li spo­lu s Kris­tom (Mt 16:24; Jn 12:24–26, Rim 6:3–4; Gal 5:24; Fil 3:10; Kol 2:12)

S Kris­tom spo­lu ukri­žo­va­ný som a žijem už nie ja, ale žije vo mne Kris­tus, a to, čo teraz žijem v tele, vo vie­re Syna Božie­ho žijem, kto­rý si ma zami­lo­val a vydal sám seba za mňa. (Galat­ským 2:20)

Ježi­šo­va smrť nebo­la már­na. Ukri­žo­va­ný a zmŕt­vychvs­ta­lý Kris­tus s nami ide ces­tou, na kto­rej umie­ra­me našim hrie­chom a pomi­nu­teľ­ným cie­ľom a vedie nás do nové­ho radost­né­ho živo­ta, kto­rý nám nikto nevezme.

Lebo lás­ka Kris­to­va nás núti, kto­rí sme usú­di­li toto: že ak jeden zomrel za všet­kých, vte­dy všet­ci zomre­li, a za všet­kých zomrel pre­to, aby tí, kto­rí žijú, neži­li už via­cej sebe, ale tomu, kto­rý zomrel za nich i vstal z mŕt­vych. (2. Korint­ským 5:14–15)

7 Pova­žo­va­ný za spra­vod­li­vé­ho ale­bo premenený?

V úvo­de toh­to člán­ku sme struč­ne opí­sa­li, ako chá­pa­li spa­se­nie nie­kto­rí uči­te­lia, kto­rí mali v deji­nách veľ­ký vplyv. Ich myš­lien­ky žiaľ ovplyv­ňu­jú mno­hých ľudí aj dnes a for­mu­jú ich vní­ma­nie Boha a chá­pa­nie obrá­te­nia. Ak by Ježiš trpel, zomrel a bol odde­le­ný od Boha kvô­li Božie­mu spra­vod­li­vé­mu náro­ku tres­tať, potom by pri­šiel v prvom rade zme­niť spô­sob, akým nás Boh vidí, a nie zme­niť nás samých. Iný­mi slo­va­mi, dôsled­kom by bolo, že sme za spra­vod­li­vých pova­žo­va­ní a nie spra­vod­li­vý­mi uči­ne­ní.^[5] Ako keby nás Boh chcel vidieť inak, než akí sku­toč­ne sme — ako sa hovo­rí „cez ružo­vé okuliare“.

Bib­lia však sved­čí o sku­toč­nej a vidi­teľ­nej zme­ne živo­ta, kto­rú spa­se­nie spô­so­bí. Ako kres­ťa­nia nemô­že­me zotr­vá­vať v závaž­ných hriechoch.

Ale­bo či nevie­te, že nespra­vod­li­ví nebu­dú dedič­mi krá­ľov­stva Božie­ho? Nemýľ­te sa! Ani smil­ní­ci, ani mod­los­lu­žob­ní­ci, ani cudzo­lož­ní­ci, ani muži súlo­žia­ci s muž­mi, ani zlo­de­ji, ani lakom­ci, ani opil­ci, ani rúha­či, ani vydie­ra­či nebu­dú dedič­mi krá­ľov­stva Božie­ho! A taký­mi ste vy nie­kto­rí boli; ale dali ste sa obmyť, boli ste posvä­te­ní, ospra­vedl­ne­ní v mene Pána Ježi­ša Kris­ta a v Duchu náš­ho Boha. (1. Korint­ským 6:9–11)

Ježiš nás nepri­šiel spa­siť „v našich hrie­choch“, ale „z našich hrie­chov“ (Mt 1:21). Chce očis­tiť nie­len naše skut­ky, ale aj naše myš­lien­ky a motí­vy, aby sme žili odo­vzda­ný život napl­ne­ný láskou.

A tí, čo ochot­ne pri­ja­li jeho slo­vá, dali sa pokrs­tiť; i pri­po­ji­lo sa v ten deň oko­lo tri­ti­síc duší. Títo zotr­vá­va­li v apoš­tol­skom uče­ní a v spo­lo­čen­stve, v láma­ní chle­ba a na mod­lit­bách. I priš­la bázeň na všet­ky duše, a apoš­to­lo­via robi­li mno­ho zázra­kov a zna­me­ní A všet­ci veria­ci, kto­rí boli pospo­lu, všet­ko mali spo­loč­né, aj stat­ky a majet­ky pre­dá­va­li a roz­de­ľo­va­li všet­kým, ako kto potre­bo­val; deň čo deň zotr­vá­va­li jed­no­my­seľ­ne v chrá­me, láma­li chlieb po domoch a pri­jí­ma­li pokrm s ple­sa­jú­cim a úprim­ným srd­com, chvá­li­li Boha a boli obľú­be­ní u všet­ké­ho ľudu. A Pán pri­dá­val na kaž­dý deň tých, kto­rí boli zachrá­ne­ní. (Skut­ky 2:41–47)

Aj my sme spoz­na­li lás­ku, kto­rú má Boh k nám, a v ňu verí­me. Boh je lás­ka, a ten, kto zostá­va v lás­ke, zostá­va v Bohu, a Boh v ňom. V tom je doko­na­ná lás­ka s nami, aby sme mali sme­lú dôve­ru v deň súdu, lebo ako je on, tak sme aj my na tom­to sve­te. (1. list Jánov 4:16–17)

Bez lás­ky a bez hlbo­kej zme­ny v našom živo­te nemô­že­me mať prav­di­vú isto­tu spa­se­nia. Zdro­jom tej­to isto­ty nie sú naše skut­ky, ale náš vzťah s Kris­tom.^[6] Bez kona­nia spra­vod­li­vos­ti však nemô­že­me ten­to vzťah mať a udr­žať si ho.

A teraz, die­ťat­ká, zostá­vaj­me v ňom, aby sme, keď sa uká­že, mali sme­lú dôve­ru a nebo­li zahan­be­ní pred ním, keď prí­de. Keď vie­te, že je spra­vod­li­vý, vedz­te, že kaž­dý, kto činí spra­vod­li­vosť, naro­dil sa z neho. (1. list Jánov 2:28–29)

Ježiš pove­dal:

Ja som vinič, vy ste leto­ras­ty. Kto zostá­va vo mne a ja v ňom, ten nesie mno­ho ovo­cia, lebo bezo mňa nemô­že­te nič robiť. Keby nie­kto nezos­tal vo mne, vyho­dí sa von ako leto­rast a uschne, a zobe­rú ich a hodia na oheň, a budú horieť. Ak zosta­ne­te vo mne, a moje slo­vá ak zosta­nú vo vás, vte­dy si pros­te, čokoľ­vek chce­te, a sta­ne sa vám. (Ján 15:5–7)

Ježiš opí­sal náš vzťah s ním slo­va­mi „kto zosta­ne vo mne“. Zostá­vať v Kris­to­vi zna­me­ná byť spa­se­ný. Nezos­tá­vať v ňom zna­me­ná byť vyho­de­ný von a „horieť“. Podob­ne napí­sal i apoš­tol Ján:

Ak hovo­rí­me, že máme s ním spo­lo­čen­stvo, ale cho­dí­me vo tme, luhá­me a neko­ná­me prav­du. Ale ak cho­dí­me vo svet­le, ako je on vo svet­le, máme spo­lo­čen­stvo medzi sebou a krv Ježi­ša, jeho Syna, nás očis­ťu­je od kaž­dé­ho hrie­chu. (1. list Jánov 1:6–7)

Úprim­ný vzťah s Ježi­šom, kto­rý očis­ťu­je, je mož­ný len vte­dy, keď cho­dí­me vo svet­le. Cho­de­nie vo svet­le nezna­me­ná byť doko­na­lým, ale zápa­siť o posvä­te­nie vo všet­kých oblas­tiach náš­ho živo­ta, vyzná­vať hrie­chy Bohu i navzá­jom v spo­lo­čen­stve a odvra­cať sa od nich. To je nevy­hnut­ným pre­ja­vom spa­se­nia v našom živo­te. Spa­se­nie je dar milos­ti v Kris­to­vi. Keď ho prij­me­me, nemô­že­me už ďalej žiť náš zlý život — nemoh­li by sme tak mať s Ježi­šom vzťah, byť v ňom.

A vy ste z neho v Kris­tu Ježi­šo­vi, kto­rý sa nám stal múd­ros­ťou od Boha i spra­vod­li­vos­ťou i posvä­te­ním i vykú­pe­ním … (1. Korin­ťa­nom 1:30)

Ježiš vstal z mŕt­vych a jeho pro­stred­níc­tvo pokra­ču­je. Kaž­dé­mu dáva všet­ko, čo potre­bu­je, aby zme­nil svoj život, vytrval a dosia­hol cieľ.

8 Záver

Bib­lia čas­to a rôz­ny­mi spô­sob­mi hovo­rí, že Ježiš zomrel pre našu spá­su. Avšak, ako sme už uká­za­li v tex­te, inter­pre­tá­ciu, že Boh musel mies­to nás potres­tať nevin­né­ho člo­ve­ka, aby bola zacho­va­ná jeho spra­vod­li­vosť, nie je súčas­ťou Svä­té­ho Pís­ma a je v roz­po­re s bib­lic­kou zves­ťou v rôz­nych oblastiach:

• Bib­lia sved­čí o milu­jú­com Bohu, kto­rý môže slo­bod­ne odpus­tiť kaž­dé­mu, kto sa úprim­ne obráti

• Bib­lia opi­su­je Ježi­šo­vo utr­pe­nie, kto­ré musel zná­šať ako dôsle­dok ľud­ských hrie­chov, ale neučí, že bol počas toh­to utr­pe­nia a v smr­ti duchov­ne odde­le­ný od Otca

• Spa­se­nie je úzko spo­je­né s našim živo­tom a nie je nie­čím, čo by Ježiš musel urov­nať medzi sebou a Bohom.

Stre­do­bo­dom bib­lic­kej zves­ti je obno­va vzťa­hu medzi Bohom a člo­ve­kom, kto­rý člo­vek poru­šil skr­ze hriech. Boh sa k nám v Kris­to­vi pri­blí­žil, a tým nám umož­nil pri­blí­žiť sa k Nemu.

Ale to všet­ko z Boha, kto­rý nás zmie­ril sám so sebou skr­ze Ježi­ša Kris­ta a dal nám služ­bu zmie­re­nia, ako že Boh bol v Kris­to­vi mie­riac so sebou svet, nepo­čí­ta­júc im ich hrie­chov a polo­žil do nás slo­vo zmie­re­nia. (2. Korint­ským 5:18–19)

Ježiš sa stal člo­ve­kom a pri­jal našu pri­ro­dze­nosť, pri­po­dob­nil sa nám v našich sla­bos­tiach, poku­še­niach a boles­tiach. Jeho sto­tož­ne­nie sa s našou sla­bos­ťou tiež zna­me­na­lo, že pri­jal utr­pe­nie a ukri­žo­va­nie, keď bol odmiet­nu­tý tými, kto­rým pri­šiel pomôcť.

Veď sa pat­ri­lo, aby ten, pre kto­ré­ho je všet­ko a skr­ze kto­ré­ho je všet­ko, kto­rý pri­vie­dol mno­ho synov do slá­vy, zdo­ko­na­lil pôvod­cu ich spá­sy utr­pe­ním. (Židom 2:10)

Teraz nás pozý­va ísť s ním ces­tou, kto­rú on sám na zemi pri­jal: pri­jať sla­bos­ti spo­je­né s ľud­skou pri­ro­dze­nos­ťou a víťa­ziť skr­ze vie­ru, lás­ku a poko­ru. Ježiš vstal z mŕt­vych, bol vyvý­še­ný k Otco­vi a teraz nás zjed­no­cu­je s Bohom, dáva nám odpus­te­nie a všet­ko, čo potre­bu­je­me, aby sme dosiah­li več­ný život.

Bolo te veľa čo pove­dať. Rámec toh­to člán­ku je však obme­dze­ný. Radi by sme pozna­li vaše myš­lien­ky a otáz­ky. Môže­me sa aj stret­núť a hovo­riť o tej­to téme osobne.