Kňa­zi v hrie­chu — spro­stred­ko­va­te­lia Božej milosti?

Sna­hy, vyspo­ria­dať sa s neis­to­tou, či kňa­zi žijú­ci v hrie­chu môžu spro­stred­ko­vať Božiu milosť, sia­ha­jú až do čias Augus­tí­na (4.- 5.storočie). Na Tri­dent­skom kon­ci­le v roku 1547 boli s koneč­nou plat­nos­ťou defi­no­va­né v Dek­ré­te o svia­tos­tiach, kto­rý hovo­rí, že svia­tos­ti ude­ľo­va­né vysvä­te­ným kato­líc­kym kňa­zom plat­ne spro­stred­kú­va­jú Božiu milosť veria­ce­mu bez ohľa­du na to, v akých ťaž­kých hrie­choch kňaz žije ^[1], keď­že „milosť sa ude­ľu­je silou vyko­na­né­ho obra­du“ (ex ope­re ope­ra­to)^[2].

Táto téma je kom­plex­ná, súvi­sí s mno­hý­mi ďal­ší­mi základ­ný­mi kato­líc­ky­mi náuka­mi (svia­tos­ti, kňazs­tvo…), kto­rým sa v tom­to člán­ku nebu­de­me veno­vať. Teraz by sme sa chce­li zame­rať výluč­ne na otáz­ku, či sú „kňa­zi v hrie­chu spro­stred­ko­va­te­lia Božej milos­ti?“ a pre­skú­mať ju vo svet­le bib­lic­kých veršov.

ova­lak by 1 Je život v hrie­chu prekážkou?

Devia­ta kapi­to­la Jánov­ho evan­je­lia hovo­rí o uzdra­ve­ní člo­ve­ka, kto­rý sa naro­dil sle­pý. Muž, kto­rý zra­zu videl, sa dostal do ostré­ho kon­flik­tu so židov­ský­mi nábo­žen­ský­mi vod­ca­mi. Chce­li totiž doká­zať, že sa nestal žia­den zázrak. Citu­je­me časť:

…Zno­vu teda zavo­la­li člo­ve­ka, čo bol pred­tým sle­pý, a pove­da­li mu: „Vzdaj Bohu slá­vu! My vie­me, že ten člo­vek je hrieš­nik.“ On odve­til: „Či je hrieš­nik, neviem. Ale jed­no viem: že som bol sle­pý a teraz vidím.“ Spý­ta­li sa ho teda: „Čo uro­bil s tebou? Ako ti otvo­ril oči?“ Odpo­ve­dal im: „Už som vám pove­dal, a nepo­ču­li ste. Pre­čo to chce­te počuť zno­va? Chce­te sa aj vy stať jeho uče­ník­mi?“ Vyna­da­li mu a pove­da­li: „Ty si jeho uče­ník, my sme Moj­ži­šo­vi uče­ní­ci. My vie­me, že Moj­ži­šo­vi hovo­ril Boh, a o tom­to nevie­me ani to, odkiaľ je.“ Ten člo­vek im odpo­ve­dal: „Prá­ve to je čud­né, že vy nevie­te, odkiaľ je, a mne otvo­ril oči. Vie­me, že hrieš­ni­kov Boh nevys­ly­ší; ale vysly­ší toho, kto si Boha ctí a plní jeho vôľu. Od vekov nebo­lo počuť, že by bol nie­kto otvo­ril oči sle­pé­mu od naro­de­nia. Keby on nebol od Boha, nemo­hol by nič také uro­biť.“ Pove­da­li mu: „Celý si sa v hrie­choch naro­dil a nás poú­čaš?!“ A vyhna­li ho von. (Jáno­vo evan­je­lium 9:24–34)

Uzdra­ve­ný sle­pec nebol teolo­gic­ky vzde­la­ný — ria­dil sa svo­jím úprim­ným srd­com a jed­no­du­chým zdra­vým roz­umom. Vedel, že Boh si môže na spro­stred­ko­va­nie svo­jej milos­ti pou­žiť len člo­ve­ka, kto­rý sa ho bojí a plní jeho vôľu. Pred­po­kla­dal, že to je samoz­rej­mé aj pre židov­ských vod­cov, kto­rí štu­do­va­li a vykla­da­li Pís­mo. Oni však nemoh­li (ale­bo skôr nech­ce­li) dospieť k tomu­to pros­té­mu záve­ru. Pri­tom sta­ro­zá­kon­né spi­sy, na kto­ré sa čas­to odvo­lá­va­li, o tom mno­ho­krát hovo­ria. Citu­je­me nie­kto­ré z nich:

(Ak nie­kto) odvra­cia svoj sluch, aby nečul zákon, jeho mod­lit­ba je priam haneb­nosť. (Prí­slo­via 28:9)

Pán je ďale­ko od bez­bož­ných, mod­lit­bu spra­vod­li­vých však vyslý­cha. (Prí­slo­via 15:29)

Keby som sa v srd­ci upria­mil na neprá­vosť, Pán by ma nevys­ly­šal. (Žalm 66:18)

Keď pri­chá­dza­te vidieť moju tvár, kto­že to žia­da od vás roz­šlia­pa­vať mi nádvo­ria? Nepri­ná­šaj­te viac már­nu obe­tu, ona je mi dymom oškli­vým. Nov­me­siac a sobo­ta a sláv­ne zhro­maž­de­nia? Nezne­siem hriech a sláv­nosť! Vaše nov­me­sia­ce a sviat­ky nená­vi­dí moja duša, sta­li sa mi bre­me­nom, zuno­val som zná­šať ich. Aj keď rozp­res­tie­ra­te dla­ne, odvrá­tim oči od vás; a keď aj hro­ma­dí­te mod­lit­by, ja ich nevys­ly­ším, veď vaše ruky sú plné krvi. (Izaiáš 1:12–15)

Teraz však, kňa­zi, vám pla­tí toto roz­hod­nu­tie. Ak nepos­lúch­ne­te, ak nebu­de­te dbať o to a nevez­me­te si k srd­cu, že máte vzdať česť môj­mu menu — hovo­rí Pán zástu­pov, zošlem na vás kliat­bu a pre­kľa­jem vaše žeh­na­nie. A už som ho pre­klial, lebo ste si to nevza­li k srd­cu. (Mala­chiáš 2:1–2)

Posled­ný úry­vok sa týka sta­ro­zá­kon­ných (levit­ských) kňa­zov — nie kňa­zov Kato­líc­kej cir­kvi. Napriek tomu cito­va­né pasá­že uka­zu­jú, že Boh nech­ce žehnať pro­stred­níc­tvom ľudí, kto­rí žijú v hrie­chu a kto­rí svo­jím zlým živo­tom poškvr­ňu­jú a znes­vä­cu­jú jeho meno.

2 Môže sle­pý viesť slepého?

Ak nie­kto vedo­me žije v hrie­chu, môže viesť iných k Bohu?

Tu pri­stú­pi­li uče­ní­ci a pove­da­li mu: „Vieš, že sa fari­ze­ji pohor­ši­li, keď poču­li, čo si pove­dal?“ On im odpo­ve­dal: „Kaž­dú rast­li­nu, kto­rú neza­sa­dil môj nebes­ký Otec, vytrh­nú aj s kore­ňom. Nechaj­te ich. Sú sle­pý­mi vod­ca­mi sle­pých. A keď sle­pý vedie sle­pé­ho, oba­ja pad­nú do jamy.“ (Matú­šo­vo evan­je­lium 15:12–14)

Ježiš nás učí, že člo­vek, kto­rý žije v hrie­chu (duchov­ne sle­pý), nemô­že dru­hých duchov­ne viesť a dopre­vá­dzať ich.

Apoš­to­li mali veľ­mi odliš­né skú­se­nos­ti v tom, v akej mie­re moh­li dru­hým pomôcť. Naprí­klad dosta­li od Ježi­ša moc uzdra­vo­vať a vyhá­ňať démo­nov Matú­šo­vo evan­je­lium 10:1. Ino­ke­dy zase ich malá vie­ra zabrá­ni­la Bohu, aby ich pou­žil v situ­ácii, keď ich zúfa­lý otec pro­sil, aby vyhna­li zlé­ho ducha z jeho syna Matú­šo­vo evan­je­lium 17:19–20. Táto uda­losť ani zďa­le­ka neuka­zu­je, žeby apoš­to­li boli vo váž­nom hrie­chu. Napriek tomu sa z nej môže­me učiť, že účin­nosť Božej milos­ti veľ­mi závi­sí od osob­nej vie­ry a živo­ta člo­ve­ka, kto­ré­ho chce Boh pou­žiť na odo­vzda­nie svo­jej milosti.

Timo­tej dohlia­dal na star­šov­stvo cir­kvi v Efe­ze. Apoš­tol Pavol mu v lis­te oso­bit­ne zdô­raz­ňu­je bez­ú­hon­nosť — ako pred­po­klad na plne­nie zod­po­ved­nos­ti služobníka.

Takis­to dia­ko­ni majú byť cud­ní, nie dvo­ja­kí v reči, ani prí­liš odda­ní vínu, ani žia­dos­ti­ví mrz­ké­ho zis­ku, ale v čis­tom sve­do­mí nech ucho­vá­va­jú tajom­stvo vie­ry. Aj ich tre­ba najprv vyskú­šať; až potom, keď sa uká­žu bez úho­ny, nech kona­jú služ­bu. (1. Timo­te­jo­vi 3:8–10)

Iný­mi slo­va­mi: Bohu nie je ľahos­taj­ný život toho, kto chce pre­vziať zod­po­ved­nosť za vie­ru iných^[3].

3 Hriech ako kvas

Na záver uvá­dza­me citát z jed­né­ho z Pav­lo­vých listov:

Vaše vysta­to­va­nie nie je dob­ré. Nevie­te, že tro­cha kva­su pre­kva­sí celé ces­to? Vyčis­ti­te sta­rý kvas, aby ste boli novým ces­tom. Ste totiž ako­by nek­va­se­ný chlieb. Veď bol obe­to­va­ný náš veľ­ko­noč­ný Bará­nok, Kris­tus. […] Ale teraz som vám napí­sal, aby ste sa nestý­ka­li s tým, kto sa volá bra­tom, a je smil­ník, cham­ti­vec, mod­los­lu­žob­ník, utŕhač, opi­lec ale­bo lupič; s takým ani neje­dz­te. Veď pre­čo by som mal súdiť tých, čo sú mimo?! Vari nesú­di­te aj vy tých, čo sú vnút­ri?! Lebo tých, čo sú mimo, bude súdiť Boh. Vylúč­te zlé­ho spo­me­dzi seba! (1. Korin­ťa­nom 5:6–7.11–13)

Všim­ni­te si, že apoš­tol nepí­še o tom, či člo­vek v hrie­chu môže byť star­ším cir­kvi — ale o tom, či člo­vek žijú­ci v ťaž­kom hrie­chu vôbec môže pat­riť do Božej cir­kvi! Ak to cir­kev dovo­lí, hriech ako kvas poka­zí celú cirkev.

O čo váž­nej­šia je situ­ácia, keď pred­sta­ve­ný (či už kňaz ale­bo inak zod­po­ved­ný) žije v hrie­chu a záro­veň je vo svo­jej auto­ri­te chrá­ne­ný dog­ma­tic­kým uče­ním?! A ak by to nie­kto spo­chyb­ňo­val, vylú­čia ho zo spo­lo­čen­stva…^[4]

Boh chce mať s nami úprim­ný, osob­ný vzťah. Svo­ju milosť dáva osob­ne ale­bo na jej spro­stred­ko­va­nie pou­ží­va veria­cich, kto­rí s ním žijú v hlbo­kom vzťa­hu.“^[5]