Téma roz­vo­du v ran­no­kres­ťan­skej lite­ra­tú­re (úryv­ky)

JUSTÍN MUČENÍK – Apo­ló­gia, II.2.^[1]

Úry­vok z obra­ny kres­ťa­nov, kto­rú kres­ťan­ský apo­lo­gé­ta Jus­tín adre­so­val rím­ske­mu sená­tu oko­lo roku 150 — 160 po Kr. (Vlast­ný pre­klad do slovenčiny)

Istá žena žila s nemrav­ným man­že­lom a aj ona sama žila pred­tým nemrav­ným živo­tom. Keď však priš­la k pozna­niu Kris­tov­ho uče­nia, vytriez­ve­la a sna­ži­la sa pre­sved­čiť svoj­ho man­že­la, aby sa tak­tiež spa­mä­tal. Vykla­da­la mu Kris­to­vo uče­nie a uis­ťo­va­la ho, že vo več­nom ohni bude trest pre tých, kto­rí neži­jú riad­ne a správ­ne. Ale on pokra­čo­val v tých istých výstred­nos­tiach, svo­ji­mi čin­mi si ju odcu­dzil od seba. Ona, pova­žu­júc to za zlé žiť naďa­lej ako man­žel­ka s man­že­lom, kto­rý vyhľa­dá­val kaž­dý spô­sob, ako sa oddať pôžit­ku v roz­po­re so záko­nom prí­ro­dy a v pre­stu­po­va­ní toho, čo je správ­ne, si pria­la sa s ním rozviesť.

A keď ju pre­ho­vo­ri­li jej pria­te­lia, kto­rí jej radi­li, aby s ním zosta­la, s myš­lien­kou, že skôr či neskôr jej man­žel môže dať nádej na zme­nu, až násil­ne pop­re­la vlast­né cíte­nie a zosta­la s ním. Keď však jej man­žel odišiel do Ale­xan­drie a bolo jej ozná­me­né, že si počí­na hor­šie ako kedy­koľ­vek pred­tým, ona, aby s ním nepok­ra­čo­va­la v man­žel­skom spo­je­ní a v zdie­ľa­ní jeho sto­la a poste­le a nesta­la sa spo­lu­ú­čast­níč­kou aj jeho pod­los­tí a bez­bož­nos­tí – dala mu to, čo nazý­va­te roz­lu­ko­vý list. A odde­li­la sa od neho. Ale jej “ušľach­ti­lý“ man­žel, namies­to toho, aby sa rado­val, že tie skut­ky, kto­ré pred­tým bez zdrá­ha­nia pácha­la so slu­žob­ník­mi a nájom­ník­mi, keď sa oddá­va­la opils­tvu a kaž­dej neres­ti, kto­rých sa teraz vzda­la a túži­la po tom, aby sa aj on vzdal toho isté­ho, keď od neho odiš­la bez jeho zvo­le­nia, vynie­sol pro­ti nej obvi­ne­nie, tvr­diac, že je kresťankou.

A pred­lo­ži­la Vám, Cisár, žia­dosť a žia­da­la, aby sa jej najprv umož­ni­lo zaria­diť jej zále­ži­tos­ti, a potom, aby sa obha­jo­va­la pro­ti obvi­ne­niu, keď by jej zále­ži­tos­ti boli urov­na­né. A to ste ude­li­li. A jej býva­lý man­žel, pre­to­že ju už teraz nemo­hol stí­hať, namie­ril svo­je úto­ky pro­ti mužo­vi, Pto­le­mai­ovi, kto­ré­ho potres­tal Urbi­kus a kto­rý bol jej uči­te­ľom v kres­ťan­ských náukách.

A to uro­bil nasle­du­jú­cim spô­so­bom. Pre­sved­čil stot­ní­ka (Urbi­ka), kto­rý bol jeho pria­te­ľom — aby uvr­hol Pto­le­maia do väze­nia a aby vzal Pto­le­maia a vypo­čul ho v tom­to jedi­nom bode: či je kres­ťa­nom? A Pto­le­maius, kto­rý bol milov­ní­kom prav­dy a nie pod­vod­né­ho ale­bo faloš­né­ho cha­rak­te­ru, keď sa pri­znal, že je kres­ťa­nom, bol zvia­za­ný stot­ní­kom a dlho tres­ta­ný vo väze­ní. A napo­kon, keď ten člo­vek pri­šiel k Urbi­ko­vi, dostal len túto otáz­ku: či je kres­ťa­nom? A opäť, vedo­mý si bla­ha, kto­ré­ho sa mu dosta­lo pro­stred­níc­tvom Kris­tov­ho uče­nia, vyznal svo­je kres­ťan­stvo^[2]. Pre­to­že ten, kto nie­čo zapie­ra, zapie­ra to buď pre­to, že odsu­dzu­je samot­nú vec ale­bo ustu­pu­je od vyzna­nia, pre­to­že si uve­do­mu­je svo­ju vlast­nú nehod­nosť ale­bo sa od nej odcu­dzil. Ani jeden z tých­to nie je prí­pad pra­vé­ho kres­ťa­na. A keď Urbi­kus naria­dil odviesť ho, aby bol potres­ta­ný, istý Lucius, kto­rý bol tiež kres­ťa­nom, vidiac nero­zum­ný roz­su­dok, kto­rý bol tak­to vyda­ný, pove­dal Urbi­ko­vi: „Aký je dôvod toh­to roz­sud­ku? Pre­čo ste toho muža potres­ta­li? Nie ako cudzo­lož­ní­ka, ani smil­ní­ka, ani vra­ha, ani zlo­de­ja, ani lupi­ča, ani usved­če­né­ho vôbec z aké­ho­koľ­vek zlo­či­nu, ale kto­rý len vyznal, že je povo­la­ný menom kres­ťan? Ten­to váš roz­su­dok, ó Urbi­kus, nesta­ne sa roz­sud­kom cisá­ra Pia^[3], ani filo­zo­fa, syna cisá­rov­ho, ani posvät­né­ho sená­tu.“ A on neod­po­ve­dal Luci­ovi nič iné ako toto: „Zdá sa mi, že ty si tiež taký.“ A keď odpo­ve­dal Lucius: „Urči­te, som,“ naria­dil, aby aj jeho odvied­li. A on vyznal s vďa­kou, vediac, že bol oslo­bo­de­ný od takej zlej vrch­nos­ti a že ide k Otco­vi a krá­ľo­vi nebies. A ešte pred­stú­pil tre­tí, kto­rý bol odsú­de­ný k trestu.