Ježi­šo­va smrť – obeť pre našu spásu

Ako môže­me správ­ne poro­zu­mieť bib­lic­kým vyjad­re­niam, kto­ré opi­su­jú naše spa­se­nie skr­ze Ježi­ša Kris­ta? Čo to zna­me­ná, že Ježiš dal seba ako výkup­né za nás? Aký význam má Ježi­šo­va krv? Akú súvis­losť majú tie­to otáz­ky s kres­ťan­ským živo­tom a vzťa­hom s Bohom? V tom­to člán­ku by sme chce­li na tie­to otáz­ky odpovedať.

1 Ježi­šo­va smrť — výkup­né za nás

Na ces­te do Jeru­za­le­ma pri­stú­pi­li k Ježi­šo­vi dva­ja uče­ní­ci a žia­da­li ho o výni­moč­né posta­ve­nie v pri­chá­dza­jú­com Božom krá­ľov­stve. Vo svo­jej odpo­ve­di Ježiš pou­ká­zal na cieľ svoj­ho poslania:

Lebo ani Syn člo­ve­ka nepri­šiel, aby sa dal obslu­ho­vať, ale aby slú­žil a polo­žil svoj život ako výkup­né za mno­hých. (Marek 10:45)

Prav­de­po­dob­ne one­dl­ho po tom, čo pove­dal tie­to slo­vá v pred­ve­čer svo­jej smr­ti, slá­vil Ježiš so svo­ji­mi uče­ník­mi posled­nú „Pas­chu“. Záro­veň pri tom usta­no­vil Veče­ru Páno­vu. Skr­ze jeho slo­vá o chle­be a víne môže­me vidieť, ako vní­mal svo­ju smrť.

Potom vzal chlieb a vzdá­val vďa­ky, lámal ho a dával im, hovo­riac: „Toto je moje telo, kto­ré sa dáva za vás. Toto rob­te na moju pamiat­ku.“ Podob­ne po veče­ri vzal kalich a hovo­ril: „Ten­to kalich je nová zmlu­va v mojej krvi, kto­rá sa vylie­va za vás. (Lukáš 22:19–20)

Ježiš si bol plne vedo­mý, že jeho smrť nebu­de nešťast­nou náho­dou ale­bo pre neho neoča­ká­va­nou tra­gé­di­ou. Rov­na­ko vedel, že nebu­de len ďal­šou obe­ťou jus­tič­nej vraž­dy.^[1] Ježiš vydal svo­je telo a svo­ju krv kvô­li nám.

Bol posla­ný od Boha, aby dal svoj život:

Otec ma pre­to milu­je, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vez­mem. Nik mi ho nebe­rie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký prí­kaz som dostal od môj­ho Otca. (Ján 10:17–18)

Ježi­šo­ve slo­vá „dávam svoj ​​život […] sám od seba“ nezna­me­na­jú, že svo­ju smrť pod­nie­til. Pri­šiel, aby bol svet­lom kaž­dé­mu člo­ve­ku (Ján 1:9). S rados­ťou pri­šiel uzdra­viť tých, kto­rí boli zlo­me­né­ho srd­ca, daro­vať zajat­com pre­pus­te­nie a „ohlá­siť Pánov milos­ti­vý rok“ (Lukáš 4:18–19). Ale jeho vlast­ní ho nepri­ja­li (Ján 1:11). Na Božiu dob­ro­tu a lás­ka­vosť (list Títo­vi 3:4), s kto­rou sa stret­li v Ježi­šo­vi, odpo­ve­da­li nená­vis­ťou a vra­žed­ným pohŕda­ním. Ježiš však ich zlo­be neod­po­ro­val silou (Izaiáš 50:6; 53:7). Úpl­ne zako­re­ne­ný v Otco­vej lás­ke dob­ro­voľ­ne pri­jal zlo, kto­ré mu spô­so­bi­li jeho nepria­te­lia, a tak ho pre­me­nil v dob­ro. Tým nám pri­nie­sol vyslobodenie:

Vy ste síce sno­va­li pro­ti mne zlo, ale Boh to obrá­til na dob­ro, aby usku­toč­nil to, čo je dnes, aby zachrá­nil život mno­hým ľuďom. (Gene­zis 50:20)^[2]

Posluš­ný vôli svoj­ho Otca pri­jal a vypil kalich, kto­rý sa z Božej milos­ti stal kali­chom Novej zmlu­vy (Lukáš 22:20 — „Ten­to kalich je nová zmlu­va v mojej krvi …“). Tak dosved­čil svo­ju odda­nosť Otco­vi a lás­ku k ľuďom. On, kto­ré­ho život bol lás­kou a odda­nos­ťou, bol posluš­ný až na smrť.

… ale zrie­kol sa seba samé­ho, vzal si pri­ro­dze­nosť slu­hu, stal sa podob­ný ľuďom a pod­ľa von­kaj­šie­ho zja­vu bol pokla­da­ný za člo­ve­ka. Upo­ní­žil sa, stal sa posluš­ným až na smrť, až na smrť na krí­ži. (Fili­pa­nom 2:7–8)

Jeho cie­ľom bolo oslo­bo­diť nás:

Ježiš im pove­dal: „Veru, veru, hovo­rím vám: Kaž­dý, kto pácha hriech, je otrok. […] Až keď vás Syn vyslo­bo­dí, bude­te naozaj slo­bod­ní. (Ján 8:34,36)

Ježiš vedel, že jeho smrť poslú­ži tomu­to cie­ľu, a pre­to ju nazval „výkup­né za mno­hých“. V sta­ro­ve­ku sa za oslo­bo­de­nie otro­ka pla­ti­lo výkup­ným. Ježiš zomrel, aby nás oslo­bo­dil, a pre­to je jeho smrť výkup­ným daným za nás. Záme­rom obra­zu výkup­né­ho nie je rie­šiť otáz­ku, komu bolo výkup­né zapla­te­né. Podob­ne keď Boh „vykú­pil“^[3] svoj ​​ľud Izra­el z otroc­tva v Egyp­te, nek­lá­dol si nikto otáz­ku, komu bolo zapla­te­né. Pán neza­pla­til niko­mu nič. Pre bib­lic­ké­ho auto­ra, kto­rý písal o tých­to uda­los­tiach, bolo dôle­ži­té, aký dôsle­dok malo Božie kona­nie pre jeho ľud. Ľud pre­ží­val svo­je vykú­pe­nie podob­ne, ako otrok svo­je. Tak ako Boh vykú­pil svoj ​​utlá­ča­ný ľud z pod­ru­čia Egyp­ta, vykú­pil Ježiš ľudstvo.

V Žal­me 49:16 žal­mis­ta hovorí:

No moju dušu Boh vykú­pi, z moci pod­sve­tia^[4] ma iste vez­me k sebe.

Plný dôve­ry oča­ká­va žal­mis­ta vyslo­bo­de­nie zo smr­ti a vzkrie­se­nie do več­né­ho spo­lo­čen­stva s Bohom. Nepý­ta sa, akým výkup­ným ho Boh z moci smr­ti vyslo­bo­dí. Asi by sa takej­to otáz­ke veľ­mi čudoval.

Komu by mal Ježiš toto výkup­né zapla­tiť? Sata­no­vi?^[5] To by pred­po­kla­da­lo, že Satan je buď prá­vo­plat­ným vlast­ní­kom^[6] pad­lé­ho ľud­stva ale­bo je Bohu rov­no­cen­ným par­tne­rom v akom­si obchod­nom vyjed­ná­va­ní. Pre prvú mož­nosť nie je žiad­ny bib­lic­ký základ. Dru­há mož­nosť (pohľad na Sata­na, ako na rov­no­cen­né­ho par­tne­ra Boha) je rúha­nie. Satan je Božím stvo­re­ním, tvo­rom, kto­rý sa zo svoj­ho slo­bod­né­ho roz­hod­nu­tia vzbú­ril pro­ti svoj­mu Stvo­ri­te­ľo­vi. Medzi Bohom a Sata­nom je obrov­ský roz­diel. Vidieť toh­to vzbú­ren­ca voči Božej lás­ke i len na pri­bliž­ne rov­na­kej úrov­ni ako neko­neč­né­ho Stvo­ri­te­ľa, zna­me­ná urá­žať Boha.

Mal teda Ježiš zapla­tiť výkup­né Bohu? Mal vykú­piť ľud­stvo z neľú­tost­nej Božej nad­vlá­dy? To by bolo ešte väč­šie rúha­nie než to pred­chá­dza­jú­ce! Mal by Boh, kto­rý je lás­ka, držať ľud­stvo spú­ta­né v otroctve?

Nie­kto by mohol namie­tať: Nevy­ža­du­je však Božia spra­vod­li­vosť spra­vod­li­vý trest za hriech? Neza­pla­til Ježiš skr­ze svo­ju smrť poku­tu za hrie­chy všet­kých ľudí, aby uspo­ko­jil Božiu spravodlivosť?

Obraz „roz­pol­te­né­ho“ Boha, kto­rý je schop­ný pre­ko­nať vnú­tor­ný kon­flikt medzi svo­jou lás­kou a tres­ta­jú­cou spra­vod­li­vos­ťou iba usmr­te­ním svoj­ho vlast­né­ho Syna je výsled­kom (ne)ľudskej fan­tá­zie a nemá nič spo­loč­né s Bohom, kto­ré­ho nám zja­vil Ježiš. (Viac o Božej spra­vod­li­vos­ti a smr­ti Ježi­ša pozri člá­nok: Kris­tov kríž a Božia spra­vod­li­vosť).

Napo­kon k nim poslal svoj­ho syna, lebo si pove­dal: „K môj­mu syno­vi budú mať úctu.“ Ale keď vinoh­rad­ní­ci zazre­li syna, pove­da­li si: „To je dedič. Poď­te, zabi­me ho a jeho dedič­stvo bude naše!“ Chy­ti­li ho, vyvliek­li z vini­ce a zabi­li. (Matúš 21:37–39)

Boh poslal svoj­ho Syna, aby nás zmie­ril so sebou, pre­to­že skr­ze naše hrie­chy sme sa sta­li jeho nepria­teľ­mi. Nepos­lal ho pre­to, aby urov­nal vnú­tor­ný kon­flikt medzi svo­jím spra­vod­li­vým hne­vom a milo­srd­nou lás­kou! Boh je pre­nik­nu­tý lás­kou. Jeho spra­vod­li­vosť je v súla­de s jeho ver­nos­ťou svo­jím zasľú­be­niam a s jeho lás­kou, kto­rá sa v plnos­ti dáva. Pre­to nepo­čí­ta naše hrie­chy. Jeho lás­ka bola zjav­ná prá­ve v Ježi­šo­vej odda­nos­ti. V tej­to milu­jú­cej posluš­nos­ti až na smrť mal Otec zaľúbenie.

A pre­to bol Boh Ježi­šo­vi, prá­ve v jeho utr­pe­ní a smr­ti, veľ­mi blízko:

A ten, kto­rý ma poslal, je so mnou. Nene­chal ma samé­ho, lebo ja vždy robím, čo sa páči jemu.“ (Ján 8:29)

Hľa, pri­chá­dza hodi­na, ba už priš­la, keď sa roz­pŕch­ne­te, kaž­dý svo­jou stra­nou, a mňa nechá­te samé­ho. Ale nie som sám, lebo Otec je so mnou. (Ján 16:32)

… že totiž Boh bol v Kris­to­vi, zmie­ril svet so sebou, nepo­čí­tal ľuďom ich prie­stup­ky a usta­no­vil medzi nami zves­to­va­nie zmie­re­nia. (2. Korint­ským 5:19)

Lebo Boh chcel, aby v ňom pre­bý­va­la všet­ka plnosť a aby skr­ze neho zmie­ril všet­ko so sebou, keď pre jeho krv na krí­ži pri­nie­sol pokoj všet­ké­mu, čo je na zemi aj čo je na nebi. (Kolo­sa­nom 1:19–20)

Tie­to ver­še uka­zu­jú, že Ježiš nebol opus­te­ný Otcom, ale naopak, prá­ve v spo­ji­tos­ti so zmie­re­ním skr­ze Ježi­ša zdô­raz­ňu­jú, že Boh bol v Kris­to­vi, v kto­rom pre­bý­va­la všet­ka plnosť Božstva.

Čo potom ale zna­me­na­jú slo­vá Ježi­ša v Matú­šo­vom evan­je­liu 27:46?

Oko­lo tre­tej hodi­ny zvo­lal Ježiš moc­ným hla­som: „Eli, Eli, lema sabakt­ha­ni?“, čo zna­me­ná: „Bože môj, Bože môj, pre­čo si ma opustil?“

Tie­to úvod­né slo­vá Žal­mu 22 je potreb­né vidieť v kon­tex­te celé­ho žal­mu. Upro­stred zúfa­lej situ­ácie, kedy sa zda­lo, že Boh svoj­ho spra­vod­li­vé­ho opus­til, obra­cia sa pre­na­sle­do­va­ný spra­vod­li­vý napriek tomu v plnej dôve­re na Boha, kto­rý ho vyslo­bo­dzu­je. Žalm kon­čí vďač­nos­ťou a chvá­lou Boha:

Lebo On neza­vr­hol, ani nezoš­kli­vil si bie­du úbo­žia­ka, neskryl si pred ním svo­ju tvár. Keď volal k Nemu, počul ho. (Žalm 22:25)

Žalm 22 neho­vo­rí o tom, že by bol spra­vod­li­vý kvô­li vlast­ným či cudzím hrie­chom odde­le­ný od Boha, ale o tom, že je pre­na­sle­do­va­ný zlý­mi ľuď­mi. Dokon­ca aj v ties­ni a súže­ní, kedy by sa moh­lo zdať, že Boh nie je prí­tom­ný, a tak ani nechrá­ni, je Boh svoj­mu milé­mu veľ­mi blíz­ko.^[7]

2 Ježiš — veľ­ko­noč­ný baránok

Vyčis­ti­te sta­rý kvas, aby ste boli novým ces­tom. Ste totiž ako­by nek­va­se­ný chlieb. Veď bol obe­to­va­ný náš veľ­ko­noč­ný Bará­nok, Kris­tus. Pre­to sláv­me sviat­ky nie v sta­rom kva­se ani v kva­se zlo­by a neprá­vos­ti, ale s nek­va­se­ným chle­bom čis­to­ty a prav­dy. (1. Korint­ským 5:7–8)

Tými­to slo­va­mi napo­me­nul Pavol cir­kev v Korin­te, pre­to­že zo svoj­ho spo­lo­čen­stva nevy­lú­či­li člo­ve­ka, kto­rý žil v závaž­nom hrie­chu. Pavol vztia­hol sym­bo­li­ku židov­ské­ho sviat­ku slá­ve­nia veľ­ko­noč­né­ho barán­ka — nazý­va­né­ho tiež Pas­cha ale­bo svia­tok nek­va­se­ných chle­bov — na cir­kev. Čo tým chcel vyjadriť?

V prvom rade chcel pou­ká­zať na čis­to­tu cir­kvi. Rov­na­ko tak, ako musí byť pred slá­ve­ním Pas­chy odstrá­ne­ný sta­rý kvas zo židov­ských domác­nos­tí, musí byť odstrá­ne­ná všet­ka neprá­vosť a zlo­ba z cir­kvi a zo živo­ta kaž­dé­ho kresťana.

Po dru­hé, keď Pavol spo­mí­na Ježi­ša ako ukri­žo­va­né­ho veľ­ko­noč­né­ho barán­ka, pou­ka­zu­je na naše oslo­bo­de­nie. Svia­tok Pas­chy bol osla­vou vyslo­bo­de­nia izra­el­ské­ho náro­da z otroc­tva v Egyp­te. Náš veľ­ko­noč­ný Bará­nok — Ježiš — nás oslo­bo­dil z otroc­tva hrie­chu. Pre­to nie je pre kres­ťa­na mož­né, aby zostá­val vo svo­jich sta­rých hrie­choch, a ani pre cir­kev, aby vo svo­jom stre­de tole­ro­va­la nie­ko­ho, kto si nevá­ži slo­bo­du, kto­rú nám Ježiš dal.

V 1 Korint­ským 5:7–8 teda nej­de o pla­te­nie výkup­né­ho ale­bo o trest za hrie­chy. To si Izra­e­li­ti s veľ­ko­noč­ným barán­kom nespá­ja­li. Veľ­ko­noč­ný bará­nok nebol obe­ťou za hriech. Jeho význam je potreb­né vidieť v spo­ji­tos­ti s posled­nou tzv. egypt­skou ranou — zahy­nu­tím všet­ké­ho prvo­ro­de­né­ho v Egyp­te. Kto mal svo­je vera­je a vrch­ný prah domu potre­té krvou, bol tej­to pohro­my ušet­re­ný — „zhub­ca“ tam nevs­tú­pil (Exo­dus 12:21–30). Krv bola teda pre Izra­e­li­tov ochra­nou. Po tej­to rane vytiah­li židia z Egyp­ta. Pre­to bol veľ­ko­noč­ný hod barán­ka sviat­kom vyslo­bo­de­nia a záchra­ny. Boh vyvie­dol Izra­e­li­tov z otroc­tva v Egyp­te, aby mu moh­li slú­žiť v duchov­nej slo­bo­de, ako jeho svä­tý ľud, slo­bod­ný od aké­ho­koľ­vek pohan­ské­ho vplyvu.

3 Ježiš — obeť, kňaz, vrch­nák archy zmluvy

3.1 Ježiš — obeť

V Novom záko­ne sú počet­né pasá­že, kde je smrť Ježi­ša pri­rov­ná­va­ná k obeti:

Napo­dob­ňuj­te Boha ako milo­va­né deti a žite v lás­ke tak, ako aj Kris­tus milu­je nás a vydal seba samé­ho Bohu za nás ako dar a obe­tu ľúbez­nej vône! (Efe­za­nom 5:1–2)

… kto­rý nepot­re­bu­je ako veľk­ňa­zi deň čo deň pri­ná­šať obe­ty najprv za svo­je hrie­chy a potom za hrie­chy ľudu. On to uro­bil raz navž­dy, keď obe­to­val seba samého.(Hebrejom 7:26–27)

… o čo viac krv Kris­ta, kto­rý skr­ze več­né­ho Ducha sám seba pri­nie­sol Bohu na obe­tu bez poškvr­ny; očis­tí nám sve­do­mie od mŕt­vych skut­kov, aby sme moh­li slú­žiť živé­mu Bohu. (Heb­re­jom 9:14)

Podo­by nebes­kých vecí bolo tre­ba tak­to očis­ťo­vať; no nebes­ké veci samy lep­ší­mi obe­ta­mi, ako sú tam­tie. Kris­tus totiž nevo­šiel do Svä­ty­ne zho­to­ve­nej rukou, kto­rá je len pre­dob­ra­zom pra­vej, ale do samé­ho neba, aby sa teraz za nás uká­zal pred Božou tvá­rou. Ani nie pre­to, aby seba samé­ho viac­krát obe­to­val ako veľk­ňaz, kto­rý rok čo rok vchá­dza do Svä­ty­ne s cudzou krvou. Inak by bol musel trpieť už mno­ho­krát od stvo­re­nia sve­ta. On sa však teraz na kon­ci vekov zja­vil raz navž­dy, aby obe­to­va­ním seba zni­čil hriech: A ako je usta­no­ve­né, že ľudia raz zomrú a potom bude súd, tak aj Kris­tus: raz sa obe­to­val, aby sňal hrie­chy mno­hých, a dru­hý raz sa zja­ví — bez hrie­chu — na spá­su tým, čo ho oča­ká­va­jú. (Heb­re­jom 9:23–28)

Pre­to keď pri­chá­dza na svet, hovo­rí: „Nech­cel si obe­tu ani dar, ale dal si mi telo. Nepá­či­li sa ti zápal­né obe­ty ani obe­ty za hriech. Vte­dy som pove­dal: Hľa, pri­chá­dzam — vo zvit­ku kni­hy je napí­sa­né o mne -, aby som plnil tvo­ju vôľu, Bože.“ Najprv hovo­rí: „Obe­ty ani dary, ani obe­ty zápal­né, ani obe­ty za hriech si nech­cel, ani sa ti nepá­či­li“ — a ony sa pri­ná­ša­jú pod­ľa záko­na. Potom pove­dal: „Hľa, pri­chá­dzam, aby som plnil tvo­ju vôľu.“ Ruší prvé, aby usta­no­vil dru­hé, V tej­to vôli sme posvä­te­ní obe­tou tela Kris­ta Ježi­ša raz navž­dy. Kaž­dý kňaz koná den­ne boho­služ­bu a veľa ráz pri­ná­ša tie isté obe­ty, kto­ré nikdy nemô­žu odstrá­niť hrie­chy. No ten­to pri­nie­sol jedi­nú obe­tu za hrie­chy a navž­dy zasa­dol po pra­vi­ci Boha. A teraz už čaká, kým mu nebu­dú jeho nepria­te­lia polo­že­ní ako pod­nož­ka pod nohy. Lebo jedi­nou obe­tou navž­dy zdo­ko­na­lil tých, čo sa posvä­cu­jú. (Heb­re­jom 10:5–14)

Bib­lic­ké mies­ta ako sú tie­to, nachá­dza­me hlav­ne v lis­te Heb­re­jom. Záme­rom auto­ra je uká­zať svo­jim čita­te­ľom — kres­ťa­nom židov­ské­ho pôvo­du, že skr­ze spá­su Ježi­ša bola plat­nosť sta­ro­zá­kon­né­ho obet­né­ho kul­tu zru­še­ná. Autor lis­tu porov­ná­va smrť Ježi­ša so sta­ro­zá­kon­ný­mi obe­ťa­mi, obzvlášť s obe­ťou pri­ná­ša­nou v deň zmie­re­nia (Yom Kip­pur), aby uká­zal, že Ježi­šo­va obeť je jedi­ná, kto­rá môže sku­toč­ne odňať hriech, na roz­diel od obe­tí Sta­ré­ho záko­na. Čo bolo pod­sta­tou Ježi­šo­vej obe­te, že umož­ni­la sku­toč­né odpus­te­nie hrie­chov? Autor odpo­ve­dá na túto otáz­ku citá­ci­ou zo Žal­mu 40:

Hľa, pri­chá­dzam, aby som plnil tvo­ju vôľu. (Heb­re­jom 10:9)

Ježi­šo­va smrť bola dôsled­kom jeho svä­té­ho živo­ta. Ježiš pri­šiel činiť Božiu vôľu od prvé­ho do posled­né­ho dychu. Nie však smrť ale­bo krv samy o sebe sú tým, čo nás zachra­ňu­je. Je to jeho milu­jú­ca odda­nosť, kto­rá sa zja­vi­la najprv v jeho vte­le­ní, potom v jeho živo­te a dosiah­la svoj ​​vrchol v jeho smr­ti. Pro­stred­níc­tvom tej­to Bohu milej obe­ty nás Ježiš oslo­bo­dzu­je od našich hrie­chov. Toto oslo­bo­de­nie môže­me pri­jať, len ak aj my pre­ja­ví­me našu odda­nosť jemu. Keď sa mu s vie­rou a poko­rou zve­ru­je­me, môže nám odpus­tiť a pre­me­niť nás, aby sme boli pri­pra­ve­ní na več­né spo­lo­čen­stvo s Bohom.

Pasáž v lis­te Efe­za­nom, kde Pavol hovo­rí o obe­ti Ježi­ša, je potreb­né chá­pať v jej kontexte.

Napo­dob­ňuj­te Boha ako milo­va­né deti a žite v lás­ke tak, ako aj Kris­tus milu­je nás a vydal seba samé­ho Bohu za nás ako dar a obe­tu ľúbez­nej vône! (Efe­za­nom 5:1–2)

Jeho život je prí­kla­dom pre náš život, jeho odda­nosť prí­kla­dom pre našu odda­nosť. Vo ver­šoch, kto­ré nasle­du­jú po Efe­za­nom 5:1–2 vidí­me, čo život v odda­nos­ti kon­krét­ne zna­me­ná. Je to život v čis­to­te, skrom­nos­ti a oprav­di­vos­ti, život, v kto­rom môže byť Boh oslá­ve­ný. Pri­rov­na­nie Ježi­ša k Bohu milej obe­ti vyjad­ru­je, že všet­ko, čo Ježiš v živo­te a v smr­ti uro­bil, sa Bohu páči­lo a oslá­vi­lo ho.

V Bib­lii pre­to nachá­dza­me rôz­ne ver­še, kto­ré hovo­ria tiež o živo­te kres­ťa­na ako o pri­ná­ša­ní obe­ti. Nemu­sí­me z nich ale vyvo­diť, že kaž­dý kres­ťan musí zomrieť ako mučeník.

Bra­tia, pre Božie milo­sr­den­stvo vás pro­sím, aby ste svo­je telá pri­ná­ša­li ako živú, svä­tú, Bohu milú obe­tu, ako svo­ju duchov­nú boho­služ­bu. (Rima­nom 12:1)

Skr­ze neho teda usta­vič­ne pri­ná­šaj­me Bohu obe­tu chvá­ly, totiž ovo­cie úst, kto­ré vyzná­va­jú jeho meno. Ale neza­bú­daj­te na dob­ro­čin­nosť a vzá­jom­nú pomoc, lebo v takých obe­tách má Boh záľu­bu. (Heb­re­jom 13:15–16)

Ver­še z prvé­ho Jánov­ho lis­tu síce nepou­ží­va­jú obet­nú ter­mi­no­ló­giu, dob­re ale vysti­hu­jú kres­ťan­skú obetavosť:

Čo je lás­ka, pozna­li sme z toho, že on polo­žil za nás svoj život. Aj my sme povin­ní dávať život za bra­tov. (1. list Jánov 3:16)

Efe­za­nom 5:25–27 porov­ná­va Ježi­šo­vu odda­nosť s odda­nos­ťou milu­jú­ce­ho manžela:

Muži, miluj­te man­žel­ky, ako aj Kris­tus milu­je Cir­kev a seba samé­ho vydal za ňu, aby ju posvä­til očist­ným kúpe­ľom vody a slo­vom, aby si sám pri­pra­vil Cir­kev sláv­nu, na kto­rej niet škvr­ny ani vrás­ky, ani ničo­ho podob­né­ho, ale aby bola svä­tá a nepoškvrnená.

To pod­stat­né v man­že­lo­vej odda­nos­ti v cito­va­ných ver­šoch nie je jeho smrť, ale jeho kaž­do­den­ná odda­nosť a zdie­ľa­nie živo­ta so svo­jou ženou. Dokon­ca aj v život ohro­zu­jú­cej situ­ácii bude pri­pra­ve­ný nasa­diť vlast­ný ​​život, aby zachrá­nil život svo­jej man­žel­ky, rov­na­ko ako dob­rý pas­tier polo­ží svoj ​​život za ovce a neute­ká, keď vidí, že sa blí­ži vlk (Ján 10:11–12). Kvô­li našej záchra­ne nasa­dil rov­na­kým spô­so­bom svoj ​​život aj Ježiš.

3.2 Ježiš — kňaz

V lis­te Heb­re­jom je Ježiš pri­rov­na­ný nie­len k obe­ti, pri­ná­ša­nej v Deň zmie­re­nia, ale tiež k veľk­ňa­zo­vi, kto­ré­mu bol v ten­to deň, ako v jedi­ný deň v roku, umož­ne­ný prí­stup do svätyne.

Kňaz v Sta­rom záko­ne mal úlo­hu pro­stred­ní­ka medzi Bohom a člo­ve­kom. Kňa­zi pred­ná­ša­li skr­ze obe­te žia­dos­ti ľudu pred Boha. Pri­ná­ša­li tiež obe­te za hriech, kto­ré mali pre­kle­núť prie­pasť, kto­rú medzi Bohom a člo­ve­kom spô­so­bil hriech. Kňa­zi sami boli hrieš­ni, a tak boli schop­ní plniť túto úlo­hu len veľ­mi obme­dze­ným spô­so­bom. Iba Ježiš — Boh a člo­vek v jed­nej oso­be, kto­rý nikdy nezhre­šil, bol schop­ný medzi Bohom a člo­ve­kom vybu­do­vať doko­na­lý most. On sám je tým mos­tom — jedi­ným prostredníkom.

Lebo jeden je Boh a jeden pro­stred­ník medzi Bohom a ľuď­mi — člo­vek Kris­tus Ježiš, kto­rý vydal seba samé­ho ako výkup­né za všet­kých, ako sve­dec­tvo v pra­vom čase. (1. Timo­te­jo­vi 2:5–6)

Ako člo­vek sto­jí Ježiš plne na našej stra­ne. Pozná všet­ky naše sla­bos­ti a pokušenia.

Veď nemá­me veľk­ňa­za, kto­rý by nemo­hol cítiť^[8]s naši­mi sla­bos­ťa­mi; veď bol podob­ne skú­ša­ný vo všet­kom okrem hrie­chu. (Heb­re­jom 4:15)

A pre­to nám prá­ve on môže pomôcť v našich súže­niach a sla­bos­tiach. Napriek všet­kým poku­še­niam nikdy nezhre­šil, a tak nám môže dať silu na pre­ko­na­nie hrie­chu v našom živo­te. On je náš svä­tý veľkňaz.

Veď bolo aj vhod­né, aby sme mali také­ho veľk­ňa­za: svä­té­ho, nevin­né­ho, nepo­škvr­ne­né­ho, odde­le­né­ho od hrieš­ni­kov, pový­še­né­ho nad nebe­sia, kto­rý nepot­re­bu­je ako veľk­ňa­zi deň čo deň pri­ná­šať obe­ty najprv za svo­je hrie­chy a potom za hrie­chy ľudu. On to uro­bil raz navž­dy, keď obe­to­val seba samé­ho. (Heb­re­jom 7:26–27)

Vo svo­jom vzkrie­se­ní pre­ko­nal smrť a žije večne.

Pre­to môže nave­ky spa­siť tých, kto­rí skr­ze neho pri­chá­dza­jú k Bohu, lebo žije stá­le, aby sa za nich pri­ho­vá­ral. (Heb­re­jom 7:25)

Ježiš je Emma­nu­el — „Boh s nami“ (Matúš 1:23). On je Boh, kto­rý sa stal človekom.

A Slo­vo sa telom sta­lo a pre­bý­va­lo medzi nami. A my sme uvi­de­li jeho slá­vu, slá­vu, akú má od Otca jed­no­ro­de­ný Syn, plný milos­ti a prav­dy. (Ján 1:14)

3.3 Ježiš — vrch­nák archy zmluvy

Sta­ro­zá­kon­ný „Deň zmie­re­nia“ (pozri Levi­ti­kus 16) je v Novom záko­ne rôz­nym spô­so­bom obraz­ne pri­rov­ná­va­ný k Ježi­šo­vej spá­se. Ježiš je pri­rov­na­ný nie­len k obe­ti, veľk­ňa­zo­vi ale tiež k vrch­ná­ku archy zmluvy.

V lis­te Rima­nom Pavol píše:

Ale teraz sa zja­vi­la Božia spra­vod­li­vosť bez záko­na a dosved­ču­jú ju Zákon i Pro­ro­ci: Božia spra­vod­li­vosť skr­ze vie­ru v Ježi­ša Kris­ta pre všet­kých, čo veria. Lebo niet roz­die­lu: veď všet­ci zhre­ši­li a chý­ba im Božia slá­va; ale sú ospra­vedl­ne­ní zadar­mo jeho milos­ťou, vykú­pe­ním v Kris­to­vi Ježi­šo­vi. Jeho Boh usta­no­vil ako pros­trie­dok zmie­re­nia skr­ze jeho krv pro­stred­níc­tvom vie­ry, aby uká­zal svo­ju spra­vod­li­vosť, lebo v minu­los­ti pre­hlia­dal pre­doš­lé hrie­chy vo svo­jej bož­skej zho­vie­va­vos­ti, aby v tom­to čase uká­zal svo­ju spra­vod­li­vosť: že sám je spra­vod­li­vý a že ospra­vedl­ňu­je toho, kto verí v Ježi­ša. (Rima­nom 3:21–26)

Pavol tu opi­su­je Ježi­ša ako „pros­trie­dok zmie­re­nia“, po gréc­ky „hilas­te­ri­on“, čo doslov­ne zna­me­ná vrch­nák truh­ly zmlu­vy. Ten­to vrch­nák uzat­vá­ral truh­lu umiest­ne­nú v najs­vä­tej­šej svä­ty­ni sta­ro­zá­kon­né­ho chrá­mu. V Deň zmie­re­nia ho kňaz pokro­pil krvou (porov. Levi­ti­kus 16:15–16), čo sym­bo­li­zo­va­lo zmie­re­nie, kto­ré dal Boh izra­el­ské­mu ľudu — očis­te­nie od hrie­chov. Môže­me o tom čítať v kni­he Levitikus:

Lebo v ten­to deň sa bude­te zmie­ro­vať a očis­ťo­vať; očis­tí­te sa od všet­kých svo­jich hrie­chov pred Pánom. (Levi­ti­kus 16:30)

Krv, kto­rou bol vrch­nák pokro­pe­ný, vyjad­ru­je od Boha daný život.^[9] Vrch­nák archy zmlu­vy bol tiež mies­tom, z kto­ré­ho Boh hovo­ril s Moj­ži­šom, keď mu zja­vo­val svo­ju vôľu.

Tam sa budem stre­tá­vať s tebou a z vrch­ná­ka spo­me­dzi oboch che­ru­bov na truh­le sve­dec­tva budem hovo­riť s tebou o všet­kom, čo ti pri­ká­žem pre Izra­el­cov. (Exo­dus 25:22)

Kedy­koľ­vek vošiel Moj­žiš do svä­tos­tán­ku, aby sa zho­vá­ral s Hos­po­di­nom, počul spo­me­dzi dvoch che­ru­bov toho, kto­rý hovo­ril k nemu spo­nad vrch­ná­ka truh­ly sve­dec­tva. Hovo­ril s ním. (Nume­ri 7:89)

Ver­še v lis­te Rima­nom 3:25–26 teda vyjad­ru­jú, že Boh usta­no­vil Ježi­ša ako „mies­to“ stret­nu­tia s Bohom — „mies­to“, kde je nám Boh zja­ve­ný a kde pri­jí­ma­me jeho zmie­re­nie. V ňom Boh zja­vil sám seba. Jeho krv je več­ný život, kto­rý je nám skr­ze neho dáva­ný. Dostá­va­me ten­to život, ak Ježi­šo­vi verí­me a nasle­du­je­me ho. Skr­ze jeho smrť a vzkrie­se­nie sa Boh uká­zal byť tým, kto sa s nami stre­tá­va a zmie­ru­je nás.

Keď­že teda máme vzne­še­né­ho veľk­ňa­za, kto­rý pre­ni­kol nebe­sia, Ježi­ša, Božie­ho Syna, drž­me sa svoj­ho vyzna­nia. Veď nemá­me veľk­ňa­za, kto­rý by nemo­hol cítiť s naši­mi sla­bos­ťa­mi; veď bol podob­ne skú­ša­ný vo všet­kom okrem hrie­chu. Pri­stu­puj­me teda s dôve­rou k tró­nu milos­ti, aby sme dosiah­li milo­sr­den­stvo a našli milosť a pomoc v pra­vom čase. (Heb­re­jom 4:14–16)

Nový zákon vzťa­hu­je rôz­ne aspek­ty židov­skej chrá­mo­vej boho­služ­by, kona­nej v Deň zmie­re­nia, na Ježi­ša. Ježiš je pri­rov­na­ný k veľk­ňa­zo­vi, obe­ti aj vrch­ná­ku archy zmlu­vy. Rôz­nosť tých­to pri­rov­na­ní uka­zu­je plnosť Ježi­šov­ho zmie­re­nia a záro­veň naz­na­ču­je, že žiad­ne z tých­to pri­rov­na­ní nemô­že­me brať úpl­ne doslovne.

Sto­jí za zmien­ku, že v kni­hách Nové­ho záko­na nena­chá­dza­me porov­na­nie Ježi­ša s kozlom, kto­rý bol zahna­ný do púš­te po tom, čo na neho veľk­ňaz „vlo­žil“ hrie­chy židov­ské­ho náro­da (Levi­ti­kus 16:21–22). Ani v Sta­rom záko­ne nebo­lo zmie­re­nie zís­ka­né skr­ze zahna­né­ho koz­la, ale skr­ze koz­la obe­to­va­né­ho. Kozol zahna­ný do púš­te — „pre Aza­ze­la“ (Levi­ti­kus 16:8) nevy­jad­ru­je nič viac, než odstrá­ne­nie hriechov.

Exkurz 1: Krv Ježiša

Keď Ježiš usta­no­vil Veče­ru Páno­vu, pove­dal: „… toto je moja krv novej zmlu­vy, kto­rá sa vylie­va za všet­kých na odpus­te­nie hrie­chov...“ (Matúš 26:28). Podob­ne o Ježi­šo­vi písa­li aj apoš­to­li. V ich lis­toch náj­de­me počet­né pasá­že o Ježi­šo­vej krvi, napríklad:

Jeho Boh usta­no­vil ako pros­trie­dok zmie­re­nia skr­ze jeho krv pro­stred­níc­tvom vie­ry, aby uká­zal svo­ju spra­vod­li­vosť, lebo v minu­los­ti pre­hlia­dal pre­doš­lé hrie­chy… (Rima­nom 3:25)

V ňom máme vykú­pe­nie skr­ze jeho krv, odpus­te­nie hrie­chov, pod­ľa bohat­stva jeho milos­ti,… (Efe­za­nom 1:7)

… a aby skr­ze neho zmie­ril všet­ko so sebou, keď pre jeho krv na krí­ži pri­nie­sol pokoj všet­ké­mu, čo je na zemi aj čo je na nebi. (Kolo­sa­nom 1:20)

… o čo viac krv Kris­ta, kto­rý skr­ze več­né­ho Ducha sám seba pri­nie­sol Bohu na obe­tu bez poškvr­ny; očis­tí nám sve­do­mie od mŕt­vych skut­kov, aby sme moh­li slú­žiť živé­mu Bohu. (Heb­re­jom 9:14)

Veď vie­te, že zo svoj­ho már­ne­ho spô­so­bu živo­ta, zde­de­né­ho po otcoch, boli ste vykú­pe­ní nie poru­ši­teľ­ným strieb­rom ale­bo zla­tom, ale dra­hou krvou Kris­ta, bez­ú­hon­né­ho a nepo­škvr­ne­né­ho Barán­ka. (1. Pet­rov list 1:18–19)

Ale ak cho­dí­me vo svet­le, ako je on vo svet­le, máme spo­lo­čen­stvo medzi sebou a krv Ježi­ša, jeho Syna, nás očis­ťu­je od kaž­dé­ho hrie­chu. (1. Jánov list 1:7)

…a spie­va­li novú pie­seň: „Hoden si vziať kni­hu a otvo­riť jej peča­te, lebo si bol zabi­tý a svo­jou krvou si Bohu vykú­pil ľudí z kaž­dé­ho kme­ňa, jazy­ka, ľudu a náro­da… (Zja­ve­nie 5:9)

Ale oni nad ním zví­ťa­zi­li pre Barán­ko­vu krv a pre slo­vo svoj­ho sve­dec­tva; a nemi­lo­va­li svoj život až na smrť. (Zja­ve­nie 12:11)

Ten­to neú­pl­ný výber novo­zá­kon­ných miest, kto­ré spo­mí­na­jú krv Ježi­ša uka­zu­je, že apoš­to­li pri­kla­da­li Ježi­šo­vej krvi veľ­ký význam. Skr­ze krv máme spá­su a odpus­te­nie hrie­chov, krvou sme boli vykú­pe­ní a očis­te­ní, skr­ze krv Barán­ka víťa­zí­me. Je zrej­mé, že „krvou“ sa tu nemys­lí teles­ná teku­ti­na, rov­na­ko to pla­tí vo for­mu­lá­cii „jeho krv na krí­ži“ (Kolo­sa­nom 1:20). Stra­ta krvi pri ukri­žo­va­ní, ako­koľ­vek bolo kru­té, nebo­la taká veľ­ká v porov­na­ní s iný­mi smr­teľ­ný­mi tres­ta­mi, ako bolo napr. sťatie.

K objas­ne­niu význa­mu krvi môžu pomôcť dve sta­ro­zá­kon­né miesta:

Lebo život kaž­dé­ho stvo­re­nia je v jeho krvi. Pre­to som zaká­zal Izra­e­li­tom: Nesmie­te jesť krv nija­ké­ho tvo­ra, lebo život kaž­dé­ho tvo­ra je v jeho krvi. Kaž­dý, kto by ju jedol, bude vyhu­be­ný. (Levi­ti­kus 17:14)

Len sa chráň jesť krv, lebo krv je život, a pre­to nesmieš jesť život s mäsom… (Deute­ro­nó­mium 12:23)

Ani v jed­nom z tých­to ver­šov nej­de o krv člo­ve­ka, ale o krv zvie­ra­ťa. Zákaz poží­va­nia krvi v Sta­rom záko­ne je odô­vod­ne­ný tým, že život kaž­dé­ho tvo­ra je v jeho krvi. To zna­me­ná, že krv ho oži­vu­je — je jeho živo­tom (ale­bo jeho život­nou silou či vita­li­tou). Toto spo­je­nie krvi a živo­ta zrej­me polo­ži­lo základ pre chá­pa­nie krvi pri sta­ro­zá­kon­nom obe­to­va­ní zvie­rat, ako je to vyjad­re­né v kni­he Levi­ti­kus 17:11:

Veď duša živo­čí­cha je v krvi a dal som vám ju pre oltár, aby ste ňou zmie­ro­va­li svo­je duše. Krv spro­stred­ku­je zmie­re­nie, lebo v nej je život.

Čo hriech usmr­til, to Boh oži­vu­je. Krv tu slú­ži ako sym­bol pre oži­vu­jú­cu moc Božiu.

Táto myš­lien­ka nám tiež pomô­že pocho­piť hod­no­tu krvi Ježi­ša. Ježiš nebol len člo­ve­kom. V ňom k nám pri­šiel v ľud­skej podo­be Boh. Krv, ako sym­bol živo­ta, je teda tiež sym­bo­lom božie­ho živo­ta, kto­rý je nám daro­va­ný v Ježi­šo­vi. Skr­ze vie­ru v neho sa otvá­ra­me pre život daro­va­ný od Boha, kto­rý nám spro­stred­ko­val vo svo­jej odda­nos­ti. To nás posvä­cu­je a robí nás novým člo­ve­kom, kto­rý žije na Božiu slávu.

Jeho bož­ská moc nám daro­va­la všet­ko, čo tre­ba pre život a nábož­nosť pozna­ním toho, kto­rý nás povo­lal vlast­nou slá­vou a mocou. Tým nám daro­val vzác­ne a veľ­mi veľ­ké pri­sľú­be­nia, aby ste sa skr­ze ne sta­li účast­ný­mi na Božej pri­ro­dze­nos­ti^[10]a unik­li poru­še­niu, kto­ré je vo sve­te pre žia­dos­ti­vosť. (2. Pet­rov list 1:3–4)

Krv Ježi­ša je tiež výra­zom pre jeho život, kto­rý za nás polo­žil. Pre­lial svo­ju krv, čo zna­me­ná, že sa pre nás úpl­ne obe­to­val, a to až na smrť. Skr­ze jeho odda­nosť pri­jí­ma­me odpus­te­nie, sme očis­te­ní a on nám dáva silu k víťazstvu.

Krv obet­ných zvie­rat nevy­jad­ru­je zástup­nú smrť za vyko­ná­va­te­ľa obe­te. Zvie­ra­tá boli totiž porá­ža­né nie­len pri obe­to­va­ní za hriech, ale tiež pri pri­ná­ša­ní obe­tí vďa­ky­vzda­nia. Keby krv zabi­té­ho zvie­ra­ťa vyjad­ro­va­la zástup­nú smrť za člo­ve­ka, kto­rý ho obe­to­val, neda­lo by sa toto chá­pa­nie krvi spo­jiť s obe­ťa­mi, kto­ré nebo­li spo­je­né s hrie­chom, ale boli pri­ná­ša­né z rýdzej vďač­nos­ti. Ďalej je dôle­ži­té si všim­núť, že myš­lien­ka zástup­nej obe­te by nebo­la plat­ná pri obe­tiach za hrie­chy veľ­mi chu­dob­ných Izra­e­li­tov. Pod­ľa kni­hy Levi­ti­kus 5:11 pozos­tá­va­li tie­to obe­te z desa­ti­ny efy^[11] jem­nej múky — nie z krvi. Ak vidí­me obeť ako dar, môže byť krv v prí­pa­de chu­dob­ných ľudí nahra­de­ná múkou.^[12]

Neho­vo­rí ale verš v Heb­re­jom 9:22 o úpl­nej nevy­hnut­nos­ti pre­lia­tia krvi, aby mohol byť hriech odpus­te­ný? Píše sa tu:

A pod­ľa záko­na sa sko­ro všet­ko očis­ťu­je krvou a bez vylia­tia krvi niet odpustenia.

Vyjad­re­nie „pod­ľa záko­na“ naz­na­ču­je, že cie­ľom auto­ra nie je for­mu­lo­vať uni­ver­zál­ny prin­cíp, pod­ľa kto­ré­ho Boh nie je schop­ný odpus­tiť bez pre­lia­tia krvi. Autor pou­ka­zu­je na to, že v sta­ro­zá­kon­nom kul­te hra­la krv význam­nú úlo­hu a že odpus­te­nie hrie­chov bolo spra­vid­la spo­je­né s vylia­tím krvi. V Sta­rom záko­ne však náj­de­me pasá­že, v kto­rých Boh odpus­til hriech bez vylia­tia krvi, ako naprí­klad už spo­mí­na­né pri­ná­ša­nie obe­tí za hriech v prí­pa­de chu­dob­ných Izra­e­li­tov (Levi­ti­kus 5:11). Ďal­ším prí­kla­dom je kráľ Dávid, kto­ré­mu pro­rok Nátan vyjad­ril, že je mu odpus­te­ný závaž­ný hriech bez toho, aby od Dávi­da žia­dal akú­koľ­vek obeť (2. Samu­e­lo­va 12:13). Žal­my 32 a 103, kto­ré chvá­lia Boha za jeho odpus­te­nie, tiež úpl­ne opo­mí­na­jú akú­koľ­vek zmien­ku o obe­ti ale­bo o pre­lia­tí krvi.

Aj v Novom záko­ne môže­me čítať, že Ján Krs­ti­teľ kázal odpus­te­nie hrie­chov pod jedi­nou pod­mien­kou — pod pod­mien­kou poká­nia, kto­ré je spre­vá­dza­né zna­me­ním krs­tu (Lukáš 3:3–18).

Tiež Ježiš odpúš­ťal hrie­chy, bez toho, aby pou­ka­zo­val na potre­bu krva­vej obe­te (Marek 2:1–11, Lukáš 7:47–48). Opa­ko­va­ne zdô­raz­ňo­val, že Boh nám môže odpus­tiť hrie­chy iba ak sme ochot­ní odpus­tiť dru­hým (Matúš 6:14–15; 18:21–35).

V Sta­rom záko­ne je opí­sa­ná jed­na zau­jí­ma­vá situ­ácia zo živo­ta Dávida:

A Dávid vyslo­vil žia­dosť: „Kto mi done­sie vody na pitie z cis­ter­ny, kto­rá je v Bet­le­he­me pri brá­ne?“ Nato sa tra­ja hrdi­no­via pre­bi­li cez tábor Filiš­tín­cov, nač­re­li vody z cis­ter­ny, kto­rá je v Bet­le­he­me pri brá­ne, donies­li ju a dali Dávi­do­vi. Nech­cel ju však piť, ale vylial ju Páno­vi. A pove­dal: „Nech ma Pán chrá­ni uro­biť to! Je to krv mužov, kto­rí išli s nasa­de­ním svo­jich živo­tov.“ Pre­to ju nech­cel piť. Toto uro­bi­li tra­ja hrdi­no­via. (2. kni­ha Samu­e­lo­va 23:15–17)

Títo hrdi­no­via ris­ko­va­li svoj život, aby Dávi­do­vi pri­nies­li vytú­že­nú vodu. Dávid pre­to nazý­va túto vodu ich krvou. Títo muži dali pre Dávi­da svo­ju krv bez toho, aby z nej stra­ti­li čo i len kvapku.

Ježiš pre nás vydal svo­ju krv, svoj život. Hod­no­ta spa­se­nia je v lás­ke, odda­nos­ti a svä­tos­ti náš­ho Pána, v jeho posluš­nos­ti Otco­vi. Táto súvis­losť medzi krvou, živo­tom a posluš­nos­ťou je vidi­teľ­ná tiež v 5. kapi­to­le lis­tu Rimanom:

verš 9: ospra­vedl­ne­nie skr­ze krv Ježiša

Tým skôr sa teda skr­ze neho zachrá­ni­me od hne­vu teraz, keď sme už ospra­vedl­ne­ní jeho krvou! 

verš 18: ospra­vedl­ne­nie skr­ze spra­vod­li­vosť Ježiša

Teda ako pre­vi­ne­nie jed­né­ho pri­nies­lo odsú­de­nie všet­kým ľuďom, tak spra­vod­li­vosť jed­né­ho pri­nies­la všet­kým ľuďom ospra­vedl­ne­nie a život.

verš 19: ospra­vedl­ne­nie skr­ze posluš­nosť Ježiša

Lebo ako sa nepos­luš­nos­ťou jed­né­ho člo­ve­ka mno­hí sta­li hrieš­nik­mi, tak zasa posluš­nos­ťou jed­né­ho sa mno­hí sta­nú spra­vod­li­vý­mi.

Boh si nežia­da nie­koľ­ko lit­rov teles­nej teku­ti­ny. On nie je krvi­lač­ná mod­la, kto­rá musí byť uspo­ko­je­ná bar­bar­ský­mi vra­žed­ný­mi ritu­ál­mi. Celá jeho bytosť je lás­ka a z tej­to lás­ky sa nám daro­val vo svo­jom Syno­vi. Boh oča­ká­va, že mu bude­me opä­to­vať jeho lás­ku našou lás­kou a odda­nos­ťou, kto­rú v nás chce pre­bu­diť skr­ze našu vieru.

A Boh poko­ja, kto­rý pre krv več­nej zmlu­vy vzkrie­sil z mŕt­vych veľ­ké­ho pas­tie­ra oviec, náš­ho Pána Ježi­ša, nech vás utvr­dí v kaž­dom dob­re, aby ste plni­li jeho vôľu; a nech v nás vyko­ná, čo sa jemu páči, skr­ze Ježi­ša Kris­ta. Jemu nech je slá­va na veky vekov. Amen. (Heb­re­jom 13:20–21)

Exkurz 2: Ľud­ská obeť?

Nie­len v dobe 21. sto­ro­čia je ľud­ská obeť pova­žo­va­ná za bar­bar­skú kru­tosť. Sta­rý zákon už pred dáv­nou dobou Izra­e­li­tom strikt­ne zaka­zo­val vyko­ná­va­nie takých­to rituálov.

Jeden z prí­kla­dov je v kni­he Jere­miáš 7:31:

A vybu­do­va­li výši­ny, Tofet, kto­rý je v údo­lí Ben Hinom, aby tam v ohni upá­li­li svo­jich synov a svo­je dcé­ry, čo som im ja nepri­ká­zal, ani na myseľ mi to neprišlo.

Pri­ná­ša­nie ľud­ských obe­tí, kto­ré bolo roz­ší­re­né medzi Kana­án­čan­mi, bolo medzi Izra­e­li­ta­mi prí­sne zaká­za­né a bolo úpl­ne v roz­po­re s Božou vôľou. Taká vec nikdy Bohu „nepriš­la na myseľ“. Tiež prí­beh o obe­ti Abra­há­ma v Gene­zis 22 uka­zu­je, že Boh si neprial Izá­ko­vu smrť. Boh od Abra­há­ma žia­dal pri­pra­ve­nosť vzdať sa dokon­ca svoj­ho jedi­né­ho syna, kto­rý mu bol zasľú­be­ný — nežia­dal však jeho usmrtenie.

On mu pove­dal: „Nevys­tie­raj ruku na chlap­ca a neub­li­žuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušet­ril si svoj­ho jedi­né­ho syna kvô­li mne.“ (Gene­zis 22:12)

Abra­hám sa mal naučiť, že jeho syn nie je jeho vlast­níc­tvom, ale Bohom daro­va­ným nosi­te­ľom zasľú­be­nia, kto­ré­ho má úpl­ne zasvä­tiť služ­be Bohu. To vyjad­ril skr­ze pri­pra­ve­nosť vzdať sa ho ako toho naj­cen­nej­šie­ho. Ten­to postoj bol v Božích očiach milou obe­ťou. K tomu volá Boh aj dnes kaž­dé­ho kresťana:

Bra­tia, pre Božie milo­sr­den­stvo vás pro­sím, aby ste svo­je telá pri­ná­ša­li ako živú, svä­tú, Bohu milú obe­tu, ako svo­ju duchov­nú boho­služ­bu. (Rima­nom 12:1)

Jedi­ná „ľud­ská obeť“ v Sta­rom záko­ne, kto­rá sa Bohu páči­la, je spo­me­nu­tá v kni­he Nume­ri 8:

Áron potom levi­tov podá ako podá­va­ciu obe­tu Izra­e­li­tov pred Pánom. Tak­to potom budú môcť konať služ­bu. Po tom­to levi­ti vlo­žia ruky na hla­vu býč­kov, z kto­rých jeden sa bude obe­to­vať ako obe­ta za hriech a dru­hý ako celo­st­ná žer­tva Páno­vi, aby sa levi­tom spro­stred­ko­va­lo zmie­re­nie. Potom levi­tov posta­víš pred Áro­na a pred jeho synov a podáš ich ako podá­va­ciu obe­tu Páno­vi. Tak­to odde­líš levi­tov spo­me­dzi Izra­e­li­tov, aby levi­ti boli moji. Potom sa teda levi­ti budú môcť ujať služ­by pri stán­ku zja­ve­nia. Musíš ich však očis­tiť a podať ako podá­va­ciu obe­tu, … (Nume­ri 8:11–15)

Levi­ti sa tu Páno­vi ponú­ka­jú ako „podá­va­cia obe­ta“. Podá­va­cia obe­ta nespo­čí­va­la v zabi­tí býkov, ale v služ­be levi­tov. Levi­ti boli zvlášt­nym Božím vlast­níc­tvom — celá ich služ­ba bola Bohu milou obe­ťou. Ove­ľa doko­na­lej­šou obe­ťou než levi­ti, kto­rí muse­li pri­ná­šať obe­te tiež za svo­je vlast­né hrie­chy, bol Ježiš. Jeho služ­ba ďale­ko pre­vý­ši­la služ­bu levitov.

Aj keby ľudia nasle­do­va­li Ježi­šo­vu výzvu k obrá­te­niu a Ježiš by nebol zavraž­de­ný ako zlo­či­nec, bol by jeho život doko­na­lou obe­ťou — nekr­va­vou ľud­skou obe­ťou — danou pre spá­su sveta.

Exkurz 3: V akom zmys­le bola smrť Ježi­ša nutná?

Mno­hé pasá­že v Novom záko­ne hovo­ria o našej spá­se skr­ze Ježi­šo­vu smrť. Zna­me­ná to, že bez jeho vraž­dy by nás Boh nebol schop­ný spa­siť? Pisa­te­lia Nové­ho záko­na vychá­dza­jú z Ježi­šo­vej smr­ti a vzkrie­se­nia ako z danej sku­toč­nos­ti. Nešpe­ku­lu­jú nad mož­ný­mi alter­na­tív­ny­mi spô­sob­mi, ako inak by nás mohol Boh spa­siť. Radi by sme spo­me­nu­li len nie­koľ­ko myš­lie­nok, kto­ré by nás mali pri­viesť k zamysleniu.

Medzi doko­na­lý­mi hovo­rí­me aj múd­rosť — no nie múd­rosť toh­to veku ani múd­rosť knie­žat toh­to veku, kto­ré spe­jú k záhu­be, ale hovo­rí­me tajom­nú Božiu múd­rosť, kto­rá bola skry­tá a kto­rú Boh pred vek­mi určil nám na slá­vu. Nik z knie­žat toh­to veku ju nepoz­nal. Veď keby ju boli pozna­li, nikdy by nebo­li ukri­žo­va­li Pána slá­vy. (1. Korint­ským 2:6–8)

Keby „knie­ža­tá toh­to veku“ pozna­li Božiu múd­rosť, nebo­li by ukri­žo­va­li Pána slá­vy. Tie­to ver­še pou­ka­zu­jú na to, že by nebo­lo v roz­po­re s Božou múd­ros­ťou, keby Ježiš zostal naži­ve, pre­to­že na čom Bohu zále­ža­lo, bolo obrá­te­nie ľudí (1. Timo­te­jo­vi 2:4). Keby židov­skí vod­co­via poču­li a poslúch­li Boží hlas, kto­rý k nim hovo­ril v Ježi­šo­vi, a keby Izra­el­ský národ uve­ril vo svoj­ho Mesiá­ša, spá­sa by cel­kom iste, ako dôsle­dok toho, nezly­ha­la. Boh nepot­re­bu­je zlo, aby mohol robiť dobro!

Nie je to potom tak, ako o nás potup­ne roz­ši­ru­jú a ako nie­kto­rí tvr­dia, že hovo­rí­me: „Rob­me zlo, aby vziš­lo dob­ro“? Ich odsú­de­nie je spra­vod­li­vé. (Rima­nom 3:8)

Ježiš tiež jas­ne vyjad­ril, že cie­ľom toho, pre­čo pri­šiel na zem, bolo pri­viesť ľudí späť k Bohu, ako to uka­zu­jú nasle­du­jú­ce verše:

Napo­kon k nim poslal svoj­ho syna, lebo si pove­dal: »K môj­mu syno­vi budú mať úctu.« (Matúš 21:37)

ale­bo iné ver­še v Matú­šo­vi 23:37:

Jeru­za­lem, Jeru­za­lem, kto­rý zabí­jaš pro­ro­kov a kame­ňu­ješ tých, čo boli k tebe posla­ní, koľ­ko ráz som chcel zhro­maž­diť tvo­je deti, ako sliep­ka zhro­maž­ďu­je svo­je kuriat­ka pod kríd­la, a nech­ce­li ste!

Ježiš si bol vedo­mý zlo­by ľudí, ku kto­rým ho Otec poslal. Jeho odpo­ve­ďou na toto zlo však bola lás­ka — lás­ka, kto­rá bola pri­pra­ve­ná ísť aj na smrť. O koľ­ko lep­šie by ale bolo, keby bola táto Božia lás­ka ľuď­mi opä­to­va­ná! Skr­ze smrť Ježi­ša sme vyzva­ní aj my vzdať sa nepria­teľ­stva voči Bohu a náš­ho úte­ku od neho.

V Kris­to­vom mene pro­sí­me: Zmier­te sa s Bohom! (2. Korint­ským 5:20b)

Ako máme ale potom roz­umieť nasle­du­jú­cim slo­vám Ježiša?

On im pove­dal: „Vy nechá­pa­ví a ťar­ba­ví srd­com uve­riť všet­ko, čo hovo­ri­li pro­ro­ci! Či nemal Mesiáš toto všet­ko vytr­pieť, a tak vojsť do svo­jej slá­vy?“ (Lukáš 24:25–26)

Ježiš musel do svo­jej slá­vy vstú­piť skr­ze utr­pe­nie. Nie pre­to, že by musel pre­liať svo­ju krv, aby utí­šil Boží hnev a zapla­til tres­tom za naše hrie­chy. Ježiš nech­cel zria­diť svo­je krá­ľov­stvo na tom­to sve­te skr­ze nási­lie, ale skr­ze služ­bu a odda­nosť. Keď do sve­ta žijú­ce­ho vo vzbu­re pro­ti Božej dob­ro­te prí­de doko­na­lé Dob­ro, kto­ré ľudia nech­cú počuť, ich reak­ci­ou bude nená­visť a nási­lie. Ježiš skr­ze svo­ju vytrva­lú lás­ku pre­ko­nal ľud­skú nená­visť. To bol dôvod, pre­čo musel ísť ces­tou utr­pe­nia a smrti.

Zabi­li ste pôvod­cu živo­ta, ale Boh ho vzkrie­sil z mŕt­vych; a my sme toho sved­ka­mi. […]Ale Boh tak­to spl­nil, čo vopred ozná­mil ústa­mi všet­kých pro­ro­kov, že jeho Mesiáš bude trpieť. Kajaj­te sa teda, obráť­te sa, aby sa zotre­li vaše hrie­chy… (Skut­ky 3:15; 18–19)

4 Ježiš — víťaz

Iba skr­ze vzkrie­se­nie dostá­va Ježi­šo­va smrť svoj význam. Jeho vzkrie­se­nie uka­zu­je, že jeho život neskon­čil pre­hrou, kto­rú by zaprí­či­ni­la ľud­ská zlo­ba. Vzkrie­se­nie je Božím potvr­de­ním, že Ježiš bol vte­le­ným Bohom a jeho slo­vá sú prav­dou. Smrť nema­la posled­né slo­vo, ale Ježiš ju svo­jou odda­nos­ťou až na smrť pre­ko­nal. Zná­šal zlo­bu hrieš­nych ľudí a my teraz môže­me vo vzťa­hu s ním zakú­šať slo­bo­du od hriechu.

Aj vás, čo ste boli mŕt­vi v hrie­choch a neob­riez­ke svoj­ho tela, oži­vil s ním a odpus­til nám všet­ky hrie­chy. (Kolo­sa­nom 2:13)

Ale vďa­ka Bohu, kto­rý nám dal víťazs­tvo skr­ze náš­ho Pána Ježi­ša Kris­ta. A tak, moji milo­va­ní bra­tia, buď­te pev­ní, neoch­vej­ní, čoraz hor­li­vej­ší v Páno­vom die­le, veď vie­te, že vaša náma­ha nie je darom­ná v Páno­vi. (1. Korint­ským 15:57–58)