Je mož­né poznať prav­du o zmys­le života?

Kategórie: Viera: Prečo veriť?
Chlapec hľadiaci na rušný mestský život zo strechy pri západe slnka.

1 Prav­du môže poznať len ten, kto ju miluje.

To, ako žije­me, má pri­ro­dze­ne urči­tý vplyv na naše oko­lie a aj my si naň vytvá­ra­me vlast­ný názor. Či už si vedo­me premýšľal(a) o zmys­le živo­ta, ale­bo nie, máš urči­te neja­ký dôvod, ale­bo mno­ho dôvo­dov, pre­čo žiješ.

Naše názo­ry na život majú vplyv na to, ako vidí­me seba a dru­hých, ako sa k nim sprá­va­me, ako využí­va­me svoj čas, aké sú naše život­né priority, …

Čím menej si uve­do­mu­je­me a utvá­ra­me tie­to názo­ry, tým viac môže­me byť ovplyv­ne­ní pohľad­mi na svet z médií ale­bo aj z vlast­ných sebec­kých žiadostí.

2 Je dôle­ži­té vziať si čas na pre­mýš­ľa­nie o prav­de a zmys­le života

Mno­hí ľudia začnú hlb­šie pre­mýš­ľať o zmys­le živo­ta, až keď sa v ich živo­te pri­ho­dí nie­čo neoča­ká­va­né. Naprí­klad neja­ká tra­gé­dia ale­bo keď stra­tia nie­ko­ho blíz­ke­ho. Zra­zu sú ich oča­ká­va­nia, ako by sa pod­ľa nich mal odví­jať ich život, ohro­ze­né. Potom sa pýta­jú: „Ako budem ďalej bez neho / nej žiť?“. Ale­bo, keď nám neja­ká váž­na cho­ro­ba zabrá­ni napl­niť naše plá­ny: „Pre­čo prá­ve ja?“

Pre­čo také­to uda­los­ti ľudí prek­va­pu­jú? Stá­va­jú sa pred­sa kaž­dý deň mno­hým ľuďom na sve­te! Nie sú na ne totiž pri­pra­ve­ní. Keď sa im darí dob­re, tak o nich veľa nepre­mýš­ľa­jú. Neuka­zu­je to, že sku­toč­ne neži­jú v realite?

Tak­mer mili­ón ľudí si kaž­do­roč­ne dob­ro­voľ­ne vez­me život. Okrem toho nie­koľ­ko­krát viac ľudí zva­žu­je samov­raž­du. Toto čís­lo, kto­ré sa občas obja­vu­je v šta­tis­ti­kách, dokon­ca pre­vy­šu­je počet obe­tí voj­no­vých konfliktov.

Ak by si si stá­le myslel(a), že sa ťa to netý­ka, čo by si potom poradil(a) tým, kto­rí trpia?

Ako by si naprí­klad utešil(a) die­ťa, kto­ré by prá­ve zomie­ra­lo? Asi by si mu nepovedal(a), že čo dote­raz zaži­lo, bolo všet­ko. Keď v našom živo­te nasta­nú podob­né situ­ácie, sami cíti­me, že máme pri­ro­dze­né oča­ká­va­nia, že život musí mať hlb­šiu hod­no­tu, kto­rá pre­sa­hu­je to, čo teraz vidíme.

Keď ale nepre­mýš­ľa­me a nehľa­dá­me prav­du, potom sa náš pohľad na svet stá­va krát­ko­zra­kým a ľah­ko tak môže­me žiť vo svo­jom sve­te vlast­ných cieľov.

Aby sme moh­li nájsť pra­vý pokoj, či už sme v akej­koľ­vek život­nej situ­ácii, musí­me poznať hlb­ší zmy­sel náš­ho živo­ta. Potom tiež môže­me pomôcť dru­hým v ich ťaž­kej situácii.

ROZPOZNAŤ SPRÁVNE OD NESPRÁVNEHO, PRAVDU OD NEPRAVDY A BYŤ SCHOPNÍ V TOM SPRÁVNOM A PRAVDIVOM ŽIŤ, TO DÁVA SLOBODU OD OTROCTVA NAŠICH SEBECKÝCH TÚŽOB. TO JE PRAVDIVÁ SLOBODA.

3 Je mož­né prav­du spoznať?

Pop­re­tie, že prav­du je mož­né spoz­nať, berie ľuďom túž­bu pre­mýš­ľať o otáz­kach, kto­ré sa týka­jú živo­ta. Samoz­rej­me, je pocho­pi­teľ­né, že keď si nie­kto mys­lí, že prav­du nemô­že spoz­nať, ale­bo že môže poznať len svo­ju osob­nú „prav­du“ (čo je v pod­sta­te to isté), strá­ca tak všet­ku moti­vá­ciu hľadať.

Tí, kto­rí hlá­sa­jú, že prav­du nemô­že­me spoz­nať, v koneč­nom dôsled­ku popie­ra­jú seba samých. Ak by sme prav­du nemoh­li spoz­nať, potom ani nemô­že­me tvr­diť, že prav­da je nepoz­na­teľ­ná, pre­to­že tak by sme hovo­ri­li, že prá­ve to je prav­da. Kaž­dý deň sa vlast­ne spo­lie­ha­me na exis­ten­ciu prav­dy, bez toho aby sme o nej muse­li vedo­me pre­mýš­ľať (keby sme naprí­klad pop­re­li tvr­de­nie, že 1+1 = 2, veľa vecí oko­lo nás by vôbec nemoh­lo fun­go­vať a za chví­ľu by sme sa moh­li ocit­núť v cha­ose). Bez prav­dy by sme jed­no­du­cho nemoh­li existovať!

Len veľ­mi zried­ka nie­kto vedo­me žije s tým, že neexis­tu­je prav­da o ničom. Ťaž­ko tiež nie­kto môže vo svo­jom živo­te uviesť do pra­xe teóriu, že nič neexis­tu­je a všet­ko, čo vidí­me, je vlast­ne naša predstava.

Bez isto­ty a prav­dy by sme stra­ti­li základ pre našu exis­ten­ciu. Vo sve­te, kde by bola kaž­dá otáz­ka nezod­po­ve­da­teľ­ná, či už sa týka morál­ky, nábo­žen­stva apod., život by bol len o poci­toch, stra­chu a túžbach.

NIE SME TVORCAMI REALITY. MÁME SLOBODU V REALITE, KTORÁ UŽ EXISTUJE. MUSÍME PRETO SKÚMAŤ PRAVIDLÁ A PRINCÍPY, PODĽA KTORÝCH BOLA REALITA VYTVORENÁ. AK VŠAK PROTI NEJ BOJUJEME, PREHRÁME.

Mož­no veríš vo svo­ju osob­nú prav­du a že aj ostat­ní majú svo­ju osob­nú prav­du, kto­rá je odliš­ná od tej tvo­jej. V tom prí­pa­de si ale nemô­žeš mys­lieť, že tá tvo­ja prav­da je abso­lút­ne prav­di­vá (objek­tív­na).

Mož­no by si povedal(a), že tvo­ja prav­da je len čias­toč­nou prav­dou, ale­bo že je dokon­ca len pro­duk­tom tvo­jej pred­sta­vi­vos­ti. Potom by si ale súhlasil(a), že pojem prav­da sa sem veľ­mi neho­dí. Význam prav­dy je prá­ve v tom, že je ozaj­st­ná a nemen­ná, nezá­vis­lá od uhla pohľadu.

4 Aký vplyv majú naše pred­sta­vy o prav­de na ľudí oko­lo nás

Náš pohľad na svet sa nedo­tý­ka len náš­ho osob­né­ho živo­ta. Žije­me v spo­loč­nos­ti a navzá­jom sa ovplyv­ňu­je­me. Ťaž­ko môže­me byť na sebe úpl­ne nezá­vis­lí. Mali by sme vždy správ­ne posú­diť, aký vplyv prij­me­me, ale­bo naopak odmiet­ne­me. Tak si môže­me zacho­vať zdra­vú mie­ru kri­ti­ky ako nás samot­ných, tak aj druhých.

V NAŠEJ SPOLOČNOSTI PANUJE SILNÝ INDIVIDUALIZMUS. OKREM INÉHO SA PREJAVUJE AJ ĽAHOSTAJNOSŤOU VOČI DRUHÝM. PLURALIZMUS („Ja mám svo­ju ces­tu a ty zasa svo­ju“) TÚTO ĽAHOSTAJNOSŤ PODPORUJE.

Nako­niec jeden prí­klad, kam môže viesť sub­jek­tív­ny pohľad člo­ve­ka na život: Pove­dz­me, že cie­ľom živo­ta by bolo byť šťast­ným a uží­vať si život. V lep­šom prí­pa­de ten­to pohľad vedie k tomu, že sa budem milo sprá­vať k ľuďom a oni sa ku mne tiež budú sprá­vať pek­ne. Tým­to spô­so­bom sa chce člo­vek zapá­čiť dru­hým, aby ho mali radi a sám sa nako­niec tiež cíti dob­re. Ide o sebec­ký prí­stup. Také­to pred­sav­za­tia totiž neus­chop­ňu­jú člo­ve­ka robiť to, čo je naozaj naj­lep­šie pre dru­hých ľudí. Nie­ke­dy chcieť to naj­lep­šie pre dru­hé­ho môže zna­me­nať pove­dať aj nie­čo, čo nera­di poču­jú, a čo ich môže viesť k tomu, že ma odmiet­nu. Ale na dru­hú stra­nu im to môže pomôcť spoz­nať prav­du a sku­toč­nú úprim­nosť vo vzťahoch.

Sna­ha chcieť byť stá­le šťast­ným je skôr zame­ra­ná na to, “čo je dob­ré pre mňa” a nemá veľa spo­loč­né­ho s lás­kou, kto­rá chce dru­hým dávať nezišt­ne. Zna­me­ná to, že buď člo­vek nech­ce vidieť sku­toč­nú potre­bu toho dru­hé­ho, ale­bo aj keď ju vidí, nie je slo­bod­ný dať mu to, čo by sku­toč­ne potreboval.

5 Bib­lic­ká odpoveď

Verí­me, že je mož­né si for­mo­vať názo­ry na svet bez vply­vu vlast­né­ho ego­iz­mu ale­bo toho, čo si mys­lia ostat­ní a pre­ko­nať sebec­tvo lás­kou. Aby sme však pocho­pi­li poria­dok, kto­rý tvo­rí rea­li­tu oko­lo nás, a tak aj zmy­sel náš­ho živo­ta, musí­me sa pýtať Toho, kto­rý to všet­ko stvo­ril. On nás nech­ce nechať žiť v neve­do­mos­ti a sub­jek­ti­vi­te, ale chce sa dať člo­ve­ku poznať:

…a z jed­né­ho uro­bil celé ľud­ské poko­le­nie, aby obý­va­lo celý povrch zeme; určil im vyme­dze­ný čas a hra­ni­ce ich býva­nia, aby hľa­da­li Boha, ak by ho daja­ko nahma­ta­li a našli, hoci od niko­ho z nás nie je ďale­ko. Lebo v ňom žije­me, hýbe­me sa a sme, ako to aj nie­kto­rí z vašich bás­ni­kov pove­da­li: ‘Veď aj jeho poko­le­nie sme.’ (Skut­ky apoš­to­lov 17:26–28)

Aby člo­vek mohol zakú­šať sku­toč­nú lás­ku a spoz­nať prav­du, sklo­nil sa Boh k člo­ve­ku a dal sa mu spoz­nať skr­ze Ježi­ša, kto­rý pri­šiel na svet, aby prav­de vydal svedectvo:

Pilát mu pove­dal: „Tak pred­sa si kráľ?“ Ježiš odpo­ve­dal: „Sám hovo­ríš, že som kráľ. Ja som sa na to naro­dil a na to som pri­šiel na svet, aby som vydal sve­dec­tvo prav­de. Kaž­dý, kto je z prav­dy, počú­va môj hlas.“ (Ján 18:37)

A nie­len to, On sám o sebe pove­dal, že On je tá pravda …

Ježiš mu odpo­ve­dal: „Ja som ces­ta, prav­da a život. Nik neprí­de k Otco­vi, iba cezo mňa.“ (Ján 14:6)

Ježiš tiež hovo­ril o slo­bo­de, kto­rú člo­vek môže zakú­siť, až keď pocho­pí zmy­sel živo­ta a prij­me rea­li­tu o sebe samom. Taká­to slo­bo­da chrá­ni pred vply­vom a mani­pu­lá­ci­ou sve­ta oko­lo nás a kaž­dý člo­vek sa pre ňu môže roz­hod­núť na zákla­de pre­mýš­ľa­nia o hlb­ších otázkach.

Ježiš pove­dal židom, kto­rí uve­ri­li: „Ak osta­ne­te v mojom slo­ve, bude­te naozaj moji­mi uče­ník­mi, pozná­te prav­du a prav­da vás vyslo­bo­dí.“ (Ján 8:31–32)

On tiež hovo­ril o tom, že prav­da je pozna­teľ­ná a člo­vek ju môže nájsť, keď hľadá:

A ja vám hovo­rím: Pros­te a dosta­ne­te! Hľa­daj­te a náj­de­te! Klop­te a otvo­ria vám! Lebo kaž­dý, kto pro­sí, dosta­ne, a kto hľa­dá, náj­de, a kto klo­pe, tomu otvo­ria. (Lukáš 11:9–10)

Boh nech­ce člo­ve­ku len uká­zať prav­du a ces­tu, ale chce mu tiež ponúk­nuť kaž­do­den­ný vzťah, svo­ju pomoc a lás­ku. Chce nás milo­vať a byť nami milo­va­ný v kaž­dom oka­mi­hu. V tom sa tiež zja­vi­la Božia lás­ka k člo­ve­ku, kto­rá je pra­vým opa­kom ľahostajnosti.