Je cir­kev vidi­teľ­ná ale­bo neviditeľná?

Čo bolo Ježi­šo­vým záme­rom, keď zalo­žil cir­kev? Chcel, aby bola spo­lo­čen­stvom, kto­ré by sa vidi­teľ­ne odli­šo­va­lo od sve­ta? Aká bola prvá cir­kev v tom­to ohľa­de? Je mož­né ju roz­poz­nať? Zále­ží na tom, do kto­rej deno­mi­ná­cie nie­kto pat­rí a súvi­sí táto otáz­ka neja­ko s naším spasením?

V nasle­du­jú­com člán­ku chce­me uká­zať, že kres­ťan­ská cir­kev v bib­lic­kom poní­ma­ní má byť vidi­teľ­ným spo­lo­čen­stvom veria­cich.  Má byť vidi­teľ­ná pre svet a dávať sve­dec­tvo o Božej lás­ke, čis­to­te a svätosti.

1 Úvod

Je vše­obec­ne zná­me, že nie všet­ci, kto­rí nav­šte­vu­jú nedeľ­né boho­služ­by sú sku­toč­ný­mi kres­ťan­mi. Berú ich ako „for­mál­nych kres­ťa­nov“ (kres­ťa­nov len naoko, pod­ľa mena), kto­rí nema­jú vzťah s Ježi­šom. Títo „nedeľ­ní kres­ťa­nia“ zvy­čaj­ne nav­šte­vu­jú cir­kev­né stret­nu­tia, mod­lia sa, spie­va­jú a čas­to dokon­ca idú na pri­jí­ma­nie spo­lu s ostat­ný­mi, aj keď nezve­ri­li svoj život Ježišovi.

Opí­sa­ný stav je pova­žo­va­ný rôz­ny­mi deno­mi­ná­cia­mi za bib­lic­ký a odka­zu­je sa pri tom na uče­nie o „nevi­di­teľ­nej cir­kvi.“ Pod­ľa neho exis­tu­jú ved­ľa seba obe: vidi­teľ­ná a nevi­di­teľ­ná cir­kev. Vidi­teľ­ná cir­kev má for­mu rôz­nych deno­mi­ná­cií a cir­kví napr.: Rím­sko­ka­to­líc­ka cir­kev, Gréc­ko­ka­to­líc­ka cir­kev, Pra­vo­sláv­na cir­kev, Evan­je­lic­ká cir­kev, Apoš­tol­ská cir­kev, Refor­mo­va­ná cir­kev, Brat­ská jed­no­ta bap­tis­tov, Evan­je­lic­ká cir­kev meto­dis­tic­ká atď. Vidi­teľ­né cir­kvi pozos­tá­va­jú z veria­cich čle­nov — zno­vuz­ro­de­ných kres­ťa­nov  a čle­nov, kto­rí v sku­toč­nos­ti nie sú veria­ci. (K tomu, kto je veria­ci pod­ľa Bib­lie, je mož­né pozrieť člá­nok: Čo zna­me­ná byť kres­ťa­nom?). „Nevi­di­teľ­ná cir­kev“  je naopak pova­žo­va­ná za jedi­nú pra­vú cir­kev, kto­rá zahŕňa všet­kých zno­vuz­ro­de­ných čle­nov vidi­teľ­ných cir­kví po celom sve­te. Nie je vidi­teľ­nou orga­ni­zá­ci­ou, jej čle­no­via sú spo­je­ní skr­ze vie­ru bez vzá­jom­né­ho pozna­nia sa a bez osob­né­ho spo­lo­čen­stva. Svo­ju zod­po­ved­nosť vidia v evan­je­li­zá­cii ostat­ných čle­nov svo­jej lokál­nej vidi­teľ­nej cir­kvi, kto­rú nav­šte­vu­jú a kde ich Boh „povo­lal“ — ide o aký­si druh vnú­tor­nej evan­je­li­zá­cie.^[1]

Nový zákon nám ale o cir­kvi uka­zu­je úpl­ne odliš­ný obraz.

2 Cir­kev v prvom storočí

Prvá cir­kev v Jeru­za­le­me, kto­rá vznik­la násled­ne po Pet­ro­vej káz­ni na Let­ni­ce, je opí­sa­ná nasledovne:

Ruka­mi apoš­to­lov sa dia­lo množ­stvo zna­me­ní a divov medzi ľudom. Všet­ci svor­ne zotr­vá­va­li v Šala­mú­no­vom stĺpo­ra­dí. Ale nik iný sa k nim neod­vá­žil pri­po­jiť, no ľud ich vele­bil a čím ďalej, tým viac pri­bú­da­lo veria­cich Páno­vi; veľ­ké množ­stvo mužov a žien. (Skut­ky 5:12–15)

Zázra­ky, kto­ré sa sta­li medzi kres­ťan­mi, ich odo­vzda­nosť Bohu a lás­ka k sebe navzá­jom vzbu­dzo­va­la rešpekt a bázeň medzi ostat­ný­mi žid­mi. Poro­zu­me­li, že pri­dať sa k nim, by zna­me­na­lo odo­vzdať svoj život Kris­to­vi. Tí, kto­rí túži­li milo­vať Boha celým srd­com, uve­ri­li a pri­da­li sa. Ostat­ní židia, kto­rí nebo­li pri­pra­ve­ní tak­to žiť, sa neod­vá­ži­li pripojiť.

Keď neve­ria­ci pri­šiel do cir­kvi, kaž­dý mohol posú­diť, čo bolo v jeho srdci:

Keby sa tak ziš­la celá cir­kev a všet­ci by hovo­ri­li jazyk­mi a priš­li by aj jed­no­du­chí ľudia ale­bo neve­ria­ci, nepo­ve­da­li by, že blaz­nie­te? Ale ak budú všet­ci pro­ro­ko­vať a prí­de neja­ký neve­ria­ci ale­bo jed­no­du­chý člo­vek, všet­ci ho usved­čia, všet­ci ho posú­dia, vyj­dú naja­vo taj­nos­ti jeho srd­ca, a tak pad­ne na tvár, bude sa kla­ňať Bohu a vyzná: „Naozaj je Boh medzi vami!“  (1. Korin­ťa­nom 14:23–25)

Celá cir­kev sa usi­lo­va­la pomôcť novop­rí­cho­dia­ce­mu poro­zu­mieť, z čoho sa mal obrá­tiť. Nie­ke­dy to trva­lo dlh­šie, v iných prí­pa­doch krat­šie. Ak sa však taký­to člo­vek nech­cel obrá­tiť ani po tom, čo počul posú­de­nie kres­ťa­nov a dostal potreb­nú pomoc, potom zjav­ne chý­bal základ pre to, aby bol pokrs­te­ný a zúčast­ňo­val sa na spoločenstve.

Pozná­me ale výnim­ky, ako naprí­klad čaro­dej­ník Šimon, kto­rý bol pokrs­te­ný, aj keď nezme­nil svoj spô­sob zmýš­ľa­nia. Keď Filip kázal o Kris­to­vi Sama­ri­tá­nom, uve­ri­lo z nich vte­dy veľ­ké množ­stvo, tak­že pre Fili­pa nebo­lo jed­no­du­ché roz­poz­nať, že jeden z nich nie je úprim­ný. A tak sa Šimo­no­vi poda­ri­lo okla­mať ostat­ných kres­ťa­nov, avšak len na krát­ky čas. Prav­da o ňom vyšla čosko­ro naja­vo, keď apoš­tol Peter pri­ces­to­val z Jeru­za­le­ma a kon­fron­to­val ho:

Keď Šimon videl, že vkla­da­ním rúk apoš­to­lov sa ude­ľu­je Duch, ponú­kol im penia­ze a pove­dal: „Daj­te aj mne takú moc, aby kaž­dý, na koho vlo­žím ruky, dostal Ducha Svä­té­ho.“ Ale Peter mu pove­dal: „Tvo­je strieb­ro nech je zatra­te­né aj s tebou, pre­to­že si si mys­lel, že mož­no Boží dar zís­kať za penia­ze! Nemáš účasť ani podiel na tom­to slo­ve, lebo tvo­je srd­ce nie je pria­me pred Bohom. Rob teda poká­nie z tej­to svo­jej neprá­vos­ti a pros Pána, azda ti odpus­tí toto zmýš­ľa­nie tvoj­ho srd­ca. Lebo vidím, že si v hor­kej žlči a v putách neprá­vos­ti.“ Šimon odpo­ve­dal: „Mod­li­te sa vy za mňa k Páno­vi, aby ma nepos­tih­lo nič z toho, čo ste pove­da­li.“  (Skut­ky 8:18–24)

Podob­ne nekom­pro­mis­ný prí­stup vidí­me voči ľuďom, kto­rí vkĺz­li do cir­kvi, hoci žili ale­bo zmýš­ľa­li iným spô­so­bom než Ježiš ale­bo apoštoli.

Vkrad­li sa totiž medzi vás nie­kto­rí ľudia, už dáv­no zapí­sa­ní na odsú­de­nie, bez­bož­ní, čo zamie­ňa­jú milosť náš­ho Boha za výstred­nos­ti a zapie­ra­jú jedi­né­ho Vlád­cu a náš­ho Pána Ježi­ša Kris­ta. (Júdov 5)

Júda chcel vyjad­riť, že títo ľudia nema­jú mies­to v cir­kvi. Aj keď sa im poda­ri­lo vkĺz­nuť dnu, boli schop­ní zostať v cir­kvi len na krát­ky čas, dokiaľ veria­ci poro­zu­me­li, že v sku­toč­nos­ti nie sú ich brat­mi. V lis­toch Nové­ho záko­na náj­de­me mno­ho napo­me­nu­tí, kto­ré nalie­ha­vo vyzý­va­jú cir­kvi odha­liť a odde­liť sa od takých ľudí: Skut­ky 20:29–30; Matúš 24:23–26; 1. Timo­te­jo­vi 4:1–3 + 6:3–5; 2. Timo­te­jo­vi 3:1–9; 1. Jánov 2:18–19.

3 Čis­to­ta  a svä­tosť cirkvi

Ak nie­kto v cir­kvi zhre­šil tak, že seba uro­bil nehod­ným spo­lo­čen­stva s ostat­ný­mi svä­tý­mi a nech­cel sa zo svo­jich hrie­chov obrá­tiť napriek trpez­li­vej pomo­ci a opa­ko­va­ným napo­me­nu­tiam svo­jich bra­tov, cir­kev pre­sta­la mať s ním spo­lo­čen­stvo: bol vylú­če­ný. Zakla­da­lo sa to na Ježi­šo­vom prikázaní:

Keď sa tvoj brat pre­hre­ší (pro­ti tebe), choď a napo­meň ho medzi štyr­mi oča­mi. Ak ťa počúv­ne, zís­kal si svoj­ho bra­ta. Ak ťa nepo­čúv­ne, pri­ber si ešte jed­né­ho ale­bo dvoch, aby bola kaž­dá výpo­veď potvr­de­ná ústa­mi dvoch ale­bo troch sved­kov. Keby ani ich nepo­čú­vol, povedz to cir­kvi. A keby ani cir­kev nech­cel poslúch­nuť, nech ti je ako pohan a mýt­nik. Veru, hovo­rím vám: Čo zvia­že­te na zemi, bude zvia­za­né v nebi, a čo roz­via­že­te na zemi, bude roz­via­za­né v nebi. (Matúš 18:15–18)

Židia nema­li spo­lo­čen­stvo s pohan­mi, pre­to­že ich pova­žo­va­li za nečis­tých (viď Skut­ky 10:28). Podob­ne sa odde­ľo­va­li aj od col­ní­kov, pre­to­že robi­li kom­pro­mi­sy s Riman­mi (Matúš 9:10–11). Aj keď také­to kate­go­ric­ké odmiet­nu­tie nebo­lo správ­ne, bola to prax medzi Žid­mi. Ježiš sa na túto prax odvo­lá­va, ale záro­veň uka­zu­je, že dôvo­dom k odde­le­niu nemá byť nie­ko­ho sociál­ne posta­ve­nie, ale­bo národ­nosť, ale odmiet­nu­tie pri­jať pomoc a korek­ciu, kto­rú sa mu jeho ses­try a bra­tia opa­ko­va­ne pokú­ša­li dať, keď namies­to toho zotr­vá­va vo svo­jom hriechu.

Jed­ným prak­tic­kým prí­kla­dom apli­ká­cie Ježi­šov­ho naria­de­nia je cir­kev v Korinte:

Ba počuť aj o smils­tve medzi vami, a o takom smils­tve, o akom ani medzi pohan­mi nepo­čuť, aby mal nie­kto man­žel­ku svoj­ho otca. A vy sa ešte vysta­tu­je­te namies­to toho, aby ste rad­šej žia­li­li a vylú­či­li spo­me­dzi seba toho, čo sa dopus­til také­ho činu! Ja som už, hoci telom vzdia­le­ný, no duchom prí­tom­ný, roz­ho­dol ako prí­tom­ný, že toho, čo to uro­bil, tre­ba v mene náš­ho Pána Ježi­ša, keď sa zhro­maž­dí­me, vy a môj duch, s mocou náš­ho Pána Ježi­ša, vydať sata­no­vi na záhu­bu tela, aby sa duch zachrá­nil v Pánov deň. Vaše vysta­to­va­nie nie je dob­ré. Nevie­te, že tro­cha kva­su pre­kva­sí celé ces­to? Vyčis­ti­te sta­rý kvas, aby ste boli novým ces­tom. Ste totiž ako­by nek­va­se­ný chlieb…  (1. Korin­ťa­nom 5:1–7a)

O nie­koľ­ko ver­šov ďalej Pavol pokračuje:

Ale teraz som vám napí­sal, aby ste sa nestý­ka­li s tým, kto sa volá bra­tom, a je smil­ník, cham­ti­vec, mod­los­lu­žob­ník, utŕhač, opi­lec ale­bo lupič; s takým ani neje­dz­te. Veď pre­čo by som mal súdiť tých, čo sú mimo?! Vari nesú­di­te aj vy tých, čo sú vnút­ri?! Lebo tých, čo sú mimo, bude súdiť Boh. Vylúč­te zlé­ho spo­me­dzi seba! (1. Korin­ťa­nom 5:11–13)

Nie­kto sa môže opý­tať: „Kde je milo­sr­den­stvo? Kde je trpez­li­vosť? Nemal Pavol nádej, žeby Boh ešte mohol otvo­riť srd­ce toho hrieš­ni­ka?“ Áno mal! Je to vidi­teľ­né z 1. Korin­ťa­nom 5:5 „…aby sa duch zachrá­nil v Pánov deň.“ No napriek tomu, že to pokla­dal za mož­né, vyjad­ril jas­né pod­mien­ky, za kto­rých je mož­né pat­riť do cir­kvi. Aj keď ten­to druh odde­le­nia sa (t.j. vylú­če­nie) je tvr­dé a boles­ti­vé, Božia cir­kev nemô­že mať spo­lo­čen­stvo s nikým, kto sa pri­dŕ­ža hrie­chu. Ak sa vylú­če­ný obrá­ti, môže sa vrá­tiť do cir­kvi a zno­vu obno­viť roz­hod­nu­tie žiť život hod­ný Boha a jeho cirkvi.

Tým­to spô­so­bom prvo­kres­ťan­ské spo­lo­čen­stvá chrá­ni­li čis­to­tu cir­kvi, aby medzi nimi nezos­ta­li ľudia, kto­rí sa sku­toč­ne neob­rá­ti­li. Pre­to Pavol môže oslo­viť bra­tov a ses­try vo svo­jom lis­te „svä­tý­mi“ (napr.: 1. Korin­ťa­nom 1:1–3; 2. Korin­ťa­nom 1:1–2, Rima­nom 1:1–7, Fili­pa­nom 1:1, Kolo­sa­nom 1:1–4, 2. Pet­rov list 1:1–4)

Výraz „svä­tý“ zna­me­ná v Novom záko­ne to isté, ako „kres­ťan“ (Skut­ky 9:13; Efe­za­nom 5:3; Fili­pa­nom 4:21–22; Heb­re­jom 3:1). Všet­ci kres­ťa­nia sú svä­tí. Ľudia môžu pat­riť do cir­kvi, keď sa necha­jú posvä­tiť a necha­jú Boha kra­ľo­vať v ich živo­toch (Heb­re­jom 12:14; Efe­za­nom 5:5; Gala­ťa­nom 5:19–21). Svä­tí nie sú ľudia bez hrie­chu (obzvlášť to mož­no vidieť z lis­tov Korin­ťa­nom), ale ľudia, kto­rí sú „posvä­te­ní v Ježi­šo­vi Kris­to­vi“, kto­rí pri­ja­li Ježi­šo­vo odpus­te­nie a záchra­nu. A aj keď sa potknú a zhre­šia, sú pri­pra­ve­ní načú­vať napo­me­nu­tiam svo­jich bra­tov a chcú sa zme­niť. Kaž­dý jed­not­li­vec v cir­kvi boju­je pro­ti hrie­chu. Kres­ťan nemô­že žiť dvo­j­itým živo­tom. Nemô­že slú­žiť Bohu, zatiaľ čo jeho srd­ce lip­ne na tom, čo ponú­ka svet (pozri Matúš 6:24 a 10:38–39; Ján 2:15–17; Jaku­bov list 4:4; 1. Jánov 2:4–6). Podob­ne ani cir­kev sa nemô­že pris­pô­so­biť hrieš­ni­kom, kto­rí sa nech­cú zmeniť.

Ak by kres­ťa­nia pri­ja­li ľudí, kto­rí žijú pod­ľa toh­to sve­ta ako spo­lu­ú­čast­ní­kov svoj­ho duchov­né­ho spo­lo­čen­stva, potom by ich kla­ma­li, pre­to­že by sa k nim sprá­va­li ako k svo­jim bra­tom a ses­trám v Kris­to­vi napriek tomu, že v sku­toč­nos­ti by nimi nebo­li. V takom prí­pa­de by pre­zen­to­va­li faloš­ný obraz o cirkvi.

Neťa­haj­te jar­mo s neve­ria­ci­mi! Veď akú účasť má spra­vod­li­vosť na neprá­vos­ti?! Ale­bo čo má spo­loč­né svet­lo s tmou?! Aká zho­da je medzi Kris­tom a Belia­rom?! Aký podiel má veria­ci s neve­ria­cim?! A ako súvi­sí Boží chrám s mod­la­mi?! A vy ste chrám živé­ho Boha, ako hovo­rí Boh: „Budem v nich pre­bý­vať a medzi nimi cho­diť, budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom. A pre­to vyj­di­te spo­me­dzi nich, oddeľ­te sa, hovo­rí Pán, a nečis­té­ho sa nedo­tý­kaj­te; a ja vás prij­mem a budem vaším Otcom a vy bude­te moji­mi syn­mi a dcé­ra­mi, hovo­rí vše­mo­hú­ci Pán.“ (2. Korin­ťa­nom 6:14–18)

Gréc­ke slo­vo pre cir­kev (ecc­le­sia) zna­me­ná zhro­maž­de­nie, vola­né von. Slo­vo Ecc­le­sia sa pôvod­ne vzťa­ho­va­lo na zvyk poslov zvo­lá­va­jú­cich oby­va­te­ľov pra­dáv­nych gréc­kych miest von zo svo­jich obyd­lí na ofi­ciál­ne zhro­maž­de­nie. Podob­ne aj poslo­via evan­je­lia vola­jú Boží národ zo sve­ta do svoj­ho spo­lo­čen­stva. Kres­ťa­nia ďalej žijú v tom­to sve­te a medzi neve­ria­ci­mi, ale netvo­ria s nimi duchov­né spo­lo­čen­stvo – cir­kev.^[2]

Ako vidí­me, prax prvo­kres­ťan­ských cir­kví bola úpl­ne odliš­ná od dneš­ných deno­mi­ná­cií. Dnes sa kaž­dý môže stať čle­nom nie­kto­rej deno­mi­ná­cie po spl­ne­ní nie­kto­rých for­ma­lít a vylú­če­nie sa väč­ši­nou ani neprak­ti­zu­je. K tomu, aby sme boli schop­ní roz­lí­šiť, kto má byť v cir­kvi a kedy je potreb­né vylú­če­nie, je  dôle­ži­té trá­viť spo­lu viac času a zau­jí­mať sa o dru­hých, aby sme boli schop­ní mať účasť na duchov­nom živo­te kaž­dé­ho. Bez tej­to odo­vzda­nos­ti pre posvä­te­nie kaž­dé­ho bra­ta a ses­try Kris­to­ve slo­vá nemô­žu byť napl­ne­né a čis­to­ta cir­kvi zacho­va­ná, pri­čom je ohro­ze­ná aj jej samot­ná existencia.

4 Podo­ben­stvo o kúko­li medzi pšenicou

Nespráv­na prax však neza­ča­la v našej dobe. Už v pia­tom sto­ro­čí v kon­tex­te spo­ru s Dona­tis­ta­mi, Augus­tín argu­men­to­val novo­zá­kon­ným podo­ben­stvom o kúko­li medzi pše­ni­cou, aby ospra­vedl­nil prí­tom­nosť  for­mál­nych kres­ťa­nov v cir­kvi^[3] Augus­tín na zákla­de podo­ben­stva učil, že cir­kev je „zmie­ša­ným telom“ (cor­pus per­mix­tum), v kto­rom žijú ska­ze­ní a hrieš­ni spo­lu so spravodlivými.

Pozri­me si teraz, o čom Ježiš v podo­ben­stve v sku­toč­nos­ti hovorí.

Pred­nie­sol im aj iné podo­ben­stvo: „Nebes­ké krá­ľov­stvo sa podo­bá člo­ve­ku, kto­rý zasial na svo­jej roli dob­ré seme­no. Ale kým ľudia spa­li, pri­šiel jeho nepria­teľ, pri­sial medzi pše­ni­cu kúkoľ a odišiel. Keď vyrást­lo steb­lo a vyhá­ňa­lo do kla­su, uká­zal sa aj kúkoľ. K hos­po­dá­ro­vi priš­li slu­ho­via a pove­da­li mu: »Pane, neza­sial si na svo­jej roli dob­ré seme­no? Kde sa teda vzal kúkoľ?« On im vra­vel: »To uro­bil nepria­teľ.« Slu­ho­via mu pove­da­li: »Chceš, aby sme šli a vyzbie­ra­li ho?« On odpo­ve­dal: »Nie, lebo pri zbie­ra­ní kúko­ľa by ste moh­li vytr­hnúť aj pše­ni­cu. Nechaj­te obo­je rásť až do žat­vy. V čase žat­vy poviem žen­com: Pozbie­raj­te najprv kúkoľ a poviaž­te ho do sno­pov na spá­le­nie, ale pše­ni­cu zhro­maž­di­te do mojej sto­do­ly.«“ (Matúš 13:24–30)

Potom roz­pus­til zástu­py a vošiel do domu. Tu k nemu pri­stú­pi­li jeho uče­ní­ci a vra­ve­li mu: „Vysvet­li nám podo­ben­stvo o kúko­li na roli.“ On im pove­dal: „Roz­sie­vač dob­ré­ho seme­na je Syn člo­ve­ka. Roľa je svet. Dob­ré seme­no sú syno­via krá­ľov­stva, kúkoľ sú syno­via Zlé­ho. Nepria­teľ, kto­rý ho zasial, je dia­bol. Žat­va je koniec sve­ta a žen­ci sú anje­li. Ako teda zbie­ra­jú kúkoľ a pália v ohni, tak bude aj na kon­ci sve­ta: Syn člo­ve­ka pošle svo­jich anje­lov a vyzbie­ra­jú z jeho krá­ľov­stva všet­ky pohor­še­nia a tých, čo pácha­jú neprá­vosť, a hodia ich do ohni­vej pece. Tam bude plač a škrí­pa­nie zuba­mi. Vte­dy sa spra­vod­li­ví zaskve­jú ako sln­ko v krá­ľov­stve svoj­ho Otca. Kto má uši, nech počú­va! (Matúš 13:36–43)

V podo­ben­stve o kúko­li a pše­ni­ci pole pred­sta­vu­je svet, nie cir­kev (verš 38). Cir­kev je vo sve­te a svie­ti v ňom ako svet­lo, pre­to cir­kev nemô­že byť iden­tic­ká so svetom.

…aby ste boli bez­ú­hon­ní a úprim­ní, Božie deti bez hany upro­stred zvr­h­lé­ho a ska­ze­né­ho poko­le­nia, medzi kto­rým svie­ti­te ako svet­lá na sve­te tým, že sa drží­te slo­va živo­ta na moju slá­vu v Kris­tov deň, že som nebe­žal nadar­mo a nena­má­hal sa zby­toč­ne. (Fili­pa­nom 2:15–16)

Ježiš chcel podo­ben­stvom pomôcť židom napra­viť ich pred­sta­vy o mesiá­šo­vi. Židia si pred­sta­vo­va­li prí­chod mesiá­ša ako oslá­ve­né­ho krá­ľa a spra­vod­li­vé­ho sud­cu, kto­rý vyslo­bo­dí svoj národ spod útla­ku bez­bož­ných a vyhu­bí zlých ľudí.

Ježiš však nepri­šiel pano­vať ako poli­tic­ký kráľ, ani nepri­šiel pre­to, aby potres­tal zlých. Posled­ný súd nasta­ne až v deň jeho dru­hé­ho prí­cho­du. Dovte­dy obo­je – dob­rí aj zlí, majú žiť na zemi spo­lu. Jeho krá­ľov­stvo je duchov­né a zví­ťa­zi­lo nad sve­tom v duchov­nom význame:

Toto som vám pove­dal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo sve­te máte súže­nie, ale dúfaj­te, ja som pre­mo­hol svet!“ (Ján 16:33)

Pod­ľa Matú­ša 13:41 Syn člo­ve­ka nako­niec vyhu­bí zlých zo svoj­ho krá­ľov­stva, avšak jeho krá­ľov­stvo v tom­to podo­ben­stve nepred­sta­vu­je cir­kev, ale svet. Ježiš  bude pri svo­jom dru­hom prí­cho­de jedi­ným pánom celé­ho stvo­re­né­ho sve­ta a bude mať auto­ri­tu nad ním vlád­nuť ako Mesiáš:

Zatrú­bil sied­my anjel. A v nebi zazne­li mohut­né hla­sy a vola­li: „Krá­ľov­stvo toh­to sve­ta sa sta­lo krá­ľov­stvom náš­ho Pána a jeho Poma­za­né­ho a bude kra­ľo­vať na veky vekov.“ (Zja­ve­nie Jána  11:15)

Podob­ná inter­pre­tá­cia je pou­ži­tá aj v podo­ben­stve o vleč­nej rybár­skej sieti:

A zasa nebes­ké krá­ľov­stvo sa podo­bá sie­ti, kto­rú spus­tia do mora a ona zachy­tá­va všet­ky dru­hy. Keď je plná, vytiah­nu ju na breh, posa­da­jú si, dob­ré vybe­rú do nádob a zlé vyho­dia von. Tak bude aj na kon­ci sve­ta: vyj­dú anje­li, odde­lia zlých od spra­vod­li­vých a hodia ich do ohni­vej pece. Tam bude plač a škrí­pa­nie zuba­mi.  (Matúš 13:47–50)

Sku­toč­nosť, že Ježiš pri­rov­ná­va Božie krá­ľov­stvo k sie­ti nezna­me­ná, že sieť pred­sta­vu­je cir­kev. V iných podo­ben­stvách pri­rov­ná­va nebes­ké krá­ľov­stvo naprí­klad ku krá­ľo­vi (Matúš 18:23), ale­bo ku kup­co­vi (Matúš 13:45–46). V tých­to podo­ben­stvách nemá­me žia­den dôvod si mys­lieť, že kráľ, ale­bo kupec sym­bo­li­zu­jú cir­kev. v Matú­šo­vom evan­je­liu Ježiš čas­to pou­ží­val výraz „krá­ľov­stvo nebes­ké“ ako ekvi­va­lent k „Božie­mu krá­ľov­stvu“, čo pre židov zna­me­na­lo krá­ľov­stvo mesiá­ša. Prá­ve tými­to podo­ben­stva­mi chcel Ježiš poop­ra­viť ich nespráv­ne očakávania.

5 Ďal­šie čas­to nespráv­ne inter­pre­to­va­né pasáže

Sve­tác­kym prázd­nym rečiam sa vyhý­baj; lebo ešte viac budú postu­po­vať v bez­bož­nos­ti a ich reč sa bude šíriť ako rako­vi­na. Takí sú aj Hyme­ne­us a File­tus, kto­rí zblú­di­li od prav­dy a hovo­ria, že vzkrie­se­nie už bolo, a tak roz­vra­ca­jú vie­ru nie­kto­rých. Ale pev­ný Boží základ sto­jí a má túto pečať: Pán pozná svo­jich a: Nech sa odvrá­ti od neprá­vos­ti kaž­dý, kto vyzná­va meno Páno­vo. Vo veľ­kom dome nie sú len zla­té a strie­bor­né nádo­by, ale aj dre­ve­né a hli­ne­né; jed­ny na vzne­še­né cie­le, iné na všed­né. Kto sa od toh­to očis­tí, bude nádo­bou na vzne­še­né cie­le, posvä­te­nou, uži­toč­nou Páno­vi, pri­pra­ve­nou na kaž­dé dob­ré die­lo. (2. Timo­te­jo­vi 2:16–21)

Na pod­po­ru uče­nia o „nevi­di­teľ­nej cir­kvi“ je dom sto­tož­ňo­va­ný s cir­kvou a nádo­by na vzne­še­né a všed­né cie­le sú inter­pre­to­va­né ako veria­ci a neve­ria­ci. Na jed­nej stra­ne, je správ­ne vzťa­ho­vať dom na cir­kev, keď­že kon­text tiež hovo­rí o živo­te v cir­kvi. Avšak nádo­by na vzne­še­né a všed­né^[4]

Lebo ako je jed­no telo a má mno­ho údov, ale všet­ky údy tela sú jed­no telo, hoci je ich mno­ho, tak aj Kris­tus. Veď my všet­ci, či Židia ale­bo Gré­ci, či otro­ci ale­bo slo­bod­ní, boli sme v jed­nom Duchu pokrs­te­ní v jed­no telo. A všet­ci sme boli napo­je­ní jed­ným Duchom. (1. list Korin­ťa­nom 12:12–13)

A oko nemô­že pove­dať ruke: „Nepot­re­bu­jem ťa!“ ani hla­va nohám: „Nepot­re­bu­jem vás!“ Ba čo viac, údy tela, kto­ré sa zda­jú slab­šie, sú nevy­hnut­ne potreb­né. A údy tela, kto­ré pokla­dá­me za menej ušľach­ti­lé, zaodie­va­me s väč­šou úctou a naše nečest­né údy majú tým väč­šiu česť, kým naše čest­né nič také nepot­re­bu­jú. Boh telo vyvá­žil tak, že slab­šie­mu údu dal väč­šiu česť, aby nebo­la v tele roz­trž­ka, ale aby sa údy rov­na­ko sta­ra­li jeden o dru­hý. (1. list Korin­ťa­nom 12:21–25)

Tu čest­né a nečest­né údy (slab­šie, menej ušľach­ti­lé) jed­no­znač­ne pred­sta­vu­jú kres­ťa­nov. Pavol chce pove­dať, že kaž­dý kres­ťan je vzác­ny, pre­to­že v ňom pre­bý­va Svä­tý Duch bez ohľa­du na jeho dary. Ako je kaž­dý úd tela spo­je­ný s hla­vou a poslú­cha ju, podob­ne aj kaž­dý prí­sluš­ník cir­kvi je spo­je­ný s Kris­tom. cie­le sa nevzťa­hu­jú na veria­cich a neve­ria­cich čle­nov, ale vzhľa­dom na kon­text, na kres­ťa­nov a z nich, kto­rí sto­ja pev­ne vo svo­jej vie­re a uče­ní a na tých, kto­rí sú slab­ší­mi, a  boli ľah­šie ovplyv­ne­ní faloš­ný­mi uči­teľ­mi. V tej dobe pôso­bi­li mimo cir­kev faloš­ní gnos­tic­kí uči­te­lia, kto­rých vply­vu sa mali kres­ťa­nia vyhnúť. Očis­tiť sa „od toh­to“ sa vzťa­hu­je na výraz vo ver­ši 19: „nech sa odvrá­ti od neprá­vos­ti kaž­dý…“. Tak­že „od toh­to“ sa nevzťa­hu­je na nádo­by na všed­né cie­le, ale na faloš­né uče­nia a uči­te­ľov. „Nádo­by na všed­né cie­le“ sa zača­li pod­dá­vať vply­vom gnos­tic­kých zvod­cov, ale ak sa od nich odde­lia, sta­nú sa „nádo­ba­mi na vzne­še­né cie­le, posvä­te­né, uži­toč­né Páno­vi, pri­pra­ve­né na kaž­dé dob­ré dielo.“

Vytriez­vi­te, ako sa pat­rí, a neh­reš­te! Veď nie­kto­rí nepoz­na­jú Boha. Na vaše zahan­be­nie to hovo­rím. (1. Korin­ťa­nom 15:34)

V kon­tex­te je témou správ­ne chá­pa­nie vzkrie­se­nia. Zdá sa, že nie­kto­rí kres­ťa­nia v Korin­te (ovplyv­ne­ní gréc­kym kon­cep­tom posmrt­né­ho živo­ta) si zača­li byť neis­tí tým, čo pres­ne sa sta­ne s ich telom po smr­ti a zača­li spo­chyb­ňo­vať vzkrie­se­nie tela. Vo vše­obec­nos­ti Gré­ci veri­li v nesmr­teľ­nosť duše, ale teles­né vzkrie­se­nie bolo pre nich nepred­sta­vi­teľ­né. Pavol na jed­nej stra­ne dôklad­ne vysvet­ľu­je správ­ne kres­ťan­ské uče­nie o vzkrie­se­ní, ale na dru­hej stra­ne napo­mí­na Korin­ťa­nov pre ich pochyb­nos­ti, keď­že tým­to spô­so­bom spo­chyb­ňu­jú Božiu moc, kto­rá je schop­ná vzkrie­siť mŕt­vych. Pre­to hovo­rí, že nie­kto­rí z nich nepoz­na­jú Boha – úpl­ne nechá­pu, aký je moc­ný a že to pre Neho nie je ťaž­ká vec vzkrie­siť mŕt­vych v nesmr­teľ­ných telách. Nezna­me­ná to, že nie­kto­rí z nich nebo­li kres­ťan­mi. Z pozdra­vu na začiat­ku lis­tu môže­me vidieť, že ich všet­kých pova­žo­val za svätých:

Božej cir­kvi v Korin­te, posvä­te­ným v Kris­to­vi Ježi­šo­vi, povo­la­ným svä­tým aj všet­kým, čo vzý­va­jú meno náš­ho Pána Ježi­ša Kris­ta na kaž­dom mies­te u nich aj u nás… (1. Korin­ťa­nom 1:2)

Vte­dy sa nebes­ké krá­ľov­stvo bude podo­bať desia­tim pan­nám, kto­ré si vza­li lam­py a vyšli napro­ti žení­cho­vi. Päť z nich bolo nero­zum­ných a päť múd­rych. Nero­zum­né si vza­li lam­py, ale olej si so sebou nevza­li. Múd­re si vza­li s lam­pa­mi aj olej do nádob. Keď ženích nepri­chá­dzal, všet­kým sa zača­lo drie­mať a zaspa­li. O pol­no­ci sa str­hol krik: »Ženích pri­chá­dza, vyj­di­te mu v ústre­ty!« Všet­ky pan­ny sa pre­bu­di­li a pri­pra­vo­va­li si lam­py. Tu nero­zum­né pan­ny pove­da­li múd­rym: »Daj­te nám zo svoj­ho ole­ja, lebo naše lam­py has­nú.« Ale múd­re odve­ti­li: »Aby azda nebo­lo ani nám, ani vám málo, choď­te rad­šej k pre­da­va­čom a kúp­te si!« No kým išli kupo­vať olej, pri­šiel ženích a tie, čo boli pri­pra­ve­né, voš­li s ním na svad­bu a dve­re sa zatvo­ri­li. Napo­kon priš­li aj ostat­né pan­ny a vra­ve­li: »Pane, Pane, otvor nám!« Ale on im pove­dal: »Veru, hovo­rím vám: Nepo­znám vás.« Pre­to bdej­te, lebo nevie­te ani dňa, ani hodi­ny. (Matúš 25:1–13)

Podo­ben­stvo je pre veria­cich varo­va­ním, aby vytrva­li do kon­ca a boli pri­pra­ve­ní aj na dlhé obdo­bie čaka­nia, kým sa Ježiš nevrá­ti. Veria­cim, kto­rí nevy­trva­jú do kon­ca (nema­jú dosť ole­ja), nebu­de dovo­le­né vstú­piť do jeho nebes­ké­ho krá­ľov­stva (na sva­dob­nú hos­ti­nu). Ak sa nie­kto roz­hod­ne nasle­do­vať Ježi­ša a sta­ne sa súčas­ťou Kris­tov­ho tela, ale neskôr opus­tí svo­ju vie­ru, stra­tí več­ný život.^[5] Pri­tom si stá­le musí­me byť vedo­mí fak­tu, že aj toto podo­ben­stvo má svo­je hra­ni­ce. Ježiš chcel ním povzbu­diť k vytrva­los­ti a pri­pra­ve­nos­ti na jeho prí­chod, nie však opí­sať život v cirkvi.

Ja som dob­rý pas­tier. Poznám svo­je a moje pozna­jú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život polo­žím za ovce. Mám aj iné ovce, kto­ré nie sú z toh­to ovčin­ca. Aj tie musím pri­viesť a budú počuť môj hlas; a bude jed­no stá­do a jeden pas­tier. (Ján 10:14–16)

Ježiš hovo­rí, že v budúc­nos­ti vznik­ne „jed­no stá­do“, pre­to mno­hí vzťa­hu­jú „stá­do“ na veria­cich, kto­rých Ježiš zhro­maž­dí z rôz­nych deno­mi­ná­cií v posled­ný deň. V tom čase veria­ci, kto­rí boli dovte­dy rozt­rú­se­ní po rôz­nych „stá­dach“ sa majú zjed­no­tiť do „jed­né­ho stá­da“. Ale  pre­čo by sme mali pred­po­ve­da­nú uda­losť vzťa­ho­vať na posled­ný deň? Ježiš hovo­rí o tých, kto­rí sú „z jeho ovčin­ca“ a tých, kto­rí nie sú. Už povo­lal ovce zo svoj­ho prvé­ho ovčin­ca a neskôr povo­lá iné ovce. Všet­ky ovce, kto­ré počú­va­jú hlas Dob­ré­ho pas­tie­ra, vytvo­ria jed­no stá­do. Keď hovo­rí o „tom­to ovčin­ci“, musí mys­lieť na Izra­el, keď­že počas Ježi­šo­vej  pozem­skej služ­by bolo jeho posla­ním volať „stra­te­né ovce z izra­e­lov­ho domu“.

Tých­to Dva­nás­tich Ježiš vyslal a pri­ká­zal im: „K poha­nom neza­bo­čuj­te a do sama­rij­ských miest nevchá­dzaj­te. Choď­te rad­šej k ovciam stra­te­ným z domu Izra­e­la! Choď­te a hlá­saj­te: »Pri­blí­ži­lo sa nebes­ké krá­ľov­stvo.«  (Matúš 10:5–7)

Z toho vyplý­va, že „iné ovce“ pred­sta­vu­jú poha­nov. Ježiš chcel naz­na­čiť, že aj ľudia spo­me­dzi poha­nov budú počú­vať na jeho vola­nie. Nie­koľ­ko rokov neskôr mali uče­ní­ci zažiť túto veľ­kú uda­losť, kto­rou bolo zjed­no­te­nie Židov a poha­nov. Pavol to zhr­nul v jed­nom z jeho lis­tov takto:

Pre­to pamä­taj­te, že kedy­si ste boli pohan­mi pod­ľa tela a neob­re­zan­ca­mi vás vola­li tí, čo sa nazý­va­jú obre­za­ný­mi rukou na tele, lebo v tom čase ste boli bez Kris­ta, mimo izra­el­ské­ho spo­lo­čen­stva, bez účas­ti na zmlu­vách s pri­sľú­be­ním, bez náde­je a bez Boha na sve­te. Ale v Kris­to­vi Ježi­šo­vi ste sa teraz vy, čo ste boli kedy­si ďale­ko, sta­li skr­ze Kris­to­vu krv blíz­ky­mi. Veď on je náš pokoj! On z oboch uro­bil jed­no a vo svo­jom tele zbú­ral medzi nimi múr roz­de­le­nia, nepria­teľ­stvo, tým, že zru­šil zákon pri­ká­za­ní, spo­čí­va­jú­ci v naria­de­niach, aby v sebe z tých dvoch vytvo­ril jed­né­ho nové­ho člo­ve­ka, a nasto­lil pokoj; aby v jed­nom tele skr­ze kríž v sebe samom zabil nepria­teľ­stvo a zmie­ril oboch s Bohom. Pri­šiel a zves­to­val pokoj vám, čo ste boli ďale­ko, a pokoj tým, čo boli blíz­ko; lebo skr­ze neho máme oba­ja v jed­nom Duchu prí­stup k Otco­vi. Teda už nie ste cudzin­ci ani pri­šel­ci, ale ste spo­lu­ob­ča­nia svä­tých a pat­rí­te do Božej rodi­ny. (Efe­za­nom 2:11–19)

Tak­že zjed­no­te­nie oviec z dvoch ovčin­cov už nasta­lo v prvom sto­ro­čí, keď sa spo­ji­li kres­ťa­nia zo Židov a z poha­nov do jed­né­ho stá­da v cirkvi.

6 Záver

Uče­nie o „nevi­di­teľ­nej cir­kvi“ Bib­lia neob­sa­hu­je. Aj keď sa medzi kres­ťan­mi vysky­tu­jú roz­die­ly v dospe­los­ti, vie­re, posluš­nos­ti, kaž­dý jeden má vzťah s Kris­tom (1. Korin­ťa­nom 12:12–27, Efe­za­nom 4:15–16). Táto cir­kev je vidi­teľ­ná pre svet:

Nové pri­ká­za­nie vám dávam, aby ste sa milo­va­li navzá­jom. Aby ste sa aj vy vzá­jom­ne milo­va­li, ako som ja milo­val vás. Pod­ľa toho spoz­na­jú všet­ci, že ste moji uče­ní­ci, ak sa bude­te navzá­jom milo­vať.“  (Ján 13:34–35)

…ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak doko­na­le jed­no, aby svet spoz­nal, že si ma ty poslal a že ich milu­ješ tak, ako milu­ješ mňa. (Ján 17:23)

Svet má byť schop­ný roz­poz­nať cir­kev. Kres­ťan­ská cir­kev si musí byť stá­le vedo­má tej­to zod­po­ved­nos­ti. „Cir­kev“, kto­rá exis­tu­je ako „zmie­ša­né telo“, nie je Kris­to­vým telom a nena­pĺňa posla­nie, kto­ré Ježiš zve­ril cir­kvi. Kres­ťa­nia žijú v hlbo­kom spo­lo­čen­stve zalo­že­nom na Kris­to­vom uče­ní. Len vte­dy môže byť ich sve­dec­tvo o Kris­to­vej lás­ke auten­tic­ké pre svet.

Ak by zále­ža­lo len na tom, či nie­kto verí, a teda, či pat­rí do nevi­di­teľ­nej “cir­kvi“ jed­not­li­vých veria­cich rozt­rú­se­ných po všet­kých deno­mi­ná­ciách, potom je jed­no, do kto­rej deno­mi­ná­cie nie­kto pat­rí ale­bo či vôbec nie­kam pat­rí. Potom by sa rôz­ne Ježi­šo­ve výro­ky o cir­kvi neda­li sku­toč­ne prak­tic­ky apli­ko­vať ale­bo len vo veľ­mi obme­dze­nej mie­re ako napr. brat­ská lás­ka, vzá­jom­né hlbo­ké zdie­ľa­nie sa a jed­no­ta medzi veria­ci­mi, kto­rá má byť sve­dec­tvom pre svet. Keby ten­to nevi­di­teľ­ný druh spo­lo­čen­stva bol dosta­toč­ným, zna­me­na­lo by to, že cir­kev, kto­rá exis­to­va­la v prvom sto­ro­čí, už nie je potreb­ná. Ten­to prí­stup vedie k pre­krú­ca­niu význa­mu a zmys­lu cir­kvi a k ľahos­taj­nos­ti namies­to úsi­liu chrá­niť ju pred hrie­chom a nebib­lic­kým učením.