II.časť: Ježi­šo­ve zázraky

1 Ježiš uzdra­vil každého

Keď sa zve­če­ri­lo, pri­nies­li k nemu mno­hých posad­nu­tých zlý­mi duch­mi a on slo­vom vyhá­ňal duchov a uzdra­vo­val všet­kých cho­rých, (Matú­šo­vo evan­je­lium 8:16, SSV)

Keď sa pre­pla­vi­li na dru­hý breh, pri­stá­li pri Gene­za­re­te. Len čo vystú­pi­li z lode, ľudia ho hneď spoz­na­li. Roz­beh­li sa teda po celom oko­lí a na mies­ta, o kto­rých poču­li, že prá­ve tam je, zača­li pri­ná­šať cho­rých na nosid­lách. A kam­koľ­vek vkro­čil — do dedín, miest ale­bo osád — ľudia klád­li cho­rých na námes­tia. Pro­si­li ho, aby sa moh­li dot­knúť aspoň obru­by jeho rúcha. Všet­ci, čo sa ho dot­kli, boli uzdra­ve­ní. (Mar­ko­vo evan­je­lium 6:53–56, SEB)

Keď sa Ježiš o tom dozve­del, odišiel odtiaľ. Mno­hí išli za ním a on všet­kých uzdra­vil. (Matú­šo­vo evan­je­lium 12:15, SEB)

Ježiš uzdra­vo­val všet­kých cho­rých — nie­len nie­kto­rých. Keď k nemu priš­li s náde­jou na uzdra­ve­nie, boli sku­toč­ne uzdra­ve­ní, a to bez ohľa­du na závaž­nosť svo­jej cho­ro­by. Dnes mno­hí cho­rí pri­chá­dza­jú na cha­riz­ma­tic­ké a let­nič­né zhro­maž­de­nia plní náde­je a oča­ká­va­nia, ale domov odchá­dza­jú v rov­na­kom sta­ve, v akom priš­li. Čas­to odchá­dza­jú s odpo­ve­ďou, že nemoh­li byť uzdra­ve­ní, pre­to­že im chý­ba viera.

Ježiš však uzdra­vo­val aj ľudí, kto­rých neskor­šie kona­nie uká­za­lo, že im chý­ba­la sil­ná vie­ra. Prí­kla­dom je uzdra­ve­nie desia­tich malo­moc­ných v Luká­šo­vom evan­je­liu 17:11–19. Všet­ci desia­ti boli uzdra­ve­ní, ale Ježiš chvá­li vie­ru iba toho, kto­rý sa k nemu vrá­til, osla­vu­júc Boha. Ostat­ných deväť neopä­to­va­lo uzdra­ve­nie s vie­rou a vďa­kou. Prí­beh v Luká­šo­vi uka­zu­je, že Ježiš uzdra­vo­val aj tých, kto­rí nema­li sil­nú vie­ru. Nek­lá­dol si to ako pod­mien­ku. Sta­či­lo, aby veri­li a dúfa­li, že ich uzdraví.

1.1 Ježi­šo­ve uzdra­ve­nia sa nikdy neskon­či­li neúspechom

Ježiš nikdy neu­zdra­vo­val tak, že by dal ľuďom najprv nádej, a potom ich pred­sa len neu­zdra­vil. Nikdy pri svo­jich uzdra­ve­niach nezly­hal pre­to, že cho­rý „dosta­toč­ne sil­no neve­ril“. Môže byť malá vie­ra cho­rých ozaj­st­ným argu­men­tom, pre­čo dnes odchá­dza­jú mno­hí domov neu­zdra­ve­ní a skla­ma­ní? Ale­bo je prob­lém nie­kde inde?

Ino­ke­dy je neús­pech vysvet­ľo­va­ný aj tak, že „uzdra­ve­nie nie je vždy Božou vôľou“. Ale ak je ten, kto uzdra­vu­je, vede­ný Bohom, pre­čo vopred neroz­poz­ná, že ten­to­raz to nie je Božia vôľa? Pre­čo dá člo­ve­ku nádej, pokú­si sa ho uzdra­viť a nako­niec to pred­sa len nevyj­de? Bez Božie­ho vede­nia mu ostá­va len prin­cíp „poku­su a omy­lu“. Ježiš a neskôr ani apoš­to­li (po pri­ja­tí Ducha Svä­té­ho na Let­ni­ce) nikdy nero­bi­li neús­peš­né poku­sy, ale tí, kto­rí nebo­li posla­ní Ježi­šom, áno:

Aj nie­kto­rí potul­ní židov­skí zaklí­na­či sa pokú­ša­li vyslo­viť meno Pána Ježi­ša nad tými, čo mali zlých duchov, a hovo­ri­li: Zaklí­nam vás za pomo­ci Ježi­ša, kto­ré­ho hlá­sa Pavol. Robi­li to sied­mi syno­via isté­ho Ske­vu, židov­ské­ho veľk­ňa­za. Ale zlý duch im odpo­ve­dal: Ježi­ša poznám, aj o Pav­lo­vi viem, ale kto ste vy? A člo­vek, v kto­rom bol zlý duch, sa na nich obo­ril, zmoc­nil sa dvoch z nich a tak ich dobil, že ušli z toho domu nahí a dorá­ňa­ní. (Skut­ky apoš­to­lov 19:13–16, SEB)

Keď Ježiš nav­ští­vil Naza­ret, neuči­nil mno­ho zázra­kov (Matú­šo­vo evan­je­lium 13:53–58). Bolo to však pre­to, že Naza­ret­ča­nia boli voči Ježi­šo­vi skep­tic­kí až nepria­teľ­skí, a tak im Ježiš nemo­hol veľ­mi pomôcť. Keď videl ich postoj, nech­cel medzi nimi uro­biť veľa divov.

1.2 Ježi­šo­ve uzdra­ve­nia boli zjav­né, nespo­chyb­ni­teľ­né a dokonalé

Cho­ro­by, kto­ré Ježiš uzdra­vil a sú pod­rob­ne zazna­me­na­né v evan­je­liách, boli väč­ši­nou veľ­mi váž­ne: mŕt­vi­ca, sle­po­ta (dokon­ca od naro­de­nia), nemo­ta, malo­mo­cen­stvo, krvo­tok (12 rokov), ochr­nu­tie (38 rokov) atď. Evan­je­liá zazna­me­ná­va­jú aj tri prí­pa­dy, keď Ježiš nie­ko­ho vzkrie­sil z mŕt­vych. Všet­ky tie­to prí­pa­dy boli také oči­vid­né, že ich nemoh­li pop­rieť ani Ježi­šo­vi nepria­te­lia, hoci sa usi­lov­ne sna­ži­li doká­zať, že Ježiš je pod­vod­ník. Jed­ným z prí­kla­dov je vzkrie­se­nie Lazá­ra, kto­rý bol už štvr­tý deň mŕt­vy. Ten­to zázrak bol natoľ­ko nevy­vrá­ti­teľ­ný, že židov­skí vod­co­via muse­li váž­ne uva­žo­vať, čo majú robiť (Jáno­vo evan­je­lium 11:43–48.53, SEB). V inom prí­pa­de, keď Ježiš uzdra­vil sle­pé­ho od naro­de­nia, sa fari­ze­ji zo všet­kých síl sna­ži­li zázrak vyvrá­tiť, ale neus­pe­li (Jáno­vo evan­je­lium 9:17–20, SEB). Ježi­šo­ve uzdra­ve­nia boli jed­no­du­cho nespochybniteľné.

Dneš­ní cha­riz­ma­tic­kí evan­je­lis­ti však väč­ši­nou uzdra­vu­jú boles­ti hla­vy, chrb­ta, kole­na, hrud­ní­ka, žalúd­ka, pre­dl­žu­jú nohy a podob­ne — ocho­re­nia, kto­ré nie sú také zjav­né, a pre­to sa uzdra­ve­nie nedá jed­no­znač­ne pre­uká­zať (exis­tu­jú aj uzdra­ve­nia, kto­ré sú zin­sce­no­va­né). Jedi­ným sved­kom je uzdra­ve­ný. Zvy­čaj­ne ani nevie­me, ako dlho uzdra­ve­nie trvá. Nezried­ka sa stá­va, že po „zázra­ku“ sa člo­vek, kto­rý bol pred­tým pri­pú­ta­ný na inva­lid­ný vozík, ako­si potá­ca z pódia, ale na kon­ci kon­fe­ren­cie je opäť na vozí­ku. Ako uka­zu­jú vyš­šie cito­va­né pasá­že a mno­hé ďal­šie prí­pa­dy v evan­je­liách, Ježi­šo­ve uzdra­ve­nia boli úpl­ne iné.

2 Ježi­šov postoj k zázrakom

Ježiš vedel, že naj­zá­važ­nej­šou „cho­ro­bou“, kto­rá ľuďom sku­toč­ne ničí život, je ich hriech. Jeho hlav­ným cie­ľom bolo oslo­bo­diť ľudí od hrie­chu a uká­zať im ces­tu k več­né­mu živo­tu. Chcel uzdra­viť rany srd­ca a obno­viť vzťah ľudí s Bohom (Matú­šo­vo evan­je­lium 1:20–21, SEB; 1. Timo­te­jo­vi 1:15, SEB). Vyzý­val ľudí, aby ho nasle­do­va­li (Mar­ko­vo evan­je­lium 1:14–15, SEB), čo je mož­né len vte­dy, ak sú ochot­ní zaprieť samých seba, svo­je sta­ré ja a dovo­liť Duchu Svä­té­mu pre­me­niť ich život (Efe­za­nom 4:22–24, SEB).

Toto je uzdra­ve­nie, kto­ré Ježiš ponú­ka. Vedel, že aj keď sa ľudia zota­via z fyzic­kej cho­ro­by, ich život môže byť sku­toč­ne obno­ve­ný len vte­dy, ak sú ochot­ní krá­čať po jeho ceste.

Ježi­šo­ve zázra­ky mali

(1) potvr­diť, že bol sku­toč­ne posla­ný Bohom ako Spa­si­teľ sve­ta, a

(2) pou­ká­zať na koneč­ný Boží zámer, kto­rý sa napl­ní v nebi, kde už nebu­de žiad­ne utr­pe­nie (Zja­ve­nie Jána 21:4, SEB). Ježiš nech­cel mať nasle­dov­ní­kov, kto­rí by žas­li nad jeho zázrak­mi, ale nero­zu­me­li by jeho sku­toč­né­mu posols­tvu. Vedel, že taká­to vie­ra je povr­ch­ná a krát­ko­do­bá, pre­to po zázrač­nom roz­mno­že­ní chle­ba povedal:

Amen, amen, hovo­rím vám: Nehľa­dá­te ma pre­to, že ste vide­li zna­me­nia, ale pre­to, že ste jed­li z chle­bov a nasý­ti­li ste sa. Neusi­luj­te sa o pomi­nu­teľ­ný pokrm, ale o pokrm, kto­rý zostá­va pre več­ný život a kto­rý vám dá Syn člo­ve­ka, lebo jeho Otec, kto­rý je Boh, ozna­čil svo­jou peča­ťou. (Jáno­vo evan­je­lium 6:26–27, SEB)

Ježiš videl, že ľudia sa o neho zau­jí­ma­li kvô­li pozem­ské­mu pokr­mu. Keď však obrá­til ich pozor­nosť na duchov­ný pokrm — chlieb več­né­ho živo­ta, mno­hí z jeho nasle­dov­ní­kov ho opustili:

Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, kto­rý zostú­pil z neba, a nie aký jed­li otco­via a pomre­li. Kto je ten­to chlieb, bude žiť nave­ky. To pove­dal, keď vyučo­val v syna­gó­ge v Kafar­nau­me. Vte­dy mno­hí z jeho uče­ní­kov, čo to poču­li, pove­da­li: Tvr­dá je táto reč. Kto ju môže počú­vať? […] Pre­to mno­hí z jeho uče­ní­kov ho opus­ti­li a viac s ním necho­di­li. (Jáno­vo evan­je­lium 6:57–60. 66, SEB)

V ďal­šej čas­ti za zamýš­ľa­me nad zmys­lom a cie­ľom zázra­kov: Úlo­ha zázra­kov v Božom plá­ne spasenia