Je Bib­lia dôveryhodná?

Dôve­ry­hod­nosť Bib­lie — obzvlášť Nové­ho Záko­na, má pre život kres­ťa­na zásad­ný význam. V Novom Záko­ne sú zachy­te­né sve­dec­tvá Ježi­šo­vých uče­ní­kov, kto­rí s ním trá­vi­li deň a noc. Tie­to sve­dec­tvá a skú­se­nos­ti tvo­ria základ pre život kres­ťa­nov, kto­rí ho nasle­du­jú aj dnes.

Mno­hí ľudia majú záu­jem Bib­liu spo­chyb­ňo­vať, pre­to­že je výzvou na pre­me­nu ich živo­ta. Pokiaľ ale Bib­liu a jej zvesť prij­me­me, môže nás úpl­ne pre­me­niť. Hoci bola bib­lic­ká zvesť čas­to nábo­žen­ský­mi orga­ni­zá­cia­mi zle inter­pre­to­va­ná (naprí­klad kvô­li ospra­vedl­ne­niu vlast­ných záuj­mov), nema­li by sme sa nechať odra­diť v skú­ma­ní jej obsa­hu a dôveryhodnosti.

1 Nový Zákon je dôve­ry­hod­ný kvô­li svoj­mu obsahu

1.1 Čo je u Ježi­ša jedinečné?

1.1.1 Mno­hé nábo­žen­ské sme­ry sa držia urči­tých morál­nych zásad, Ježiš ich ale presahuje.

Ježi­šov morál­ny nárok pre­sa­hu­je etic­ké uče­nie koho­koľ­vek iné­ho. Prí­kla­dom toho sú jeho slo­vá o cudzo­lož­stve. V Matú­šo­vom evan­je­liu kapi­to­le 5 ver­šoch 27–29 Ježiš hovorí:

Poču­li ste, že bolo pove­da­né: „Nescu­dzo­lo­žíš!“ No ja vám hovo­rím: Kaž­dý, kto na ženu hľa­dí žia­dos­ti­vo, už s ňou scu­dzo­lo­žil vo svo­jom srd­ci. Ak ťa zvá­dza na hriech tvo­je pra­vé oko, vylúp ho a odhoď od seba, lebo je pre teba lep­šie, ak zahy­nie jeden z tvo­jich údov, ako keby sa malo celé tvo­je telo dostať do pekla.

Aj v Bud­hiz­me náj­de­me uče­nie, že žia­dos­ti majú byť zni­če­né. To je však veľ­mi vše­obec­ná for­mu­lá­cia. Bud­his­tom ide o potla­če­nie ľud­ských túžob nezá­vis­le na tom, či sú pozi­tív­ne ale­bo nega­tív­ne. Vychá­dza­jú z toho, že aká­koľ­vek strasť, ale aj radosť, pri­ná­ša utr­pe­nie. Ich cieľ je rozp­ly­nu­tie sa vo več­nom „Nič“ — nirváne.

Ježiš hovo­rí veľ­mi kon­krét­ne o skry­tých hrie­choch. Hrie­chy v myš­lien­kach sta­via na rov­na­kú úro­veň s cudzo­lož­stvom. Uka­zu­je tým, že hriech začí­na už v myš­lien­kach a na úrov­ni myš­lie­nok ho musí člo­vek oľu­to­vať. Ježiš pri­ná­ša na svet­lo to, čo je v srd­ci člo­ve­ka a posu­dzu­je to s prí­snos­ťou, kto­rá nemá obdo­by. Jeho výzva k pre­me­ne, aj keď v tých­to ver­šoch obraz­ne vyjad­re­ná, nemô­že byť jasnejšia.

V kaž­dom nábo­žen­stve sa dajú nájsť urči­té etic­ké pra­vid­lá, pre­to­že kaž­dý doká­že svo­jim sve­do­mím roz­li­šo­vať dob­ré a zlé. Mie­ra, kto­rou Ježiš posu­dzu­je činy, myš­lien­ky a slo­vá, je jedi­neč­ná. Odha­ľu­je srd­ce člo­ve­ka. Vyža­du­je pre­me­nu posto­ja a myš­lie­nok, na zákla­de čoho je potom mož­né etic­ky konať. Ježiš nás chce oslo­bo­diť od zlé­ho k dob­ré­mu — k dob­ré­mu živo­tu už teraz. Ďale­ko pre­sia­hol eti­ku a morál­ku, keď vyzval milo­vať svo­jich nepriateľov.

1.1.2 Lás­ka k nepriateľom

Poču­li ste, že bolo pove­da­né: ‚Milo­vať budeš svoj­ho blíž­ne­ho a nená­vi­dieť svoj­ho nepria­te­ľa.‘ Ale ja vám hovo­rím: Miluj­te svo­jich nepria­te­ľov a mod­li­te sa za tých, čo vás pre­na­sle­du­jú, aby ste boli syn­mi svoj­ho Otca, kto­rý je na nebe­siach. Veď on dáva sln­ku vychá­dzať nad zlých i dob­rých a posie­la dážď na spra­vod­li­vých i nespra­vod­li­vých. Lebo ak milu­je­te tých, kto­rí vás milu­jú, akú odme­nu môže­te čakať? Vari to nero­bia aj mýt­ni­ci? A ak pozdra­vu­je­te iba svo­jich bra­tov, čo zvlášt­ne robí­te? Nero­bia to aj poha­nia? Vy teda buď­te doko­na­lí, ako je doko­na­lý váš nebes­ký Otec. (Matú­šo­vo evan­je­lium 5:43–48)

V Sta­rom Záko­ne nenáj­de­me len pasá­že o odmiet­nu­tí nepria­te­ľov, ale aj mies­ta o lás­ke k cudzin­com, kto­rí žili medzi Izra­el­ca­mi. Ďal­šie pasá­že vyzý­va­jú byť vľúd­ny­mi voči nepria­te­ľom. Ježi­šo­vo pri­ká­za­nie o lás­ke k nepria­te­ľom pre­sa­hu­je všet­ko, čo bolo do tej doby pozna­né. Lás­ka k nepria­te­ľom nezna­me­ná len vzdať sa pomsty a nená­vis­ti. Nezna­me­ná len pre­uká­zať nepria­te­ľom neja­ký dob­rý sku­tok. Robí nás schop­ný­mi odpus­tiť naj­väč­šie­mu nepria­te­ľo­vi a chcieť aj pre neho to naj­lep­šie. Je potreb­né vziať do úva­hy, že Ježiš bol prvý, kto tie­to a iné veci učil. Mno­hí sa ho sna­ži­li neskôr napodobniť.

Posled­ná veta pred­chá­dza­jú­ce­ho citá­tu vyzý­va Ježi­šo­vých uče­ní­kov, aby boli doko­na­lí ako ich nebes­ký Otec. Ježiš sa neus­po­ko­jil s vyzna­če­ním pra­vi­diel pre zbož­ný život. Kaž­dé­ho člo­ve­ka vyzý­va, aby svo­je kri­té­riá pre život pri­jal od Toho, kto­rý je abso­lút­ne dob­rý. Byť doko­na­lým ako Boh znie mož­no nezmy­sel­ne. Napriek tomu nemô­že­me Ježi­ša odbiť ako bláz­na. Na to bolo jeho uče­nie prí­liš triez­ve, rea­lis­tic­ké a praktické:

Kto milu­je otca ale­bo mat­ku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto milu­je syna ale­bo dcé­ru viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto nebe­rie svoj kríž a nena­sle­du­je ma, nie je ma hoden. Kto náj­de svoj život, stra­tí ho, a kto stra­tí svoj život pre mňa, náj­de ho. (Matú­šo­vo evan­je­lium 10:37–39

Ježi­šo­va zvesť sa neria­di spo­lo­čen­ský­mi kri­té­ria­mi a nesľu­bu­je pozem­skú har­mó­niu a šťas­tie. Jeho zámer nebol pri­niesť poli­tic­ký ale­bo spo­lo­čen­ský mier. Ježiš je iný ako rôz­ni múd­ri uči­te­lia. Neuka­zu­je len ďal­šiu ces­tu múd­ros­ti. Sta­via sa pred nás ako naj­vyš­šia auto­ri­ta a oča­ká­va dôve­ru a odovzdanosť.

1.2 Vplyv Ježi­ša na ľud­stvo a na jednotlivca

Verej­né vystú­pe­nie Ježi­ša spô­so­bi­lo nez­vrat­ný roz­kol v izra­el­skom náro­de a neskôr aj v celom ľud­stve. Ježiš tvr­dil, že je Mesiáš a Spa­si­teľ sve­ta, o kto­rom pro­ro­ko­val Sta­rý Zákon. Od začiat­ku boli jeho nasle­dov­ní­ci pre­na­sle­do­va­ní. Aj neskôr boli kres­ťa­nia kvô­li svo­jej vie­re opa­ko­va­ne vyhá­ňa­ní a dokon­ca ničení.

Toto roz­de­le­nie je sve­dec­tvom o vply­ve Ježi­šov­ho uče­nia na ľud­stvo nie­len v prvom sto­ro­čí, ale až do dneš­ných čias. Ježi­šo­vo uče­nie zme­ni­lo svet tak, ako žiad­ny iný nábo­žen­ský sys­tém, či filo­zo­fia. Od začiat­ku boli nie­kto­ré Ježi­šo­ve výro­ky kopí­ro­va­né, nie­kto­ré napo­dob­ňo­va­né a nie­kto­ré pod rúš­kom jeho auto­ri­ty pre­krú­ca­né a nespráv­ne pou­ží­va­né. Veľ­mi sko­ro tak vznik­lo „zdan­li­vé“ kresťanstvo.

Ježi­šo­vo uče­nie fas­ci­no­va­lo ľudí spô­so­bom, kto­rý nemá obdo­bu. V celom Jud­sku bolo roz­ru­še­nie. Všet­ci chce­li počuť jeho slo­vá a vidieť jeho zázra­ky. Ježiš sa musel ube­rať na odľah­lé mies­ta, pre­to­že nápor zástu­pov bol prí­liš veľ­ký. Židia, kto­rí pocho­pi­li jeho zvesť a pri­ja­li ju do svoj­ho srd­ca, radi­kál­ne zme­ni­li svoj život. Zača­li Kris­ta nasle­do­vať ako svoj­ho Pána — bez kom­pro­mi­sov. Takis­to dnes kres­ťa­nia, kto­rí pri­ja­li Ježi­šo­ve slo­vá ako prav­di­vé, zakú­ša­jú moc jeho zves­ti vo svo­jich živo­toch. Ježiš sa chce dot­knúť srd­ca kaž­dé­ho člo­ve­ka a kaž­dé­ho vyzý­va ísť tou istou ces­tou, kto­rú uká­zal. Jeho spa­se­nie oslo­bo­dzu­je od živo­ta v zaja­tí hrie­chu. Ježi­šov hlas neutícha.

Už samot­ný Ježi­šov nárok, kto­rý od nás vyža­du­je roz­hod­nu­tie sa, hovo­rí pre dôve­ry­hod­nosť jeho učenia.

1.3 Nový Zákon je zasa­de­ný do his­to­ric­ké­ho kontextu

V šty­roch Evan­je­liách, Skut­koch apoš­to­lov a lis­toch apoš­to­lov, spro­stred­kú­va Nový Zákon his­to­ric­ky ver­ný obraz dia­nia a poza­dia kres­ťan­stva v prvom sto­ro­čí. His­to­ric­ky je v súla­de s iný­mi pra­meň­mi židov­ských a rím­skych auto­rov. Prí­kla­dom je Tal­mud, židov­ský pisa­teľ Jose­fus Fla­vius a rím­ski deje­pis­ci Taci­tus a Sue­ton. Geo­gra­fic­ké, kul­túr­ne a spo­lo­čen­ské okol­nos­ti, kto­ré sú opí­sa­né v Novom Záko­ne, sú opa­ko­va­ne potvr­dzo­va­né arche­olo­gic­ký­mi nálezmi.

Jed­ným z prí­kla­dov his­to­ric­kos­ti Nové­ho Záko­na je jeru­za­lem­ský ryb­ník Siloe, spo­mí­na­ný v Jáno­vom evan­je­liu 9:7. V lete v roku 2004, počas prác na novej kana­li­zá­cii, bolo náj­de­ných nie­koľ­ko scho­dov, kto­rých vek sa odha­du­je na 2400 rokov. Ďalej bola náj­de­ná vod­ná nádrž, do kto­rej bola Chiz­ki­já­šo­vým tune­lom vede­ná voda z pra­me­ňa Gichon. Ten­to 525m dlhý tunel bol vybu­do­va­ný jud­ským krá­ľom Chiz­ki­já­šom pri­bliž­ne 700 rokov pred Kris­tom a ešte dnes je prie­chod­ný. Ryb­ník Siloe slú­žil oby­va­te­ľom Jeru­za­le­ma v čase Ježi­ša ako zásob­ník vody. V omiet­ke našli arche­oló­go­via min­cu, kto­rá bola vyra­ze­ná 50 rokov pred Kris­tom. Naj­star­šie min­ce v napla­ve­ni­ne vod­né­ho kaná­la pochá­dza­jú z obdo­bia krát­ko pred zni­če­ním Jeru­za­le­ma Riman­mi v roku 70 po Kris­to­vi, čo sved­čí o prav­de­po­dob­nej dobe zni­če­nia tej­to nádrže.

Pri vyko­páv­kach divad­la v Ceza­re­ji bol v roku 1961 náj­de­ný nápis: „Pon­tius Pila­tus Pra­e­fec­tus Juda­e­ae“. Sve­dec­tvo o Pilá­to­vi, ako mies­to­dr­ži­te­ľo­vi v pro­vin­cii „Jud­sko“, tak podá­va nie­len Nový Zákon a židov­ský pisa­teľ Jose­fus Fla­vius, ale aj ten­to nález. Podob­ne je to s nápi­som o Gali­ovi z Delf v Gréc­ku, kto­rý bol prvý­krát uve­rej­ne­ný v roku 1905. Nápis spo­mí­na Galia ako pro­kon­zu­la Acha­je a potvr­dzu­je tak rov­na­ký údaj v Skut­koch apoš­to­lov 18:12. Cisár­ske titu­ly v nápi­se ho umož­ňu­jú dato­vať na rok 52 po Kristovi.

Nový Zákon neob­sa­hu­je len jeden ale šty­ri opi­sy Ježi­šov­ho živo­ta. Tie­to opi­sy nie sú v nie­kto­rých detai­loch zhod­né. To však nie je argu­ment pro­ti ich dôve­ry­hod­nos­ti, ale naopak argu­ment pre ich spo­ľah­li­vosť. Pre deje­pis­ca je neú­pl­ný súlad sil­ným pou­ká­za­ním na to, že sprá­vy nebo­li mene­né ale­bo neskôr spät­ne har­mo­ni­zo­va­né. Keď šty­ria ľudia, kto­rí boli sami z čas­ti účast­ní­ci dia­nia, opi­so­va­li Ježi­šo­ve slo­vá a skut­ky, je úpl­ne pri­ro­dze­né, že ich oso­bi­tý pohľad a rôz­nosť adre­sá­tov budú mať na ich opis vplyv. Obzvlášť evan­je­lis­ta Lukáš sa sna­žil všet­ko dôklad­ne prejsť a pri­ná­ša mno­ho his­to­ric­ky doká­za­teľ­ných para­lel. Uka­zu­je to verš s radom his­to­ric­kých dát v Luká­šo­vom evan­je­liu 3:1:

V pät­nás­tom roku vlá­dy cisá­ra Tibé­ria, keď Pon­cius Pilát spra­vo­val Judeu a Hero­des bol tet­rar­chom v Gali­lei, jeho brat Filip tet­rar­chom v Itú­rei a tra­cho­ni­tíd­skom kra­ji a Lyza­niáš tet­rar­chom v Abi­lí­ne, za veľk­ňa­zov Anná­ša a Kaj­fá­ša zaznel na púš­ti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša.

Je prek­va­pu­jú­ce, že Lukáš píše o dvoch veľk­ňa­zoch. Nejed­ná sa o chy­bu, ale o his­to­ric­ky zau­jí­ma­vú sku­toč­nosť. Ofi­ciál­ne bol v tom čase v úra­de veľk­ňa­za Kaj­fáš. Annáš (svo­kor Kaj­fá­ša) však, ako Riman­mi zosa­de­ný veľk­ňaz, mal stá­le ešte veľ­ký vplyv. O tom sved­čia aj Skut­ky apoš­to­lov 4:6 a Jáno­vo evan­je­lium, kde je napí­sa­né, že Ježiš nebol po svo­jom zaja­tí odve­de­ný k úra­du­jú­ce­mu veľk­ňa­zo­vi, ale k Anná­šo­vi. Z die­la židov­ské­ho deje­pis­cu Jose­fa Fla­via „Židov­ská voj­na“, sa môže­me dozve­dieť pres­nú násled­nosť veľk­ňa­zov v Jeru­za­le­me, kto­rá je v súla­de so sve­dec­tvom Nové­ho Záko­na. Moc a dôle­ži­tosť Anná­ša ešte dlho po jeho úra­do­va­ní, je potvr­de­ná ako his­to­ric­ky dôve­ry­hod­ná sku­toč­nosť zná­my­mi teológ­mi ako napr. F. F. Bru­ce (pro­fe­sor bib­lic­ké­ho kri­ti­ciz­mu a exe­gé­zy na Uni­ver­zi­te v Man­ches­tri.^[1]

Dôve­ry­hod­nosť Nové­ho Záko­na, kto­rý vzni­kol v roz­me­dzí 40-tich rokov po smr­ti Ježi­ša, potvr­dzu­je veľa takých­to fak­tov a detai­lov. Mar­ko­vo evan­je­lium bolo spí­sa­né zhru­ba desať rokov po Ježi­šo­vej smr­ti a vzkrie­se­ní. Auto­r­mi Nové­ho Záko­na sú oči­tí sved­ko­via Ježi­šov­ho živo­ta ale­bo kres­ťa­nia z prvej vlny kres­ťan­stva, kto­rí boli v kon­tak­te s oči­tý­mi sved­ka­mi. V tom je Nový Zákon, v porov­na­ní s pís­ma­mi iných nábo­žens­tiev, výnimočný.

Nový Zákon nepred­sta­vu­je len súhrn nábo­žen­ských myš­lie­nok. Je to sprá­va, zara­de­ná do kon­krét­ne­ho his­to­ric­ké­ho kontextu.

2 Dôve­ry­hod­nosť docho­va­nia Nové­ho Zákona

2.1 Úst­na Tradícia

Dneš­né­mu moder­né­mu člo­ve­ku je ťaž­ké si pred­sta­viť, že by bol schop­ný si zapa­mä­tať dlhé prí­ho­vo­ry ale­bo tex­ty. Nie sme už toľ­ko závis­lí na našej pamä­ti. Máme zápis­ní­ky, kni­hy, počí­ta­če. Zvyk­li sme si tiež rých­lo zabud­núť, pre­to­že sme kaž­do­den­ne vysta­ve­ní zápla­ve infor­má­cií. Ľud­ská pamäť je ale schop­ná výni­moč­ných výko­nov. Jeden príklad:

Roz­sah tra­dí­cií dneš­ných írskych Bar­dov je oko­lo 100 000 slov. Roz­sah Mar­kov­ho evan­je­lia je opro­ti tomu len oko­lo 11 000 slov.^[2]

Ježi­šo­vi uče­ní­ci zme­ni­li svoj život na zákla­de Ježi­šov­ho káza­nia. On sa stal stre­do­bo­dom celé­ho ich kona­nia. Mali teda záu­jem si jeho slo­vá a činy zapa­mä­tať a ver­ne odo­vzdá­vať. Člo­vek si pamä­tá hlav­ne to, čomu venu­je pozor­nosť a záujem.

Uče­ní­ci boli s Ježi­šom a oslo­vo­va­li ho ako uči­te­ľa (napr. Marek 10:35). Boli s ním tak­mer dva a pol roka kaž­dý deň. Učil ich v súkro­mí a boli tiež prí­tom­ní, keď učil ľud. Moh­li si tak pri­ro­dze­nou ces­tou jeho slo­vá zapa­mä­tať. Od det­stva boli z domu a zo syna­gó­gy zvyk­nu­tí učiť sa veci naspa­mäť. To ich uro­bi­lo schop­ný­mi ver­ne spro­stred­ko­vať úst­nu tra­dí­ciu. Ježiš ich už za svoj­ho živo­ta poslal zves­to­vať „prí­chod Božie­ho krá­ľov­stva“. Muse­li už veľ­mi sko­ro pou­žiť to, čomu sa nauči­li. To všet­ko im neskôr, počas ich káza­nia, pomoh­lo roz­prá­vať o ňom dôve­ry­hod­ne a spoľahlivo.

2.2 Písom­ná tradícia

Všet­ky kni­hy Nové­ho Záko­na boli spí­sa­né pred zni­če­ním Jeru­za­le­ma Riman­mi v roku 70 po Kris­to­vi. Ježiš bol ukri­žo­va­ný v roku 30. Ide teda o obdo­bie 40-tich rokov. Exis­tu­je množ­stvo argu­men­tov sved­čia­cich o tom, že Nový Zákon bol napí­sa­ný počas prvých šty­roch desať­ro­čí po Ježi­šo­vej smr­ti. Sú zhr­nu­té v kni­he Dôve­ry­hod­nosť Nové­ho Záko­na od F. F. Bru­ce.^[3]
Prí­klad: kni­ha „Skut­ky apoš­to­lov“ vo svo­jej dru­hej čas­ti opi­su­je čin­nosť apoš­to­la Pav­la. Neopi­su­je ale jeho smrť. Posled­ná kapi­to­la Skut­kov opi­su­je Pav­lo­vu čin­nosť v Ríme v šesť­de­sia­tych rokoch 1. st. Ten­to otvo­re­ný koniec sved­čí o tom, že kni­ha bola napí­sa­ná v tej­to dobe. Kni­ha Skut­kov nad­vä­zu­je na Luká­šo­vo evan­je­lium, kto­ré bolo spí­sa­né pred Skut­ka­mi. Pre­chod z úst­nej na písom­nú tra­dí­ciu sa usku­toč­nil veľ­mi sko­ro. To sved­čí o záme­re kres­ťa­nov spro­stred­ko­vať sve­tu ver­ný obraz o Kristovi.

Rov­na­kú sna­hu o správ­ne a ver­né odo­vzda­nie Ježi­šo­vých slov a slov apoš­to­lov môže­me pred­po­kla­dať u tých, kto­rí v nasle­du­jú­cich sto­ro­čiach Nový Zákon pre­pi­so­va­li. Naj­star­ší zacho­va­ný ruko­pis bol náj­de­ný v Egyp­te oko­lo roku 1920 ‑P52 (papy­rus čís­lo 52). Obsa­hu­je nie­koľ­ko ver­šov z Jánov­ho evan­je­lia. Vzni­kol naj­ne­skôr v roku 125. Z doby oko­lo roku 200 pochá­dza­jú Bod­me­ro­ve papy­ru­sy, pôvo­dom z Egyp­ta. Obsa­hu­jú Luká­šo­vo a Jáno­vo evan­je­lium. Z tej istej doby je aj papy­rus P4 s roz­siah­ly­mi zlom­ka­mi Luká­šov­ho evan­je­lia. Z 3. sto­ro­čia sa docho­va­li roz­siah­le papy­ru­sy Ches­ter-Bea­ty P45, obsa­hu­jú­ce zlom­ky zo všet­kých šty­roch evan­je­lií a Skut­kov a papy­rus P46 s Pav­lo­vý­mi lis­ta­mi. Zacho­va­li sa aj ďal­šie papy­ru­sy z 2. a 3. sto­ro­čia. Pokrý­va­jú väč­ši­nu tex­tu Nové­ho Záko­na. Papy­rus je mate­riál vytvo­re­ný z kos­trn­ky rast­li­ny papy­rus ras­tú­cej v egypt­skej Delte.

V 4. sto­ro­čí vznik­li naj­star­šie majus­ku­lo­vé ruko­pi­sy (písa­né veľ­ký­mi pís­me­na­mi gréc­kej abe­ce­dy). Obsa­hu­jú celý Nový Zákon. Sú písa­né na per­ga­me­ne –mate­riá­li zo zvie­ra­cej kože. Naj­zná­mej­šie z nich sú Codex Vati­ca­nus a Codex Sinai­ti­cus. Z 5. sto­ro­čia potom Codex Ale­xan­dri­nus a Codex Eph­ra­e­mi Rescriptus.

Oko­lo roku 800 vzni­kol nový typ gréc­ke­ho pís­ma. Ruko­pi­sy písa­né tým­to typom pís­ma sa nazý­va­jú minus­kul­né (písa­né malý­mi písmenami).
Nasle­du­jú­ca tabuľ­ka dáva pre­hľad o ruko­pi­soch Nové­ho Záko­na. Pre­kla­dy do iných jazy­kov nie sú zahr­nu­té^[4] .

Bohat­stvo náj­de­ných ruko­pi­sov naj­lep­šie vynik­ne porov­na­ním s ostat­ný­mi his­to­ric­ký­mi tex­ta­mi. Nasle­du­jú­ce zhr­nu­tie^[5] uka­zu­je roz­diel medzi docho­va­ný­mi ruko­pis­mi Nové­ho Záko­na a ostat­ný­mi kla­sic­ký­mi textami.

Po 40 rokoch báda­nia kon­šta­to­val prof. Kurt Aland, jeden z význam­ných tex­to­ló­gov Nové­ho Záko­na a vyda­va­teľ Nest­le / Aland Novum Tes­ta­men­tum Gra­e­ce / o docho­va­ní Nové­ho Záko­na toto:

Text Nové­ho Záko­na je výni­moč­ne docho­va­ný, lep­šie ako text kto­ré­ho­koľ­vek iné­ho antic­ké­ho die­la. Šan­ca, že sa náj­du ruko­pi­sy, kto­ré zásad­ne zme­nia text Nové­ho Záko­na, je prak­tic­ky nulo­vá.^[6]

Ako kres­ťa­nia sme Bohu vďač­ní, že sa nám docho­va­li spo­ľah­li­vé infor­má­cie o Ježi­šo­vi a prvot­ných kres­ťa­noch. Mno­hé sve­dec­tvá o dôve­ry­hod­nos­ti Nové­ho Záko­na sú pre nás povzbu­de­ním sa Božím Slo­vom zaoberať.

Pre­to by sme vás chce­li povzbu­diť čítať Bib­liu a spoz­nať Ježiša.

Ak bude­te chcieť spoz­nať aj náš kres­ťan­ský život, bude­me radi, keď nás skontaktujete.

INFORMÁCIE O STARÝCH RUKOPISOCH A ODKAZY NA TABUĽKY