Čo zna­me­ná byť kresťanom?

Ježiš hovo­ril o dvoch ces­tách — o tes­nej, kto­rá vedie k Bohu a málo­kto ju nachá­dza a o širo­kej, kto­rá vedie do zatra­te­nia (Matúš 7:13–14). Vedel, že väč­ši­na ľudí ho nebu­de chcieť nasle­do­vať a dať Bohu vo svo­jom živo­te mies­to, kto­ré mu prá­vom pat­rí. Je smut­né, že sa dnes ponú­ka toľ­ko nábo­žen­ských a zdan­li­vo kres­ťan­ských ciest, kto­ré môžu zmiasť aj úprim­ne hľa­da­jú­cich. To je jed­ným z dôvo­dov, pre­čo o tej­to téme píše­me. Na zákla­de Bib­lie sa pokú­si­me pri­blí­žiť, čo zna­me­ná Ježi­šo­vo vola­nie k nasle­do­va­niu, pri­čom sa obme­dzí­me na to naj­pod­stat­nej­šie. Ak si veria­cim, ten­to text môže byť pre Teba pozva­ním skú­mať svoj život na zákla­de bib­lic­kých miest a myš­lie­nok. Dúfa­me, že v hľa­da­ní ces­ty k Bohu pomô­že aj ľuďom, kto­rí ešte neveria.

1 Dneš­ná situácia

V súčas­nos­ti sa ofi­ciál­ne tre­ti­na sve­to­vej popu­lá­cie pova­žu­je za kres­ťa­nov. Mno­hí z nich však ani neve­dia, čo vlast­ne byť kres­ťa­nom zna­me­ná. Ten­to fakt vedie k zne­va­žo­va­niu kres­ťan­stva v očiach ostat­ných, pre­to­že život tzv. kres­ťa­nov nie je čas­to lep­ší než ich.
Sám Ježiš hovo­ril o tom, že mno­hí, kto­rí ho nazý­va­jú Pánom, budú posta­ve­ní pred tvr­dú rea­li­tu, keď nebu­dú môcť pred Ježi­šom obstáť, hoci veri­li, že kres­ťan­mi sú. Číta­me o tom v Matú­šo­vom evan­je­liu 7:21­-23:

Nie kaž­dý, kto mi hovo­rí: „Pane, Pane,“ voj­de do nebes­ké­ho krá­ľov­stva, ale iba ten, kto plní vôľu môj­ho Otca, kto­rý je na nebe­siach. Mno­hí mi v onen deň pove­dia: „Pane, Pane, či sme nepro­ro­ko­va­li v tvo­jom mene? Nevy­há­ňa­li sme v tvo­jom mene zlých duchov a neuro­bi­li sme v tvo­jom mene veľa zázra­kov?“ Vte­dy im vyhlá­sim: Nikdy som vás nepoz­nal; odíď­te odo mňa vy, čo pácha­te neprávosť!

Tie­to slo­vá sú varo­va­ním pred nábo­žen­ským seba­kla­mom. Mno­hí ľudia si budú mys­lieť, že v Ježi­šo­vom mene robi­li veľ­ké veci a budú pre­sved­če­ní, že mu pat­ria. Ale Ježiš ich odmiet­ne, pre­to­že ho síce nazý­va­li Pánom, ale neko­na­li pod­ľa jeho slov.

2 Čo zna­me­ná Ježi­šo­vo vola­nie k obráteniu?

Všet­ci ľudia, ku kto­rým Ježiš hovo­ril, v Boha veri­li a v pod­sta­te vede­li, že sú za svoj život pred Bohom zod­po­ved­ní. Napriek tomu ich Ježiš volal k obrá­te­niu. Roz­poz­nal v ich živo­te prob­lém, pre­to pou­ka­zo­val na ich ľahos­taj­nosť, nábo­žen­ské pokry­tec­tvo, samo­spra­vod­li­vosť, svoj­vô­ľu a malú úctu voči Bohu. Vedel, že ak svo­je hrie­chy nepo­sú­dia a neoľu­tu­jú, nikdy sa z nich neob­rá­tia a nako­niec budú zatratení.
Aj dnes je mno­ho nábo­žen­ských ľudí, kto­rých život uka­zu­je, že sa na Božiu vôľu sot­va pýta­jú. Čo Ježiš cito­val z pro­ro­ka Izaiá­ša svo­jim súčas­ní­kom, je aktu­ál­ne aj dnes:

Pokryt­ci! Dob­re o vás pro­ro­ko­val Izaiáš, keď pove­dal: „Ten­to ľud ma uctie­va pera­mi, ale ich srd­ce je ďale­ko odo mňa.“ (Matúš 15:7–8)

Boh vidí do srd­ca člo­ve­ka. Nemô­že­me ho okla­mať nábo­žen­skou akti­vi­tou a nema­li by sme okla­mať ani seba. Malo by byť pri­ro­dze­né, že náš­mu stvo­ri­te­ľo­vi pat­rí v našom srd­ci prvé mies­to. To zna­me­ná, že sa musí­me roz­hod­núť všet­ko mu pod­ria­diť, ako je to vyjad­re­né v pri­ká­za­ní, kto­ré Ježiš ozna­čil ako naj­väč­šie a najdôležitejšie:

Tu k nemu pri­stú­pil jeden zo zákon­ní­kov, kto­rý ich počú­val, ako sa háda­jú. A keď videl, že im dob­re odpo­ve­dal, spý­tal sa ho: „Kto­ré pri­ká­za­nie je prvé zo všet­kých?“ Ježiš odpo­ve­dal: „Prvé je toto: „Počuj, Izra­el, Pán, náš Boh, je jedi­ný Pán. Milo­vať budeš Pána, svoj­ho Boha, z celé­ho svoj­ho srd­ca, z celej svo­jej duše, z celej svo­jej mys­le a z celej svo­jej sily!“ Dru­hé je toto: „Milo­vať budeš svoj­ho blíž­ne­ho ako seba samé­ho!“ Iné­ho, väč­šie­ho pri­ká­za­nia, ako sú tie­to, niet.“ Zákon­ník mu vra­vel: „Dob­re, Uči­teľ, správ­ne si pove­dal: „Jedi­ný je a okrem neho iné­ho niet;“ a „milo­vať ho z celé­ho srd­ca, z celé­ho roz­umu a z celej sily“ a „milo­vať blíž­ne­ho ako seba samé­ho“ je viac ako všet­ky zápal­né a ostat­né obe­ty.“ (Marek 12:28–33)

Boh nás milu­je doko­na­lou lás­kou. Mať s ním lás­ky­pl­ný vzťah zna­me­ná chcieť ho milo­vať celým srd­com a silou. Podob­ne ako Ježiš milo­val svoj­ho otca, dôve­ro­val mu, počú­val ho a nech­cel jeho vôľu ignorovať.
Podo­ben­stvo o már­no­trat­nom syno­vi dob­re vysti­hu­je, čo je obrátenie:

A pokra­čo­val: „Istý člo­vek mal dvoch synov. Mlad­ší z nich pove­dal otco­vi: »Otec, daj mi časť majet­ku, kto­rá mi pat­rí.« A on im roz­de­lil maje­tok. O nie­koľ­ko dní si mlad­ší syn všet­ko zobral, odces­to­val do ďale­ké­ho kra­ja a tam svoj maje­tok hýri­vým živo­tom pre­már­nil. Keď všet­ko pre­mr­hal, nastal v tej kra­ji­ne veľ­ký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchy­til sa u isté­ho oby­va­te­ľa tej kra­ji­ny a on ho poslal na svo­je hos­po­dár­stvo svi­ne pásť. I túžil nasý­tiť sa aspoň struk­mi, čo žra­li svi­ne, ale nik mu ich nedá­val. Vstú­pil teda do seba a pove­dal si: »Koľ­ko náden­ní­kov u môj­ho otca má chle­ba naz­vyš, a ja tu hyniem od hla­du. Vsta­nem, pôj­dem k svoj­mu otco­vi a poviem mu: Otče, zhre­šil som pro­ti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvo­jím synom. Prij­mi ma ako jed­né­ho zo svo­jich náden­ní­kov.« I vstal a šiel k svoj­mu otco­vi. Ešte bol ďale­ko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pri­be­hol k nemu, hodil sa mu oko­lo krku a vyboz­ká­val ho. Syn mu pove­dal: »Otče, zhre­šil som pro­ti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvo­jím synom.« Ale otec pove­dal svo­jim slu­hom: »Rých­lo pri­nes­te naj­lep­šie šaty a obleč­te ho! Daj­te mu prs­teň na ruku a obuv na nohy! Pri­veď­te vykŕ­me­né teľa a zabi­te ho. Jedz­me a vese­lo hoduj­me, lebo ten­to môj syn bol mŕt­vy, a ožil, bol stra­te­ný, a našiel sa.« A zača­li hodo­vať. (Lukáš 15:11–24)

Podo­ben­stvom chcel Ježiš uká­zať, že kaž­dé­ho, kto svo­je hrie­chy úprim­ne ľutu­je, pri­jí­ma Boh ako svo­je die­ťa a odpúš­ťa mu všet­ku vinu. Tým­to spô­so­bom ponú­ka kaž­dé­mu „már­no­trat­né­mu syno­vi“ nádej, že ces­ta späť do otcov­ho domu je otvo­re­ná — áno, Otec vo svo­jej lás­ke dokon­ca čaká a vyze­rá, kedy sa jeho die­ťa navrá­ti. Pre kaž­dé­ho, kto sa tou­to lás­kou nechá dot­knúť, bude obrá­te­nie nie­čím radost­ným, ako radosť syna, kto­rý sa smie vrá­tiť domov. Nasle­du­jú­ce Ježi­šo­ve slo­vá tiež vyjad­ru­jú takú­to radosť:

Nebes­ké krá­ľov­stvo sa podo­bá pokla­du ukry­té­mu v poli. Keď ho člo­vek náj­de, skry­je ho a od rados­ti z neho ide, pre­dá všet­ko, čo má, a pole kúpi. Nebes­ké krá­ľov­stvo sa podo­bá aj kup­co­vi, kto­rý hľa­dá vzác­ne per­ly. Keď náj­de veľ­mi cen­nú per­lu, ide, pre­dá všet­ko, čo má, a kúpi ju. (Matúš 13:44–46)

Kto­koľ­vek pocho­pí, aký vzác­ny je to poklad, že nás Boh milu­je a chce nám dať prav­di­vý život, bude pri­pra­ve­ný „pre­dať“ všet­ko ostat­né, aby ten­to poklad zís­kal. Kto však nie je ochot­ný vzdať sa rôz­nych vecí, pre­to­že sú mu cen­nej­ší­mi ako Boh, nebu­de s ním vo večnosti:

Keď sa (Ježiš) vydá­val na ces­tu, kto­si k nemu pri­be­hol, kľa­kol si pred ním a pýtal sa ho: „Uči­teľ dob­rý, čo mám robiť, aby som obsia­hol več­ný život?“ Ježiš mu pove­dal: „Pre­čo ma nazý­vaš dob­rým? Nik nie je dob­rý jedi­ne Boh. Poznáš pri­ká­za­nia: Neza­bi­ješ! Nescu­dzo­lo­žíš! Nepok­rad­neš! Nebu­deš kri­vo sved­čiť! Nebu­deš pod­vá­dzať! Cti svoj­ho otca i mat­ku!“ Ale on mu pove­dal: „Uči­teľ, toto všet­ko som zacho­vá­val od svo­jej mla­dos­ti.“ Ježiš naň­ho pozrel s lás­kou a pove­dal mu: „Jed­no ti ešte chý­ba. Choď, pre­daj všet­ko, čo máš, roz­daj chu­dob­ným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasle­duj ma!“ On pri tom­to slo­ve zosmut­nel a odišiel zarmú­te­ný, lebo mal veľ­ký maje­tok. (Marek 10:17–22)

Ten­to člo­vek chcel prí­sť k Bohu a vyna­lo­žil na to urči­té úsi­lie. Ľnul však k svoj­mu majet­ku. Ak Bohu nie­čo odo­pie­ra­me, dáva­me mu tým naja­vo, že mu nedôverujeme.

3 Nasle­duj ma! — Čo si nasle­do­va­nie vyžaduje

V Luká­šo­vom evan­je­liu 9:23–26 Ježiš po prvom ozná­me­ní svoj­ho utr­pe­nia otvo­re­ne zdô­raz­nil, akou váž­nou vecou je byť jeho uče­ní­kom — žiť ako kresťan:

A všet­kým pove­dal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vez­me kaž­dý deň svoj kríž a nasle­du­je ma. Lebo kto by si chcel život zachrá­niť, stra­tí ho, ale kto stra­tí svoj život pre mňa, zachrá­ni si ho. Veď čo oso­ží člo­ve­ku, keby aj celý svet zís­kal, a seba samé­ho by stra­til ale­bo poško­dil?! Lebo kto sa bude han­biť za mňa a za moje slo­vá, za toho sa bude han­biť Syn člo­ve­ka, keď prí­de v slá­ve svo­jej i Otco­vej a svä­tých anjelov.

Tie­to slo­vá sú dnes sot­va bra­né váž­ne. Málo­kto pre­mýš­ľa o tom, čo sku­toč­ne zna­me­na­jú. Kto­koľ­vek chce byť kres­ťa­nom, musí si klásť otáz­ku, ako má prak­tic­ky vo svo­jom živo­te zaprieť sám seba, niesť svoj kríž, stra­tiť svoj život a nehan­biť sa za Ježi­ša a jeho slo­vá. Ježiš hovo­ril ku všet­kým, nie­len k malej sku­pi­ne uče­ní­kov, kto­rí by to obzvlášť chce­li brať vážne.

3.1 Zapri sám seba

Keď chce­me úprim­ne cho­diť v Ježi­šo­vých šľa­pa­jach, potre­bu­je­me si uve­do­miť, že si táto ces­ta vyža­du­je rezo­lút­nu odhod­la­nosť. Nemô­že­me po nej ísť, keď sa drží­me vlast­ných plá­nov, túžob a cie­ľov, čo by v nás vyvo­la­lo roz­pol­te­nie medzi Božou a našou vôľou a pri­pra­vi­lo nás o silu konať. Seba­zap­re­nie zna­me­ná vzdať sa aké­ho­koľ­vek svoj­voľ­né­ho roz­ho­do­va­nia a namies­to toho sa v dôve­re pod­ria­diť Božej vôli. On jedi­ný má pre­hľad a vie naj­lep­šie, čo je dob­ré pre nás a pre dru­hých. Pre­to mu môže­me dôve­ro­vať viac než sami sebe. Keď nie sme ochot­ní zve­riť Bohu svo­je plá­ny a myš­lien­ky, nebu­de­me schop­ní zakú­šať jeho vede­nie a slú­žiť mu.

3.2 Vez­mi svoj kríž

Nebo­la to náho­da, že Ježiš hovo­ril tie­to slo­vá po tom, čo pred­po­ve­dal svo­je utr­pe­nie (Lukáš 9:20–22). Vziať kríž zna­me­ná ocho­tu zná­šať utr­pe­nie, kto­ré je dôsled­kom odmiet­nu­tia Ježi­ša sve­tom. Ježiš sa dostal do kon­flik­tu so sve­tom tým, že ľuďom hovo­ril Božie slo­vo. Cíti­li sa ním byť obvi­ne­ní, pre­to­že jeho slo­vá odha­li­li ich hrieš­nosť a duchov­nú núdzu. Ten­to kon­flikt sa vyos­tril natoľ­ko, že Ježi­ša zabi­li. Ako jeho nasle­dov­ní­ci, aj my máme byť pri­pra­ve­ní zná­šať kvô­li prav­de výsmech, opo­vr­hnu­tie, odmiet­nu­tie i utr­pe­nie a dokon­ca (pod­ľa Ježi­šo­vých slov) sa rado­vať, keď sa nám tie­to veci stanú:

Bla­ho­sla­ve­ní bude­te, keď vás budú ľudia nená­vi­dieť, keď vás vylú­čia spo­me­dzi seba, potu­pia a ako zlo zavrh­nú vaše meno pre Syna člo­ve­ka. Raduj­te sa v ten deň a jasaj­te, lebo máte veľ­kú odme­nu v nebi! Veď to isté robi­li ich otco­via pro­ro­kom. (Lukáš 6:22–23)

Mno­hí ľudia, kto­rí sa nazý­va­jú kres­ťan­mi, nie sú pri­pra­ve­ní kon­fron­to­vať dru­hých s Ježi­šo­vý­mi slo­va­mi a náro­kom. Han­bia sa to robiť, pre­to­že veriť v jed­nu prav­du a mys­lieť si, že Ježiš je ten, kto nám ju pri­nie­sol, býva pova­žo­va­né za obme­dze­né a netolerantné.

Ježiš nás však povzbu­dzu­je slovami:

Kaž­dé­ho, kto mňa vyzná pred ľuď­mi, aj ja vyznám pred svo­jím Otcom, kto­rý je na nebe­siach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuď­mi, aj ja zapriem pred svo­jím Otcom, kto­rý je na nebe­siach. (Matúš 10:32–33)

V Luká­šo­vi 9:57–62 náj­de­me ďal­šie slo­vá o nasledovaní:

Ako šli po ces­te, kto­si mu pove­dal: „Pôj­dem za tebou vša­de, kam pôj­deš.“ Ježiš mu odve­til: „Líš­ky majú svo­je skrý­še a nebes­ké vtá­ky hniez­da, ale Syn člo­ve­ka nemá kde hla­vu sklo­niť.“ Iné­mu vra­vel: „Poď za mnou!“ On odpo­ve­dal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pocho­vať si otca.“ Ale Ježiš mu pove­dal: „Nechaj, nech si mŕt­vi pocho­vá­va­jú mŕt­vych. Ty choď a zves­tuj Božie krá­ľov­stvo!“ Aj iný hovo­ril: „Pane, pôj­dem za tebou, ale najprv mi dovoľ roz­lú­čiť sa s rodi­nou.“ Ježiš mu pove­dal: „Kto polo­ží ruku na pluh a obze­rá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“

Líš­ky majú svo­je skrý­še a nebes­ké vtá­ky hniez­da… Cho­diť s Ježi­šom môže zahŕňať aj odrie­ka­nie, na kto­ré musí­me byť pri­pra­ve­ní. Ježiš neho­vo­rí, že ako kres­ťa­nia nebu­de­me mať kde bývať. Ale rov­na­ko ako si Ježiš neza­ria­dil pohodl­ný život tu na zemi, mali by sme aj my žiť s vedo­mím, že náš sku­toč­ný domov je v nebi. Taký­to postoj nás uro­bí pri­pra­ve­ný­mi už tu a teraz stra­tiť všet­ko, čo sa môže zdať, že nám pat­rí a zostať v tom­to sve­te pútnikmi.

Nechaj, nech si mŕt­vi pocho­vá­va­jú mŕt­vych… Ježiš tu nech­ce svo­jim uče­ní­kom zaká­zať, aby sa vôbec zaobe­ra­li pocho­vá­va­ním. Videl, že ten­to kon­krét­ny člo­vek chcel upred­nost­niť pozem­ské povin­nos­ti pred Božím krá­ľov­stvom a v tej­to súvis­los­ti veľ­mi radi­kál­ny­mi slo­va­mi vyjad­ril, čo má pri­ori­tu. Ako kres­ťa­nia môže­me ľuďom pomôcť nájsť več­ný život a mali by sme si pre­to byť vedo­mí dôle­ži­tos­ti tej­to úlohy.

Kto polo­ží ruku na pluh… Ježi­šo­va odpo­veď tre­tie­mu člo­ve­ku uka­zu­je, že mu nešlo o to, či pove­dať svo­jim blíz­kym „dovi­de­nia“. Ježiš poznal, že za túž­bou roz­lú­čiť sa s rodi­nou bol nedos­ta­tok roz­hod­nos­ti. Keď nie­kto opus­tí svoj sta­rý život so zár­mut­kom — nie z celé­ho srd­ca, nebu­de schop­ný čeliť výzvam, kto­ré sú spo­je­né s nasle­do­va­ním Ježiša.

4. Svä­tý život ako ovo­cie obrátenia

Keď člo­vek činí poká­nie a chce žiť ako kres­ťan, rov­na­ko, ako már­no­trat­ný syn sa vzdá hrieš­nych vecí, aj keby ho to stá­lo seba­zap­re­nie. Mno­hí, kto­rí sa nazý­va­jú kres­ťan­mi, neve­dú váž­ny boj pro­ti svo­jim hrie­chom, pre­to­že sa ich nech­cú vzdať. Naho­vá­ra­jú si, že o hrie­chy sku­toč­ne nej­de, ale­bo že Boh je veľ­mi milos­ti­vý a kaž­do­pád­ne odpúš­ťa kvô­li našej nedo­ko­na­los­ti a slabosti.
Také­to myš­lien­ky je dôle­ži­té odha­liť a vidieť ich ako výho­vor­ku. Ježiš pove­dal: „Všet­ko je mož­né tomu, kto verí.“ (Marek 9:23). Keď sa úpl­ne zve­rí­me Bohu, zakú­si­me jeho pomoc. Nene­chá nás samot­ných v našich poku­še­niach a sla­bos­tiach. Božiu milosť zakú­ša­me nie­len skr­ze odpus­te­nie našich vín, jeho milosť nás tiež vycho­vá­va žiť v tom­to sve­te tak, ako si on pra­je, podob­ne, ako Pavol píše v jed­nom svo­jom liste:

Veď zja­vi­la sa Božia milosť na spá­su všet­kým ľuďom a vycho­vá­va nás, aby sme sa zriek­li bez­bož­nos­ti a svet­ských žia­dos­tí a žili v tom­to veku triez­vo, spra­vod­li­vo a nábož­ne, a tak oča­ká­va­li bla­ho­sla­ve­nú nádej a prí­chod slá­vy veľ­ké­ho Boha a náš­ho Spa­si­te­ľa Ježi­ša Kris­ta, kto­rý vydal za nás seba samé­ho, aby nás vykú­pil z kaž­dej neprá­vos­ti a očis­til si vlast­ný ľud, hor­li­vý v dob­rých skut­koch. (list Títo­vi 2:11–14)

Keď naozaj chce­me náš život odo­vzdať Bohu k služ­be a vzdať sa našich hrie­chov, Boh nám k tomu dá aj silu. Naše živo­ty sa potom sta­nú obe­ťou, kto­rá sa Bohu páči. Slú­žiť mu v našom kaž­do­den­nom živo­te a byť mu posluš­ní, je pra­vá bohoslužba.

Bra­tia, pre Božie milo­sr­den­stvo vás pro­sím, aby ste svo­je telá pri­ná­ša­li ako živú, svä­tú, Bohu milú obe­tu, ako svo­ju duchov­nú boho­služ­bu. A nepri­po­dob­ňuj­te sa tomu­to sve­tu, ale pre­meň­te sa obno­vou zmýš­ľa­nia, aby ste vede­li rozo­znať, čo je Božia vôľa, čo je dob­ré, milé a doko­na­lé. (List Rima­nom 12:1–2)

V Novom záko­ne je mno­ho pasá­ží, kto­ré hovo­ria o svä­tom živo­te kres­ťa­nov. Napĺňa­nie Božej vôle vyjad­ru­je našu lás­ku k nemu a Božia lás­ka k nám sa pre­ja­vu­je v tom, že nám k tomu dáva silu. Kaž­dý, kto žije s Ježi­šom, pone­sie toto ovocie.

Ja som vinič, vy ste rato­les­ti. Kto ostá­va vo mne a ja v ňom, pri­ná­ša veľa ovo­cia; lebo bezo mňa nemô­že­te nič uro­biť. (…) Môj Otec je oslá­ve­ný tým, že pri­ná­ša­te veľa ovo­cia a sta­ne­te sa moji­mi uče­ník­mi. (Ján 15:5a8)

Ako kres­ťa­nia už nie sme otrok­mi hrie­chu, ale slu­žob­ník­mi Božími.

Nevie­te, že komu sa dáva­te za otro­kov a poslú­cha­te ho, ste otrok­mi toho, koho poslú­cha­te: či hrie­chu na smrť, ale­bo posluš­nos­ti pre spra­vod­li­vosť? No vďa­ka Bohu, že hoci ste boli otrok­mi hrie­chu, zo srd­ca ste sa pod­ria­di­li tomu uče­niu, do kto­ré­ho ste boli uve­de­ní, a oslo­bo­de­ní od hrie­chu sta­li ste sa slu­žob­ník­mi spra­vod­li­vos­ti. (List Rima­nom 6:16–18)

Viac o tom v téme „Svä­tosť a svä­tý život“.

5. Ježi­šo­va lás­ka: prí­klad pre kaž­dé­ho kresťana

Celý Ježi­šov život sa vyzna­čo­val lás­kou. Z lás­ky opus­til svo­ju nebes­kú slá­vu. Stal sa člo­ve­kom, aby sme moh­li spoz­nať, ako veľ­mi sa k nám Boh chce pri­blí­žiť a daro­vať nám radosť a pokoj zo zmie­re­nia s ním. Nikdy nehľa­dal svoj pros­pech, ani to, čo by mu bolo prí­jem­né, nikdy si nevy­be­ral ľah­šiu ces­tu namies­to tej správ­nej. Kvô­li lás­ke hovo­ril vždy prav­du a sna­žil sa ľuďom pomôcť naučiť sa vidieť seba tak, ako ich vidí Boh, než aby mali zahy­núť v seba­kla­me. Vzal na seba utr­pe­nie a dokon­ca aj smrť na krí­ži, aby svo­jou lás­kou a poko­rou zahan­bil ľudí v ich pýche.
Svo­jou lás­ky­pl­nou odo­vzda­nos­ťou nám Ježiš dal jas­ný model. Jeho lás­ka a služ­ba dru­hým nepoz­na­la hra­níc. Svo­jim uče­ní­kom a všet­kým, kto­rí chcú byť kres­ťan­mi, dal pri­ká­za­nie konať pod­ľa jeho príkladu:

Nové pri­ká­za­nie vám dávam, aby ste sa milo­va­li navzá­jom. Aby ste sa aj vy vzá­jom­ne milo­va­li, ako som ja milo­val vás. Pod­ľa toho spoz­na­jú všet­ci, že ste moji uče­ní­ci, ak sa bude­te navzá­jom milo­vať. (Ján 13:34–35)

Byť kres­ťa­nom nezna­me­ná držať sa základ­ných morál­nych hod­nôt, nav­šte­vo­vať kres­ťan­ské akcie, ale záro­veň nežiť v lás­ke. Z Jánov­ho lis­tu sa dozve­dá­me, koho prví kres­ťa­nia pova­žo­va­li za kresťana:

My vie­me, že sme pre­šli zo smr­ti do živo­ta, lebo milu­je­me bra­tov. Kto nemi­lu­je, ostá­va v smr­ti. Kaž­dý, kto nená­vi­dí svoj­ho bra­ta, je vrah. A vie­te, že ani jeden vrah nemá v sebe več­ný život. Čo je lás­ka, pozna­li sme z toho, že on polo­žil za nás svoj život. Aj my sme povin­ní dávať život za bra­tov. Ak má nie­kto pozem­ský maje­tok a vidí bra­ta v núdzi, a srd­ce si pred ním zatvo­rí, ako v ňom môže ostá­vať Božia lás­ka? Deti moje, nemi­luj­me len slo­vom a jazy­kom, ale skut­kom a prav­dou. (1. Jánov list 3:14–18)

Sme teda zavia­za­ní žiť pre bra­tov a ses­try a milo­vať ich v našich skut­koch a v prav­de. Čo to pre nás zna­me­ná? Pri­ro­dze­ným vyjad­re­ním lás­ky je túž­ba po spo­lo­čen­stve. Tvo­riť spo­lo­čen­stvo zna­me­ná trá­viť čas spo­lu so záme­rom pozná­vať Boha hlb­šie, oslá­viť ho, slú­žiť mu, hľa­dať a robiť jeho vôľu. Tak sa sta­ne seba­zap­re­nie, kto­ré k nasle­do­va­niu Ježi­ša pat­rí, prak­tic­kou rea­li­tou: Chce­me aj naďa­lej trá­viť svoj voľ­ný čas v špor­to­vom klu­be, hra­ním počí­ta­čo­vých hier, sur­fo­va­ním po inter­ne­te ale­bo číta­ním romá­nov, ako to bolo v našom sta­rom živo­te? Chce­me sa hnať za peniaz­mi ale­bo za svo­jou kari­é­rou? Ale­bo sme pri­pra­ve­ní zme­niť svoj život, dať správ­ne mies­to svo­jej prá­ci a záuj­mom, aby sme tak mali čas na služ­bu ľuďom a čas pre svo­jich bra­tov a ses­try vo vie­re? Máme túž­bu mať účasť na ich živo­te a dovo­liť im to isté? Chce­me sa navzá­jom pod­po­ro­vať v úsi­lí o svä­tý život? Sme ochot­ní vytvá­rať otvo­re­né, úprim­né vzťa­hy, v kto­rých by sme boli ochot­ní pri­pus­tiť aj svo­je sla­bos­ti a vyzná­va­li svo­je hrie­chy? Chce­me si vziať čas deň čo deň hlb­šie pozná­vať Boha a Bibliu?
Rov­na­ko tak, ako sa Ježiš plne nasa­dil za spá­su ľudí, majú ten­to cieľ aj jeho nasle­dov­ní­ci. Nie je nič dôle­ži­tej­šie ako pomá­hať dru­hým nie­len Boha nájsť, ale aj s ním zostať. Nie je totiž samoz­rej­mos­ťou, že kaž­dý, kto sa vydal po úzkej ces­te, dora­zí tiež do cie­ľa. „Usi­luj­te sa o svä­tosť, bez kto­rej nikto neuvi­dí Pána“ (Heb­re­jom 12:14) — Pís­mo nás nabá­da byť si den­ne jeden dru­hé­mu opo­rou v úsi­lí o svätosť.

Dávaj­te si pozor, bra­tia, aby nik z vás nemal zlé a never­né srd­ce a neod­pa­dol od živé­ho Boha, ale deň čo deň sa vzá­jom­ne povzbu­dzuj­te, kým trvá to „dnes“, aby niko­ho z vás neza­tvr­di­lo máme­nie hrie­chu. Veď sme sa sta­li účast­ník­mi Kris­ta, prav­da, ak isto­tu, kto­rú sme mali na počiat­ku, zacho­vá­me pev­nú až do kon­ca… (Heb­re­jom 3:12–14)

Več­ný život zís­ka­me len vte­dy, keď zosta­ne­me ver­ní v našej posluš­nos­ti až do konca.

Buď ver­ný až do smr­ti a dám ti veniec živo­ta. (Zja­ve­nie 2:10b)

V našej téme „O živo­te prvých kres­ťa­nov – a čo to pre nás zna­me­ná dnes“ je pod­rob­nej­šie napí­sa­né, akú lás­ku mali kres­ťa­nia navzá­jom voči sebe.

6. Kres­ťan milu­je pravdu

Na dôle­ži­té otáz­ky živo­ta a vie­ry sa ľudia pokú­ša­jú odpo­ve­dať mno­hý­mi rôz­ny­mi spô­sob­mi. Ale správ­nu odpo­veď — prav­du, náj­de­me len u Boha. Zja­vu­je sa nám naj­mä skr­ze stvo­re­nie, skr­ze naše sve­do­mie a naj­jas­nej­šie skr­ze Pís­ma Sta­ré­ho a Nové­ho zákona.

Židom, kto­rí mu uve­ri­li, Ježiš pove­dal: „Ak osta­ne­te v mojom slo­ve, bude­te naozaj moji­mi uče­ník­mi, pozná­te prav­du a prav­da vás vyslo­bo­dí.“ (Jáno­vo evan­je­lium 8:31–32)

Pozna­nie prav­dy a správ­ne poro­zu­me­nie Boha a jeho slo­va sú veľ­mi dôle­ži­té pre život s ním. Ak naše chá­pa­nie Boha nene­chá­me for­mo­vať Božím slo­vom, bude­me sa pri­dŕ­žať pred­sta­vy o Bohu, kto­rá nám vyho­vu­je, ale vzťah so živým Bohom mať nebudeme.

Kres­ťa­nom je ten, kto milu­je prav­du a chce sku­toč­ne poro­zu­mieť Bohu a jeho vôli. Dovo­lí Božie­mu slo­vu kori­go­vať nespráv­ne myš­lien­ky, odha­liť seba­klam a pre­tvá­rať celý svoj život. Spo­lu s Pet­rom môže kaž­dý uče­ník vyznať, že Ježi­šo­vo uče­nie je ces­tou k več­né­mu životu.

Odpo­ve­dal mu Šimon Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slo­vá več­né­ho živo­ta. A my sme uve­ri­li a spoz­na­li, že ty si Boží Svä­tý.“ (Jáno­vo evan­je­lium 6:68–69)

Smut­né je, že nábo­žen­skí ľudia sa čas­to nebib­lic­ký­mi argu­ment­mi sna­žia „vysvet­liť“ ale­bo dokon­ca vyvrá­tiť ver­še, kto­ré ich vyzý­va­jú k zme­ne ich mys­le­nia a skut­kov. Naopak, sku­toč­ný kres­ťan sa pod­dá­va Božie­mu slo­vu, čím vyjad­ru­je, že si váži prav­du i Ježi­ša, kto­rý ju pri­šiel zjaviť.
Nový zákon zdô­raz­ňu­je, aké dôle­ži­té je držať sa uče­nia Ježi­ša a apoš­to­lov. Pre­to­že faloš­né uče­nie vedie k nespráv­ne­mu živo­tu, je naše spa­se­nie závis­lé na tom, aké uče­nie nasle­du­je­me. Pavol napí­sal Timo­te­jo­vi, kto­rý nie­sol veľ­kú zod­po­ved­nosť za odo­vzdá­va­nie správ­ne­ho učenia:

Dávaj pozor na seba a na uče­nie; buď v tom vytrva­lý. Lebo ak si budeš tak­to počí­nať, zachrá­niš seba aj tých, čo ťa počú­va­jú. (1. list Timo­te­jo­vi 4:16)

Držať sa správ­ne­ho uče­nia zna­me­ná držať si odstup od všet­kých faloš­ných vply­vov. Kres­ťa­nia majú zod­po­ved­nosť skú­mať, čomu dru­hí veria a vyhnúť sa duchov­né­mu spo­lo­čen­stvu s ľuď­mi, kto­rí sa nedr­žia Kris­tov­ho učenia.

Dávaj­te si pozor, aby ste nepriš­li o to, na čom ste pra­co­va­li, ale aby ste dosta­li plnú odme­nu. Kto­koľ­vek zachá­dza ďalej a neos­tá­va v Kris­to­vom uče­ní, nemá Boha. Kto ostá­va v jeho uče­ní, ten má aj Otca, aj Syna. Ak nie­kto pri­chá­dza k vám a nepri­ná­ša toto uče­nie, nepri­jí­maj­te ho do domu, ani ho nepo­zdra­vuj­te. Lebo kto ho pozdra­ví, má účasť na jeho zlých skut­koch. (2. Jánov list 8–11)

Tomu­to bodu sa na našich webo­vých strán­kach hlb­šie venu­je téma „O nebez­pe­čen­stve faloš­ných učení“.

7. Záver

Kres­ťan je člo­vek, kto­rý odpo­ve­dá na Božiu lás­ku túž­bou milo­vať Boha z celé­ho srd­ca a celou svo­jou silou. Obrá­til sa zo svoj­ho sta­ré­ho hrieš­ne­ho živo­ta a dáva sa Bohu úpl­ne k dis­po­zí­cii. Usi­lu­je o svä­tosť v posluš­nos­ti Bohu a jeho slo­vu. Milu­je prav­du, chce poro­zu­mieť hlb­šie Ježi­šov­mu uče­niu a pev­ne sa ho držať. V lás­ke nasa­dzu­je svoj život za svo­jich bra­tov a ses­try, aby im dodá­val sily na spo­loč­nej ces­te s Bohom. Tým, kto­rí neve­ria ale­bo idú po nespráv­nej ces­te, chce pove­dať o Ježi­šo­vi, aby aj oni moh­li nájsť prav­di­vé­ho Boha. Veci, kto­ré sa týka­jú Božie­ho krá­ľov­stva, sú v jeho živo­te na prvom mieste.

Chce­li by sme pozvať kaž­dé­ho, aby nás spoz­nal a spo­loč­ne s nami nasle­do­val Ježi­ša, zdie­ľal všet­ky rados­ti aj výzvy, spo­je­né s krá­ča­ním po tej­to ceste.