Čo máme robiť?

„Keď to poču­li, boli zasia­hnu­tí v srd­ci a oslo­vi­li Pet­ra a ostat­ných apoš­to­lov: Muži, bra­tia, čo máme robiť?“ (citát zo Skut­kov 2:37)

V roku 30 n. l. sa Židia pýta­li: „Čo máme robiť?“, keď poču­li apoš­to­la Pet­ra hovo­riť o Ježi­šo­vi. Tú istú otáz­ku sme si klád­li aj my, ako kaž­dý, kto hľa­dá zmy­sel života.

Nie­kto­rí z nás vyras­ta­li ako veria­ci, iní ako neve­ria­ci. Všet­ci sme si však v urči­tom oka­mi­hu uve­do­mi­li, že nie

všet­ky ces­ty vedú k rov­na­ké­mu cie­ľu. Exis­tu­je mno­ho život­ných ciest a sme­rov, kto­rý­mi sa člo­vek môže vydať, a rov­na­ko tak veľa sku­pín a ľudí ponú­ka odpo­ve­de: kato­lí­ci, pro­tes­tan­ti, Sved­ko­via Jeho­vo­vi, adven­tis­ti, let­nič­ní, bud­his­ti, mos­li­mo­via, ateisti…

Otáz­ka znie:

1  Kto­rá ces­ta je tá správ­na? Čo je pravda?

Čas­to počú­va­me odpo­veď: „Kaž­dý má svo­ju prav­du“ ale­bo „Nikto nemô­že poznať prav­du“. Nie sú také­to tvr­de­nia v roz­po­re s tým, že exis­tu­je objek­tív­na rea­li­ta? Buď je Zem guľa­tá, ale­bo plo­chá — obo­je nemô­že byť prav­da. Rea­li­ta zostá­va nemen­ná bez ohľa­du na to, z kto­rej stra­ny sa na ňu poze­rá­me. Podob­ne je to aj s nábo­žen­ský­mi otáz­ka­mi. Nemô­žu exis­to­vať dve pro­ti­chod­né mož­nos­ti súčas­ne: jed­na pre mňa, dru­há pre teba. Buď po smr­ti nasle­du­je vzkrie­se­nie na posled­ný súd, ale­bo rein­kar­ná­cia. Nemô­že exis­to­vať obo­je. Buď po smr­ti nasle­du­je več­ná exis­ten­cia duše, ale­bo jej zni­če­nie a zánik. Obo­je nemô­že byť prav­da. Buď Boh je, ale­bo nie je. A tak­to by sme moh­li pokra­čo­vať ďalej. Môže­me zostať ľahos­taj­ní k takým­to otáz­kam, ak chce­me poznať Boha a vedieť, ako žiť pod­ľa jeho vôle?

Prav­da je dostup­ná všet­kým, pre­to­že nám ju zja­vil náš Pán Ježiš. Na odpo­ve­de teda nepot­re­bu­je­me žiad­ne nové zja­ve­nie. Ani my sa nepo­va­žu­je­me za zdroj prav­dy, ale­bo za dokonalých.

Väč­ši­na ľudí dnes neve­rí v abso­lút­nu prav­du. V našej spo­loč­nos­ti pre­vlá­da sil­ný rela­ti­viz­mus. Zvyk­li sme si na zmýš­ľa­nie, že to, čo sa zdá byť správ­ne a prav­di­vé jed­né­mu člo­ve­ku, vôbec nemu­sí byť vše­obec­ne plat­né. „To, čo vyho­vu­je mne, je pre mňa to prav­di­vé a správ­ne.“ Chý­ba objek­tív­ny štan­dard správ­ne­ho a nespráv­ne­ho, dob­ré­ho a zlé­ho. Kaž­dý si môže nájsť nie­čo, čo vyho­vu­je jeho osob­né­mu vku­su a poci­tom. Neve­die taký­to postoj k ľahostajnosti?

Rela­ti­viz­mus vlád­ne vo veľ­kej mie­re aj medzi veria­ci­mi ľuď­mi. Maľu­jú si vlast­ný obraz neba, vybe­ra­júc far­by z pale­ty svo­jich túžob a žela­ní. Vytvá­ra­jú si vlast­né nábo­žen­stvo, kto­ré im prá­ve vyho­vu­je. Nábo­žen­stvo sa tak podo­bá sve­tu módy, v kto­rom si ľudia vytvá­ra­jú tren­dy a tren­dy zasa for­mu­jú ľudí. Božia ces­ta je však iná.…

2  Ako chce Boh zme­niť môj život?

Ježiš kon­fron­to­val ľudí s tým, že v sku­toč­nos­ti nasle­du­jú svo­je vlast­né pred­sta­vy, a nie Boha. Že ich nábo­žen­ská hor­li­vosť čas­to neve­die k lás­ke k dru­hým a oslo­bo­de­niu od hrie­chu. Člo­vek, kto­rý nehľa­dá prav­du, nie je v Božích očiach slo­bod­ný. Ježiš nás chce oslo­bo­diť z toh­to otroctva:

Vte­dy pove­dal Ježiš Židom, kto­rí v neho uve­ri­li: „Ak vy zosta­ne­te v mojom slo­ve, bude­te naozaj moji­mi uče­ník­mi, pozná­te prav­du a prav­da vás vyslo­bo­dí.“ (Ján 8:31–32)^[1]

Slo­bo­da zna­me­ná poznať a pri­jať prav­du o sebe, prí­sť k Bohu, vyznať svo­je hrie­chy a pri­jať jeho odpus­te­nie. Peter to zhr­nul vo výzve:

“Kajaj­te sa a kaž­dý z vás nech sa nechá pokrs­tiť v mene Ježi­ša Kris­ta na odpus­te­nie svo­jich hrie­chov a dosta­ne­te dar Svä­té­ho Ducha.” (Skut­ky 2:38)

Vte­dy nám Boh dá silu vzdať sa svo­jich hrie­chov a odo­vzdať svoj život do jeho služ­by. Ježiš nás chce oslo­bo­diť od sebec­tva, már­ni­vos­ti, závis­ti, súťa­ži­vos­ti, sexu­ál­nych hrie­chov, poci­tov menej­cen­nos­ti, pýchy, aro­gan­cie aj hon­by za uzna­ním od ľudí.

Ježiš nás chce oslo­bo­diť od faloš­ných uče­ní, kto­ré vedú ľudí nasle­do­vať nábo­žen­ské zvy­ky a metó­dy, upria­mu­jú­ce pozor­nosť skôr na nich samých, ako na Boha. Vlast­ný­mi sila­mi sa totiž nemô­že­me spa­siť. Ani vyna­lo­že­nie všet­ké­ho úsi­lia na cha­ri­tu a sociál­nu spra­vod­li­vosť nás neza­chrá­ni, ak nebu­de­me hľa­dať a zakú­šať Božiu pomoc pri odmie­ta­ní hrie­chu a v posväcovaní.

Ježiš nás chce tiež chrá­niť pred doktrí­na­mi, kto­ré ľuďom sľu­bu­jú Božiu milosť a odpus­te­nie, ale záro­veň od nich nevy­ža­du­jú nasle­do­va­nie Ježi­ša. Sna­hu o posluš­nosť Božie­mu slo­vu neprá­vom odsu­dzu­jú ako „zákon­níc­ku“.

…Môže viesť sle­pý sle­pé­ho? Nepad­nú azda oba­ja do jamy? (Lukáš 6:39)

Daj­te si pozor na faloš­ných pro­ro­kov, kto­rí pri­chá­dza­jú k vám v ovčom rúchu, no vnút­ri sú to dra­ví vlci. Po ovo­cí ich pozná­te. (Matúš 7:15–16)

Pre­to hľa­dá­me prav­du a Božiu vôľu rov­na­ko v oblas­ti bib­lic­ké­ho uče­nia, ako aj v našom živo­te. Obi­dve sú úzko spä­té. Hľa­da­nie Božej vôle nás vied­lo k tomu, aby sme sa tiež pýtali:

3  Ako chce Boh, aby som využil svoj čas? Ako má vyze­rať spo­lo­čen­stvo kres­ťa­nov? … Pre­čo sa majú kres­ťa­nia stretávať?

Medzi prvý­mi kres­ťan­mi v Jeru­za­le­me to vyze­ra­lo takto:

Neus­tá­le sa veno­va­li uče­niu apoš­to­lov, brat­ské­mu spo­lo­čen­stvu, láma­niu chle­ba a mod­lit­bám. … Deň čo deň svor­ne zotr­vá­va­li v chrá­me, po domoch láma­li chlieb a spo­loč­ne jedá­va­li pokrm s rados­ťou a úprim­ným srd­com. (Skut­ky 2:42–46)

Pre kres­ťa­nov bolo samoz­rej­mé stre­tá­vať sa kaž­dý deň kvô­li uče­niu apoš­to­lov. To sved­čí o ich veľ­kom záuj­me a lás­ke k Bohu, z čoho pra­me­ni­la ich lás­ka k bra­tom a ses­trám. Aj my máme túž­bu zdie­ľať svo­je živo­ty s brat­mi a ses­tra­mi v Kris­to­vi, spo­loč­ne čítať Bib­liu, zdie­ľať svo­je potre­by, rados­ti a sta­ros­ti… Na to, čo je pre člo­ve­ka dôle­ži­té, si vždy náj­de čas.

Ak nie­kto hovo­rí: „Milu­jem Boha“ a nená­vi­dí svoj­ho bra­ta, je kla­már. Veď kto nemi­lu­je svoj­ho bra­ta, kto­ré­ho vidí, nie je schop­ný milo­vať Boha, kto­ré­ho nevi­dí. A toto pri­ká­za­nie máme od neho, aby ten, kto milu­je Boha, milo­val aj svoj­ho bra­ta. (1 Ján 4:20–21)

Živé spo­lo­čen­stvo cir­kvi má veľ­kú hod­no­tu, pre­to­že nám pomá­ha vzá­jom­ne sa posil­ňo­vať v zápa­soch viery:

Ale den­ne sa vzá­jom­ne povzbu­dzuj­te, kým trvá to „dnes“, aby niko­ho z vás neza­tvr­di­lo máme­nie hrie­chu. (Židom 3:13)

Nech­ce­me budo­vať povr­ch­né vzťa­hy a uka­zo­vať dru­hým inú tvár. K úsi­liu o úprim­nú vie­ru pat­rí neskrý­vať svo­je hrie­chy a sla­bos­ti a pomá­hať si navzá­jom rásť v posväcovaní.

Vyzná­vaj­te si teda navzá­jom hrie­chy a mod­li­te sa jeden za dru­hé­ho, aby ste boli uzdra­ve­ní. Veľa zmô­že účin­ná mod­lit­ba spra­vod­li­vé­ho. (Jakub 5:16)

Nové pri­ká­za­nie vám dávam, aby ste sa navzá­jom milo­va­li; ako som ja milo­val vás, aby ste sa aj vy navzá­jom milo­va­li. (Ján 13:34)

Toto je lás­ka, kto­rú chce­me žiť. Nie­len v nede­ľu ale­bo vo svia­tok, ale vždy a s kaž­dým, kto chce žiť v pravde.