Božia spravodlivosť a odpustenie
Mohlo by sa zdať, že Božia spravodlivosť a milosť sú dve protichodné stránky Božej prirodzenosti. Niektorí učia, že Božia spravodlivosť zaväzuje Boha k tomu, aby trestal. Zároveň však hovoria, že hriešnika potrestať nechce, pretože je milosrdný a chce mu odpustiť. Táto nesprávna a rozporuplná predstava o Božej spravodlivosti a milosrdenstve má vplyv aj na chápanie spasenia. V tomto článku chceme ukázať, že takýto rozpor v Bohu neexistuje a že Ježiš neprišiel preto, aby ho napravil.
Ježiš sa narodil ako človek, žil život v poslušnosti Otcovi. Zomrel a vstal z mŕtvych, aby sa tak stal dokonalým prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Prišiel, aby nám ponúkol vzťah s Otcom — vzťah, ktorého pečaťou je večný život. Biblický pojem „spravodlivosť“ musíme chápať v kontexte vzťahu, a nie ako neosobný právny princíp, ktorý musí byť naplnený.
1 Božia spravodlivosť, vernosť a milosť
Ľudia si často spájajú Božiu spravodlivosť s jeho nezaujatým a nestranným rozsudzovaním. Túto stránku Božej spravodlivosti vyjadrujú biblické miesta ako:
A tak bude zohnutý prostý človek a ponížený aj slávny muž, a oči vysokých budú snížené. Ale Hospodin Zástupov bude vyvýšený v súde, a silný Bôh svätý bude posvätený v spravodlivosti.[1] (Izaiáš 5:15–16)
Ale Boh prehliadol časy nevedomosti a teraz zvestuje ľuďom, aby všetci a všade robili pokánie, lebo určil deň, keď bude spravodlivo (po grécky: dikaiosyne) súdiť zemekruh skrze muža, ktorého na to ustanovil a všetkým osvedčil tým, že ho vzkriesil z mŕtvych. (Skutky apoštolov 17:30–31)
Význam slov v pôvodných textoch týchto veršov (v hebrejskom texte Starého zákona je to slovo „tsedaqah“ a v gréckom texte Nového zákona slovo „dikaiosyne“) nie je obmedzený na nestranné a nezaujaté posudzovanie. Ak vychádzame z bohatstva Božej prirodzenosti, potom nás to neprekvapí. Keď chceme pochopiť Božiu spravodlivosť, nesmieme zabudnúť, že Boh je láska (1. list Jánov 4:16). V Božej prirodzenosti nie je žiadny rozpor, a nemôžeme teda oddeliť Božiu spravodlivosť od jeho milosrdenstva, vernosti, dobroty, milosti a odpustenia — teda od všetkého, čo zahŕňa jeho láska.
Pre židov biblických čias neboli tieto pojmy v rozpore. V ich jazyku (hebrejčine) malo slovo spravodlivosť širší význam. Vyjadrovalo rôzne aspekty vzťahov medzi ľuďmi a vzťahu medzi Bohom a človekom.[2]
1) spravodlivý v súde a treste — Žalm 7:12 a 129:4; Jób 34:17;
2) spravodlivý v nastolení spravodlivosti — Sofoniáš 3:5; Žalm 119:137;
3) v práve po obvinení — Exodus 9:27; Jeremiáš 12:1; Plač 1:18; Daniel 9:14; Nehemiáš 9:33; 2. kniha Kroník 12:6;
4) lojálny v zmysle verný a nápomocný — Deuteronomium 32:4; Izaiáš 45:21; Žalm 11:7; Žalm 116:5 (použité paralelne s výrazom milostivý: חַנּוּן‑channun); Žalm 145:17 (použité paralelne s výrazom milosrdný, prívetivý: ידחָסִ-chasid); Ezdráš 9:15; Nehemiáš 9:8.
Významy uvádzame z anglického slovníka, pretože podobný rozsiahly hebrejský slovník nie je k dispozícii v slovenčine. Pre úplnosť uvádzame text z anglického originálu:
1) just (Judging or punishing)-Psalm 7:12 and 129:4; Job 34:17;
2) just, establishing or setting up justice-Zephaniah 3:5; Psalm 119:137;
3) upright, in the right in the face of Accusations-Exodus 9:27 ; Jeremiah 12:1; Lamentations 1:18; Daniel 9:14; Nehemiah 9:33; 2 Chronicles 12:6;
4) loyal, in the sense of helpful and faithful-Deuteronomy 32:4; Isaiah 45:21; Psalm 11:7; Psalm 116:5 (parallel to gracious: חַנּוּן ‑channun) Psalm 145:17 (parallel to kind: חָסִיד ‑chasid); Ezra 9:15; Nehemiah 9:8. V tejto súvislosti stojí za zmienku jedna skutočnosť: hebrejské slovo pre spravodlivosť je tsedaqah. Keď židia prekladali Starý zákon z hebrejčiny do gréčtiny (preklad známy ako Septuaginta), slovo tsedaqah nahradili väčšinou gréckym slovom pre spravodlivosť (dikaiosyne), niekedy však gréckymi slovami pre milosť (eleemosyne, eleos)[3] Na iných miestach preložili hebrejské slovo pre milosť chesed do gréčtiny slovom spravodlivosť (dikaiosyne)[4] Takáto zámena bola možná, pretože nevnímali spravodlivosť a milosť ako protiklad.[5] Chceli by sme na základe biblických veršov ukázať, ako je Božia spravodlivosť spojená s jeho pomocou, vernosťou, dobrotou a dokonca aj milosťou.
Najprv to znázorníme na príklade jedného spravodlivého človeka v Starom Zákone.
Potom vstal i Dávid a vyjdúc z jaskyne volal za Saulom a vravel: „Môj pane, kráľu!“ A Saul sa obzrel naspäť. A Dávid sa zohol tvárou k zemi a poklonil sa. A Dávid riekol Saulovi: „Prečo počúvaš ľudské reči, keď ti hovoria, že hľa, Dávid hľadá tvoje zlé!? Hľa, dnes vidia tvoje oči, že ťa Hospodin bol dnes vydal do mojej ruky v jaskyni, a vraveli mi, aby som ťa zabil; ale moje oko sa zľutovalo nad tebou, a riekol som: Nevystriem svojej ruky na svojho pána, lebo je pomazaný Hospodinov.“ … A stalo sa, keď dohovoril Dávid tie slová Saulovi, že povedal Saul: „Či je to tvoj hlas, môj synu, Dávid?“ A Saul pozdvihnúc svoj hlas plakal a povedal Dávidovi: „Spravodlivejší si ako ja, lebo ty si sa mi odplatil dobrým, a ja som sa ti odplatil zlým. Lebo ty si to dnes ukázal tým, že si mi urobil dobré, tým, že ma Hospodin bol vydal do tvojej ruky, a nezabil si ma.“ (1. Samuelova 24:8–10.17–18)
Hnaný žiarlivosťou prenasledoval kráľ Saul Dávida na púšti. Na svojej ceste vošiel Saul do jaskyne, aby vykonal potrebu. Nevedel, že sa Dávid v jaskyni skrýva — pre Dávida to mohla byť jedinečná príležitosť, ako sa zbaviť svojho úhlavného nepriateľa. Dávidovi spoločníci ho pobádali, aby konal: „Hľa, toto je deň, o ktorom ti riekol Hospodin: Hľa, ja dám tvojho nepriateľa do tvojej ruky, a učiníš mu to, čo bude dobré v tvojich očiach.“ (1. Samuelova 24:4). Dávid sa zachoval spravodlivo, ale nie v zmysle spravodlivého trestania. „Bilo mu srdce“ (verš 5) a nechcel Saulovi ublížiť. Dávid bol milosrdný a ukázal, že chcel pre Saula to najlepšie, hoci si to Saul nezaslúžil. Tvárou v tvár Saul uznal Dávidovo milosrdenstvo, keď vyznal, že Dávid bol „spravodlivejší“. Keď preukázal bohabojný Dávid Saulovi namiesto trestu milosrdenstvo, neprotirečilo to jeho spravodlivosti. O čo viac ten, ktorý je Otcom milosrdenstva[6], preukazuje milosrdenstvo ľuďom, ktorí si to nezaslúžia bez toho, aby to narušilo jeho spravodlivosť!
1.1 Božia spravodlivosť voči svojmu národu
V jednom z najzúfalejších období židovskej histórie sa Daniel modlil:
Nám, ó, Pane, zahanbenie tvári, našim kráľom, našim kniežatám a našim otcom, lebo sme hrešili proti tebe. Pánu, nášmu Bohu, milosrdenstvo a mnohé odpustenia, pretože sme sa mu protivili … A preto bedlivo pozoroval Hospodin na to zlo a uviedol ho na nás, lebo Hospodin, náš Boh, je spravodlivý vo všetkých svojich skutkoch, ktoré činí, ale sme nepočúvali na jeho hlas. (Daniel 9:8–9,14)
a pokračuje
… prosím, ó, Pane, nechže sa pri všetkej tvojej spravodlivosti odvráti tvoj hnev a tvoja prchlivosť od tvojho mesta Jeruzalema, vrchu tvojej svätosti, lebo pre naše hriechy a pre neprávosti našich otcov je ako Jeruzalem tak i tvoj ľud na potupu všetkému nášmu okoliu. (Daniel 9:16)
Verš 14 hovorí o Božom spravodlivom súde, zatiaľ čo vo verši 16 Daniel prosí Boha o milosť podľa „všetkej jeho spravodlivosti“. Robí to, pretože v Starom zákone nie je Božia spravodlivosť obmedzená na nestranný súd. Zahŕňa aj Božiu vernosť voči svojej zmluve a zasľúbeniam. Božia spravodlivosť sa dokonca prejaví ešte viac, keď On zostáva verný napriek nevernosti svojho ľudu. Odpúšťa a napĺňa svoje zasľúbenia, aj keď národ zlyhal.
Na inom mieste Boh hovorí:
Počujte ma, vy tvrdého srdca, ďalekí od spravodlivosti! Priblížil som svoju spravodlivosť, nie je ďaleko, a moje spasenie nebude meškať. Ale dám na Sione spasenie a Izraelu svoju slávu. (Izaiáš 46:12–13)
Pán vyčíta židom, že sú zatvrdnutí a ďaleko od spravodlivosti. Neboli hodní prijať Božie odpustenie. Napriek tomu im Boh vo svojej vernosti a láske dáva odpustenie a spásu. V tomto verši je spravodlivosť výrazom pre spásu, a nie pre súd.
Z tohto a iných veršov sa dá vidieť, že spravodlivosť nebola pre židov v rozpore s milosťou a odpustením. Naopak, keď Boh preukazuje milosť, potvrdzuje svoju spravodlivosť tým, že on zostáva verný, aj keď je ľud neverný.[7]
Keď Boh ustanovil zmluvu so svojím ľudom, sľúbil im, že ich povedie a bude sa im zjavovať. Židia potom sľúbili Boha poslúchať, nasledovať ho a byť mu verní. Sľúbili tiež, že nebudú mať iných bohov. Táto vernosť, zo strany Boha i človeka, je v Biblii nazývaná „spravodlivosť“. Je spravodlivé, keď Boh a človek konajú voči sebe tak, ako si sľúbili.
1.2 Božia spravodlivosť voči jednotlivcom v Starom zákone
Aj jednotliví ľudia v Starom zákone svedčia o Božej spravodlivosti, ktorú zakúsili skrze jeho odpustenie a milosť. V Žalme čítame:
Zmiluj sa nado mnou, ó, Bože, podľa svojej milosti! Podľa množstva svojho milosrdenstva zahlaď moje prestúpenia. (Žalm 51:3)
Tieto slová sú prosbou o odpustenie po závažnom hriechu. Dávid vedel, že ako hriešnik nemá právo vyžadovať milosť a Boží súd voči nemu by bol spravodlivý.
Tebe samému som zhrešil a učinil som to, čo je zlé v tvojich očiach, aby si bol spravodlivý, keď hovoríš, a čistý, keď súdiš. (Žalm 51:6)
Ľutuje však svoj hriech a dôveruje len v Božiu milosť. Vie, že za svoj hriech nemôže priniesť žiadne zadosťučinenie. Môže sa spoliehať len na Boží dar odpustenia:
Vytrhni ma z hriechov krvi, ó, Bože, Bože môjho spasenia, a môj jazyk bude s plesaním ospevovať tvoju spravodlivosť. Pane, otvor moje pery, a moje ústa budú zvestovať tvoju chválu! Pretože si nežiadaš obeti, lebo by som dal ochotne; v zápalnej obeti nemáš záľuby. Obeti Božie sú skrúšený duch. Skrúšeným srdcom a zdrteným, ó, Bože, neopovrhuješ. (Žalm 51:16–19)
Pevná nádej ho priviedla k plesaniu nad Božou spravodlivosťou. Keď Boh dáva milosť, vychádza najavo jeho vernosť a jeho spravodlivosť je tým potvrdená.
Rovnako tak aj na inom mieste prosí žalmista, vedomý si svojich hriechov, aby ho Pán zachoval podľa svojho milosrdenstva, vernosti, pravdy a spásy, o ktorých nemlčí, ale zvestuje ich ako Božiu spravodlivosť.
Zvestoval som spravodlivosť vo veľkom zhromaždení; hľa, nezdŕžal som svojich pier, Hospodine, ty vieš. Neukryl som tvojej spravodlivosti vo svojom srdci; povedal som o tvojej vernosti a o tvojom spasení. Nezatajil som veľkému zhromaždeniu tvojej milosti a tvojej pravdy. A ty, Hospodine, nezadržíš svojej ľútosti odo mňa; tvoja milosť a tvoja pravda nech ma stále ostríhajú! Lebo sa zo všetkých strán zhrnulo na mňa toľko zlého, že tomu nieto počtu. Dostihli ma moje neprávosti, takže nemôžem vidieť. Je ich viac ako vlasov na mojej hlave, a moje srdce ma opustilo. (Žalm 40:10–13)
Žalm 103 oslavuje Božiu milosť. Verš 6 hovorí o Hospodinovej spravodlivosti, ktorú činí utláčaným:
Pán koná spravodlivo a prisudzuje právo všetkým utláčaným.
Božia spravodlivosť sa prejavuje aj v trestaní hriešnikov, Boh však kvôli svojej trpezlivosti a milosti nezotrváva v hneve večne.
Hospodin milosrdný je a ľútostivý, zhovievavý a bohatý je v milosti. Nebude sa ustavične prieť, nebude sa naveky hnevať. Nenakladá s nami podľa našich hriechov a neodpláca nám podľa našich vín. Veď ako nebo vysoko je nad zemou, tak mocná je Jeho milosť nad tými, čo sa Ho boja. (Žalm 103:8–11)
Pre tých, ktorí majú bázeň pred Bohom, ide Božia spravodlivosť ruka v ruke s jeho milosťou.
Ale milosť Hospodinova trvá od vekov až na veky nad tými, ktorí sa ho boja, a jeho spravodlivosť detným deťom. (Žalm 103:17)
Tí vidia v Božej spravodlivosti nádej na spásu.
K tebe, Hospodine, sa utiekam, nedaj, aby som sa musel hanbiť, na veky! Vysloboď ma vo svojej spravodlivosti! (Žalm 31:2)
Tento žalmista vedel, že si pre svoje hriechy nezaslúži pomoc, ktorú dostáva:
… moja sila klesá pre moju neprávosť, a moje kosti prahnú. (Žalm 31:11 b)
Jeho nádej bola v Božej vernosti, ktorú človek zakúša skrze jeho milosť.
1.3 Božia spravodlivosť v Novom Zákone
Aj Nový zákon nás učí, že keď Boh odpúšťa hriechy, prejavuje sa tým jeho vernosť a spravodlivosť.
Keď vyznávame svoje hriechy, verný je a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od každej neprávosti. (1. list Jánov 1:9)
Keď Boh udeľuje milosť, nemusí z toho nikomu skladať účty. To je vyjadrené v podobenstve o robotníkoch na vinici, kde pán vinice hovorí:
Vezmi, čo je tvoje, a choď! A chcem tomuto poslednému dať, ako i tebe. Alebo či nemám právo urobiť so svojím, čo chcem? Alebo či je tvoje oko zlé, že ja som dobrý? (Matúš 20:14–15)
Podľa ľudských meradiel sa zdá byť nespravodlivé zaplatiť rovnakú mzdu tomu, kto pracoval jednu hodinu a tomu, kto pracoval dvanásť hodín. Boh však nie je viazaný ľudskými meradlami. Jeho štedrosť, dobrota a láska presahujú všetky ľudské očakávania týkajúce sa spravodlivosti a odmeny.
Ježiš nás učí odpúšťať bez očakávania akejkoľvek náhrady alebo zadosťučinenia.
Vtedy pristúpil k nemu Peter a povedal: Pane, koľko ráz zhreší proti mne môj brat, a odpustím mu? Či do sedem ráz? Ježiš mu odpovedá: Nehovorím ti, že do sedem ráz, ale až do sedemdesiatsedem ráz. Preto je podobné nebeské kráľovstvo človeku kráľovi, ktorý sa chcel porátať so svojimi sluhami. A keď začal rátať, privedený mu bol jeden dlžník, ktorý mu bol dlžen desať tisíc hrivien. Ale, že nemal ako zaplatiť, rozkázal ho jeho pán predať i jeho ženu i deti i všetko, čo mal, a zaplatiť. Vtedy padol pred ním sluha, klaňal sa mu a hovoril: Pane, pozhovej mi, a všetko ti zaplatím. A pán toho sluhu, milosrdenstvom hnutý, prepustil ho a dlžobu mu odpustil. Ale ten istý sluha vyjdúc našiel jedného zo svojich spolusluhov, ktorý mu bol dlžen sto denárov, a pochytil ho a hrdúsil hovoriac: Zaplať mi, čo si dlžen! Vtedy padol jeho spolusluha k jeho nohám, prosil ho a hovoril: Pozhovej mi a všetko ti zaplatím. Ale on nechcel, lež odišiel a hodil ho do žalára, dokiaľ by nezaplatil toho, čo bol dlžen. A keď videli jeho spolusluhovia, čo sa stalo, zarmútili sa veľmi a prišli a porozprávali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. Vtedy si ho zavolal jeho pán a povedal mu: Zlý sluha, všetok ten dlh som ti odpustil, pretože si ma prosil; či si sa teda i ty nemal zmilovať nad svojím spolusluhom, ako som sa i ja zmiloval nad tebou? A jeho pán, rozhnevaný, vydal ho mučiteľom, dokiaľ by nezaplatil všetkého, čo mu bol dlžen. Tak i môj nebeský Otec učiní vám, keď neodpustíte jeden každý svojmu bratovi zo srdca ich previnenia. (Matúš 18:21–35)
Dlh spomenutý v podobenstve bol taký vysoký, že sa nedal zaplatiť[8]. Nikto by však neobviňoval kráľa z nespravodlivosti za to, že bez náhrady odpustil dlžníkovi. Keď počujeme o kráľovom milosrdenstve, naše srdce planie radosťou a vnútorne súhlasíme, že tak je to dobré a spravodlivé.
Boh nás tiež učí prosiť v modlitbe:
… a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom. (Matúš 6:12)
Ako by Boh, ktorý od nás očakáva odpúšťať bez náhrady a zadosťučinenia, nemohol sám urobiť to isté? Podobenstvo o kráľovi, ktorý účtoval so svojimi služobníkmi ukazuje, že Boh bez náhrady odpúšťať môže a tiež to robí.
2 Komu môže byť odpustené?
Ak Boh odpúšťa úplne slobodne a nikomu z ničoho neskladá účty, prečo potom neodpustí všetkým? Prorok Izaiáš nás učí, že človek, ktorý svoje hriechy neľutuje, by Božiu milosť zneužil.
Keď sa aj učiní bezbožnému milosť, on sa jednako nenaučí spravodlivosti; v zemi pravosti robí prevrátene a nevidí velebnosti Hospodinovej. (Izaiáš 26:10)
Keby svojvoľný človek dostal odpustenie, pokračoval by vo svojej zlobe. Odpustenie by len zneužil. Boh nechce takému človeku odpustiť — nechce podporovať zlo. Neodpúšťa teda každému.
.…Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy. (Matúš 6:15)
… kto by povedal slovo proti Svätému Duchu, nebude mu odpustené ani v tomto veku ani v budúcom. (Matúš 12:32)
Boh odpúšťa tomu, kto sa pokorí, vyzná svoje hriechy a chce sa učiť žiť úprimný život. To je pravá odpoveď na jeho milosť.
Lebo sa zjavila milosť Božia, spasiteľná všetkým ľuďom, ktorá nás vyučuje, aby sme sa odriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a aby sme rozumne a spravodlivo a pobožne žili na tomto svete. (Títovi 2:11–12)
Ježišovým cieľom bolo priblížiť nás k Bohu a prebudiť v nás ľútosť nad našimi hriechmi a lásku k Bohu. Tak to bolo so ženou v nasledujúcom príbehu:
A prosil ho ktorýsi z farizejov, žeby jedol s ním. A vošiel do domu farizeja a položil sa za stôl. A hľa, bola v tom meste nejaká hriešna žena, ktorá, keď sa dozvedela, že stoluje v dome farizeja, doniesla alabastrovú nádobu masti a stanúc si odzadu k jeho nohám a plačúc začala slzami kropiť jeho nohy a vlasmi svojej hlavy utierala a bozkávala jeho nohy a mazala masťou. A keď to videl farizeus, ktorý ho pozval, povedal sám v sebe: Keby tento bol prorok, vedel by, kto a aká je to žena, ktorá sa ho dotýka, lebo je hriešnica. A Ježiš odpovedal a riekol mu: Šimon, mám ti niečo povedať. A on riekol: Učiteľ, povedz! Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden bol dlžen päťsto denárov, druhý päťdesiat. A keď nemali ako zaplatiť, odpustil obidvom. Ktorý teda z nich, povedz, bude ho viacej milovať? A Šimon odpovedal a riekol: Nazdám sa, že ten, ktorému viacej odpustil. A on mu povedal: Dobre si rozsúdil. A obrátiac sa k žene povedal Šimonovi: Či vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a vody na moje nohy si nedal; ale táto slzami skropila moje nohy a vlasmi svojej hlavy poutierala; bozkať nebozkal si ma; ale táto, odkedy som vošiel, neprestala bozkávať moje nohy; olejom si nepomazal mojej hlavy; ale táto masťou pomazala moje nohy. A preto ti hovorím, že sú jej odpustené tie mnohé hriechy, lebo mnoho milovala. Komu sa málo odpúšťa, málo miluje. “ (Lukáš 7:36–47)
Táto žena sa zaplietla do hriechu a už nemala silu svoju situáciu zmeniť. Ostatnými židmi bola opovrhovaná a zdalo sa, že pre ňu nie je žiadna nádej. Pravdepodobne počula Ježiša hovoriť a to ju naplnilo túžbou po čistom živote a láske, ktorú tiež neváhala vyjadriť. Už nechcela ďalej hrešiť a vyjadrila pripravenosť sa zo svojho hriechu obrátiť. Božou odpoveďou na to bolo odpustenie. To isté ponúka aj nám. Aj my môžeme zakúsiť odpustenie, ak prijmeme Ježišovo volanie ako táto žena.
Poznámky
- Hebrejsky: tsedaqah
- Hebrejský slovník (Ludwig Koehler and Walter Baumgarten. The Hebrew and Aramaic Lexicon of the Old Testament. [Volume III]. New York: Brill Publishers, 1996. 1003.) udáva štyri významy hebrejského slova spravodlivý (צַדִּיק-tsaddiq, prídavné meno z tsedaqah) týkajúce sa Božej (יְהוָה‑Yahweh) spravodlivosti:
- Žalm 24:5, 33:5, 103:6, Izaiáš 1:27, 28:17, 56:1, 59:16 (tiež v Danielovi 9:16 v biblickom preklade Theodociána).
- Genesis 24:27; 32:10; Exodus 15:13; 34:7; Izaiáš 63:7.
- Niektorí teológovia (napr. McGrath, Alister: E. Iustitia Dei: A History of the Christian Doctrine of Justification. Cambridge, 2002, 1–16.; Goppelt, Leonhard: Theologie des Neuen Testaments. [Teil 2, Vielfalt und Einheit des apostolischen Christuszeugnisses]. Göttingen, 1980, 465–471.; Buber, Martin: Zur Verdeutschung des letzten Bandes der Schrift, Abschnitt 1, 5–6. Beilage zu: Die Schrift. Stuttgart, 1992, Band 4) zastávajú názor, že biblický výraz spravodlivosť (spolu s inými kľúčovými pojmami ako milosť alebo obeť) bol do veľkej miery chápaný v kontexte vzťahu a zmluvy s Bohom. Preto výrazy ako spravodlivosť, vernosť, milosrdenstvo a milosť mali pre židovských autorov úzko spojený význam a vyjadrovali rozličné stránky vzťahu medzi Bohom a človekom. Grécka a rímska kultúra, do ktorých jazykov bola Biblia preložená, neboli formované na základe viery a vzťahu s Bohom. Pre Grékov bola meradlom a sudcom toho, čo je spravodlivé a nespravodlivé, spoločnosť. Pre Rimanov to bol zákon. Tieto okolnosti pôsobili prekladateľom ťažkosti nájsť v gréčtine a latinčine vhodný preklad hebrejského slova tsedaqah (spravodlivosť). V prvých dvoch storočiach bola gréčtina jazykom cirkvi a používali sa grécke verzie Starého zákona vytvorené židovskými autormi. Počnúc druhým storočím začala cirkev v západnej časti rímskeho impéria čoraz viac komunikovať v latinčine a boli vytvorené latinské preklady Biblie. Výrazy „spravodlivosť“ a „ospravedlniť“ boli do latinčiny preložené ako justitia a justificare, pričom oba pojmy boli používané na súdnych konaniach, a teda mali silný právny podtón. Myslenie mnohých latinských cirkevných otcov bolo poznamenané právnym myslením, ktoré predstavovalo základ rímskej výchovy. Na Západe sa tak počas storočí stalo porovnanie so súdnym konaním centrálnym obrazom pre vysvetlenie spásy (porovnanie hriechu so zločinom, hriešnika s vinníkom, milosť so zbavením viny, spravodlivosť s potrestaním vinníka). V tejto súvislosti dostala na Západe Ježišova smrť na kríži rolu, ktorá bola na Východe neznáma. Grécki cirkevní otcovia si na spásu zachovali pohľad oslobodený od právnych predstáv a vysvetľovali ju ako stretnutie s Bohom, ktorý na seba vzal našu ľudskú prirodzenosť, aby sme boli premenení k Jeho podobe. V tomto pohľade sú vtelenie a zmŕtvychvstanie kľúčovými prvkami spásy. Irenej z Lyonu a Atanázius Alexandrijský chápali spásu v Kristovi ako účinnú skrze jeho vtelenie a ukrižovanie chápali ako neoddeliteľnú súčasť vtelenia.
- 2. Korintským 1:3
- Božia spravodlivosť však neznamená, že odpúšťa vždy. V Starom zákone je mnoho príkladov, kedy neprehliadol ľudské hriechy. Napríklad o bohabojnom kráľovi Joziášovi čítame: „A nebolo jemu rovného kráľa pred ním, ktorý by sa bol tak obrátil k Hospodinovi celým srdcom i celou svojou dušou a celou svojou silou podľa celého zákona Mojžišovho, ani po ňom nepovstal jemu rovný. Avšak Hospodin sa už neodvrátil od pále svojho veľkého hnevu, akou horel jeho hnev proti Júdovi pre všetky tie popudzovania, ktorými ho popudzoval Manasses.“ (2. Kráľov 23:25–26). Kráľova spravodlivosť neodvrátila Boží hnev, pretože srdce ľudu sa nezmenilo. Jeremiáš opisuje tento duchovný stav takto: „Avšak ani pri tom pri všetkom nevrátila sa ku mne jej neverná sestra, dcéra Júdova, celým svojím srdcom, ale iba s klamom, hovorí Hospodin.“ (Jeremiáš 3:10)
- 1 talent = 6 000 denárov (1 denár je mzda za 1 deň práce)