Bola rein­kar­ná­cia odstrá­ne­ná z Biblie?

Mno­ho ľudí tvr­dí, že uče­nie o rein­kar­ná­cii bolo z Bib­lie odstrá­ne­né na neja­kom kon­ci­le. Hoci väč­ši­na z nich nedo­ká­že uviesť kon­krét­ny kon­cil, naj­čas­tej­šie majú ľudia na mys­li nicej­ský kon­cil (325 n. l.) a d ruhý carih­rad­ský kon­cil (553 n. l.).

Do štvr­té­ho sto­ro­čia n. l. už exis­to­va­lo veľ­ké množ­stvo kópií pôvod­ných ruko­pi­sov, kto­ré boli roz­ší­re­né po celom rím­skom impé­riu. Je tak­mer nemož­né, aby nie­kto v tej dobe zhro­maž­dil všet­ky exis­tu­jú­ce ruko­pi­sy a aby všet­ky nechal “opra­viť”. V súčas­nos­ti sa nám docho­va­lo veľa ruko­pi­sov z prvých sto­ro­čí, kto­rých text pres­ne zod­po­ve­dá dneš­né­mu tex­tu Bib­lie. (Pozri: Výber ran­ných ruko­pi­sov Nové­ho záko­na)

Ďal­ším sve­dec­tvom dôve­ry­hod­nos­ti súčas­nej Bib­lie sú cir­kev­ní otco­via do IV. sto­ro­čia. Ich spi­sy obsa­hu­jú tisíc­ky citá­cií z Nové­ho záko­na, kto­ré sa zho­du­jú so súčas­ným tex­tom Biblie.

Prie­beh hore uve­de­ných kon­ci­lov je dob­re dolo­že­ný his­to­rik­mi. V ich zázna­moch sa téma rein­kar­ná­cie vôbec nespo­mí­na. Na dru­hom carih­rad­skom kon­ci­le (553 n. l.) bolo odsú­de­né Ori­ge­no­vo uče­nie o pre-exis­ten­cii, že duša exis­tu­je už pred poča­tím. O uče­ní násled­nej rein­kar­ná­cie sa však na kon­ci­le neho­vo­ri­lo. Zatiaľ čo si mno­hí ľudia mys­lia, že Ori­ge­nes v rein­kar­ná­ciu veril, vo svo­jom komen­tá­ri k Matú­šov­mu evan­je­liu (XIII,1) sám toto uče­nie popie­ra: „Nez­dá sa mi, že sa na tom­to mies­te hovo­rí o Eliá­šo­vej duši, inak by som upa­dol do dog­my trans­mig­rá­cie^[1], kto­rá je cudzia cir­kvi Božej, neodo­vzda­ná apoš­tol­mi a nikde sa nevys­ky­tu­je v Pís­me.“ Nie­koľ­ko ďal­ších cir­kev­ných otcov a ran­ných kres­ťan­ských auto­rov zastá­va­lo rov­na­ký názor (napr. Ire­nej z Lyo­nu (†202): Adver­sus hae­re­ses II, 33:1–2; Ter­tul­lia­nus († asi 220): Apo­lo­gia 48; Gre­gor Nyss­ký (†395): O stvo­re­ní člo­ve­ka 28:3, atď.)

Keby rein­kar­ná­cia naozaj bola odstrá­ne­ná z Bib­lie, muse­li by byť odstrá­ne­né aj iné pasá­že, kto­ré jej pro­ti­re­čia. V Novom záko­ne je množ­stvo miest, kto­ré hovo­ria o základ­nej kres­ťan­skej vie­re v Ježi­šo­vo a naše vlast­né vzkrie­se­nie. Uče­nie o vzkrie­se­ní, posled­nom súde, več­nom živo­te a odsú­de­ní sú v pro­ti­kla­de s myš­lien­kou opä­tov­né­ho pre­vte­ľo­va­nia, kedy ľudia dostá­va­jú dru­hú, tre­tiu a mno­hé ďal­šie šan­ce na život v ľud­skej ale­bo zvie­ra­cej podobe.

Nediv­te sa tomu, lebo pri­chá­dza hodi­na, keď všet­ci v hro­boch poču­jú jeho hlas a vyj­dú: tí, čo robi­li dob­re, budú vzkrie­se­ní pre život a tí, čo pácha­li zlo, budú vzkrie­se­ní na odsú­de­nie. (Ján 5:28–29)

Veď sa všet­ci musí­me uká­zať pred Kris­to­vou súd­nou sto­li­cou, aby kaž­dý dostal odpla­tu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dob­ré a či zlé. (2. Korint­ským 5:10)

A mám nádej v Bohu, že bude vzkrie­se­nie spra­vod­li­vých i nespra­vod­li­vých, čo aj oni sami (Židia) oča­ká­va­jú. (Skut­ky 24:15)

A pôj­du títo do več­né­ho trá­pe­nia, kým spra­vod­li­ví do več­né­ho živo­ta. (Matúš 25:46)

A ako je usta­no­ve­né, že ľudia raz zomrú a potom bude súd, tak aj Kris­tus: raz sa obe­to­val, aby sňal hrie­chy mno­hých, a dru­hý raz sa zja­ví — bez hrie­chu — na spá­su tým, čo ho oča­ká­va­jú. (Židom 9:27–27)

Naj­star­ší docho­va­ný ruko­pis obsa­hu­jú­ci túto pasáž z lis­tu Židom je papy­rus 46 z II. sto­ro­čia n. l., kto­rý bol napí­sa­ný dlho pred nicej­ským a carih­rad­ským kon­ci­lom. Od doby osvie­ten­stva pre­stal byť prí­stup k Bib­lii výhrad­ným prá­vom kle­ri­kov. Dneš­ná ved­ná dis­cip­lí­na — bib­lic­ká kri­ti­ka (napr. bib­lic­ká arche­oló­gia, tex­to­vá kri­ti­ka) by urči­te neml­ča­la, keby našla sto­py po rein­kar­ná­cii v sta­rých rukopisoch.

Objav zvit­kov od Mŕt­ve­ho mora v roku 1947 vyvo­lal v nie­kto­rých nádej, že sa koneč­ne náj­du dôka­zy vie­ry v rein­kar­ná­ciu. Obja­ve­né bib­lic­ké ruko­pi­sy boli dôklad­ne pre­skú­ma­né a zve­rej­ne­né. Sú dnes k dis­po­zí­cii kaž­dé­mu, kto si ich chce pre­čí­tať. Nále­zy obsa­hu­jú spi­sy židov­skej komu­ni­ty, kto­rá mala rov­na­kú vie­ru v posmrt­ný život ako Sta­rý zákon. Teles­ná smrť navž­dy ukon­čí život na zemi, spra­vod­li­ví vsta­nú z mŕt­vych a budú navž­dy s Bohom (Sta­rý zákon, 2. Samu­e­lo­va 12:22–23, 1. Krá­ľov 2:1–2, 1. Moj­ži­šo­va 25:8).

Mno­hí z tých, čo spia v pra­chu zeme, sa pre­bu­dia, jed­ni na več­ný život, dru­hí na han­bu a več­né zavr­hnu­tie. Ale múd­ri skvieť sa budú ako blesk oblo­hy, a tí, kto­rí mno­hých pri­vá­dza­jú k spra­vod­li­vos­ti, budú ako hviez­dy na več­né veky. (Sta­rý zákon, Daniel 12:2–3)

Na záver by sme chce­li povzbu­diť kaž­dé­ho, kto hľa­dá prav­du a má urči­té pochyb­nos­ti o dôve­ry­hod­nos­ti Bib­lie. Začni­te si ju čítať s otvo­re­ným srd­com. Verí­me a sami sme to aj zakú­si­li, že Ježi­šo­ve slo­vá sa nás môžu hlbo­ko dot­knúť a zme­niť náš život, keď sme ochot­ní ich počúvať.

Lebo živé je Božie slo­vo, účin­né a ostrej­šie ako kaž­dý dvoj­seč­ný meč; pre­ni­ká až po odde­le­nie duše od ducha a kĺbov od špi­ku a roz­su­dzu­je myš­lien­ky a úmys­ly srd­ca. A niet tvo­ra, kto­rý by bol preň nevi­di­teľ­ný. Všet­ko je obna­že­né a odkry­té pred oča­mi toho, kto­ré­mu sa bude­me zod­po­ve­dať. (Židom 4:12–13)