Boh je láska

Boh je lás­ka; a kto ostá­va v lás­ke, ostá­va v Bohu a Boh ostá­va v ňom. (1. list Jánov 4:16 b)

Vyjad­re­nie „Boh je lás­ka“, uka­zu­je naj­hl­b­ším spô­so­bom, kto je Boh a aký je. Lás­ka nie je len jeho vlast­nos­ťou — On sám je lás­ka. Lás­ka je zákla­dom jeho bytia…

Boh je lás­ka a všet­ko stvo­ril z lás­ky. Z lás­ky nám dal aj život.

Keď pozo­ru­je­me prí­ro­du, vidí­me obdi­vu­hod­nú krá­su, roz­ma­ni­tosť a poria­dok. Celý ves­mír je doko­na­le stvo­re­ný až do naj­men­šie­ho detai­lu. Všet­ko je uspo­ria­da­né a pre­mys­le­né. Vrcho­lom Božie­ho stvo­ri­teľ­ské­ho die­la je člo­vek. Jeho vlast­nos­ti ako slo­bod­ná vôľa, sve­do­mie, schop­nosť milo­vať, pre­mýš­ľať a tvo­riť, odrá­ža­jú Božiu bytosť.

A Boh videl všet­ko, čo uro­bil, a hľa, bolo to veľ­mi dob­ré. (1. Moj­ži­šo­va 1:31a)

Oblie­kol si ma mäsom a kožou, kos­ťa­mi a šľa­cha­mi si ma pop­ret­ká­val. Dal si mi život a ver­nosť a Tvoj dozor zacho­val môj­ho ducha. (Jób 10:11–12)

1 Aká je Božia láska?

1.1 Božia lás­ka je doko­na­lá a vyvie­ra z Božej bytosti

Vyš­šie cito­va­né bib­lic­ké mies­ta uka­zu­jú, že Boh nám dáva dar živo­ta. Sta­rá sa o nás, je voči nám milo­srd­ný, ponú­ka nám vzťah, a tak s nami zdie­ľa svo­ju lás­ku. Všet­ko jeho kona­nie voči nám a celé­mu stvo­re­niu je lás­ka. Lás­ka nie je len Božia vlast­nosť, neosob­ná ener­gia ale­bo sil­né emó­cie, kto­ré ľudia čas­to za lás­ku pova­žu­jú. Božia lás­ka je „ste­les­ne­ná“ v Božej bytos­ti — vo vzťa­hu medzi Otcom, Synom a Duchom svä­tým. Ten­to vzťah je jedi­neč­ný a doko­na­lý a pre­ja­vu­je sa v nezišt­nom vzá­jom­nom dáva­ní. Boh chce pre nás to naj­lep­šie a všet­ko stvo­ril tak, aby nás pri­tia­hol k sebe — k svo­jej lás­ke. Jeho lás­ka je hlbo­ko spo­je­ná s túž­bou chcieť stá­le to naj­lep­šie pre druhých.

1.2 Božia lás­ka je zdieľaná

Boh nám skr­ze svo­ju lás­ku dáva sám seba. Jeho odo­vzda­nosť voči nám uka­zu­je, že zmys­lom náš­ho živo­ta je pozná­vať Božiu lás­ku a opä­to­vať ju. Pre­to nás stvo­ril. Jeho lás­ku nemož­no pri­jať bez toho, aby sme s Ním a s dru­hý­mi mali hlbo­ký vzťah.

Ježiš odpo­ve­dal: „Prvé je toto: Počuj, Izra­el, Pán, náš Boh, je jedi­ný Pán. Milo­vať budeš Pána, svoj­ho Boha, z celé­ho svoj­ho srd­ca, z celej svo­jej duše, z celej svo­jej mys­le a z celej svo­jej sily!“ (Marek 12:29–30)

Boh nás robí schop­ný­mi milo­vať z celé­ho srd­ca. To je mož­né len vte­dy, keď spo­zná­me, prij­me­me a zaži­je­me Božiu doko­na­lú lás­ku. Aj keď sme sla­bí a nie sme bez hrie­chu, môže­me po tej­to lás­ke túžiť, pre­to­že Boh nás stvo­ril pre lásku.

1.3 Len Božia lás­ka nás môže naozaj naplniť

Boh nás stvo­ril tak, aby sme ním boli doko­na­le milo­va­ní. Ľudia hľa­da­jú lás­ku roz­lič­ný­mi spô­sob­mi. Byť milo­va­ným, váže­ným, pri­ja­tým a cte­ným je pre väč­ši­nu ľudí naj­vyš­ším cie­ľom v živo­te. Keď ľudia Boha nepoz­na­jú, vedo­me či neve­do­me sa sna­žia nájsť svo­ju iden­ti­tu a hod­no­tu v tom, čo robia a ako ich dru­hí pri­jí­ma­jú. Tí, u kto­rých hľa­da­jú pri­ja­tie, sa potom nespra­vod­li­vo dostá­va­jú do pozí­cie, kto­rá v sku­toč­nos­ti pat­rí len Bohu. Taký­to spô­sob „lás­ky“ je ego­is­tic­ký, berie ľuďom slo­bo­du vo vzťa­hoch a môže viesť k napä­tiam a skla­ma­niam. Aj keby sme boli doko­na­lí, nikdy nebu­de­me schop­ní napl­niť naj­hl­b­šiu túž­bu člo­ve­ka — byť doko­na­le milo­va­ný. Jedi­ne Boh môže dať člo­ve­ku jeho pra­vú hod­no­tu a iden­ti­tu, pre­to­že len on je zdro­jom lás­ky. Naša obme­dze­ná lás­ka toho nie je schopná.

Teda, našu túž­bu byť doko­na­le milo­va­ní môže napl­niť iba Boh. Pre obme­dze­né­ho a omyl­né­ho člo­ve­ka je také­to oča­ká­va­nie zo stra­ny dru­hých neúnos­ným bre­me­nom, pre­to­že sám Božiu doko­na­lú lás­ku potrebuje.

Blai­se Pas­cal (fran­cúz­sky mate­ma­tik, fyzik a filo­zof 1623–1662) opí­sal nebez­pe­čen­stvo hľa­da­nia doko­na­lej lás­ky u člo­ve­ka takto:

Je nespra­vod­li­vé, keď sa na mňa chcú ľudia via­zať, hoci to robia s pote­še­ním a dob­ro­voľ­ne. Tí, v kto­rých som vyvo­lal túto túž­bu, budú okla­ma­ní; pre­to­že nie som pre niko­ho cie­ľom živo­ta a nemám pros­tried­ky na ich uspo­ko­je­nie. Nie som snáď smr­teľ­ník? A tak objekt, ku kto­ré­mu priľ­nu­li, zomrie …^[1]

Božia lás­ka nesta­via niko­ho do cen­tra pozor­nos­ti, ako to robia ľudia, keď sú na sebe závis­lí. Boh nás učí, že napl­ne­nie nebu­de­me pre­ží­vať, keď nás dru­hí posta­via do cen­tra, ale keď sa nezišt­ne dáva­me dru­hým. On sám je nám prí­kla­dom. Nech­ce byť osla­vo­va­ný zo sebec­kých dôvo­dov, ale ide mu o nás, pre­to­že bez neho, ak nie sme napl­ne­ní Ním, nemô­že­me pre­žiť náš život zmys­lu­pl­ne — on je totiž pôvod­com lásky.

1.4 Božia lás­ka je čis­tá a nezištná

Čis­tý a nezišt­ný vzťah medzi ľuď­mi je mož­ný len vte­dy, keď je zalo­že­ný na Božej čis­tej a nezišt­nej láske.

My milu­je­me, pre­to­že on prvý milo­val nás. (1. list Jánov 4:19)

Božia lás­ka nás robí schop­ný­mi milo­vať bez toho, aby sme nie­čo oča­ká­va­li nas­päť. Milo­vať môže­me nezá­vis­le na tom, ako sa cíti­me. Lás­ka je slo­bod­ná od sebec­kých túžob, nehľa­dá uzna­nie od dru­hých ľudí a nevo­lí si jed­no­duch­šiu ces­tu. Vo vzťa­hoch zalo­že­ných na Božej lás­ke člo­vek nepot­re­bu­je hľa­dať žiad­ne pri­ja­tie, uzna­nie ale­bo napl­ne­nie svo­jich túžob, pre­to­že Boh mu dáva to, čo sku­toč­ne potre­bu­je. Iba tak je mož­né radost­ne zdie­ľať lás­ku s druhými.

1.5 Božia lás­ka hovo­rí pravdu

Sta­rý zákon citu­je pre­cí­te­né mod­lit­by veria­cich, kto­rých myš­lien­ky kaž­dý z nás zažil, či už u seba ale­bo u druhých.

… v kla­ma­ní majú záľu­bu, dob­ro­re­čia svo­ji­mi ústa­mi, no v srd­ci zlo­re­čia. (Žalm 62:5 b)

Pra­vá lás­ka je čis­tá, pre­to­že je zalo­že­ná na prav­de, a to aj v prí­pa­de, keď pove­dať prav­du nie je ľah­ké ale­bo to nie je spre­vá­dza­né dob­rý­mi pocitmi.

[Lás­ka] nete­ší sa z neprá­vos­ti, ale radu­je sa z prav­dy. (1. list Korint­ským 13:6)

Lekár môže pred­pí­sať liek, kto­rý je hor­ký, ale robí to pre­to, že vie, že pacien­to­vi pomô­že. Nebo­lo by to v súla­de s Božou lás­kou, keby liek pacien­to­vi nepred­pí­sal, pre­to­že by sa mu chcel zapá­čiť ale­bo by chcel, aby sa pacient na neja­ký čas cítil dob­re. Podob­ne aj prav­di­vá lás­ka dáva dru­hým to, čo naj­viac potre­bu­jú a nie nevy­hnut­ne to, čo by pre nich bolo príjemnejšie.

2 Božia lás­ka v Ježišovi

2.1 Boh sa stal člo­ve­kom, pre­to­že nás miluje

Stvo­re­nie a bytosť člo­ve­ka sú veľ­kým sve­dec­tvom o Božej lás­ke. Naj­väč­ším sve­dec­tvom jeho lás­ky však je, že k nám poslal svoj­ho Syna. Boh k nám pri­šiel tak blíz­ko, aby svo­jim živo­tom a smr­ťou uká­zal, ako veľ­mi nás milu­je a že nás chce zachrá­niť. Svo­je veľ­ké milo­sr­den­stvo uka­zu­je tým, že nám chce odpus­tiť a oslo­bo­diť nás od hriechu.

A Božia lás­ka k nám sa pre­ja­vi­la v tom, že Boh poslal svoj­ho jed­no­ro­de­né­ho Syna na svet, aby sme skr­ze neho mali život. (1. list Jánov 4:9)

Veď Boh tak milo­val svet, že dal svoj­ho jed­no­ro­de­né­ho Syna, aby neza­hy­nul nik, kto v neho verí, ale aby mal več­ný život. (Ján 3:16)

2.2 Skr­ze Ježi­ša sme zmie­re­ní s Bohom

Pri­jať Božiu lás­ku zna­me­ná pri­jať Ježi­ša a vidieť, že sme boli hrieš­ni a že veľ­mi potre­bu­je­me jeho odpustenie.

Boh nám dáva všet­ko, čo potre­bu­je­me. Dáva nám veľa dob­rých vecí, uschop­ňu­je nás milo­vať a robiť dob­ro. Keď hre­ší­me, zne­uží­va­me tie­to dob­ré dary od Boha, bez ohľa­du na to, k čomu nám boli zve­re­né. Syn, kto­rý pre­hý­ril celé ima­nie svoj­ho milu­jú­ce­ho otca pre svo­je sebec­ké žia­dos­ti, zne­uc­ťu­je a odmie­ta svoj­ho otca. Podob­ne aj my zne­uc­ťu­je­me a odmie­ta­me Boha, keď sa ho nepý­ta­me, ako chce, aby sme žili.

Keď spo­zná­me Ježi­ša, tak nám skr­ze svoj život a smrť uka­zu­je, ako veľ­mi sme Boha odmie­ta­li kvô­li našim hrie­chom. Keď Ježi­ša prij­me­me, vedie nás k obrá­te­niu a dáva nám odpustenie.

Toto pri­ja­tie vyjad­ru­je­me nie­len slo­va­mi a vie­rou, ale celým naším posto­jom a pri­pra­ve­nos­ťou nechať ho zme­niť náš život.

Ale Boh, boha­tý na milo­sr­den­stvo, pre svo­ju nesmier­nu lás­ku, kto­rou nás milu­je, hoci sme boli pre hrie­chy mŕt­vi, oži­vil nás s Kris­tom — milos­ťou ste spa­se­ní… (Efe­za­nom 2:4–5)

Pri­jať Ježi­ša zna­me­ná tiež pri­jať, čo nám prikázal:

Ak ma milu­je­te, bude­te zacho­vá­vať moje pri­ká­za­nia. (Ján 14:15)

Kto má moje pri­ká­za­nia a zacho­vá­va ich, ten ma milu­je. A kto milu­je mňa, toho bude milo­vať môj Otec; aj ja ho budem milo­vať a zja­vím mu seba samé­ho.“ (Ján 14:21)

Svo­ju lás­ku nám Boh pre­uká­zal tým, že poslal svoj­ho Syna, aby nás zachrá­nil a tiež tým, že nám dal skr­ze neho pri­ká­za­nia, aby sme pod­ľa nich žili a nasle­do­va­li Ježi­ša svo­jím životom.

2.3 Ježiš nám pri­ká­zal milo­vať každého

Čas­to ľudia obme­dzu­jú svo­ju lás­ku len na ľudí zo svoj­ho oko­lia, na svo­ju rodi­nu ale­bo pria­te­ľov, a to pod­ľa svo­jich vlast­ných mera­diel a pod­ľa toho, ako je im nie­kto milý.

Milo­vať dru­hých zna­me­ná chcieť to naj­lep­šie pre kaž­dé­ho, bez upred­nost­ňo­va­nia osôb. Len taká lás­ka je nezištná.

Ježiš neho­vo­ril o úpl­ne novom pri­ká­za­ní. Už v kni­hách Moj­ži­šo­vých sa píše:

Nepom­sti sa a nepre­cho­vá­vaj hnev voči prí­sluš­ní­kom svoj­ho ľudu, ale miluj svoj­ho blíž­ne­ho ako seba samé­ho! Ja som Pán! (3. Moj­ži­šo­va 19:18)

Poču­li ste, že bolo pove­da­né: Milo­vať budeš svoj­ho blíž­ne­ho a nená­vi­dieť svoj­ho nepria­te­ľa. Ale ja vám hovo­rím: Miluj­te svo­jich nepria­te­ľov a mod­li­te sa za tých, čo vás pre­na­sle­du­jú, aby ste boli syn­mi svoj­ho Otca, kto­rý je na nebe­siach. Veď on dáva sln­ku vychá­dzať nad zlých i dob­rých a posie­la dážď na spra­vod­li­vých i nespra­vod­li­vých. Lebo ak milu­je­te tých, kto­rí vás milu­jú, akú odme­nu môže­te čakať? Vari to nero­bia aj mýt­ni­ci? A ak pozdra­vu­je­te iba svo­jich bra­tov, čo zvlášt­ne robí­te? Nero­bia to aj poha­nia? Vy teda buď­te doko­na­lí, ako je doko­na­lý váš nebes­ký Otec. (Matúš 5:43–48)

2.4 Milo­vať Ježi­šo­vou lás­kou zna­me­ná hovo­riť dru­hým pravdu

Čo zna­me­ná milo­vať dru­hých uká­zal Ježiš skr­ze celý svoj život i smrť. Vedel, že ľudia naj­viac potre­bu­jú zmie­re­nie s Bohom, a že im v tom čas­to brá­ni hriech. Jeho lás­ka pre­to zahŕňa aj to, že jas­ne odmie­tol pokry­tec­tvo a vie­dol ľudí k posú­de­niu ich živo­ta pred Bohom. Ježiš žil bez hrie­chu, a pre­to bol jeho život pre ľudí zrkad­lom, skr­ze kto­ré moh­li vidieť, čo v nich je. Tí, kto­rí ho pri­ja­li, moh­li byť vede­ní k obrá­te­niu a odpus­te­niu. Mno­hí ale nech­ce­li byť kon­fron­to­va­ní s jeho spra­vod­li­vos­ťou a úprim­nou lás­kou, a tak ho odmietli.

Ježiš hovo­ril kaž­dé­mu prav­du pria­mo a uka­zo­val, čo musia ľudia zme­niť. Kvô­li tomu ho mno­hí nená­vi­de­li a nako­niec ho zabi­li. Skr­ze Ježi­šov život môže­me vidieť, že prav­di­vá a úprim­ná lás­ka nie je vždy prí­ťaž­li­vá a uchva­cu­jú­ca ale­bo spo­je­ná s inten­zív­ny­mi pocitmi.

Aj dnes mno­ho ľudí odmie­ta Ježi­ša a rov­na­ko tak aj prav­du, kto­rú hovoril:

Ježiš im odve­til: „Keby bol vaším otcom Boh, milo­va­li by ste ma, lebo ja som z Boha vyšiel a od neho pri­chá­dzam. Nepri­šiel som sám od seba, ale on ma poslal. … Ale ja hovo­rím prav­du, a pre­to mi neve­rí­te. (Ján 8:42. 45)

2.5 Božia lás­ka je plne ste­les­ne­ná iba v cirkvi

Oko­lo neho (Ježi­ša) sedel zástup. Pove­da­li mu: „Von­ku ťa hľa­dá tvo­ja mat­ka, tvo­ji bra­tia a tvo­je ses­try.“ On im odve­til: „Kto je moja mat­ka a moji bra­tia?“ Roz­hlia­dol sa po tých, čo sede­li oko­lo neho, a pove­dal: „Hľa, moja mat­ka a moji bra­tia. Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja ses­tra, i mat­ka.“ (Marek 3:32–35)

Keď ľudia lás­ku odmie­ta­jú, odde­ľu­jú sa od Boha i od seba navzá­jom. Ľudia, kto­rí Božiu lás­ku nepri­jí­ma­jú, nemô­žu milo­vať nezištne.

Len tí, kto­rí chcú milo­vať Boha — zdroj lás­ky a byť ním napl­ňo­va­ní, budú schop­ní chcieť lás­ku dávať jeden druhému.

V pra­vej, bib­lic­kej cir­kvi kaž­dý žije lás­kou, kto­rú dáva Boh. Jeden dru­hé­mu slú­ži celým svo­jím živo­tom a tiež si nechá­va slú­žiť. To je lás­ka, kto­rá ľudí spá­ja, nie člo­ve­kom vytvo­re­ná hie­rar­chia ale­bo orga­ni­zá­cia. Ak lás­ka kres­ťa­nov vyc­hlad­ne, pre­sta­ne byť cir­kev cir­kvou. Keď sa však kres­ťa­nia navzá­jom milu­jú, potom cir­kev ras­tie a dozrieva.

Toto je moje pri­ká­za­nie: Aby ste sa milo­va­li navzá­jom, ako som ja milo­val vás. Nik nemá väč­šiu lás­ku ako ten, kto polo­ží život za svo­jich pria­te­ľov. Vy ste moji pria­te­lia, ak robí­te, čo vám pri­ka­zu­jem. (Ján 15:12–14)

Tí, kto­rí Ježi­ša milu­jú, budú zdie­ľať svo­je živo­ty. To je jad­rom uče­nia a sve­dec­tvom živo­ta veria­cich v celom Novom zákone.

Nové pri­ká­za­nie vám dávam, aby ste sa milo­va­li navzá­jom. Aby ste sa aj vy vzá­jom­ne milo­va­li, ako som ja milo­val vás. Pod­ľa toho spoz­na­jú všet­ci, že ste moji uče­ní­ci, ak sa bude­te navzá­jom milo­vať.“ (Ján 13:34–35)

Bohu­žiaľ je veľ­mi málo ľudí, kto­rí by tak­to chce­li žiť. Božia lás­ka sa nepá­či kaž­dé­mu člo­ve­ku a nemô­že­me pre ňu zís­kať všet­kých ľudí. Indi­vi­du­aliz­mus, sebec­tvo a kon­zum­ný život sú čas­té aj v nábo­žen­skom pro­stre­dí. Keď ale ľudia nie sú pri­pra­ve­ní zdie­ľať svoj život v tej­to lás­ke, nie sú uče­ník­mi Ježiša.

Ak nie­kto povie: „Milu­jem Boha,“ a nená­vi­dí svoj­ho bra­ta, je luhár. Veď kto nemi­lu­je bra­ta, kto­ré­ho vidí, nemô­že milo­vať Boha, kto­ré­ho nevi­dí. A toto pri­ká­za­nie máme od neho: aby ten, kto milu­je Boha, milo­val aj svoj­ho bra­ta. (1. list Jánov 4:20–21)

Lás­ka je pri­ká­za­nie. To nás povzbu­dzu­je a dáva nám nádej, že dokon­ca aj dnes je mož­né nasle­do­vať Ježi­ša a v lás­ke žiť. Ježiš by nám nepri­ká­zal milo­vať, keby to nebo­lo mož­né. Sami zo seba by sme toho nebo­li schop­ní, ale s Jeho pomo­cou môže­me napl­niť ten­to jedi­ný pra­vý cieľ v živo­te. S ním môže­me nájsť tú jedi­nú lás­ku, kto­rá nás môže napl­niť. Prá­ve kvô­li tomu sme boli stvo­re­ní. Bez Božej lás­ky je náš život prázd­ny a bez zmyslu.

Všet­ci, čo uve­ri­li, boli jed­nej mys­le a jed­né­ho srd­ca a nikto neho­vo­ril o ničom, čo mal, že je to jeho vlast­né, ale všet­ko mali spo­loč­né. (Skut­ky 4:32)

Z kni­hy Skut­ky apoš­to­lov môže­me spoz­nať život prvých kres­ťa­nov. Milo­va­li sa navzá­jom tak, že pre nich bolo úpl­ne pri­ro­dze­né zdie­ľať celý svoj život, vrá­ta­ne svoj­ho majet­ku. Nauči­li sa tej­to lás­ke od Ježi­ša a apoš­to­lov. Stre­tá­va­li sa den­ne po domoch a usi­lo­va­li o duchov­ný život jeden druhého.

To je lás­ka, kto­rú musia kres­ťa­nia voči sebe mať. Len tak môžu byť sku­toč­ne svet­lom sve­ta a uká­zať, že Ježiš ich vyslo­bo­dzu­je od hrie­chu a pôso­bí v nich silou, kto­rú svet (ani ten nábo­žen­ský) nepoz­ná a nemô­že napodobniť.

Deti moje, nemi­luj­me len slo­vom a jazy­kom, ale skut­kom a prav­dou. Pod­ľa toho pozná­me, že sme z prav­dy, a upo­ko­jí­me si pred ním srd­ce. (1. list Jánov 3:18–19)

Hľa­dá­te sku­toč­ný zmy­sel živo­ta a lás­ku? Radi by sme ju s Vami zdieľali!